Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. október 2020

Ako sa predáva smrť

Úskalia novinárčiny z krízových oblastí

Hoci je u nás vojnová žurnalistika o krok pozadu, požičajme si kauzu českých reportérok na moment aj na Slovensko.

Úskalia novinárčiny z krízových oblastí

Záber z knihy Islámskemu státu na dostřel II.

Duo Markéta Kutilová a Lenka Klicperová sú známe aj slovenskému publiku, obe reportérky roky pokrývajú konflikty v Sýrii, Iraku, Líbyi, pracovne navštívili Somálsko, Kongo či Haiti a o svojich cestách napísali niekoľko kníh.

Ich prácu oceňuje nejeden čitateľ aj na Slovensku (vrátane autorky) a keď nedávno reportovali priamo z horiaceho Náhorného Karabachu, bol to aj ich facebook, kam si mnohí chodili po novinky z terénu. Rovnako včera silno zarezonoval rozhovor s Markétou Kutilovou pre Postoj.

Obdiv k ich odvahe však pravidelne strieda aj vlna otázok na ich novinársku profesionalitu.

Tá vyeskalovala, keď ich spolupredseda Strany zelených Michal Berg naposledy na facebooku označil za „attention whores“ (slušne a v náznaku preložené ako „dámy bažiace po pozornosti“) a hoci sa politik za výrok verejne ospravedlnil, kauza spustila u susedov vlnu reakcií, ktorá znie dodnes.

O čo ide

Duo Kutilová a Klicperová pravidelne čelí kritike, v ktorej sa im vyčíta hneď niekoľko vecí. Ide najmä o vychýlený marketing, ktorý zahŕňa zverejňovanie vlastných fotografií so zbraňou v ruke, obhajovanie strany v konflikte, kde má byť reportér nestranný, či zdôrazňovanie, že sa na mieste konfliktu nachádzajú ako jediné reportérky, hoci je okolo nich aj niekoľko ďalších novinárskych kolegov.

Sporné body okolo ich práce podrobne analyzovala Tereza Engelová v článku „Válka jako obchodní artikl“, ktorá je sama dvadsať rokov reportérkou.

Hoci je slovenská vojnová či zahraničná žurnalistika oproti českej v stabilnom zárodku, rozšírme túto diskusiu na moment aj k nám. Kde sú vlastne morálne hranice vojnovej novinárčiny? Čomu čelí zahraničný reportér a prečo ich na Slovensku veľmi nemáme?

Je to drahé a nikto to nečíta

Talent v oblasti zahraničnej krízovej žurnalistiky na Slovensku máme, stačí spomenúť mená ako Andrej Bán, Stanislava Harkotová, Juraj Mravec, Jana Čavojská či Tomáš Forró a zopár ďalších, momentálne však nikto z nich (s výnimkou Ukrajiny) nepokrýva zóny konfliktov kontinuálne, a to ani mimo pandemického obdobia.

Niežeby z ich strany nebol záujem. Problém je inde.

Ak si cestu reportér nespolufinancuje sám, pri pokuse o výjazd mu šéfovia redakcií najčastejšie protiargumentujú nemalou výškou cestovných nákladov, hneď za ňou nasleduje obava o novinárovu bezpečnosť. Oba argumenty sú relevantné.

Je fakt, že bežná reportérska cesta sa pokojne vyšplhá na stovky či tisíce eur. K bezpečnosti mnohé hovoriť netreba, v skratke stačí, že reportér musí rátať s možnosťou ujmy na zdraví, niekedy aj na živote.

O zahraničnom dianí tak v slovenskom prostredí najčastejšie informuje človek spoza stola odkázaný na sledovanie CNN, BBC a medzinárodných agentúr na princípe „dnes to bude Angola, zajtra Rusko“. Je to často plytké a sterilné, avšak lacné a bezpečné.

Spravodajstvo bez dotyku však čitateľa nevtiahne a nevysvetlí mu dianie v hĺbke tak ako výstup priamo z terénu, z priestoru, v ktorom má reportér možnosť sčasti zažiť to, čo prežívajú okolití ľudia, kde ich skúsenosť vkladá do geopolitického kontextu a prináša ju domov.

