Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
17. október 2020

Majsterka sveta

Niekedy je to masaker, no podnikaním žijem svoj sen

Rozhovor s bývalou paraolympioničkou Lenkou Cenigovou o tom, ako z praktických zlepšení pre seba aj deti vzniklo podnikanie, čo napĺňa.

Niekedy je to masaker, no podnikaním žijem svoj sen
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s bývalou paraolympioničkou Lenkou Cenigovou o tom, ako z praktických zlepšení pre seba aj deti vzniklo podnikanie, čo napĺňa.

Lenka Cenigová je bývalá paraolympionička a majsterka sveta v skoku do diaľky. Keď s príchodom detí zavesila na internet, akú striešku na kočík a nosič si dala ušiť, ozývali sa jej mamy z celého Slovenska a chceli podobné. Dnes má jej firma Be Lenka 35 zamestnancov. Už tretí rok vyrába aj topánky typu barefoot, ktoré majú úspech aj v zahraničí. S manželom, ktorý pochádza z Čiech, žijú s tromi deťmi v Žiline.

V rozhovore sme hovorili o tom, ako môže z riešení praktických problémov vzniknúť biznis, či nie sú barefoot topánky príliš tvrdé na mestský betón, ako vyzerá bežný deň mamy - podnikateľky - aj o tom, že dobré veci sa stávajú dobrým ľuďom.

Ste mama troch detí, od roku 2012 aj podnikateľka. Čo vás v takýto bežný pracovný deň čaká?

Dcéry robia krasokorčuľovanie, vstávali sme o piatej a o šiestej sme už boli na ľade. Odstála som si hodinu a potom som robila taxikárku: jedno dieťa odviezť do školy, dve do škôlky. Dnes bude pohoda, no včera sme skončili o ôsmej večer, boli sme na rokovaniach mimo mesta. Mojím každodenným cieľom je stráviť čo najviac času s deťmi. Po náročnom týždni v práci si víkend úplne rezervujem pre rodinu.

Kde sa vo vás vzalo nadšenie pre praktické riešenie problémov bežného života?

Prišlo to prirodzene, viac-menej náhodou. Prekážalo mi, že na dcérku svieti slnko, keď v kočíku spí. Povedala som si, že je to jednoduchá vec, dám tam zips a strechu roztiahnem ešte o jedno okienko. Rovnako aj s nosičmi. Nevedela som nájsť taký, ktorý by vyhovoval mne a pýtala som sa, prečo ich nikto nerobí zo šatky, veď sú o toľko mäkšie a pohodlnejšie. Barefooty tiež - na trhu nebolo to, čo som chcela a hľadala. Ďalšia myšlienka bola: urobme svoje.

Mnohí radi vymýšľajú domáce zlepšenia. Vy ste však svoje nápady premenili na úspešné produkty a začali ich predávať. Ako z hobby vznikne firma?

Vždy sa to začalo nevinne. Pochválila som sa strieškou na facebooku a začali sa hrnúť objednávky. Prečo by som nechcela pomôcť aj iným? S pomocou otca, ktorý má nábytkársku firmu, sme našli krajčírky, ktoré začali striešky šiť. Netušila som, kam to až zájde. Podobne, keď som sa odfotila s mojím prototypom nosiča ušitého zo šatky, mamičky sa išli zblázniť. Pri nosičoch som už krajčírky mala a bolo to jednoduchšie.

Čiže to bola snaha pomáhať ľuďom alebo aj potreba uživiť rodinu či dokonca vízia podnikania?

Na začiatku som vôbec netušila, čo z toho môže byť. Žiadna finančná či biznisová motivácia tam nebola. Chcela som sa len pochváliť, čo sa mi podarilo vytvoriť. Začali mi písať mamy a posielali mi svoje šatky, aby som z nich vyrobila nosič. Možno by zostalo pri týchto pár desiatkach kusov, no potom som stretla svojho spoločníka Juraja. Je obrovským vizionárom. Stále premýšľa nad tým, čo by sme ešte mohli. On dal tomu všetkému koncept. Našli sme sa ako podnikateľská dvojica a funguje to.

Boli nosiče praktická nutnosť pri druhom dieťati alebo ste sa vedome rozhodli pre istú filozofiu rodičovstva?

