Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
15. október 2020

História

Prvé dobytie Sevastopoľa

Pred 165 rokmi prvýkrát v histórii Veľká Británia a Francúzsko nestáli na bojovom poli ako protivníci, ale ako spojenci.

Prvé dobytie Sevastopoľa

Francúzi na Malachovskom kurgane 8.9.1855. Zdroj: Wikimedia.org

 

Krymská vojna je dnes už takmer zabudnutým konfliktom. Pritom je to najväčšie vojenské stretnutie medzi veľmocami, ktoré sa odohralo medzi napoleonskými vojnami a 1. svetovou vojnou. Na bojiskách tejto vojny sa zrodilo aj najprestížnejšie britské vyznamenanie Viktóriin kríž (Victoria Cross), ktoré sa na rozdiel od starších vyznamenaní udeľuje výhradne za statočnosť v boji, bez ohľadu na hodnosť, spoločenské postavenie alebo dĺžku služby.

Konflikt je historikmi trochu nadnesene označovaný ako posledná križiacka výprava, keďže bezprostrednou príčinou alebo, lepšie povedané, zámienkou jeho vypuknutia, bol spor o ochranu svätých miest v Palestíne a kresťanských poddaných osmanského sultána.

Rusko si od sultána vynútilo štatút ochrancu pravoslávia a kresťanských svätých miest po tzv. suvorovských vojnách na konci 18. storočia zmluvou z Küçük Kaynarca. Okrem otázky kresťanských svätých miest zmluva riešila aj taký „podstatný detail“, ako bol voľný prechod ruských vojnových lodí úžinami Bospor a Dardanely. V rokoch, ktoré nasledovali, mali všetci v Európe dosť starostí s Napoleonom a ochrana osmanských kresťanov nebola témou dňa. Lenže po nástupe cára Mikuláša I. na trón Rusko začalo presadzovať svoje záujmy voči Osmanskej ríši oveľa asertívnejšie, čo ostatné veľmoci nevnímali veľmi pozitívne.

Výrazný posun v tzv. východnej otázke nastal po roku 1848, keď sa vo Francúzsku dostal k moci synovec Napoleona I., ambiciózny Ľudovít Napoleon. Ten sa rozhodol vykročiť v šľapajach svojho slávneho strýka a z prezidenta toho, čomu Francúzi hovoria „druhá republika“, sa menším prevratom o tri roky neskôr stal cisárom Napoleonom III.

Napoleonove ambície sa neobmedzovali len na cisársky titul. Francúzsko ekonomicky prosperovalo a po vzore Veľkej Británie si zakladalo svoju koloniálnu ríšu. S tým súviselo aj obchodné prenikanie do oblastí Stredomoria pod zvrchovanosťou Osmanskej ríše. Vďaka obratnej Napoleonovej diplomacii to Briti vcelku tolerovali. Po čase aj katolík (hoci bývalý revolucionár) Napoleon III. v sebe objavil ambíciu byť ochrancom svätých miest a kresťanských poddaných osmanského sultána. Kombináciou úplatkov, ekonomického nátlaku a britskej diplomatickej podpory sa mu podarilo u sultána Abdulmedžida I. docieliť výraznú revíziu dohody z Küçük Kaynarca. To sa samozrejme ruskému cárovi nepáčilo a do Istanbulu smeroval protest, ktorý sultán spoliehajúci na britskú a francúzsku podporu odmietol. Ďalším krokom cára bolo výhražné ultimátum, na ktoré sultán reagoval vypovedaním vojny.

Boj sa rozpútal na dvoch frontoch. Na Kaukaze Osmanská ríša zaútočila ako prvá a spočiatku sa jej darilo. Osmanské vojská vstúpili do Gruzínska a Rusom sa ich podarilo zastaviť až pri meste Achalciche. Potom sa ale karta obrátila. Rusi prešli do protiútoku, osmanskú armádu zo svojho územia vytlačili a dokonca obľahli dôležitú pevnosť Kars.

Druhým bojiskom bol Balkán. Pod zámienkou ochrany balkánskych pravoslávnych ruské vojská vstúpili do tzv. podunajských kniežatstiev Valašska a Moldavska. Tie síce formálne patrili pod osmanskú zvrchovanosť, v tom čase ale už požívali širokú autonómiu. Na tomto fronte sa udalosti pre Rusov nevyvíjali až tak dobre. Proti ruskej armáde stál veľmi schopný generál Omer Paša (tur. Ömer Paşa, v angl. literatúre Omar Pasha).

