Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Politika
25. október 2020

Reportérka Kutilová

Erdogan sa nezastaví získaním Karabachu. Európa to pocíti na vlastnej koži

Rozhovor s českou reportérkou Markétou Kutilovou o tom, čo sa deje v Náhornom Karabachu. 

 Erdogan sa nezastaví získaním Karabachu. Európa to pocíti na vlastnej koži

Foto archív – M. K.

Vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach zostala tak trochu v tieni globálnel pandémie. Hoci išlo o dôležitú udalosť, ktorá ukázala, akým veľkým problémom môže v budúcnosti byť čoraz agresívnejšie Turecko. Aj preto vám vo Výbere roka pripomíname rozhovor s českou reportérkou Markétou Kutilovou, ktorý sme robili krátko po jej návrate z Náhorného Karabachu.

Reportérka Markéta Kutilová sa nedávno vrátila z Náhorného Karabachu. V rozhovore opisuje, v čom je súčasná vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom iná, akú rolu v nej zohráva Turecko, čo si o jeho vplyve v regióne myslí i to, prečo v Náhornom Karabachu prežívala svoje najťažšie chvíle života.

Hovorí, ako sa vyrovnáva so zúfalstvom, s ktorým sa stretáva vo vojnových zónach, a čím sa riadi v krízových situáciách.

Markéta Kutilová začínala ako redaktorka v Lidových novinách. Pracovala tiež na humanitárnych misiách v Kongu, Iráne, na Haiti, v Kambodži, Ugande a Rwande. V ostatných rokoch spolu s kolegyňou Lenkou Klicperovou dokumentovali vojenské konflikty v Iraku a v Sýrii. Spoločne vydali knihy Islamskému štátu na dostrel I a II, Vo vojne a Vojna je mojím osudom. V súčasnosti tiež spolupracuje s reláciou Reportéri Českej televízie.

Po návrate z Náhorného Karabachu ste napísali, že táto vojna nie je vojnou o územie. O čo v nej teda ide?

Súčasná vojna o Karabach je iná ako tie predchádzajúce. Už do nej nie sú zapojení iba Azerbajdžan a Arménsko, ale od začiatku sa v nej angažuje aj Turecko. To sa pod vedením prezidenta Erdogana vôbec netají plánmi na obnovu Osmanskej ríše. Už približne pol roka sa dá sledovať zmena v rétorike Erdogana, ale aj azerbajdžanského prezidenta Alijeva. V Turecku už na jar odštartovala očierňujúca kampaň voči Arménom. Stali sa terčom nenávistných prejavov a zosmiešňovania. Udiali sa tiež útoky na arménske komunity v Turecku. Nie je to len konflikt o územie Karabachu, ale aj vojna voči arménskemu národu.

Hrá v tejto vojne rolu aj civilizačný stret islamu a kresťanstva?

Môžeme sa to domnievať, ale nedá sa to priamo dokázať. V každom prípade v meste Šuša bola zbombardovaná kresťanská katedrála, pričom išlo o zámerný útok. S veľkou presnosťou na ňu dopadli dve rakety. Táto katedrála bola vybudovaná v 1867 a ide o veľký náboženský symbol karabašských Arménov. Takže tu vidieť aj zámer ničiť náboženské symboly. Tak to bolo aj v Afríne a v Rodžave na severe Sýrie, kde boli útoky špeciálne cielené na kresťanské symboly a jezídske chrámy. Turecko na to často využíva islamistické skupiny, ktoré predtým bojovali proti Asadovi. Najznámejšia je brigáda Sultan Murad. Týchto bojovníkov teraz Turecko vyslalo ako žoldnierov aj do Karabachu.

Ako dnes vyzerá život v Náhornom Karabachu? Koľko ľudí tam po vypuknutí vojny zostalo?

Odišlo asi 60-tisíc ľudí, predtým tam žilo 120-tisíc ľudí. Pričom všetci muži medzi 18 a 55 rokov bojujú na fronte, čo je asi 20-tisíc ľudí. To znamená, že v Karabachu mimo bojiska žije asi 50-tisíc ľudí. Buď v oblastiach, kde boje zatiaľ nedosiahli, alebo v pivniciach a krytoch. Niežeby tie pivnice boli v dnešnej vojne, keď sa používajú drony a moderné ničivé zbrane, ktovieako bezpečné útočiská. Ale určite sú bezpečnejšie ako byt na štvrtom poschodí paneláku.

Život v Náhornom Karabachu počas vojny. 

Kto z Karabachu ešte neutiekol?

Ľudia, ktorí tam zostali, sa dajú rozdeliť do troch kategórií. Sú to starí ľudia, ktorí nechcú opustiť svoje domy, potom matky, ktoré majú synov na fronte a chcú im byť nablízku. A nakoniec sú to ľudia, ktorí sú veľkí vlastenci a celý život zasvätili nezávislosti Karabachu. Tí tam chcú zostať, aby pomáhali ostatným. Sú to rôzni aktivisti, politici, ale aj lekári či zdravotníci.

Tento konflikt prebieha najmä prostredníctvom leteckého a delostreleckého ostreľovania alebo dochádza aj k stretom pechoty?

Na frontových líniách to vyzerá ako počas druhej svetovej vojny. Sú tam vybudované zákopy, v nich je pechota a dochádza k ostreľovaniu delostrelectvom, ale aj ľahkými zbraňami. Ale je to už premiešané aj s vojnou 21. storočia. Používajú sa moderné raketové systémy ako Grad, Smeršť, Lara, nehovoriac o tom, že je to aj vojna dronov. Azerbajdžan používa veľmi moderné bojové drony, ktoré nakupuje od Izraela a Turecka. Arménsko má k dispozícii technologicky horšie drony, ktoré si buď vyrába samo, alebo ich nakupuje od Rusov. Z toho, čo viem o situácii na fronte, tak je to na obidvoch stranách obrovský masaker. Lekári nám povedali, že po zásahoch dronov zostávajú ľudia roztrhaní na kusy a nie je žiadna šanca ich zachrániť.

Na strane Azerbajdžanu bojujú žoldnieri zo Sýrie. Máte informácie, či na frontovej línii operuje aj regulárna turecká armáda?

O tom, že tam sú Tureckom najatí žoldnieri zo Sýrie, nie je žiadna pochybnosť. Zo sýrskych zdrojov je potvrdené, že sedemdesiat tiel mŕtvych Sýrčanov sa vrátilo naspäť do Sýrie. Pokiaľ ide o nasadenie tureckej armády, tak sú správy o tom, že sa tam pohybujú tureckí poradcovia a vojenskí experti. Celkom určite tam je aj turecká vojenská technika. Tú si Azerbajdžan od Turecka nakupuje. Turecko ako členský štát NATO má prístup k moderným zbraniam, ktoré tam dodáva. Na Azerbajdžan je uvalené zbrojné embargo. Problém je, že sa nedodržiava. Napríklad cez Izrael sa tam dostali aj české húfnice DANA.

Ale pokiaľ ide o priame nasadenie tureckej armády do bojov, to potvrdené nie je.

Dlhoročným spojencom Arménska je Rusko. Cítiť v Náhornom Karabachu ruskú prítomnosť?

Priamo v Karabachu ruskú vojenskú prítomnosť necítiť. Určite tam môžu byť prítomní ruskí pozorovatelia, ale priamu prítomnosť ruských vojakov alebo techniky sme nezaznamenali. Tá je zatiaľ v Arménsku, kde má Rusko vojenskú základňu, a teraz sa koncentruje aj na hraniciach Arménska a Karabachu.

Nie je tam ani súkromná Wagnerova armáda, ktorú Rusko v niektorých konfliktoch využíva?

Neviem to vylúčiť, ale na mieste nám to nikto nepotvrdil ani nenaznačil. Ani som nikde nezachytila žiadnu relevantnú informáciu, že by tam tieto jednotky boli.

Turecký prezident Erdogan vyhlásil, že chce v Náhornom Karabachu pokračovať v misii, ktorú Turci začali pred sto rokmi. Znamená to, že Turecko chce Arménov na tomto mieste úplne zlikvidovať?

Azerbajdžan má vďaka zapojeniu Turecka obrovskú vojenskú prevahu. Rusko Arménov v Karabachu zatiaľ aktívne nepodporuje. Rusi sú síce viazaní spojeneckou zmluvou s Arménskom, ale nie s Náhorným Karabachom. Zmluvu o vojenskej pomoci môžu aktivovať, až keď by bolo atakované priamo Arménsko. Ale je otázkou, či by to Rusko aj naozaj urobilo, keďže sa evidentne nechce do tohto konfliktu vojensky zapájať.

Ide o to, čo budú Rusi ochotní Turecku v tomto regióne ešte tolerovať.

Rusko a Turecko majú množstvo ďalších sporov. V Sýrii, v Líbyi, v Stredomorí. Uvidíme, či to vyústi do nejakých veľkých rokovaní medzi Erdoganom a Putinom. V každom prípade karabašská armáda nemôže dlhý čas čeliť Azerbajdžanu, ktorý má oveľa lepšie zbrane. Najmä Azerbajdžan je veľmi bohatá krajina, ktorá si vďaka peniazom z ropy a plynu môže dovoliť nakupovať tie najmodernejšie zbraňové systémy. Čo aj roky robí, nakupuje zbrane všade, kde sa dá, a na túto vojnu sa už pripravoval dlho. Karabach každý deň stráca ďalšie a ďalšie dediny v prospech Azerbajdžanu.

Zazneli názory, že strategickou výhodou obrancov Karabachu je ich pozícia vyššie v horách, čo im dáva šancu efektívne čeliť azerbajdžanskému útoku. Platí to?

Áno, je to výhoda, ale len nejaký čas. Drony a rakety doletia aj do hôr. Keby sa bojovalo iba pozemnou technikou, tak by dokázali odolávať dlho, aj sa ubrániť. Moderná technika túto výhodu postavenia v horách znižuje. Šanca Arménov v Karabachu uhájiť si toto územie vojensky je veľmi malá. Ich nádej spočíva v nejakých mierových rokovaniach.

Vidíte v dohľadnom období šancu na takéto politické riešenie?

Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by Erdogan s Alijevom boli niečomu takému naklonení. Deklarujú, že na žiadne mierové rokovania nepristúpia, kým Karabach nedobyjú. Ale ako som už spomenula, svoju rolu môžu zohrať ďalšie spory, ktoré má Turecko s Ruskom. Na tom, čo bude s Náhorným Karabachom ďalej, sa totiž musia dohodnúť najmä Erdogan s Putinom. V každom prípade nie je v záujme Ruska, aby sa Turecko rozpínalo na južnom Kaukaze. Ak Azerbajdžan dobyje Karabach, tak sa pás medzi Azerbajdžanom a Tureckom „de facto“ prepojí do jedného celku, obývaného turkickými národmi a moslimami.

Môže byť ďalším terčom samotné Arménsko?

To sa v tejto chvíli môžeme iba dohadovať.

Ako sú na tom ľudia, ktorí v Náhornom Karabachu zostali? Funguje dnes v Náhornom Karabachu medzinárodná humanitárna pomoc?

Humanitárna situácia je tam čím ďalej horšia. Súvisí to aj s tým, že sa začína zima. Sú tam rodiny, ktoré žijú v pivniciach už tri týždne, čo sa podpisuje aj na ich psychickom zdraví. Dochádzajú tiež potraviny, pretože tohtoročnú úrodu nemal kto pozbierať. Ľudia v krytoch sú väčšinou o chlebe a základných potravinách. Všetky obchody v Stepanakerte sú zatvorené a nie je možné si nakúpiť. Dochádzajú aj peniaze.

Ľudia v Karabachu sú chudobní, tak ako aj Arménsko je neporovnateľne chudobnejšie ako Azerbajdžan. Nemajú nič okrem niekoľkých baní. Karabach nemá vôbec nič. Sú to len hory a väčšina obyvateľov sú roľníci. Žiadna zahraničná humanitárna pomoc tam nie je. Väčšina humanitárnych organizácií hovorí, že to je to pre ne príliš citlivé alebo nebezpečné tam pôsobiť. Pomoc však určite budú potrebovať aj tie desaťtisíce utečencov, ktorí sú momentálne v Arménsku. Zatiaľ im pomáha iba arménsky štát alebo diaspóra.

Keď hovoríte, že je to pre niektoré humanitárne organizácie príliš senzitívna téma, znamená to, že sa boja reakcie Turecka?

Áno, je to zároveň aj politická vec. Príkladom sú organizácie, ktoré majú projekty na severe Sýrie, v oblastiach pod tureckou kontrolou, a sú závislé od Turecka. Na svoje projekty dostávajú obrovské peniaze a nechcú o ne prísť. Vedia, že si nesmú zhoršiť vzťahy s Tureckom a tak nemôžu pomáhať ľuďom v Karabachu. A preto často používajú barličku, že vlastne nevedia, ako to s tým Karabachom je, kto má na to územie právo. Nechcú si týmto konfliktom pošpiniť ruky, aby nestratili podporu.

Okrem toho, že arménska diaspóra posiela peniaze, niektorí z nich prichádzajú do Náhorného Karabachu aj bojovať. Skadiaľ najčastejšie prichádzajú?

Sú to väčšinou mladí muži, ktorí prichádzajú na vlastné náklady z Libanonu, Holandska, Belgicka, Nemecka, prakticky zovšadiaľ, kde fungujú väčšie arménske komunity. A idú rovno na front. Pre Arménov totiž súčasná vojna nie je len vojnou o Karabach, ale vnímajú ju ako existenčný boj. Pokladajú to za pokračovanie genocídy z roku 1915, počas ktorej bolo zmasakrovaných 1,5 milióna Arménov a za týmto činom stál priamo turecký štát. Sú tak presvedčení, že Turecko chce Arménsko úplne zlikvidovať. Preto to berú ako svoju povinnosť urobiť niečo pre svoj národ, aby prežil a aby si uchránil územie, ktoré mu patrí a ktoré obýva po tisícky rokov. A sú za to ochotní položiť aj svoj vlastný život.

Otázkou je, aký majú títo mladí ľudia výcvik a skúsenosti, aby sa z nich nestali len terče.

To už je na vedení karabašskej a arménskej armády, čo s nimi urobia, aby nemali veľmi vysoké straty. Ale o nejakom vojenskom výcviku sa veľmi nedá hovoriť.

Celý svet dnes hovorí o pandémii koronavírusu. V Krabachu to však asi ľudia veľmi neriešia, alebo sa mýlime?

(Smiech.) Nie. V Karabachu Covid-19 naozaj nikto nerieši, nevidíte žiadne rúška, covid akoby tam ani neexistoval. Predsa covid v porovnaní s nejakou raketou nepredstavuje vôbec žiadne nebezpečenstvo. Podľa posledných správ je tam však veľa pozitívnych a covid sa tam šíri.

Markéta Kutilová a Lenka Klicperová v Sýrii.  

Inzercia

V súvislosti s Karabachom sa spomína ako prapríčina konfliktu práve Stalinova sovietska éra, ktorá umelo rozdelila územia etnicky obývané inými národmi. Je práve toto kľúčovým faktorom v celom konflikte?

Je to presne tak. Územie Karabachu bolo dané do správy Azerbajdžanu Stalinom, ktorý uplatňoval mnohonárodnostnú politiku Sovietskeho zväzu. Teda nechcel, aby nejaká väčšina v nejakom území dominovala. Väčšinu obyvateľov v Karabachu vždy tvorili Arméni. Práve z tohto dôvodu dal Stalin Karabach do správy Azerbajdžanu.

Takže áno, je to pohrobok stalinskej národnostnej politiky. Potom sa môžeme pýtať, či má Azerbajdžan naozaj nárok na toto územie, teda na arménsky Karabach. Musíme si hlavne uvedomiť, že od poslednej vojny uplynulo 30 rokov. Odvtedy je Karabach obývaný len karabašskými Arménmi. Má teda teraz Azerbajdžan právo úplne zdevastovať územie a životy 150-tisíc ľudí a vyhnať ich odtiaľ?

O tom, že to nie je v poriadku, niet pochýb. Ale po vojne, ktorú v 90. rokoch vyhrali Arméni, došlo tiež k etnickému vyčisteniu územia.

Áno, Azerbajdžanci boli vyhnaní, ale tomu predchádzalo množstvo pogromov na Arménoch, ktoré boli vedené v rámci Azerbajdžanu v minulom storočí. Či už v Baku, kde boli vraždení Arméni priamo v ich bytoch, alebo aj po celej krajine, čo viedlo k vyhnaniu Arménov z územia. V takom prípade sa musíme pozrieť na celú históriu Arménov v Azerbajdžane komplexne, pretože história nikdy nie je len čierno-biela.

Pôsobili ste ako reportérka aj v severnej Sýrii v oblastiach, kde sa Turecko tiež správalo ako agresor. Ako to ovplyvnilo váš pohľad na dnešný režim v Turecku?

Hoci som nikdy nebola na tureckých územiach v Sýrii, pretože tam nesmiem ísť, rovnako ako ani do Turecka, pobyt v Líbyi, ako aj Sýrii, kde všade je Turecko zainteresované, môj pohľad, samozrejme, poznačil. Videla som, čo všetko tam Turecko pácha. Bola som v Sýrii vlani počas tureckej invázie a na vlastné oči som videla, aká to bola pre miestnych ľudí katastrofa. Vyháňali ich z domov, dialo sa tam množstvo vojnových zločinov a svet mlčal.

Nemocnice v Náhornom Karabacu sú plné zranených.

A ten charakter tureckého režimu?

Z demokratickej krajiny sa stal autoritársky režim a pod vedením Erdogana sa mení na diktatúru, kde sa veľký akcent kladie na islamizmus a nacionalizmus s akcentom na neootomanizmus. V krajine neexistujú slobodné médiá. Drvivú väčšinu dnes vlastní Erdoganova rodina alebo vláda, podobne ako väčšinu najväčších zbrojárskych či naftových firiem.

Turecko je tiež krajinou, ktorá väzní najviac novinárov na svete – viac než štyristo, rovnako väčšina Erdoganových politických odporcov žije vo väzení. Sú to deaťtisíce ľudí, a ak nie sú uväznení, tak museli z Turecka uniknúť. V Turecku de facto neexistuje žiadna reálna opozícia, ktorá by sa Erdoganovi bola schopná postaviť.

Turecký prezident otvorene spolupracuje s islamistickými sunitskými extrémistickými skupinami vrátane Islamského štátu a Al-Káidy v Sýrii. Turecko týchto radikálnych bojovníkov bežne využíva pre svoje potreby. Erdogan dnes tiež vystupuje ako ochranca všetkých moslimov. Získal si veľkú časť afrických prezidentov, výrazný vplyv získal hlavne na severe Afriky. Rovnako sa veľmi zbližuje s Pakistanom, úzko spolupracuje s Katarom, ktorý financuje kroky Turecka zamerané na posilňovanie jeho vplyvu na Moslimské bratstvo. To je, mimochodom, silné aj v niektorých európskych krajinách – vo Francúzsku, Belgicku, Veľkej Británii či Nemecku.

Erdogan v poslednom čase hrozí vojnou aj Grécku.

A robí to úplne otvorene. Dokonca hovorí, že chce vymazať Grécko z mapy, no vyhráža sa už aj Európskej únii. Len pred pár dňami vyhlasoval jej zánik s tým, že sa o to postará. Však v Európe ma dosť svojich ľudí a skupín, ktoré môžu začať rôzne nepokoje a podobne.

Ako vzhľadom na všetky tieto aspekty vnímate postoj EÚ, ako aj NATO, k tureckej agresii a rozpínavosti?

Turecko bolo usvedčené z páchania množstva vojnových zločinov, napríklad v Sýrii. Nikdy sa však nič nestalo. Európska únia odvracia zrak. NATO sa rovnako tvári, že sa ho to netýka. Jediný, kto sa stavia proti Turecku a upozorňuje na jeho nebezpečnosť, je francúzsky prezident Macron a Grécko, ktoré je v priamom ohrození. Iné štáty sú zviazané obchodnými výhodami, pretože Turecko nakupuje zbrane od množstva krajín a v tomto prípade ide o miliardové obchody. Netreba zabúdať ani na to, že cez Turecko vedú dôležité ropovody a plynovody do Európy najmä z Azerbajdžanu. Cieľom Európy je predsa znížiť závislosť od ruského plynu a na to nevyhnutne potrebuje aj Turecko. Napríklad Česko má 40 percent ropy z Azerbajdžanu.

Turecko drží Európu v šachu aj kvôli problému migrácie.

Ale to je len chyba Európy, že sa nechá vydierať. Erdogan to len veľmi dobre využil vo svoj prospech. Pritom Turecko je pre Afgancov, Pakistancov, ľudí z Bangladéša, Indie, Iránu, Iraku a Sýrie stále len tranzitnou krajinou na balkánskej migračnej trase. Erdogan vie týchto ľudí veľmi dobre zneužiť na svoje zámery.

Čo však môže EÚ robiť?

Určite by sa mala zjednotiť, mať spoločné pravidlá pre azylovú a migračnú politiku, byť v téme jednotná a hlavne by mala nájsť mechanizmus, ako ľudí žiadajúcich o azyl správne, rýchlo a efektívne posudzovať. Čo najskôr vyhodnocovať všetky žiadosti a informovať o tom krajiny pôvodu. Ľuďom treba dať jasne najavo, že nemá cenu, aby utrácali za cestu do Európy, keďže ich tu nič dobrého nečaká. Minimálne nie v táboroch, v ktorých už čakajú roky. Musí tu byť tiež osvetová kampaň v krajinách, odkiaľ títo ľudia prichádzajú. Ale dôležitá je jednota. Nemôže mať každá krajina iné pravidlá.

Vracia sa Európe benevolencia v otázke Turecka?

Bohužiaľ, áno. Tí zodpovední často hovoria, že Erdogan len veľa hovorí, ale keď sa dobre pozriete na niekoľko posledných rokov, on len nehovorí, on zároveň koná. Vzhľadom na to, že každý Turecku robí len ústupky, neverím tomu, že sa Erdogan zastaví získaním Karabachu. O tom som presvedčená. Myslím si, že to Európa čoskoro pocíti na vlastnej koži.

Ako novinárka dlhodobo monitorujete spolu so svojou kolegyňou Lenkou Klicperovou vojnové konflikty. Nedávno vám tiež vyšla ďalšia kniha, ktorá má názov Vojna je naším osudom. Prečo vás vojnové konflikty tak zaujímajú?

Túto prácu som chcela robiť už od sedemnástich rokov, a to preto, aby som mohla prinášať svedectvo miestnych ľudí a dávať hlas obyčajným ľuďom, ktorí vojnou trpia vždy najviac. Keď sa mocní rozhodnú, že sa ide bojovať, život obyčajného človeka pre nich nemá vôbec žiadnu cenu. Preto som ich chcela vypočuť a nechať zaznieť ich hlas.

Tisíce detí v Sýrii boli vyhnané z domovov. 

Zároveň, to čo sa deje v súčasnej dobe, všetky tie konflikty sú nejakým spôsobom podobné. Väčšina z nich vznikla kvôli zdrojom, či už rope, alebo plynu, kvôli energetickým trasám či ovládnutiu strategických území. Je pre mňa fascinujúce rozpletať príčiny týchto konfliktov, analyzovať to. Každý novinár však chce byť niekde, kde sa niečo deje, preto si myslím, že je logické, že ma zaujímajú práve živé konflikty. Nejde však primárne o vojnu vo všeobecnosti, nechceme sa dostať do boja a nebezpečia. Skôr nás zaujíma, čo sa v oblasti deje, prečo a komu.

Objavila sa aj kritika, ktorá vám vyčíta vlastný marketing či zaujatosť v prospech jednej strany konfliktu. Aká je vaša reakcia?

Áno, niektorí ľudia nám vyčítajú neobjektívnosť za to, že vyjadrujeme verejen svoj názor. Ja sa však riadim novinárskou zásadou, že je  povinnosťou upozorňovať na každé zlo, aj keby ho páchal náš takzvaný spojenec. Reportér prináša z miesta dôležité očité svedectvá, ktoré sú podľa mňa stále nenahraditeľné. A keď priamo na mieste v Sýrii vidím vojnové zločiny a zlo páchané na ľuďoch, za ktorým stojí Turecko a ním najaté islamistické milície, nebudem o tom mlčať. Rovnako ak viem, že agresor vojny v Karabachu je Azerbajčan hnaný Tureckom, nebudem tieto krajiny vnímať pozitivne, protože táto vojna ničí životy civilistov. Preto trvám na tom, že novinár nemusí být nestranný, ale musí vedieť definovať zlo.