To je niečo, čo aj Kutilová s Klicperovou vedia robiť a na pár odchýlok robia veľmi dobre. A navyše, svoju terénnu prácu si dokážu dlhodobo aj samy financovať.

A teraz si to zaplaťte

Isteže, český mediálny trh je väčší ako slovenský, no výzvy spojené s financovaním sú podobné. Ani jedna z reportérok nemá výlučnú zmluvu s konkrétnou redakciou, ktorá by ich istila a cestu im hradila bez ohľadu na to, ako to napokon v teréne dopadne. Pre úplnosť, ani o to nemajú záujem.

Inzercia

Komfort stabilnej redakcie sa logicky spája s výlučnou zmluvou pre jedného vydavateľa, pre ktorého sú ich cesty extra-náklad a pre nich obmedzenie v počte výstupov. Aj preto zvolili slobodnejší, hoci rizikovejší variant práce na voľnej nohe.

Cestu si tak určujú podľa vlastného uváženia, na mieste následne strávia niekoľko dní a intenzívne zbierajú materiál – texty, fotografie, videá. Po príchode domov spracovávajú a predávajú televíziám, webom či denníkom, opisujú na prednáškach a vkladajú do kníh.

Áno, Česi majú historicky väčší záujem o dianie za hranicami než Slováci. Tradícia zahraničnej či vojnovej žurnalistiky sa na Slovensku nikdy dlhodobo nerozvíjala a aj dnes si ojedinelé reportáže kupujú mediálne domy len za úlomok ich reálnej ceny.

Neexistuje čitateľský návyk ani väčšia snaha ho budovať.

Hoci je situácia v Česku lepšia, zďaleka nie je ružová. Kutilová s Klicperovou si však cestu prebili a razia naďalej. A to aj vďaka marketingu, ktorý občas vyrušuje.

Fotografia z knihy Islámskému státu na dostřel II. 

Ako sa predáva smrť

Násilie, výbuchy, zranené deti. Vojnový konflikt skúša každého reportéra a je fakt, že niektorí v exponovanom prostredí občas prosto uletia. Problém nastáva, ak nejde o úlet z vypätého bytia, ale vedomá šou v snahe predať svoje výstupy.

Novinársky aktivizmus dnes skúša celý mediálny priestor.

V čase sociálnych sietí, kde sa intenzívne stiera hranica medzi profesionálnym a osobným, si musí každý novinár opakovane pripomínať, že nie je hlavným aktérom diania, ale najmä jeho pozorovateľ. Vojnový reportér vo vlne adrenalínu obzvlášť.

Samozrejme, reportáž nikdy nie je úplne objektívna. Realita sa vždy filtruje cez osobnú skúsenosť novinára. Ak však má niekto možnosť vymaniť sa z čierno-bieleho vnímania, je to práve on, reportér, ktorý má najlepšiu šancu pochopiť tamojšiu realitu v širokých súvislostiach a priniesť ju domov.

Otvorme krajinu a spoznajme svet

Občasnú vojnovú extravaganciu Kutilovej a Klicperovej, ich prácu so sociálnymi sieťami a marketing nechajme Čechom a vráťme sa k tomu najdôležitejšiemu, v čom sa môžeme a máme na Slovensku inšpirovať.

Zatiaľ čo Slovensko zostáva odkázané na CNN a inkubované do vlastnej politiky, sú to aj ony, Kutilová s Klicperovou, kto v českej spoločnosti upriamuje pozornosť aj ďalej než je len „domov můj“.

Zahraniční či vojnoví reportéri sú oči, cez ktoré môžeme hlbšie vnímať svet. Cez ktoré možno vidieť jeho rozmanitosť a komplexnosť a dotknúť sa aj reality, ktorej by sme sa inak nedotkli.

Kde si rozširujeme poznanie nášho okolia a budujeme tak imunitu voči pragmatizmu našich lokálnych politických špičiek. Bolo by skvelé, ak by sme túto tradíciu napriek všetkému začali pestovať aj na Slovensku.

Odporúčame