Generál bol veľmi zaujímavou postavou. Narodil sa v srbskej pravoslávnej rodine na takzvanej vojenskej hranici (dnes Chorvátsko) ako Mihajlo Latas. Jeho otec bol hraničiarskym dôstojníkom v habsburskej armáde a mladý Mihajlo pokračoval v jeho šľapajach. Teda, až do momentu, keď spreneveril peniaze z plukovnej pokladnice (a podľa niektorých zdrojov vraj ešte aj zviedol dcéru svojho kolegu) a pred hrozbou trestného stíhania dezertoval do Osmanskej ríše.

Velitelia spojeneckých vojsk: Lord Raglan, Omer Paša a maršal Pélissier. Zdroj: Wikimedia.org

Pre chronický nedostatok dôstojníkov Vysoká Porta verbovala adeptov vojenského remesla po celej Európe a na minulosť sa verbovači nepýtali. A tak Mihajlo Latas vstúpil do sultánových služieb. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že je veľmi zdatným vojakom a po prestupe na islam jeho kariére už nič nestálo v ceste. Renomé si získal potlačením povstania v Bosne a vypracoval sa až na veliteľa osmanských vojsk na Balkáne. Omer Paša Latas ale na svoj pôvod nezabudol. Po porážke maďarského povstania v roku 1849 stovky dôstojníkov uhorskej povstaleckej armády hľadali útočisko práve v Osmanskej ríši. Omer Paša ich vo veľkom prijímal do svojho vojska a stal sa ich ochrancom. V maďarskej armáde na osmanského generála srbského pôvodu dodnes nezabudli. V ústrednom vojenskom múzeu na budapeštianskom Kapistránovom námestí je Omer Pašovi venovaná jedna celá miestnosť s bustou v nadživotnej veľkosti.

Svoje kvality Omer Paša potvrdil začiatkom novembra 1853 pri Oltenite, kde Rusom uštedril porážku. Lenže na konci novembra v zálive Sinop talentovaný ruský admirál Pavel Stepanovič Nachimov zničil podstatnú časť osmanských námorných síl v Čiernom mori. Išlo ale o Pyrhovo víťazstvo. Zničenie osmanskej flotily vydesilo vlády v Paríži a v Londýne a primälo ich zaangažovať sa do konfliktu.

V zime sa v tom čase toho veľa nenabojovalo, ale o to intenzívnejšie prebiehali diplomatické rokovania. Tie ale neviedli k ničomu. Petrohrad od svojho zámeru otvoriť si úžiny a pripojiť podunajské kniežatstvá ustúpiť nemienil. Na konci marca 1854 obe vlády, podporované protirusky naladenou verejnou mienkou, vypovedali Petrohradu vojnu. Francúzi neskrývali, že okrem obchodných a politických záujmov ich do vojny s Ruskom vedie aj túžba po revanši za rok 1812.

Briti, naopak, brali túto vojnu vyslovene pragmaticky. Zachovanie Osmanskej ríše bolo pre Londýn strategickou prioritou. Len celistvá Osmanská ríša mohla zabezpečiť kontrolu úžin Bospor a Dardanely a zamedziť tak prenikaniu Ruska do strednej Ázie a Stredomoria. Trvalá prítomnosť ruského námorníctva v Stredozemnom mori by predstavovala pre obchodné a logistické spojenie Veľkej Británie s Indiou, Čínou a Austráliou životnú hrozbu.

Na jar 1854 sa ruskej armáde ešte podarilo obľahnúť osmanskú pevnosť Silistra v dnešnom Rumunsku a Omer Paša odrazil Rusov v bitke pri meste Caracal, potom sa ale dali do pohybu sily, ktorým nedokázalo vzdorovať ani mocné Rusko. Vo Varne (dnes Bulharsko) sa začali vyloďovať francúzske a britské vojská.

Mikuláš I. vzápätí dostal úder, ktorý naozaj nečakal. Keď sa v roku 1848 proti habsburskej dynastii vzbúrilo odbojné Uhorsko, bol to ruský cár Mikuláš I., kto Františkovi Jozefovi I. poskytol vojenskú pomoc. Ruský cár očakával vďaku za to, že mladému cisárovi v kritickej chvíli pomohol zachrániť trón a ríšu. Bolo pre neho viac než nepríjemným prekvapením, keď Rakúsko zareagovalo na jeho expanzívnu politiku voči Osmanskej ríši odmietavo. A nielen to. Vo chvíli, keď Rusko čelilo vojenskej hrozbe Londýna a Paríža, habsburská ríša mobilizáciou svojej armády prinútila Rusko vzdať sa kontroly nad oboma podunajskými kniežatstvami. Miesto Ruska so súhlasom veľmocí zaujali práve rakúske vojská, ktoré v rozvíjajúcom sa konflikte vystupovali formálne neutrálne.

Ruské Čiernomorské loďstvo, základom ktorého ešte boli drevené plachtami poháňané radové lode, síce dokázalo pri Sinope poraziť osmanskú flotilu, ale nedokázalo vzdorovať technologickej prevahe parolodí spojenej britsko-francúzskej flotily. Stiahlo sa do Sevastopoľa a tam boli všetky veľké lode potopené v prístupových kanáloch sevastopoľského prístavu.

Na Sevastopoľ!

Ústupom Ruska z Moldavska a Valašska dôvod pre priamu intervenciu Paríža a Londýna v podstate pominul. Stav vecí ale neriešil britský problém s ruskou expanziou do Stredomoria ani francúzske ambície v Palestíne. Spojenci sa preto rozhodli vo vojne pokračovať. Ďalším cieľom mala byť hlavná základňa ruského Čiernomorského loďstva, Sevastopoľ. Rusi sa o plánovanom výsadku dozvedeli, ale nezistili, kde k nemu má dojsť. Výsadok bol očakávaný na juhu Krymu. Lenže spojenci 13.septembra 1854 útokom z mora dobyli prístav Jevpatorija 100 kilometrov severne od Sevastopoľa a na druhý deň sa začali vyloďovať v neďalekom Kalamitskom zálive.

O týždeň neskôr došlo k prvej bitke. Ruská armáda vedená kniežaťom Alexandrom Menšikovom sa nepriateľovi postavila v polovici cesty do Sevastopoľa na rieke Alma. Južný breh rieky bol strmý a za normálnych okolností by tvoril priam dokonalú obrannú pozíciu. Ruským problémom ale bolo chaotické velenie. Menšikov si ani len nezriadil riadny štáb. Ruskí vojaci dosiahli obranné postavenia na poslednú chvíľu a nemali čas ani vykopať si zákopy.

Druhým problémom bola spojenecká námorná prevaha. Ruské postavenia nemohli siahať až k pobrežiu, pretože by boli v dostrele diel francúzskych lodí. Menšikov si z toho ale ťažkú hlavu nerobil, pretože strmý svah pri pobreží bol pre vojakov v plnej poľnej považovaný za neschodný.

Francúzi, rozmiestnení na pravom krídle spojeneckej línie, ale zaútočili práve tam. Pluk zuávov nasledovaný alžírskou divíziou začal šplhať do strmého kopca. Koloniálni vojaci pred útokom odložili torby a ďalšiu pre boj nepotrebnú výstroj. Takto odľahčení sa nielenže dokázali vyštverať hore svahom, ale na planinu nad riekou vyvliekli aj dve batérie (12 kanónov) poľných diel. Rusi si uvedomili, o čo Francúzom ide a snažili sa prisunúť posily, ale francúzske lode spoľahlivo udržali ruské pluky na dištanc. Vo chvíli, keď sa na ruskom boku francúzske jednotky zoradili do bojovej línie a ich kanóny vypálili prvú salvu, bola bitka v podstate rozhodnutá.

Na ľavom krídle a v strede línie, kde sa stretávali britské a francúzske rady sa ale bitka v tom čase ešte len rozbiehala. Prvý nápor sa veľmi nevydaril a francúzsky veliteľ požiadal o pomoc vedľa stojacu britskú divíziu. Jej veliteľ najskôr urazene odmietol, pretože poslúchnuť „žabožrútskeho“ Francúza považoval pod svoju úroveň, ale napokon podľahol tlaku svojich štábnych dôstojníkov, ktorým bolo jasné, že Francúzom pomôcť treba.

Tu je potrebné vysvetliť, že v britskej armáde sa vyššie dôstojnícke funkcie kupovali. Vojenské schopnosti pri tom boli až druhoradé. Aj britský vrchný veliteľ, jednoruký lord Raglan (o pravú ruku prišiel pri Waterloo (1815) ako pobočník vojvodu Wellingtona) bol štábnym dôstojníkom a jeho skúsenosti so samostatným velením boli minimálne..

U Rusov to fungovalo podobne. Meňšikov bol diplomat a nemal ani také vojenské skúsenosti ako Raglan. Rozdiel bol v tom, že kým u Britov bolo kupovanie hodností a funkcií oficiálne s riadnym cenníkom, u Rusov to fungovalo prevažne na báze úplatkov. Štábne a nižšie dôstojnícke funkcie ale v oboch armádach väčšinou obsadzovali kariérni dôstojníci.

Briti si boli rizík spojených s kupovaním hodností patrične vedomí a vyvažovali ich dôkladným výcvikom mužstva a najmä kvalitnou prípravou poddôstojníkov. Britskí vojaci boli dobrovoľníci z nižších vrstiev a mestskej chudoby, pre ktorých vstup do armády, zvyčajne podpisovaný na 15 rokov, bol cestou k zvýšeniu sociálneho statusu. Ruskú armádu zastvorili odvedení nevoľníci. Pre z väčšej časti negramotných mužíkov vojenská služba nepredstavovala žiadnu životnú perspektívu. Na druhej strane, jadro francúzskych vojsk na Kryme tvorili koloniálne jednotky regrutované zo severoafrických berberských kmeňov, pre ktorých bol boj životným štýlom a vernosť cítili najmä k dôstojníkom, ktorí ich vycvičili, a až potom k Francúzsku.

Briti aj Francúzi na ruských vojakoch oceňovali ich chrabrosť a húževnatosť, ale veľkým nedostatkom bola ich neschopnosť samostatne sa rozhodovať. Do vojenskej uniformy oblečený nevoľník, od narodenia zvyknutý len plniť príkazy, ani na bojisku neprejavoval žiadnu iniciatívu.

Na to prišli Briti pri Alme po tom, čo zlyhali ich dva čelné útoky na ruské pozície. K tretiemu útoku už nedošlo, lebo nižší dôstojníci a poddôstojníci ho jednoducho odmietli. Rusi sa nechali ukolísať úspechom a v zovretých kolónach, ako keď pred polstoročím bojovali proti Napoleonovi, začali zostupovať z vyvýšeného brehu, aby Britov zatlačili do rieky. Tí sa roztiahli do širokej voľnej línie tak, aby maximalizovali palebnú silu svojich nových pušiek typu Minié. Tie boli síce ešte stále nabíjané spredu, ale už mali drážkovanú hlaveň. Preto boli presnejšie a hlavne oproti klasickým predovkám, ktorými boli vyzbrojení Rusi, mali dvojnásobný dostrel.

Briti si rýchlo všimli, že keď ruská jednotka stratí dôstojníka, vojaci nevedia, čo majú robiť. Síce stále strieľajú, ale zostanú stáť na mieste. Po sérii presných sálv sa ruský protiútok rozsypal. A nielen to. Z bezpečnej vzdialenosti mimo dostrel ruských pušiek britskí „sharpshooters“ začali ostreľovať rady vojakov na okraji planiny vypínajúcej sa nad brehom. Rusi nestihli pred bitkou vykopať zákopy, preto im zostali len dve možnosti: ustúpiť alebo padnúť.

Lordovi Raglanovi bolo po bitke vyčítané, že porazených Rusov neprenasledoval, ale úprimne povedané, nemal veľmi ako. Jazdectvo ešte len pochodovalo z miesta vylodenia a francúzska ľahká pechota sa musela vrátiť na severný breh Almy pre svoj výstroj. Takto získaný čas využil veliteľ Sevastopoľa, admirál Nachimov, na zosilnenie obranných postavení. Spojencom sa preto nepodarilo mesto dobyť a v októbri 1854 museli začať s obliehaním. Trvalo to takmer celý rok.

Rusi sa zvonku pokúšali obkľúčenie prelomiť. Zmobilizovali na to takmer milión vojakov, ale na juh Ruska neviedla žiadna železnica a more kontrolovali spojenci. Preto mali problém na bojisko dostať dostatočný počet vojska. Spojenci vďaka prepracovanej logistike dostali na tisíce kilometrov vzdialené bojisko viac než 300 000 francúzskych vojakov, vyše 100 000 Britov a Piemotsko-sardínske kráľovstvo prispelo 20 000 mužmi. Osmanská ríša vrhla do boja 170 000 tisíc vojakov, ktorí boli približne rovnakou mierou rozdelení medzi krymské a kaukazské bojisko. V rámci osmanskej armády bojovali aj kontingenty z Egypta a Tuniska.

Útok ľahkej kavalérie

Prvým pokusom o prelomenie obkľúčenia bola u nás takmer neznáma, ale v britskej histórii legendárna bitka pri Balaklave. V zálive pri tomto meste si spojenci zriadili druhý prístav. 25. októbra 1855 sa Rusi pokúsili Balaklavu dobyť a ochromiť tak spojenecké zásobovanie. Briti ruský útok s menšími problémami odrazili. To, čo z bitky urobilo legendu, o ktorej sa písali básne a natočilo niekoľko filmov, bol sebazničujúci útok brigády ľahkej kavalérie.

V záverečnej fáze bitky vydal lord Raglan rozkaz, aby jazdecká divízia lorda Lucana podnikla útok do údolia a zabránila ustupujúcim Rusom odviesť delá, ktoré ukoristili Britom dopoludnia toho dňa. Rozkaz bol ale formulovaný nejasne. To, čo bolo evidentné z veliteľského stanoviska na návrší dvesto metrov nad bojiskom, nebolo pod kopcom sa nachádzajúcemu lordovi Lucanovi jasné vôbec. Na bojisku boli totiž údolia dve.

Kuriérom doručujúcim rozkaz bol ambiciózny kapitán Louis Nolan. Dôstojníkov kupujúcich si svoje postavenie považoval za nekompetentných a neznášal ich. Preto, keď sa nervózny lord Lucan spýtal, že kam to má vlastne útočiť, podráždený Nolan ukázal na severné údolie, ktoré ale Rusi zatiaľ držali pevne v rukách.

Inzercia

Lucanova divízia sa pohla vpred. V historických filmoch kavaléria do útoku vyráža okamžite cvalom, ale v skutočnosti jazdecké útoky prebiehali inak. Kone nevydržali v boji bežať plným tryskom viac než pár desiatok metrov, preto útoky jazdy začínali krokom. Keď sa kavaléria takto priblížila k protivníkovi na niekoľko sto metrov, na signál poľnice jednotka prešla do klusu, potom do cvalu a až posledných sto – dvesto metrov sa jazdci rútili tryskom s pred sebou napriahnutými šabľami alebo kopijami.

Pri Balaklave to znamenalo, že ľahká (husári a huláni) a s odstupom za ňou zoradená ťažká brigáda (dragúni) po tom, ako zabočili do údolia, ktoré im ukázal kapitán Nolan, mali krokom prekonať viac než kilometer v ruskej delostreleckej paľbe z postavení na konci údolia a okolitých návršiach.

Význam jazdectva v 19. storočí zavádzaním nových výkonnejších zbraní klesal. Nolan sa netajil tým, že chce dokázať, že kavaléria je stále schopná aj veľkých samostatných operácií. Či Nolan naschvál poslal Lucanovu divíziu do nesprávneho údolia, aby dokázal svoje teórie, alebo sa len pomýlil, to sa už nedozvieme. Kapitán zahynul po explózii jedného z prvých ruských granátov.

Po vstupe do údolia vpredu idúcu ľahkú brigádu vzápätí zahalil dym a prach zvírený výbuchmi. Lord Lucan usúdil, že útok zlyhal a vzadu idúcu ťažkú brigádu odvolal. Veliteľ ľahkej brigády, lord Cardigan, o tom ale nevedel a vytrvalo krokom postupoval údolím. Dokonca úderom plochou stranou šable niekoľkokrát zastavil príliš nedočkavých mladých husárov, ktorí ho chceli v čele jeho brigády predbehnúť.

Cardiganova brigáda napodiv pochod ruskou paľbou prestála vďaka dymu a prachu, ktoré delostrelcom sťažovali mierenie. Následným ukážkovým útokom kavaleristi rozvrátili postavenia ruského delostrelectva na konci údolia, čím v podstate potvrdili Nolanove predstavy. Lenže bez podpory ťažkej brigády sa cez britských kavaleristov vzápätí doslova prevalil protiútok jazdeckej divízie generála Ryžkova.

Úplnej katastrofe paradoxne zabránilo ruské delostrelectvo, ktoré z pozícií na hrebeni oddeľujúcom obe údolia naďalej pálilo hlava-nehlava a zabránilo tak vlastnej jazde prenasledovať to, čo z ľahkej brigády zostalo. Zo 670 elitných kavaleristov ich 113 padlo a ďalších 267 bolo ťažko zranených. V údolí zahynulo tiež 475 koní.

Lord Cardigan útok prežil a po návrate do vlastných postavení bol obvinený, že zničil vlastnú brigádu. Cardigan sa vyzývavo obrátil na Lucana a vyhlásil, že len plnil jeho rozkazy. Ten zase na svoju obranu vytiahol Raglanov rozkaz. Vyšetrovanie, do ktorého sa zapojil aj britský parlament, ale viedlo do stratena. Zrodila sa však legenda o chrabrom útoku ľahkej kavalérie pri Balaklave (Charge of the Light Brigade). Keď vo februári 1945 prebiehali na krymskej Jalte rokovania tzv. „veľkej trojky“, britský premiér Winston Churchill si u sovietskeho diktátora Stalina vymohol, aby mohol bojisko pri Balaklave osobne navštíviť.

 Lord Cardigan v čele útoku jeho ľahkej brigády. Zdroj: britishbattles.com

O desať dní po udalostiach pri Balaklave to Rusi skúsili opäť v krvavej bitke na masíve Inkerman. Zdalo sa, že tentoraz by mohli preraziť. V jednu chvíľu si na bojisku vytvorili zdrvujúcu početnú prevahu 5:1. Aj tak ale neuspeli. Zovreté ruské kordóny mali zmysel v otvorenom teréne pri Borodine, ale na úzkom hrebeni Inkermanu akurát predstavovali ideálny cieľ pre britské delá a rojnice strelcov s puškami Minié. Nezriedka dochádzalo k boju muža proti mužovi a v bitke padol abnormálne vysoký počet vyšších dôstojníkov, ktorí vo vypätej situácii osobne viedli svojich mužov do boja. Keď sa k Britom pridali francúzski africkí strelci (Chasseurs d'Afrique), ktorí vpadli Rusom do ľavého boku, Menšikov opäť ustúpil.

Vo februári 1855 sa Rusi pokúsili udrieť na domnelé slabé miesto spojencov. Tým mala byť Jevpatorija, ktorú bránili osmanské jednotky. Omer Paša ale napravil pošramotenú povesť osmanskej armády a útok bez problémov odrazil.

Na bojisku spojenci slávili úspechy, ale Sevastopoľ stále odolával. Vojna sa medzitým pre enormný nárast obetí a vysoké náklady stávala čoraz viac nepopulárnou. Na oboch stranách pritom zahynulo na choroby viac než dvakrát toľko vojakov ako na bojiskách. Ich utrpenie sa snažili zmierniť stovky dobrovoľných ošetrovateliek, ako Florence Nightingaleová. V Londýne pre nespokojnosť so spôsobom vedenia vojny dokonca padla vláda lorda Aberdeena, ktorého na Downing street vystriedal lord Palmerston.

Spojenecké obkľúčenie Sevastopoľa nebolo úplne nepriepustné. Rusom sa darilo cez Azovské more a Kerčskú úžinu dostávať do Sevastopoľa zásoby aj menšie posily. Spojenci preto na jar 1855 zahájili tzv. Azovskú kampaň, výsledkom ktorej bolo dobytie prístavu Kerč, vybombardovanie Taganrogu a následná úplná izolácia Sevastopoľa.

Obzvlášť veľkou ranou pre ruské vojnové úsilie bola smrť admirála Nachimova, ktorý padol 30. júna 1855 pri jednom z protiútokov. Zhodou okolností dva dni predtým zomrel aj lord Raglan. Jeho smrť ale na vojenské operácie Britov nemala prakticky žiaden vplyv.

V auguste 1855 sa Rusi pokúsili o posledný zúfalý nápor na rieke Čornaja, kde sa vyznamenal piemontský kontingent. Bitka je zaujímavá tiež tým, že sa jej zúčastnil budúci slávny spisovateľ, gróf Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorý svoje dojmy opísal v diele Sevastopoľské poviedky (Sevastopoľskije rasskazy).

Krátko na to sa ale Francúzom,  vedeným maršalom Aimablom Pélissierom, po heroickom úsilí podarilo dobyť dobre opevnený Malachovský kurgan, ktorý bol kľúčovým bodom ruskej obrany. Ruské velenie vyhodnotilo ďalšiu obranu ako nemožnú a 9. septembra 1855, po 337 dňoch obliehania, Sevastopoľ padol. Časť ruských vojsk padla do zajatia, ich väčšia časť sa ale úspešne evakuovala cez Sevastopoľský záliv na Rusmi kontrolované územie.

Pancierové lode a baltské finále

Vojna ale stále pokračovala. A nielen na Kryme. Britské loďstvo ostreľovalo Solovecké ostrovy v Bielom mori a niekoľkokrát podniklo nájazd na Petropavlovsk-Kamčatskij na Ďalekom východe. Kvôli tlaku verejnosti ale v Londýne aj v Paríži museli vymyslieť, ako čoraz nepopulárnejšiu vojnu rýchlo ukončiť. Kým vlády určia nový strategický smer, velitelia na Kryme sa rozhodli nasadiť nové zbrane.

Pre Francúzsko sa Krymská vojna stala vhodnou príležitosťou predviesť nové zbrane. Súpereniu s Veľkou Britániou na mori nebol ešte zďaleka koniec a v Paríži sa britskú prevahu pokúšali vyvažovať novými technológiami. Pri obliehaní pevnosti na kose Kinburn, naproti ústiu rieky Dneper, došlo k historicky prvému nasadeniu pancierových lodí. Tri pevnostné forty spájala s pevninou iba úzka šija a zlomiť odpor obrancov tak bolo možné iba útokom z mora.

Spojenecké vojnové lode už síce boli vybavené parnými strojmi, ale stále mali klasické drevené trupy. Francúzi nasadili proti Kinburnu svoj tromf, ktorým boli tri pancierové plávajúce batérie triedy Dévastation. Tieto lode mali tak slabé stroje, že do blízkosti bojiska ich museli dotiahnuť iné lode. Rozhodujúci bol ich masívny trup pancierovaný masívnymi 10 cm železnými plátmi, skrývajúci 16 moderných diel typu Paixhans. Batérie sa dopoludnia 17. októbra 1855 rýchlosťou 4 uzly (cca 7,5 km/h) doslova doplazili na vzdialenosť 350 metrov od stien hlavného fortu. Tam zakotvili a spustili masívnu paľbu.

Ruskí delostrelci čoskoro postrehli, že niečo je inak. Ich kanóny síce neboli najmodernejšie, ale na takúto vzdialenosť mali byť trupy francúzskych lodí aj tak rozstrieľané. Lenže miesto toho sa strely od nich iba neškodne odrážali a padali do vody. Každú z plávajúcich batérií zasiahlo viac než šesťdesiat striel, ale ani jedna z nich pancierovanie neprerazila. Francúzi za necelé tri hodiny umlčali takmer všetky pevnostné delá. Podvečer bola veliteľovi pevnosti navrhnutá kapitulácia a on ju prijal. Francúzi stratili iba dvoch námorníkov, ktorých zabila guľa, čo zasiahla otvorenú strieľňu jednej z batérií.

Po dobytí Kinburnu sa spojenci rozhodovali, čo ďalej. Francúzska generalita preferovala útok do vnútrozemia smerom na Rostov na Done. Briti zase chceli preniesť vojnu k ruskému hlavnému mestu Petrohrad. Rozhodol cisár Napoleon, ktorý dal prednosť britskému plánu.

Dejiskom poslednej fázy Krymskej vojny sa tak stal Balt. Ruské Baltské loďstvo dopadlo podobne, ako to Čiernomorské. Uzavrelo sa v základni Kronštadt a more prenechalo Royal Navy. Po dobytí Alandských ostrovov a vybombardovaní pevnosti Sveaborg (dnes Suomenlinna vo Fínsku) si Rusi uvedomili, že ďalším cieľom bude práve Kronštadt, ostrovná pevnosť chrániaca morské prístupy k Petrohradu. Na kaukazskom fronte sa Rusom síce podarila úspešná ofenzíva a v ich rukách sa dokonca ocitla aj pevnosť Kars, ale rýchly pád Kinburnu ruských ministrov natoľko vydesil, že dokonca očakávali priamy útok na Petrohrad.

Aj na Britov urobili francúzske plávajúce batérie veľký dojem. Admiralita preto zadala výstavbu vlastných. Pancierové lode triedy Aetna boli zamýšľané práve k eventuálnemu útoku na Kronštadt. K tomu už ale nedošlo, pretože nový cár Alexander II. na konci februára 1856 požiadal o mier.

Parížska mierová konferencia

Mierová konferencia v Paríži predstavovala vrchol zahraničnej politiky Napoleona III. Všetci už mali vojny plné zuby, preto rokovania napredovali rýchlo a za mesiac bola mierová zmluva na svete. Rusko, ale ani Osmanská ríša nesmeli v Čiernom mori udržiavať vojnové loďstvá a na jeho pobreží stavať pevnosti a základne. Turkom sa to samozrejme nepáčilo, pretože sa považovali za jedného z víťazov. Briti im boli ochotní načúvať, ale Napoleon III. už mal svoju satisfakciu za porážku strýka a chcel mať mier čo najskôr. Prozreteľne sa tiež riadil starým európskym diplomatickým pravidlom, že včerajší nepriateľ môže byť zajtrajší spojenec. Preto nechcel Rusko ponížiť viac, než to bolo nutné. Vysokej Porte sa aspoň vrátila pevnosť Kars a právo kontroly plavby cudzích vojnových lodí cez úžiny.

Súčasníci si to okamžite neuvedomili, ale spoločné ťaženie proti Rusku predznamenalo blížiaci sa koniec tisícročného nepriateľstva medzi Londýnom a Parížom. Obe strany si začali uvedomovať, že spoluprácou docielia viac, než meraním síl na bojovom poli. Obzvlášť, keď na obzore európskej veľmocenskej politiky sa čím ďalej tým viac začalo o slovo hlásiť ambiciózne Prusko.

František Jozef si dočasnou okupáciou Moldavska a Valašska veľmi nepomohol. Nedomyslený krok síce z krátkodobého hľadiska priniesol úspech, ale z dlhodobého bol katastrofou. Na mierovej konferencii bolo Rakúsko vo väčšej izolácii ako porazené Rusko. Vládam v Paríži a Londýne síce angažmán Viedne v podunajských kniežatstvách vyhovoval, verejnosť to ale považovala za lacné gesto, ktorým sa Viedeň pokúšala obohatiť na účet ich bojujúcich armád. O to viac, že voči Viedni nepriateľské Piemotsko ašpirujúce na zjednotenie celého Talianska sa síce neveľkým kontingentom, ale predsa len do vojny po ich boku zapojilo.

Rusko správanie Viedne považovalo za zradu. V petrohradských šľachtických salónoch bola Františkovi Jozefovi dávaná za vinu aj predčasná smrť cára Mikuláša. Habsbursko-romanovské vzťahy boli natrvalo poznačené a o šesťdesiat rokov neskôr to vo svojich dôsledkoch viedlo k vojne, ktorá obe monarchie zničila.

Rusko bolo po vojne ekonomicky zruinované a cár Alexander pochopil, že v prvom rade musí svoju ríšu reformovať. Okrem zrušenia nevoľníctva bol dôsledkom porážky aj odpredaj Aljašky. Odľahlé územie bolo pre Rusko v podstate neubrániteľné. Než by cár riskoval jeho zabratie Veľkou Britániou, radšej ho predal Spojeným štátom americkým. Získané prostriedky boli investované do výstavby juhoruskej železnice, ktorá spojila Moskvu s Rostovom na Done.

Mierový systém daný Parížskou mierovou zmluvou z 30. marca 1856 vydržal do roku 1871. Pruský kancelár Otto von Bismarck prisľúbil Petrohradu podporu pri jej vypovedaní výmenou za ruskú neutralitu v prusko-francúzskom konflikte. Porážka v tejto vojne viedla vo Francúzsku k revolúcii, ktorá zmietla režim druhého cisárstva a Napoleon III. skončil v britskom exile. S Pruskom na strane Ruska a s Francúzskom na kolenách, osamotená londýnska vláda nebola schopná zabrániť obnoveniu Čiernomorského loďstva.

V priebehu nasledujúcich šiestich rokov Rusi plne obnovili svoj vojnový potenciál. Rusko-turecká vojna v rokoch 1877-78 bola pomerne jednostrannou záležitosťou. Na jej konci bolo osmanské panstvo v Európe v troskách.

Tentokrát expanzívne ambície Ruska brzdil nemecký kancelár Bismarck. Berlínsky kongres veľmocí, ktorému predsedal, výrazne zredukoval ruské zisky a priviedol na politickú mapu takmer všetky dnešné balkánske štáty.

Nemeckom podvedené Rusko a porazené Francúzsko začali hľadať cestu k vzájomnému spojenectvu. Ruskou mocou vydesené Rakúsko-Uhorsko sa zase primklo k Nemecku. Európske dejiny sa dali na cestu, ktorej ďalšia zastávka bola v Sarajeve.


 

Odporúčame