Vyčítajú vám však aj to, že sa fotíte vo vojnových zónach.

To robíme len preto, že napríklad na takom facebooku ma sleduje 35 000 ľudí a ja týmto príspevkom dokážem pritiahnuť pozornosť k danej téme. Robí to tak väčšina novinárov - prepožičiavame samých seba pre dôležité témy. A ono to funguje. V roku 2015 sme sa párkrát vyfotili aj s kurdskými vojakmi a vojačkami, a áno, bola to chyba. Už to nerobíme. 

Celú túto kampaň však proti nám vedie hlavne novinárka Tereza Engelová, ktorá nám vyčíta i to, že sme urobili zbierku na pomoc ľuďom v Kobaní v Sýrii, alebo, že sme spustili petíciu proti tureckej invázii do Sýrie. Jej pohľad na dianie v Sýrii, kde nikdy nebola, je iný a ovplyvnený aj jej manželom, ktorý je šéfom projektov Člověka v tísni v Sýrii. Tie pôsobia prevažne práve na územiach, ktoré okupuje Turecko a tak niekedy kritika pani Engelovej pripomína skôr snahu o whitewashing (zamlčiavanie faktov, pozn. red) Turecka. Kritika od kolegov nie je príjemná, ale človek musí byť v súlade hlavne s vlastným svedomím. Tereza Engelová ide však tak ďaleko, že sa snaží dosiahnuť to, aby nás v médiách nepublikovali. To je úroveň, na ktorú by som sa nikdy neznížila.

V rámci svojich ciest vidíte množstvo zúfalstva, či už v Sýrii v čase, keď Kurdov nechali v štichu americkí vojaci, rovnako v Líbyi, ale aj teraz v Náhornom Karabachu. Ako sa vyrovnávate s tým všetkým, čo vidíte?

Ako sa s tým vyrovnávam? Proste zle. Človek musí byť trochu odolný, ale pohybujem sa v tom už 20 rokov, takže mám toho za sebou pomerne dosť. S niektorými vecami sa však človek nedokáže vyrovnať nikdy. A to hlavne vtedy, keď ide o očividné bezprávie, ako sa napríklad dialo pri tureckej invázii do Afrínu a Rodžavy. To bolo totálne bezprávie páchané na civilistoch. A ešte keď vidíte ten nezáujem sveta, tak je to hrozne depresívne. Človek pociťuje nesmiernu bezmocnosť nad stavom našej spoločnosti.

Preto je dôležité nájsť si nejakú rutinu, sústrediť sa na maličkosti, ako napríklad odprevadiť dcéru do školy, robiť si s ňou úlohy, starať sa o domácnosť a podobne. Je to spôsob očisty. Ale stále si myslím, že úloha novinára prinášať svedectvo z miesta týchto konfliktov je strašne dôležitá a nie je nahraditeľná.

Zrejme vám potom po návrate do Česka pripadajú miestne problémy ako banality.

Presne tak to je.

Po návrate zo svojej cesty v Náhornom Karabachu ste napísali, že ste prežívali najťažšie chvíle svojho života. V čom bola tá situácia horšia ako v Sýrii či iných konfliktoch, ktoré ste sledovali v minulosti?

Bolo to iné práve v použití moderných zbraní a v priamom ostreľovaní civilných miest. V Sýrii ste museli ísť niekam na front, kde sa bojovalo, aby okolo vás dopadali rakety. Tu okolo nás padali rakety, aj keď sme boli v centre hlavného mesta v hoteli. A to je strašný posun vojny. Nielen v moderných zbraniach, ale najmä v útokoch na civilné obyvateľstvo, ktoré sú v Karabachu najšialenejšie a najväčšie, aké sme s Lenkou Klicperovu zatiaľ videli a zažili.

Čím sa riadite v takých krízových situáciách? Rokmi overenou intuíciou?

Väčšinou sa riadime odporúčaniami miestnych ľudí. Ale potom je to práve tá intuícia.

Zatiaľ vás nezradila?

(Smiech.) Myslím, že zatiaľ nie. Snažím sa počúvať svoj vnútorný hlas a myslím, že mi doteraz vždy dobre poradil. Beriem ho ako nejaký Boží hlas, ktorý ma sprevádza.

Foto:  Archív Markéty Kutilovej

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.