Oboje naraz. Už svoju prvú dcérku som nosila, no začala som neskôr. Dávala som si ju do manduky na chrbát, keď už bola väčšia, a išli sme na túru. Tak spokojne tam sedela a pozerala na svet. Vedela som, že druhé dieťa chcem nosiť, no netušila som, že to bude až taká pomoc. Dve deti a jedna ruka, to nie je také jednoduché (Smiech.) S nosičom som mohla mať malú na sebe a väčšiu dcérku držať za ruku. Kým bábätko spalo, ja som sa venovala staršej dcére. Nosenie mi zachránilo moju mentálnu pohodu.

A ako prišlo na barefooty? Dávali vám teoretický zmysel ako športovkyni, ktorá dobre pozná fyziológiu tela?

Opäť cez deti. Ostatné mamy hovorili o tom, že bosé chodenie je pre deti najzdravšie. Ja som už ako športovkyňa pre topánky trpela. Vždy som ich musela dlho roztláčať. Keď som uvidela barefooty na nohách svojich detí, zatúžila som po takom pohodlí. Povedala som si, že niečo podobné musí existovať aj pre dospelých. Tak som si jedny objednala a odvtedy som už nikdy neobula „normálne“ topánky. Potom som sa o barefooty začala zaujímať viac aj teoreticky. Vieme, že chodiť na boso je najzdravšie. Prečo to druhé najzdravšie je hrubá neohybná podrážka a úzky priestor pre prsty? Keď som zisťovala, čo na trhu v tomto smere je, zdalo sa mi, že ani dostupné topánky nie sú dostatočne široké a flexibilné. A tu sa opäť ozval môj inštinkt: poďme si urobiť svoje.

Ako reagujete na kritiku, že barefooty sú fajn, ale nie do mesta na tvrdé povrchy?

Často sa s týmto názorom stretávam. Tým, že sme tak dlho nosili vypolstrované topánky s hrubou podrážkou, vôbec sme nemuseli dbať na to, ako došľapujeme. Chodili sme cez päty a dupali. Barefoot topánky vás donútia správne našľapovať. Budete sa akoby znova učiť chodiť. Na začiatku človek nemôže kráčať rýchlo a ponáhľať sa. Treba si uvedomovať každý krok a zapájať každý sval na nohe správne. Aj z osobnej skúsenosti viem, že keď sa človek opäť naučí správne chodiť, môže chodiť aj po betóne.

A neviem ako u vás, ale u nás v Žiline sa nenájde sto metrov hladkého súvislého betónu. Aj v meste sa povrchy striedajú, človek musí prejsť po tráve či po mačacích hlavách. Aj tu majú nohy veľa vnemov a je to super masáž. Nevidím v tom zásadný problém. Samozrejme, tí, ktorí majú problémy s chrbtom či chodidlami, by mali začínať pomalšie a dávať si veľký pozor na správnu chôdzu.

Keď človek nie je obuvník, kde začne? Ako ste zistili, aké materiály, aké lepidlá, aké šitie, aké podrážky?

Boli to nové a veľké otázky. Povedali sme si, že nemá zmysel, aby si neobuvníci otvorili vlastnú dielňu. Kontaktovali sme viaceré slovenské a české obuvnícke firmy. Našli sme firmu s dlhodobou tradíciou, ktorá ich začala vyrábať. Takto máme v kooperácii dielne, ktoré pre nás vyrobia to, čo si navrhneme a vymyslíme.

Ako si veci delíte?

Ja prichádzam s prvotným nápadom, materiálmi a farbami. Jurajova úloha je „marketovať“. Teraz už máme aj oddelenie, ktoré mi moje nápady zoseká, lebo napríklad žlté a ružové sa až tak nepredávali.

Ste priamou súčasťou procesu tvorby nových modelov?

Áno, absolvujem všetky stretnutia, konzultácie, skúšania a fázy. Vidieť na konci výsledný produkt je veľká radosť. Je to moje ďalšie dieťa. Keď ma na ulici v Žiline či inde zastaví človek, ktorý mi povie, že nosí naše topánky a že sú úžasné, je to pocit na nezaplatenie. Občas za mnou beží mamička, dieťatko jej poskakuje v nosiči a príde mi povedať, že nosič im zachránil život. To je pre mňa najviac.

Dnes sú vaše topánky, minimálne na Slovensku, konkurenciou etablovaným zahraničným značkám. Ako sa vám to podarilo?

Myslím, že zdrojom úspechu je dôraz na kvalitu. Tá musí byť stopercentná. Vo výrobe nás niekedy nemajú radi: vrátime im čokoľvek, čo sa len trošičku odliepa, čo je nerovné alebo krivo našité. Zakladáme si na tom, že keď si človek kúpi naše topánky, nebude ani rozmýšľať nad tým, že by sa mu mohli pokaziť. Ďalšou časťou je zákaznícky servis. Keď sa niečo stane s topánkami či nosičmi, aj po dlhej dobe, opravíme to či vymeníme. Ďalšia vec je, že aj my tieto veci nosíme a používame.

Odkiaľ beriete materiály a ľudí?

Nosiče sa šijú najmä vo vlastnej dielni, kde zamestnávame desať krajčírok priamo tu v Žiline. Topánky vyrábajú tri kooperačné dielne na Slovensku a jedna v Čechách. Kože aj podrážky máme z Talianska, pretože koželužne na Slovensku nie sú alebo o nich neviem. Čo sa dá, zháňame na Slovensku.

Inzercia

Ako sa topánkam darí celosvetovo?

Dnes máme už lokálnu českú, poľskú, nemeckú, francúzsku aj .com verziu stránky. Naše topánky aj nosiče posielame do viac ako päťdesiatich krajín sveta a máme veľkoobchodníkov aj v Japonsku a v podobne exotických krajinách.

Máte občas pocit, že je to už nad vaše sily?

Niekedy, napríklad keď nám príde na sklad niekoľko tisíc párov topánok. Vtedy si poviem: Fúha, hádam to predáme! No priznám sa, som asi trochu „slniečkarka“. Všetko vidím veľmi pozitívne. Niekedy mi okolie povie, že mi závidí, že nepochybujem, že veci dobre dopadnú. Tiež je pre nás dôležité dodržiavať dohody. Keď sa niečo nepodarí, chceme to vyriešiť čo najlepšie. Našou filozofiou je, že dobré veci sa dejú dobrým ľuďom.

Ako vás na to všetko, čo dnes robíte, pripravila športová kariéra?

Zo športu som si priniesla dravosť a to, že sa výziev nebojím. Idem na „plné bomby“ a verím, že to vydá. Keď človek trénuje a maká, tak sa v športe výsledok dostaví. To som si priniesla aj do biznisu. Dávame do toho všetko, robíme veci poctivo a zdá sa, že úspech sa dostavuje.

Máte pri tom všetkom na šport ešte čas?

Priznám sa, že šport ma už ani veľmi neláka. Tých dvadsať rokov mi asi aj stačilo. Keď vidím, že mi rastie bruško, tak si zacvičím a idem si zabehať. Trochu ma to aj mrzí a dúfam, že ešte príde čas, keď sa vrátim k niečomu pravidelnejšiemu. No teraz sa snažím všetok svoj čas venovať firme a deťom. Synček je ešte malý, za ním sa nabehám a desaťtisíc krokov denne si tak splním. (Smiech.)

Niekoľko rokov ste žili v zahraničí. Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Zahraničie nikdy pre mňa nebolo domovom. V kútiku duše som vedela, že sa vrátime. Slovensko je iné. Tu je rodina, priatelia, tu sa cítim bezpečne. V Londýne sme boli tri roky, no po ceste z práce o desiatej večer som z metra domov utekala. Tu niekedy zabudnem kľúče zvonku aj zamknúť auto. Žije sa mi tu skvele.

Ako sa vám tu podniká?

Zatiaľ máme dobré skúsenosti. Už sme sa aj popálili a stretli ľudí, ktorí nás oklamali. No to nás formuje a posúva dopredu. Dbáme na to, aby sme mali zmluvy a aby boli obe strany kryté. Ľudia na Slovensku sú veľmi pracovití a sú vďační, že im dávame prácu. To sa prejavuje aj na kvalite. Dávajú si na veciach záležať. Aj preto chceme, aby naše výrobky boli robené čo najviac na Slovensku či v Čechách. A keď sa to nedá, tak aspoň v Európe. Chceme podporiť remeslá v našich krajinách. Bola by veľká škoda, keby vymreli.

Kam budú vaše aktivity smerovať ďalej?

Keď na to myslím, mám zimomriavky. Veľmi by som si priala zmeniť obúvacie návyky ľudí. Aby všetci, ktorým to zdravotné dôvody dovolia, chodili v barefoot topánkach. Naozaj si myslím, že je to to najlepšie, čo môže človek pre seba urobiť. Už sa nemusí tešiť domov na to, ako sa vyzuje. Nič ho nebolí a netlačí, môže slobodne chodiť, koľko chce. A keď vidím haluxy na nohách našich mám, je mi smutno, čo všetko sme si vytrpeli. Kam nás móda doviedla a čo všetko sme kvôli nej ochotní obetovať.

Nosiče a barefoot topánky by mnohí zhodnotili ako bio-rodičovstvo. Ako by ste vy charakterizovali svoj prístup k materstvu?

Môže sa zdať, že som alternatívna. No nie tak, že by som chcela ísť proti prúdu, jednoducho som to tak cítila. Bolo mi zvláštne uložiť prvú dcérku spať do postieľky. Veď ja ju chcem mať pri sebe! A nejde len o mňa, bolo nám tak lepšie obidvom. V postieľke plakala a mne bolo bez nej smutno. Povedala som si, že nebudem slepo nasledovať zaužívané modely, budem to robiť srdcom. Tak to bolo aj s nosením. Pocit, keď mi dcéra zaspala na hrudi, spokojne pri mne dýchala a potom sa zobudila mäkká a ružová, bol nádherný. Bolo to skrátka prirodzené. Počúvala som svoje inštinkty a to, čo je dobré pre mňa a moje deti.

Kam vás tieto inštinkty viedli, čo sa týka výchovného prístupu?

Snažím sa o priateľský prístup, nechcem, aby sa ma deti báli. Chcem, aby mali pocit, že mi môžu povedať čokoľvek. Hľadám spôsob, ako im pomôcť, aby mohli svoje veci vyriešiť samy. Učím ich, ako môžu komunikovať s druhými, napríklad so spolužiačkou, ktorá povedala niečo zraňujúce. No nie som úplne benevolentná a chcem, aby mali deti hranice. Aj v jedení, aj pozeraní televízie. Musia si po sebe odniesť tanier aj upratať svoje veci. Chcem ich viesť k zodpovednosti. Aspoň trochu. (Smiech.)

Zvládate tri deti, k tomu firmu, a to všetko s niečím, čo by sme my nazvali hendikepom. Máte pocit, že sú u vás veci v rovnováhe?

Nebudem hovoriť, že je to ľahké. Niekedy je to masaker. Keď mám obliecť tri deti a ponáhľame sa, aj ja strácam trpezlivosť. No mám skvelého manžela. Sám sa ponúkol, že trikrát do týždňa bude voziť deti a prichádzať neskôr do práce on. Manžel stráži najmladšieho syna, keď sme s dcérami na tréningoch. Mám tiež super rodinu, ktorá nám pomáha. Je to náročné, no beriem to tak, že to musíme zvládnuť.

Fungujem ako každý iný pracujúci človek. No pre mňa je celý deň v práci radosť. Veľa sa tu nasmejeme a často nás bolia sánky. Popri tom sa snažíme každý odviesť svoju robotu. Neriešim, kedy už konečne „padne” a deň mi veľmi rýchlo zbehne. Po práci idem po deti, s nimi na tréning a večer klasická rodinná rutina.

Ako vaše podnikanie ovplyvňuje rodinu a manželstvo?

Na začiatku mi manžel veľa pomáhal, vystavoval faktúry, balil nosiče a vozil ich na poštu. Teraz mám na to tím a manžel sa venuje svojej práci. Večer by sme sa veľmi radi porozprávali o práci, no prednosť majú deti. Jeden cez druhého sa prekrikujú a chcú nám povedať všetko, čo zažili. A my si ich chceme vypočuť.

Zdá sa, že podnikanie si našlo vás, než že by ste za ním išli vy. Našli ste sa v ňom?

Vystihli ste to presne. Tak to cítim, je to moje životné poslanie. A možno by som to povedala aj takto: žijem svoj sen. Neviem si predstaviť, čo by ma napĺňalo viac. Kreatívna práca a možnosť vidieť, že naše produkty zlepšujú život, to je pre mňa najviac. Som za to nesmierne vďačná.

Kam chodíte čerpať silu, keď sú veci ťažké?

Už odmalička som skrátka také šťastné dieťa. Možno tam, kde mi bolo ubrané, mi bolo pridané niečo iné. Nemá zmysel trápiť sa. Všetko má svoje riešenie. A s pozitívnou energiou ho nájdeme ľahšie.

Foto: Archív BeLenka

Odporúčame