Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
27. október 2020

Turecko verzus Európa

Objednajte vence, zjednotenie Cypru zomrelo

V Severnom Cypre sa presadili tureckí nacionalisti, viacerí sa obávajú, že Turci na čele s Erdoğanom zamýšľajú anexiu ostrova.

Objednajte vence, zjednotenie Cypru zomrelo

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a Ersin Tatar, novozvolený líder cyperských Turkov, na vojenskej prehliadke v Ankare, 26. október 2020. AP

V neuznanej Tureckej republike Severný Cyprus vyhral prezidentské voľby nacionalista Ersin Tatar. Tatar je známym odporcom zjednotenia Cypru, jeho politickí protivníci sa obávajú anexie Tureckom.

Prezidentské voľby na Severnom Cypre skončili prekvapením – úradujúci prezident Mustafa Akıncı tesne prehral voľby a získal len 48,3 percenta hlasov. Jeho vyzývateľ premiér Ersin Tatar vyhral s tesným náskokom 4 412 hlasov.

Staršie prieskumy ukazovali, že Tatar, ktorého podporuje nacionalistická Strana národnej jednoty UBP, má tesný náskok, no víťazstvo nemal isté. Na pomoc mu však prišli turecké prorežimné médiá, ktoré spustili diskreditačnú kampaň voči Akıncımu.

Tatara podporil aj turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. Akıncıho podporovatelia sa obávajú anexie Severného Cypru zo strany Turecka a považujú podporu Tatara za dôkaz, že Ankara nemá záujem na mierumilovnom riešení cyperskej otázky.

Od antiky po Lepanto

Cyprus historicky tvoril súčasť helénskeho sveta a v antickej gréckej mytológii bol miestom, kde sa Afrodita zrodila z morskej peny. Pod tureckú nadvládu sa dostal neskôr než pevninské Grécko následkom osmanskej invázie v roku 1570.

Dovtedy bol Cyprus totiž súčasťou Benátok, pre ktoré predstavoval hodnotnú námornú základňu pri obchode s Orientom. Na Cypre sa usadili aj skupiny kresťanských Arménov a Maronitov, arabských kresťanov utekajúcich z Osmanskej ríše.

Cyprus počas benátskej nadvlády značne zbohatol, keďže väčšina obchodníkov, ale aj pútnici na ceste do Svätej zeme, sa tu museli zastaviť, aby doplnili svoje zásoby. Na toto bohatstvo sa ulakomila aj Osmanská ríša, ktorá vyslala asi stotisíc vojakov, aby si Cyprus podmanila.

Benátky, Španielsko a niekoľko talianskych štátov odpovedali vytvorením Svätej ligy, ktorá porazila Osmanskú ríšu v námornej bitke pri Lepante, no Cyprus zachrániť nedokázali.

Po tom, čo v bojoch na Cypre zahynula veľká časť tamojšieho gréckeho a arménskeho obyvateľstva, sa začala turecká kolonizácia. Cyprus osídlili tisícky kolonistov, časť z nich dobrovoľne, časť z nich ako obeť osmanských deportácií. Osmanská ríša vtedy bojovala s mnohými moslimskými hnutiami, ktoré považovala za heretické.

Tieto heretické skupiny, najmä v Anatólii, deportovala do iných oblastí ríše, na Balkán, ale aj na Cyprus. Na Cypre to podporilo vznik vlastnej identity cyperských Turkov, ktorí sú často skeptickí voči Ankare.

Osmanská nadvláda sa skončila v roku 1878, keď ostrov obsadila Veľká Británia, pre ktorú Cyprus predstavoval strategicky významnú základňu na ceste do Indie. Formálne bol Cyprus anektovaný po vypuknutí Prvej svetovej vojny v roku 1914.

Jeden alebo dva cyperské štáty?

Po prepustení Indie do nezávislosti aj na Cypre rástla túžba po nezávislosti. Grécka väčšina obyvateľstva podporovala enosis – zjednotenie s Gréckom. Turci tento plán odmietali a spočiatku podporovali zotrvanie pod britskou nadvládou.

Tá však nemohla trvať večne a Gréci začali vytvárať vlastné milície na povstanie proti britským kolonizátorom. V tej istej dobe začala Ankara požadovať „návrat“ Cypru pod tureckú nadvládu. Tureckí Cyprioti si však neboli istí, či sa chcú stať súčasťou Turecka.

V tejto situácii vznikol na strane tureckých Cypriotov plán taksim – rozdelenia ostrova. Ten sa vtedy zdal byť značne utopický – turecká menšina žila roztrúsená po celom ostrove a len v niektorých obciach tvorila väčšinu obyvateľstva.

Právo na intervenciu

Veľká Británia sa rozhodla situáciu vyriešiť kompromisom. Cyprus v roku 1960 prepustila do nezávislosti, no ako ústupok tureckej menšine prisľúbila, že Cyprus má zostať nezávislým štátom a nesmie sa zjednotiť s Gréckom.

Grécko aj Turecko s kompromisom súhlasili a spolu s Veľkou Britániou sa stali garančnými mocnosťami. Podľa dohody z roku 1960 všetky tri štáty mali právo intervenovať, ak by hrozilo porušeniu statusu quo.

Práve to sa malo stať fatálnym v roku 1974.

Grécky puč

V Grécku sa nikto netajil tým, že kompromis nie je práve najšťastnejším riešením. Mnohí považovali nezávislý Cyprus len za dočasný krok na ceste k zjednoteniu „dvoch gréckych štátov“.

Niektoré plány dokonca zvažovali riešenie, ktorým by bolo kompenzované Turecko napríklad korekciou hraníc v západnom Trácku, kde žije početná turecká menšina.

Tieto úvahy sa však nikdy nerealizovali. Namiesto toho v roku 1967 v Grécku moc prevzala armáda, ktorá spolupracovala s gréckymi Cypriotmi. Otvoreným cieľom Grékov bolo naplniť svoj sen – enosis.

Po tom, čo v roku 1974 nasledoval puč aj na Cypre, sa zdalo, že zjednoteniu už nič nebude stáť v ceste.

Turecká invázia

Turecká menšina sa obávala, že pohltenie Gréckom bude znamenať konečnú stratu akéhokoľvek politického vplyvu a mohlo by viesť k vyhnaniu tureckého obyvateľstva. V Ankare sa zas ponúkala výnimočná príležitosť presadiť svoje vlastné ciele a ambície a posilniť svoju pozíciu vo východnom Stredomorí.

Inzercia

20. júla 1974 turecká armáda spustila operáciu Attila. Turecké jednotky sa vylodili pri meste Kyrenia a spočiatku sa stretli so zhovievavou medzinárodnou reakciou. Medzinárodná komunita si spočiatku myslela, že cieľom tureckej invázie bude návrat statusu quo pred pučom.

To však nezodpovedalo cieľom tureckého velenia, ktoré v priebehu ďalšieho mesiaca obsadilo 36 percent cyperského teritória. Počas bojov obe strany nerešpektovali medzinárodné právo na ochranu civilistov a etnické čistky viedli k tomu, že 40 percent Grékov muselo opustiť svoje domovy. Turecká menšina na juhu tiež nebola v oveľa lepšej pozícii a po uzavretí prímeria 18. augusta 1974 sa takmer všetci Turci presťahovali do tureckej zóny.

Rozdelenie ostrova však nemalo byť trvalým stavom, časť cyperských Turkov ho vnímala skôr ako nástroj presadenia svojich záujmov v rokovaniach o zjednotení Cypru.

Všeobecne akceptovaným princípom sa stala myšlienka, že zjednotený Cyprus bude tvoriť federácia gréckej a tureckej časti, pričom sa turecká časť vzdá časti dobytých území, zatiaľ čo získa nadproporčný politický vplyv, možno dokonca právo veta.

Väzni vo vlastnej krajine

Asi najbližšie k zjednoteniu sa obe strany dostali v roku 2004. Cyprus sa vtedy spoločne so Slovenskom stal členom EÚ a Turci Severného Cypru sa chceli týmto spôsobom dostať do Únie.

Rokovania, ktoré podporovala OSN, viedli k takzvanému Annanovmu plánu, nazvanom po vtedajšom generálnom tajomníkovi OSN Kofi Annanovi. Plán malo potvrdiť referendum – no zatiaľ čo Turci na Severnom Cypre s ním súhlasili, Gréci ho so 75-percentnou väčšinou odmietli.

Časť pozorovateľov vtedy aj dnes kritizuje, že Gréci plán odmietli a považujú ho za zahodenú šancu. Pravda je však taká, že plán bol v skutočnosti neprijateľný.

Annanov plán bol totiž absurdný. Gréci by síce dostali malú časť obsadených území, no nesmeli by sa sťahovať do tureckej zóny, kde by podiel gréckeho obyvateľstva zostal trvalo obmedzený na 18 percent obyvateľstva.

Nielen že by nedostali naspäť svoje pozemky, ktoré stratili po tureckej invázii, Gréci  by sa nesmeli vrátiť do svojich domovov, ani keby ich odkúpili. Ešte absurdnejšia je táto predstava pri členstve v EÚ – každý občan Európskej únie by mal právo sa nasťahovať do tureckej zóny okrem občanov Cypru.

Ďalším problémom by zostala nekončiaca okupácia. Zatiaľ čo Cyprus by musel rozpustiť svoju armádu, turecká armáda by zostala na Cypre navždy. Gréci by tak boli vystavení trvalej okupácii a sami by sa museli zbaviť jedinej ochrany, ktorú majú.

Problematická bola aj legalizácia tureckej kolonizácie – okrem domorodých Turkov Severný Cyprus osídlili aj prisťahovalci z Turecka. Aj keď je to v priamom protiklade s medzinárodným právom, Annanov plán by bol legalizoval a legitimizoval tureckú kolonizáciu a Cyprus by nemal možnosť kolonistom odoprieť občianstvo.

Napriek tomu, že grécka strana odmietla Annanov plán, rokovania pokračovali. V mnohých otázkach bolo jasné, že niektoré časti Annanovho plánu zostanú orientáciou do budúcnosti. Obe strany počítali s územným členením, ktoré sa podobalo Annanovmu plánu – 28,7 percenta územia by dostali Turci, 71,3 percenta by dostali Gréci.

Gréci by dostali mesto Famagusta/Ammochostos a menšie obce ako Morfu, možno dokonca severocyperské Rizokarpaso.

Rokovania v rokoch 2015 – 2017 síce pokročili, no dohodnúť sa obom stranám nepodarilo.

Zjednotenie sa nekoná

Situáciu značne skomplikoval nález ložísk zemného plynu v cyperských vodách. Pre Turecko je v tejto situácii rozdelený Cyprus výhodnejší, keďže Turecku umožňuje v mene Severného Cypru vykorisťovať cyperské ložiská.

Z tohto dôvodu Turecko obmedzuje rokovania o zjednotení a zo severu ostrova sa stiahnuť nechystá. Erdoğan a turecké médiá, ktoré v posledných rokoch sa stali náhubkom „paláca“, aktívne podporujú radikálne sily, ktoré zjednotenie Cypru odmietajú.

Ak sa v minulosti ešte diskutovalo o tom, za akých podmienok by zjednotenie bolo možné, nový „prezident“ Severného Cypru mení situáciu. Už pred prvým kolom prezidentských volieb zneužil svoju pozíciu ako premiér neuznaného štátu a otvoril uzavretú štvrť Varosia pre verejnosť.

Varosia je pôvodne grécka štvrť mesta Famagusta, ktorú jej obyvatelia museli opustiť po dobytí tureckou armádou. Dlho bola považovaná za časť mesta, ktorá sa v budúcnosti vráti pod kontrolu Grékov, preto Turci sa ani nenamáhali ju osídliť. Zmena v tureckom správaní naznačuje, že vrátiť územie nehodlajú a do budúcnosti sa nedá ani vylúčiť jeho kolonizácia tureckými prisťahovalcami.

Očividne turecká strana už zjednotenie ostrova nepovažuje za svoj cieľ a nie je nepravdepodobné, že Turecko v budúcnosti Severný Cyprus anektuje. Už dnes v zóne okupovanej Tureckom žije vyše 150 000 kolonistov z Turecka, ktorí oproti cyperským Turkom častejšie podporujú anexiu Tureckom a odmietajú zjednotenie Cypru.

Výsledok volieb ukazuje, že už nezáleží na tom, čo si želajú cyperskí Turci – moc má v rukách Ankara, turecká armáda a jej kolonisti.

Odporúčame