Vzťah s Bohom vyslobodzuje novinárov z povrchnosti a vlažnosti

Ešte si živo pamätáme, ako sme kedysi, pred dvadsiatimi rokmi, brali do rúk samizdaty. Ako sme ich očakávali, ako kolovali z rúk do rúk, ako sme vedeli, že ony píšu pravdu, kým oficiálne noviny ponúkajú iba stranícku kamufláž. Teraz už po žiadnych novinách nesiahame s takou istotou a s takým záujmom, ovláda nás skôr skepsa než snaha dostať sa udalostiam pod kožu a vyznať sa v nich.

Takéto úvahy sa dnes vynárajú v súvislosti s medzinárodným kongresom žurnalistických fakúlt a katedier na katolíckych univerzitách, ktorý zvolala do Ríma Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky. Skončil sa v sobotu a jednou z jeho myšlienok bola práve zaujímavá konfrontácia neslobodných a slobodných krajín. Účastník z Malajzie rozprával, ako si u jeho spoluobčanov získavajú dôveru nezávislé internetové noviny. Všetky oficiálne papierové periodiká sú totiž vládne, ľudia im neveria, nekupujú ich a dnes už majú prevahu internetové médiá s centrami v Londýne alebo v New Yorku. Ich tvorcovia musia pracovať v zahraničí, lebo doma by im hrozilo väzenie. To je aj osud syna malajzijského účastníka. Hovoril teda z vlastnej skúsenosti a v jeho slovách bolo cítiť zanietenie pre pravdu a pre osobnú obetu v jej mene.

Nám v strednej Európe také nadšenie čosi pripomína... Pripomína nám niekdajšiu vlastnú horlivosť a nepríjemne nás upozorňuje na súčasný stav vlažnosti a pasivity. Práve vlažnosť a pasivita sa na kongrese zástupcov žurnalistických pracovísk katolíckych univerzít z celého sveta stali hlavnou témou. V príspevkoch zo všetkých kútov sveta sa stále opakovalo, že veľká časť, ba doslova väčšina učiteľov aj študentov žurnalistiky na katolíckych univerzitách sú dnes ľudia, ktorí stratili vieru, nepraktizujú vieru alebo sú jednoducho neveriaci. V takom prostredí je veľmi ťažké, až nemožné budovať katolícku identitu akademického kolektívu. Ako hlavná sa preto ukázala požiadavka vytvárať medzi vysokoškolskými pedagógmi akési „etické spoločenstvá“, investovať predovšetkým do formovania učiteľov. Lebo nie sú dôležité prednášky, nie sú dôležité skúšky, nie sú dôležité vedecké konferencie. Na prvom mieste musí byť formácia dobrých, zrelých ľudí – a toto všetko bude nasledovať samo. Účastníkom kongresu to povedal aj pápež Benedikt XVI. na súkromnej audiencii v Klementínskej sále: „Umenie komunikácie je zo svojej prirodzenosti spojené s etickou hodnotou, s čnosťami, ktoré sú základom morálnosti.“ Dobrý komunikátor má byť preto podľa Svätého Otca vir bonus dicendi peritus – dobrý, čestný muž, schopný správne komunikovať.

Takí učitelia môžu vyvádzať z pasivity aj svojich študentov, lebo im na príbehoch vlastného života ukážu, čo má pravú hodnotu. Pojem príbehu, rozprávania príbehu, rozprávania príbehu vlastného života sa stáva čoraz dôležitejším v dnešnej digitálnej ére, keď sa znova ozýva volanie po osobnom kontakte a po ľuďoch schopných v takomto kontakte oslovovať a priťahovať svojím príkladom.

To si v praxi vyžaduje vzdať sa určitého bezpečia a zabezpečenia. „V našej Cirkvi chceme byť veľmi bezpeční,“ povedal malajzijský profesor. Už nie sme ako prvá cirkev: prorocká a schopná zaujať postoj. Naopak, často podliehame frázam zo slovníka politickej korektnosti namiesto toho, aby sme pred svetom jasne pomenúvali veci. A aby sme ich pomenúvali aj pred samými sebou a neupadali vnútri Cirkvi do pasce vlastnej neomylnosti. Pravda, resp. pravdivosť je aj podľa Benedikta XVI. najdôležitejším príspevkom katolíckych žurnalistov do súčasnej situácie. „Komunikátor sa môže usilovať informovať, vzdelávať, zabávať, presviedčať, utešovať;“ povedal Svätý Otec, „ale hlavná hodnota každej komunikácie spočíva v pravdivosti.“

To všetko – vlažnosť, pasivita a potreba nadšenia pre pravdu – sa teda týka tých,
ktorí učia budúcich novinárov, týka sa samotných novinárov, ale týka sa aj všetkých čitateľov, poslucháčov a divákov. Novinári majú pritom akurát významné poslanie prihovárať sa všetkým. Ako povedal účastníkom kongresu pápež Benedikt XVI.: „Máte privilegovanú úlohu nielen v živote svojich študentov, ale aj vo svojich miestnych cirkvách a medzi ich pastiermi.“ To v záverečnom zhrnutí výsledkov kongresu zdôraznil predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup Claudio Maria Celli ako výzvu na užšiu spoluprácu novinárov so svojimi biskupmi. Ak totiž niekde cítiť napätie vo vzťahu novinárov a biskupov, je to práve znakom izolovanej práce bez vzájomnej komunikácie. A usvedčuje obe strany z nedostatočnej oddanosti pravde a zo slabej katolíckej identity. Lebo tá stojí, ako vyhlásil Svätý Otec, „na prvom mieste v rozhodnutí odovzdať samých seba – svoj rozum a vôľu, myseľ i srdce – Bohu“. Z takej pozície sa človek nebojí pravdy a nehrozí mu, že by ostal pasívnym alebo vlažným. Preto arcibiskup Celli na záver povzbudil všetkých účastníkov svetového kongresu žurnalistických pracovísk na katolíckych univerzitách, aby boli šťastní a radovali sa, lebo ich mená sú zapísané v nebi.

Terézia Rončáková
Odvysielané na Rádiu Lumen v rubrike Spoločenský komentár 27. mája 2008.
Foto: www.pccs.it/congressi08

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo