Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. október 2020

Ruskí staroverci

Čelili živelnému prenasledovaniu, dnes budujú vzťahy s Kremľom

Ani donedávna jedna z najuzavretejších kresťanských komunít v Rusku nechce ignorovať sympatie Vladimíra Putina.

Čelili živelnému prenasledovaniu, dnes budujú vzťahy s Kremľom

Metropolita Moskovský a celého Ruska Kornilij s Vladimírom Putinom v roku 2017 počas historickej návštevy v Rogožskej Slobode, duchovnom centre Ruskej pravoslávnej cirkvi starého obradu. Zdroj: starove.ru

Ani donedávna jedna z najuzavretejších kresťanských komunít v Rusku nechce ignorovať sympatie prezidenta Vladimíra Putina a ústretovosť Moskovského patriarchátu. Jedinečnou príležitosťou v taktickom pokračovaní dialógu sa stal rok 2020, keď si veriaci starého obradu pripomínajú 400. výročie narodenia svojho hlavného ideológa a svätého mučeníka – protopopa Avvakuma.

Mediálny obraz o starovercoch sa vo svete nesie v znamení Agafie Lykovovej. Život v odľahlej Sibíri, minimálne využívanie techniky, liečba bylinkami, modlitbou a pôstom dokáže očariť nejedného hľadača harmónie. Rusom však staroverci zanechali hlbší odkaz. Áno, vzájomné vzťahy Ruskej pravoslávnej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi starého obradu, sformovanej z najsilnejšej a najkompaktnejšej vetvy starovereckého hnutia ich predstavitelia dnes nazývajú „bratskými“ a „korektnými“. Stalo sa tak po strastiplnej ceste Ruska k prijatiu jednej zo svojich najväčších tragédií. Keď naplno pocítilo, že rolu svojho najúhlavnejšieho nepriateľa môže zohrať ono samo.

Banalita, zdalo by sa

V 17. storočí ruská cirkev narazila na potrebu zjednotiť redakcie bohoslužobných kníh. Zosúladenie textov, verifikovaných cirkevnou tradíciou, predstavovalo veľkú výzvu. Rukopis bol posvätný. Narábanie s faktom, že mních počas prepisovania, čiže osobitného náboženského rituálu, podrobuje pôvodný text korekcii, ústilo do spochybnenia pravdy.

V Moskve vzbĺkla polemika. Naši svätí, cirkevní otcovia, všetci naši predkovia sa modlili nesprávne? Ako zachovať pravosť božích kníh? Je to v ľudských silách? Protopop Avvakum, vychýrený neskrotným temperamentom vo vzťahu k svetským autoritám, s nemalou časťou duchovenstva navrhuje redakciu podľa staroruských rukopisov. Patriarcha Nikon, ambiciózny taktik, spolu s tímom, vedeným prekladateľskou autoritou – Arsenijom Grékom, presadzuje unifikáciu na základe gréckych textov a na dôvažok, inšpirovaný gréckou bohoslužobnou praxou, zavádza novotu.

Pri prežehnávaní majú mať veriaci spojené tri prsty namiesto dvoch. Ďalšie zmeny presadzuje pri konaní poklôn počas liturgie. Podobné cirkevné reformy v podstate nemali vyjsť za rámec teologických dišpút. To je však pohľad súčasníka. Ich príprava začala v 50. rokoch 17. storočia a schvaľovanie a zreálňovanie v praxi sa tiahlo až do roku 1680.

Tento zdĺhavý a vyčerpávajúci proces v spoločnosti stupňoval neistotu, pochybnosti, strach. Kto je pravoverný? Ten, kto zotrváva pri modlitbách svojich predkov alebo ten, kto prijíma rozhodnutia cirkvi? Kto bude prekliaty? Stúpenec novôt alebo zástanca tradície, ktorú zanietene háji protopop Avvakum? Chaos vrcholil. V roku 1658 Nikon odstupuje z postu patriarchu, v roku 1666 ho cirkevný snem zbavuje cirkevnej hodnosti. Paradoxne, jeho reformy zostávajú v platnosti a z Avvakuma, ktorý ich odmieta spolu s tisíckami svojich stúpencov, sú – odpadlíci.

V opojení apokalypsy

„Zdravo uvažujúci človek ťažko porozumie potrebe tragického odtrhnutia sa nielen od Cirkvi, ale aj od celej spoločnosti. Vodcovia rozkolu však argumentovali naozaj strašnou dogmou o antikristovi a hrôzostrašnými znameniami jeho tajného príchodu,“ vo francúzskej emigrácii komentuje fenomén staroverectva vo svojich „Náčrtoch z dejín ruskej cirkvi“ teológ, historik, bývalý predseda kultového petrohradského Nábožensko-filozofického spolku Anton Kartašov. Nikonove reformy Avvakum pokladal za svätokrádež a Rusko žilo očakávaním božieho trestu. Krvavé prenasledovanie, razie po celej krajine, preplnené podzemné žaláre, vyhnanstvá, popravy dotvárali scenériu antikristovho príchodu.

V spoločnosti však rovnako silno rezonovali zvesti o hrdinskej nezlomnosti predstaviteľov odboja. Šokovali aj cára. Alexej I. Michajlovič si Avvakuma vážil, sám ho pozval do Moskvy, aby mal horlivého, charizmatického kňaza poruke. Fanatický protopop skrátka mal ťah. Či zahrnutý cárskou priazňou, či zmorený – hladom, bičovaním, niekoľkoročným putovaním so ženou a deťmi do Moskvy alebo do vyhnanstva, stále to bol on. Vychudnutý pop v zodratom rúchu, ktorý s hromžením a dreveným krížom v ruke ženie bedač, šľachtu aj cára s patriarchom k viere otcov. „Cár báťuška, z vôle tvojej, radšej mne hriešnemu, nasaď veniec mučenícky,“ odvetí, prežehnávajúc sa dvomi prstami, keď ho Alexej I. prosí, aby sa prežehnal po „novom“.

Protopop Avvakum v podaní herca Alexandra Korotkova v historickom televíznom seriáli „Rozkol“ (2011) od režiséra N. Dostaľa a scenáristu M. Kurajeva. Zdroj: ruvera.ru

Tak nezlomný protopop po druhýkrát a naposledy putuje do vyhnanstva. Cieľ – Pustozersk, ruské prvé, dnes už nejestvujúce mesto za polárnym kruhom. Až do upálenia žil 14 rokov uväznený v zemľanke, hoci – nevyrežú mu jazyk ani neodtnú ruky. Tieto „doplnkové“ tresty postihli soloveckého mnícha Jepifanija, diakona Feodora, väznených v susedných jamách. Jazyk dvakrát vyrežú kňazovi Lazarovi, ďalšiemu z pustozerských väzňov. Vodcovia odboja si aj za polárnym kruhom nachádzajú stúpencov. Tí im potajomky nechávajú rebrík, aby sa po nociach mohli spoločne zísť a viesť dišputy; pašujú ich rukopisy a roznášajú ich po ruských mestách, pomáhajú agitovať, až napokon... Keď na sviatok Zjavenia Pána v roku 1682 zo zvonice moskovského chrámu na námestie „napršia“ zvitky popísané urážkami cárskej rodiny, pohár trpezlivosti preteká. Výsmešné slová, že Alexej I. „už v pekle sedí,“ mladého cára rozčúlili rovnako ako fakt, že celú akciu dokázal zorganizovať fanatik z jamy, vykopanej tisíce kilometrov od Moskvy. Fiodor Alexejevič, vydáva príkaz, aby Avvakuma s jeho spoluväzňami upálili v zemľanke, a on ako 20-ročný pár dní po poprave zomiera na následky dlhej choroby.

Stredoveké čistky

Počas Avvakumovho väznenia v horlivom odmietaní cirkevných reforiem pokračujú davy jeho sympatizantov. Bojarka Feodosija Morozovová, rozprávkovo bohatá vdova, opakovane dostáva šancu prežehnať sa tromi prstami „aspoň keď je na očiach“. Namiesto pohodlného života moskovskej celebrity volí utrpenie a spolu so sestrou zomiera v podzemnej hladomorni.

Na odpor sa stavia Solovecký kláštor. Jeho osemročné obliehanie vydáva svedectvo, že staroverci dokážu organizovane vzdorovať cárovi. Živelné prenasledovanie, pred ktorým môže poskytnúť útočisko iba drsná tajga, nemá konca. Za prežehnanie sa po „starom“ – upálenie, za napomáhanie rebelov – vyrezanie jazyka, odťatie ruky, bičovanie, smrť v hladomorni. Po smrti Avvakuma Rusko naráža na prvú masovú vlnu náboženského fanatizmu. Stúpenci jednej z dvoch hlavných vetiev starovereckého hnutia, zvaní „bezpopovci“, pretože odmietali prijímať sviatosti od kňazov, propagujú páchanie kolektívnych samovrážd upálením s heslom, že „pravoverní“ tak uniknú inkvizícii a zároveň skonajú ako Kristovi mučeníci. Najsilnejšiu výpoveď o šialenom 17. storočí zanecháva samotný Avvakum.

Inzercia

Proti prúdu

V Pustozersku vzniká dielo „Život protopopa Avvakuma, ním samým napísaný“, ktoré je dodnes objektom horlivého štúdia a ani po stáročiach neprestáva udivovať štýlom, pôsobivými obrazmi, intimitou, originálnymi postrehmi a vôbec – širokou optikou autora, ktorý do autobiografie osadzuje prvky „žitija“ (ruskej hagiografie, pozn. red.), cestopisu, žaltára či knihy prísloví. „Excentrický ,Život protopopa Avvakuma‘ (skôr ,antižitije‘ ako žitije) v dejinách ruskej literatúry znamená začiatok tradície autobiografickej prózy.

Svojimi autobiografickými trilógiami na túto tradíciu nadväzuje napríklad L. N. Tolstoj (,Detstvo‘; ,Chlapčenstvo‘; ,Mladosť‘) či M. Gorkij (,Detstvo‘; ,Vo svete‘; ,Moje univerzity‘),“ vysvetľuje pre Postoj prekladateľ a vysokoškolský pedagóg Valerij Kupka. Dodáva, že so „Životom Avakuma“ sú v ruskej literatúre spojené začiatky ešte jednej tradície – väzenskej prózy. „Podobne ako Avvakumov ,Život‘, ktorý vznikal v pustozerskom väzení, vzniká trestanecký (,katoržnyj‘) román F. M. Dostojevského ,Zápisky z Mŕtveho domu‘, lágrové ,Kolymské poviedky‘ V. Šalamova, mystická ,Ruža sveta‘ D. Andrejeva alebo memoárová kniha väzňa poststalinovského gulagu Anatolija Marčenka ,Ži ako všetci‘.“ Duchovnému vodcovi starovercov prináleží literárne novátorstvo aj do tretice. „S protopopom Avvakumom a jeho pustozerskými spoluväzňami je spojená aj tradícia vzniku a šírenia zakázanej literatúry, samizdatu – fenoménu sovietskej neoficiálnej kultúry 60. – 80. rokov 20. storočia. Pustozerskí starci tajne rozosielali svoje posolstvá svojim učeníkom (niekedy posolstvá vkladali do tajných skrýš v krížoch, ktoré vyrábal starec Jepifanij), tí ich prepisovali a šírili ďalej, do celého Ruska,“ hovorí V. Kupka.

Drzý kazateľ, brilantný rozprávač

Avvakum vie, že svojím „Životom“ porušuje stredoveký literárny kánon. Výsada písať životopisy svätých prináleží hagiografom, protagonizmus – svätcom. O blahoslovenie preto žiada starca Jepifanija, na ktoré sa v úvode odvoláva. V autobiografii ponecháva impulzívnosť bokom. Hovorový štýl, žargón, vulgarizmy, sarkazmus používa premyslene. Avšak pokým nadáva, vyhráža sa peklom, božím súdom, vysmieva svojich nepriateľov, kritizuje ich; zápasí s vlastnými sklonmi k smrteľnému hriechu – pýche. Túžba zomrieť mučeníckou smrťou a hlad po svätosti sú silnejšie ako on.

Tlmí ich bagatelizovaním hororových životných situácií a zosmiešňovaním seba samého. V jeho „Živote“ čítame, že je synom „popa, ktorý sa upil na smrť, a pobožnej, postiacej sa matky“. Dodržiavanie božieho zákona vynucuje napomínaním, hromžením, ľudí to irituje a všade získava nepriateľov. Keď vojvodovmu synovi odmieta dať požehnanie, lebo si holil bradu – hádžu ho do Volgy, o vlások uniká smrti a uteká kadeľahšie. V ďalšom mestečku obháňa bezbožných „popov aj ženské“. Zas ho mlátia na ulici, vyhrážajú sa mu zabitím a hodením jeho tela na zožratie psom.

Putovanie Avvakuma po Sibíri(1898), jeden z najznámejších obrazov S. D. Miloradoviča (1851 – 1943), autora monumentálnych obrazov s tematikou dejín ruskej cirkvi. Zdroj: ruvera.ru

Najkultovejším fragmentom z pozoruhodnej autobiografie je scénka z putovania do prvého vyhnanstva. Avvakumova žena Nastasia Markovna sa pošmykne na ľade a spadne. Vzápätí na ňu „zletí“ ďalší nešťastník a prosí o prepáčenie, lebo úbohú, zimou a hladom vyčerpanú ženu pridlávil. Obaja šomrú, nemohúcne sa pokúšajú pozviechať, až im prichádza na pomoc Avvakum. „Ešte dlho, protopop, budeme znášať tieto muky?“ pýta sa ho úbožiačka. „Až do samej smrti, Markovna,“ zaznie odpoveď. „Dobre, Petrovič, tak sa ešte trochu potrápime,“ zmieruje sa s krutou pravdou Nastasia. Pre zaujímavosť, životný postoj nezlomného protopopa pohltil L. N. Tolstého. V Jasnej Poľane bol Avvakumov „Život“ zaradený k povinnému čítaniu, o čom sa v denníkových zápiskoch zmieňuje spisovateľov osobný lekár, Ružomberčan Dušan Makovický.

Visuté mosty

Zlúčenie Ruskej pravoslávnej cirkvi starého obradu a Moskovského patriarchátu po 350 rokoch ich predstavitelia vylučujú. Moskovský patriarchát však v niektorých chrámoch umožňuje slúženie liturgií podľa starého obradu. V januári 2013 bola takto po 350 rokoch odslúžená bohoslužba v Uspenskom chráme. „... chcem vyjadriť nádej, že starý obrad si nájde v našej Cirkvi svoje zákonité a dôstojné miesto a že jediná viera poslúži ako most medzi našou Cirkvou a staroverectvom. Nie, neplánujeme nikoho agitovať ani nútiť k prestúpeniu do našej Cirkvi, ale teší nás, že nastalo obdobie zbližovania, spojené s rastúcim vzájomným pochopením. Dúfame, že s Božou pomocou a na základe spoločného úsilia bude rozkol 17. storočia napriek všetkému prekonaný,“ povedal pár dní po udalosti v diskusii s politológom a sociológom Alexandrom Duginom vo svojej televíznej relácii na kanáli „Rossija24“ metropolita Volokolamský Ilarion (Alfejev).

Okrem zastávania postu vedúceho Úradu pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu šéfuje komisii pre vzťahy so starovereckými komunitami. Nie je tajomstvom, že ako jedna najvplyvnejších osobností Ruskej pravoslávnej cirkvi patrí k veľkým fanúšikom starého obradu a duchovnú i hudobnú inšpiráciu hľadá v jeho liturgickom bohatstve. V apríli 2015 po prvýkrát sám takto odslúžil liturgiu v moskovskom Chráme Ochrany presvätej Bohorodičky a o silné dojmy z novej skúsenosti sa niekoľkokrát podelil s novinármi.

Historické stretnutie

Staroverecká komunita sa blysla za Kataríny Veľkej, keď počas morovej epidémie v Moskve pomohla zmanažovať karanténne opatrenia a prevzala logistiku pochovávania obetí. Vedľa morových cintorínov založila lazarety, azylové domy, pozorovacie nemocnice, postavila kaplnky. Od imperátorky staroverci získavajú na znak vďaky povolenie zoficiálniť vlastné duchovné centrum. Jeho bázou sa stala „sanitárna“ obec pri morovom cintoríne. Rogožská Sloboda, ktorú postupne zveľaďovali kupecké rody zo starovereckej komunity, je dnes sídlom Ruskej pravoslávnej cirkvi starého obradu.

Od roku 2005 stojí na jej čele metropolita Moskvy a celého Ruska Kornilij (Titov). Už jeho predchodca, metropolita Andrian (Četvergov) intenzívne popracoval na nastavení vzťahov s Kremľom a dosiahol vymenovanie za člena Rady pre vzájomné vzťahy s náboženskými organizáciami pri prezidentskom úrade. Za Andriana cirkev starého obradu zažila skutočný boom. Boli jej vrátené dva chrámy, došlo k posilneniu Rogožskej Slobody, konalo sa množstvo kultúrnych podujatí, venovaných dôsledkom cirkevného rozkolu a jeho odrazu v ruskej kultúre, došlo k vydávaniu kníh niektorých náboženských predrevolučných autorov aj k obnoveniu pozastaveného časopisu Cirkev.

V novodobých ruských dejinách však naplno zažiari práve Kornilij, súčasný metropolita. Po návšteve Kremľa v marci 2017 v máji rovnakého roku privítal v Rogožskej Slobode Vladimíra Putina. Noha najvyššieho ruského štátnika tak po prvýkrát prekročila prah rezidencie cirkevného predstaviteľa veriacich starého obradu. Leitmotívom historického stretnutia boli prípravy na rok 2020. Sprevádza ho množstvo kultúrnych a vedeckých podujatí venovaných odkazu Avvakuma, ako aj kapitole z dejín, ktorú Rusko spolu s pravoslávnou cirkvou dodnes vníma ako jednu zo svojich neprebolených tragédií.

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame