Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
09. október 2020

Iný pohľad na gender

Statočné dievčatá a chlapci v ružovom

O tom, prečo „rod“ nie je synonymom „pohlavia“ a prečo by to malo zaujímať aj konzervatívcov.

Statočné dievčatá a chlapci v ružovom

Ilustračné foto. Zdroj: Wikimedia.org

Každý má vo svojom okolí aspoň zopár ľudí, ktorí do väčšej alebo menšej miery nespĺňajú predstavy o ideálnej žene či mužovi, no aj tak pôsobia ako autentické, morálne a vyrovnané osobnosti. A nemáme potrebu im navrhovať zmenu pohlavia, ukazovať tabuľku päťdesiatich rôznych rodov ani (pokiaľ máme štipku empatie a zdravého rozumu) im vnútiť svoje predstavy o tom, ako by sa mali správať. Sú v úplnom poriadku tak, ako sú.

Pokiaľ sú teraz vyrovnaní a majú pevnú identitu, je dosť možné, že to tak nebolo vždy. Isto si spomeniete aj na situácie, v ktorých sa váš „normálne mužský“ kamarát zachoval „žensky“ a vyslúžil si za to pohľady spod zdvihnutého obočia. Možno sa to stalo aj vám. Možno vás to zneistilo a rozmýšľali ste, že to nabudúce radšej neurobíte.

S dvoma ľuďmi z konzervatívneho prostredia, mužom a ženou, sme sa rozprávali o problémoch, ktoré mali s prijatím predkladaných vzorov mužstva a ženstva.

Mladá žena, volajme ju Marta, dnes študuje „neženský“ odbor – informatiku. Vyrastala vo veriacom konzervatívnom prostredí a od mala sa jej ťažko počúvalo, čo by ako dievča mala robiť. „Nie že by ma niekto priamo nútil, skôr som sa cítila tlačená očakávaniami prostredia,“ zamýšľa sa.

Napríklad sa cítila veľmi nepríjemne v šatách. Keď mala nohavice na slávnostnej udalosti, okolie riešilo, prečo nemá šaty. Alebo na skautskom tábore si v kruhu s kamarátkami mali zapletať vlasy a rozprávať sa, zatiaľ čo chlapci v lese zakladali oheň. Hnevalo ju to. „Boli sme na skautskom tábore a mňa to nebavilo. Chcela som robiť outdoorové veci,“ vysvetľuje Marta.

Ale nepáčili sa jej aj vážnejšie veci. V škole a na duchovných obnovách počúvala, že žena má prinášať starostlivosť, teplo domova, krásu a lásku. „Sú to predovšetkým ľudské vlastnosti, nie je to tak, že ak si žena, automaticky to musíš robiť a keď muž, tak môžeš dať ruky preč. Napríklad upratovať a variť sú podľa mňa základné schopnosti každého človeka, nielen jedného pohlavia,“ argumentuje.

Pokiaľ rozdelíme vlastnosti na polovicu, vyhradíme aj polovicu dobrých vlastností len jednému pohlaviu. „Napríklad statočnosť vyzdvihujeme viac u chlapcov, zatiaľ čo dievčatá by mali byť statočné tiež. Alebo kvôli tomu rozdeľovaniu ospravedlňujeme zlé správanie. Napríklad, že ‚ženy sú predsa klebetné‘, a ony tak aj klebetné zostanú.“

Marta sa pritom nikdy necítila ako transgenderové dieťa, vždy sa pokladala za ženu. „Problém bol len ten, že definícia ženy, s ktorou som sa stretávala, bola často veľmi úzka a nesedela s mojou povahou.“ Preto jej stereotypy nepomáhali. Začala ich odmietať principiálne. „Myslím, že keby som mala väčšiu voľnosť, cestu k materstvu a starostlivosti by som si našla ľahšie,“ hovorí.

S mladým informatikom, volajme ho Jozef, sme sa rozprávali hlavne o pohlavných roliach. Vyrastal na dedine medzi katolíkmi. Keď bol malý, veľmi svoje mužstvo neriešil, ale postupom času sa objavovali drobné, trochu úsmevné konflikty s očakávaniami. Napríklad keď medzi chlapmi prišla reč na autá.

„Síce o nich niečo viem, ale nie veľa. Ale cítil som, že ako muž by som sa v nich mal vyznať.“ Zistil, že si napríklad musí pred chlapmi obhájiť, prečo má diesel alebo benzín, inak „by bol za debila“. „Ak nepovieš, že ‚mám benzín, lebo ten majú praví šoféri‘, vysmejú ťa, že ‚ty blbec, však si si mal kúpiť diesel, lebo to je lacnejšie‘.“

Nedávno si s manželkou kúpili auto na benzín, lebo mali dobrú ponuku. „Odpozoroval som, ako všetci vravia, že na diesloch sa kazí turbo. Tak tým teraz všade zdôvodňujem kúpu benzínu.“

Áut sa týka aj ďalšia opakovaná skúsenosť. Neraz sa stalo, že keď šoférovala manželka, ich spolujazdci sa Jozefa pýtali, či je chorý. „Vytvára to hlúpy nátlak. Ale ak napríklad niektorú cestu pozná lepšie manželka, prečo by nemala šoférovať ona?“

Keď bol na návšteve u známeho, tak ho ako chlapa previedol domom a podrobne mu ukazoval, čo kde ako porobil. Jozef sa radšej tváril, že tomu rozumie a že ho to zaujíma, aj keď to tak nebolo. „U nás ,kutilské‘ veci robí manželka. Ju to baví, ide jej to a mne sa nechce. Ona zase nerada umýva, tak som si to zobral na starosť ja,“ usmieva sa informatik.

Okrem platnosti takýchto povrchných tradičných rolí má problém aj s hlbšími. Hovorí sa, že muž má ženu viesť a rozhodovať, ale Jozef s manželkou sa rozhodujú spolu, rovnoprávne.

„Ani si nepotrpím na to, aby ma manželka nejako ctila alebo vyzdvihovala. Keď sme spolu začali chodiť, mal som v sebe väčšinu vecí vyriešených, poznal som svoje dobré aj zlé stránky, darilo sa mi v práci, takže nič také som nepotreboval.“

Jozef sa vždy cítil ako chlap a nemal problém so svojou identitou, i keď sa nestotožňuje s mnohými populárnymi predstavami o mužstve. „Asi mám veľké šťastie, že štúdium som strávil medzi informatikmi, ktorí sú často vnímaní ako takí beta-samci. Cítil som sa tak dostatočne mužne a nemal som potrebu ‚napínať svaly‘,“ smeje sa.

O „gender témy“ by sa podľa Marty mali zaujímať aj konzervatívci, predovšetkým dnes. „Sú mladí ľudia, ako som bola ja, ktorí ťažšie prijímajú predkladané modely svojho pohlavia. Nevedia sa s nimi stotožniť.“

Potom z iných kruhov, napríklad prostredníctvom médií alebo sociálnych sietí, začujú, že napriek tomu sú úplne v poriadku. Tak tam stačí prísť, vybrať si nejaký rod a môžu sa cítiť prijatí.

„A pritom by stačilo, keby sme dokázali uznať, že byť mužom či ženou sa dá na množstvo jedinečných spôsobov. Nejde o to, aby sme zrušili stereotypy, ale stačil by trocha väčší priestor na sebavyjadrenie, aby sa ľudia nemuseli vkladať do úzkych krabičiek,“ uzatvára Marta.

Ako je možné, že muž sa cíti plne mužom, aj keď nemá kontrolu nad volantom, umýva riad a veci naokolo opravuje jeho manželka? A ako sa môže za ženu pokladať osoba, ktorá nenosí šaty, namiesto zapletania vlasov by radšej zakladala oheň a starostlivosť pokladá nie za ženskú, ale ľudskú vlastnosť? Odpoveď sa skrýva v hrozivom slove – gender.

Ktože si to uchmatol monopol na gender?

Keď konzervatívec píše o genderi, obyčajne haní. Či už je to Istanbulský dohovor, zmeny vo vzdelávaní, rodovo citlivý jazyk, pojem „gender“ sa končí zadupaný do zeme vedľa takých výtržníkov ako „vedecký komunizmus“ a „diktatúra proletariátu“.

Gender ako nový satanský nástroj rozvratu rodín, tradičnej morálky a osobnej identity. Patrí mu to? Nebolo by fér ho z tej zeme zatratenia zdvihnúť, oprášiť a postaviť pred spravodlivý súd prv, než ho vykážeme do hlbín pekelných? Ak chceme naplno rozviť svoju úvahu, nemáme na výber.

Hovoriť v sociálnych vedách (ako je napríklad sociológia či sociálna antropológia) o genderi je rovnako dôležité a legitímne, ako hovoriť o „sociálnej štruktúre“ či „nukleárnej rodine“. Je veľká škoda, že na verejnosti sa zásluhou rôznych záujmových skupín a nemála médií ustálilo len jedno, pomerne extrémne chápanie tohto konceptu. Gender, alebo ak chcete pekne v materčine, rod, sa zvyčajne chápe ako „pohlavná identita“ skonštruovaná čisto spoločnosťou či zvolená jedincom bez akéhokoľvek súvisu s pohlavím.

Pokiaľ sa biologická žena podľa tohto chápania považuje za ženu, je to preto, že prvá farba, ktorá ju obklopila, bola „dievčenská“ ružová, že doma, v škôlke a potom v škole o nej hovorili ako o „peknom dievčatku“, že ju viedli k identifikácii so ženami z jej okolia (napríklad s mamou umývala riad, zatiaľ čo jej bratia šli s otcom rúbať drevo) a tak ďalej, až z nej spoločnosť a kultúra vyformovali ženu.

Keby sa narodila ako chlapec a prešla rovnakým procesom ženskej socializácie, bola by z nej rovnaká žena, len telo by mala mužské. Človek je tabula rasa, na ktorú si spoločnosť maľuje, čo chce.

Ak sa rod konštruuje, dá sa aj dekonštruovať, zamachlená tabuľa sa vyrieši špongiou a jedinec, tentokrát vedomý si moci nad vlastnou identitou, vezme štetec do ruky a tvorí svoju identitu sám. Ak je muž a žena iba výtvorom spoločnosti bez vplyvu biológie, spoločnosť či jedinec môže pokojne vytvoriť aj ďalšie „rody“ (preto Facebook v roku 2014 umožnil výber z 51 rôznych genderov).

Takéto vysvetlenie umožňuje pomerne široká škola sociálneho konštruktivizmu, ktorý hovorí, že sociálna realita a sociálne javy (ako napríklad manželstvo či morálka) sú neustále vytvárané sociálnymi procesmi, ako je napríklad medziľudská interakcia. Spoločenské fenomény sú teda nestále a nemajú existenciu samy osebe – tú im prepožičiava spoločnosť.

Konštruktivizmus dovedený do krajnosti bude tvrdiť, že niet žiadnej biologickej prirodzenosti, ktorá by vplývala na ľudskú myseľ, a všetky jej obsahy a výtvory (teda aj rodová identita) sú len sociálnym konštruktom.

Pokiaľ to je iba vedecká hypotéza, nie je proti nej čo namietať; je to zaujímavý, k novým pohľadom provokujúci nápad, ktorý treba v prvom rade testovať. Doteraz však existuje málo dôveryhodných psychologických či neurologických štúdií týkajúcich sa rodovej identity a výsledky, zdá sa, nepodporujú tézu, že biológia nemá vplyv.

Preto je zlé, ak sa podľa tejto hypotézy začne upravovať zákonodarstvo a verejná morálka. Je to ako keby fyzik na základe svojich dohadov vyslovil hypotézu, že nad úrovňou oblakov už neplatí gravitácia, a majitelia helikoptér by začali ponúkať možnosť nadoblačného vyhliadkového špacíru prv, než by boli hotové riadne výpočty a pokusy. Veda pracuje na princípe pokus-omyl, preto ak je niečo vedecké, ešte to nemusí byť pravdivé.

Nech je to akokoľvek, sociálny konštruktivizmus úspešne preukázal platnosť hlbokej pravdy, o ktorej nás učia sociálne vedy – že čo sa týka ľudí, niet biológie mimo sociálneho kontextu. Človek nefunguje na priamej linke gény – správanie. Medzi tým má ešte myseľ, ktorú mu do veľkej miery formuje vlastná spoločnosť a kultúra.

Inzercia

Preto sa biologické prejavuje cez sociálne. Spoločnosť má mamutí podiel na tom, ktoré biologické predispozície sa zdôraznia, ktoré odignorujú, ktoré inštitucionalizujú, ktoré sa potlačia, a celkovo, aká konštrukcia na základe sociálnych procesov zo základných stavebných kameňov vznikne. Ako uvidíme neskôr, spoločnosť ovplyvňuje prejavy našej biologickej bázy oveľa viac, než si zvyčajne uvedomujeme.

Rod nie je pohlavie

Prv sa ešte žiada vysvetliť jedna vec. Ako môžeme považovať gender za legitímny koncept, pokiaľ odmietame uznať, že medzi rodovou identitou a biologickým pohlavím neexistuje kauzalita? Jednoducho povedané, pohlavie je striktne binárnou biologickou kategóriou. Ste buď muž, alebo žena, samec alebo samica, M alebo F. Nič viac nedokáže koncept pohlavia povedať.

Naproti tomu gender, „sociálne pohlavie“ alebo „sociálny rozmer pohlavia“, zahŕňa celú širokú škálu spoločenských rolí, očakávaní a odtienkov identity, ktoré sa viažu k mužovi či žene v rôznych spoločnostiach a kultúrach. Človek sa s ním nerodí, postupne si ho utvára procesom socializácie (opäť dodávam, že to nevylučuje vplyv biológie). Je to sociálna a psychologická kategória, preto je schopná postihnúť aj identitu ľudí, ktorí prežívajú rodovú dysfóriu. I keď môže rod súvisieť s pohlavím (a ja verím, že to tak je), nie je to to isté.

Napríklad lovec z afrického pralesa má podstatne iné spoločenské úlohy ako podnikateľ z Bratislavy, svoju mužnosť prejavuje iným správaním a inými symbolmi, čo sa nutne prejavuje aj na jeho identite. Muž v lovecko-zberačskej spoločnosti a muž v strednej Európe sú dva rozdielne spoločenské fenomény, i keď sa stále ide o muža. Poďme sa pozrieť bližšie, čo tým myslím.

Rodové roly a mimoeurópske spoločnosti

Na začiatku dvadsiateho storočia, v časoch rozkvetu etnografie, čiže skúmania spoločností priamo v teréne, sa západní vedci po prvýkrát pokúsili porozumieť neeurópskym spoločnostiam bez vlastných predsudkov. Vzniklo tak množstvo dych berúcich detailných opisov spoločností, ktoré v mnohom fungovali úplne ináč ako tá naša.

Napríklad na Sibíri sa šamanom stával psychicky nestabilný človek a ľudia jeho vyhlásenia pokladali za inšpirované božstvom. Celá spoločnosť sa skláňala pred slovom človeka, ktorého by sme my označili za šialenca a poslali na psychoterapiu. Na Novej Guinei sa zas plnohodnotným umelcom mohol stať len človek, ktorý sa narodil s pupočnou šnúrou obmotanou okolo krku.

Tieto príklady uvádza kultúrna antropologička Margaret Meadová v knihe Pohlavie a temperament v troch primitívnych spoločnostiach z roku 1935, aby ukázala, do akej miery má konkrétna spoločnosť vplyv na to, ako sa naloží s ľudskou biológiou. V prvom prípade spoločnosť povýši poruchu či abnormalitu na božské poslanie a v druhom úplne arbitrárne prepája spôsob narodenia so schopnosťou maľovať objekty na látku. A obe pokladajú toto usporiadanie za „prirodzené“.

To je ďalší dôležitý poznatok sociálnych vied – kultúra sama seba ľahko naturalizuje, čiže spoločenské dogmy a usporiadanie predstavuje ako nemennú prirodzenosť. Všetci poznáme reči o tom, že „ženy sú prirodzene emočné“, a preto im nemožno zveriť vedúce úlohy vyžadujúce rácio (hodí sa podotknúť, že tieto úlohy si na dobré zvládnutie často vyžadujú prinajmenšom rovnakú mieru empatie ako rácia, čiže vlastnosti, o ktorej sa hovorí ako o ženskej).

Rovnako poznáme ospravedlňovanie mužskej promiskuity či manželskej nevery tým, že „pre človeka to je prirodzené“. A našlo by sa toho ešte mnoho. Práve porovnávaním rôznych spoločností zisťujeme, že nič z toho skutočnou prirodzenosťou nie je.

Meadová to dokladá vymenovaním rodových stereotypov z iných kultúr: Vo Filipínskom kmeni sa posmešne šušká, že žiadny muž nedokáže udržať tajomstvo, na ostrove Manus panuje presvedčenie, že len muži si dokážu užiť hru s bábätkami, ľudia z indického etnika Toda vyhlásili skoro všetky domáce práce za príliš posvätné pre ženy, takže pripadnú mužom.

Ako vidíme, byť mužom všade znamená niečo iné. Keď si to porovnáme s častými stereotypmi našej spoločnosti, je jasné, že ich pôvodcom je spoločnosť, nie biologická prirodzenosť. U nás zvykneme nadávať na „klebetné ženské“, ženy sa tešia z hry s bábätkami prinajmenšom rovnako ako muži a umývať riad, vysávať, prať a každý deň variť je predsa „babská robota“.

Hlavným zámerom Meadovej knihy však bolo preskúmať tri „primitívne“ spoločnosti z Papuy Novej Guinei a zistiť, aké úlohy a temperament prikladajú pohlaviam.

V dvoch z nich, u Arapéšov a Mundugumorov, nerozlišovali temperament na mužský a ženský, dominancia, odvaha, agresivita, objektívnosť či zlomyseľnosť pre nich nebola vyhradená len jednému pohlaviu.

U Arapéšov mal ideálny dospelý, nezávisle od pohlavia, jemnú povahu, takmer ako ideálny ženský typ v našej spoločnosti. Mundugumorčania sa v zrelom veku prejavovali agresivitou a násilníctvom, takže tamojšie ženy neboli žiadne ružové princezné. Zato každé pohlavie malo v oboch kmeňoch vyhradené iné ekonomické a náboženské roly.

Zvláštnosťou tretieho kmeňa, Chambri, bolo, že rodinu živili ženy. A nielen to – keď chytili nadbytok rýb, šli ich do okolia vybartrovať za ságo, škrobový prášok zo stredu palmy, ktorý spolu s rybami tvoril gro chambrijského jedálnička. Meadová z toho odvodila, že ženy sú v spoločnosti dominantné a muži submisívni. Neskorší výskum však ukázal, že muži sú aktívni v iných sférach spoločnosti, do ktorých mali ženy obmedzený prístup, napríklad v kmeňovej politike. Tak vysvitlo, že muži a ženy z kmeňa Chambri majú rovnocenné postavenie.

Ale netreba chodiť na exotické ostrovy, aby sme zistili, aké premenlivé sú rodové roly. Veľmi pekný obraz, aké rôzne boli atribúty muža a ženy v polovici turbulentného dvadsiateho storočia, nám prekvapivo podáva kresťanský spisovateľ.

C. S. Lewis vo svojej knihe Štyri lásky píše o možnosti priateľstva medzi pohlaviami. Vo väčšine spoločností podľa neho vznikali priateľstvá len v rámci jedného pohlavia. Dôvodom nie je „niečo v ich prirodzenosti, ale nedostatok vhodnej príležitosti“.

Napríklad v bohatých štvrtiach boli manželky, ktorých muži celý deň len zarábali peniaze, a ony sa zatiaľ doma intelektuálne rozvíjali. Ich manželia potom pri nich vyzerali ako necivilizovaní barbari. V iných štvrtiach zas muži vychodili váženejšie školy a na svoje manželky sa pozerali ako na deti.

Ani v prvom, ani v druhom prípade si muži a ženy navzájom nemohli vytvárať priateľstvá, pretože ich nemali čím naplniť. Ako Lewis vysvetľuje, dôvodom tejto nerovnocennosti nebola „prirodzenosť“, ale rozličné spoločensko-kultúrne podmienky.

Čo s tým?

Sociálne vedy nám teda poskytujú drahocenný vhľad do iných kultúr, vďaka čomu si môžeme uvedomiť, že naša spoločnosť môže fungovať aj inak. Napríklad že ženy sa môžu aktívne zúčastňovať na verejnom živote alebo zastávať vedúce pozície, lebo ich vlastná a ani mužská prirodzenosť v tom nebráni. Alebo že čo je poruchou z biologického hľadiska, nemusí byť poruchou aj z hľadiska spoločenského.

Avšak povedať, že niečo môže fungovať aj ináč, ani zďaleka ešte neznamená, že by to tak fungovať malo. Od možnosti zmeny k jej vhodnosti vedie dlhá cesta rozlišovania a diskusie.

Vieme, že všetky spoločnosti rozdeľujú (či už ostrejšie alebo jemnejšie) svojich členov na mužov a ženy podľa pohlavia. (Tu treba pre úplnosť dodať, že v niektorých spoločnostiach existovali odchýlky – napríklad u Indiánov existovala inštitúcia berdache, podľa ktorej sa muž, prípadne žena mohli trvalo obliekať a správať ako opačné pohlavie a spoločnosť to bez väčších okolkov prijala.)

Tiež vieme, že čo v tej-ktorej spoločnosti znamená byť mužom či ženou, sa značne líši, pretože ideálny mužský či ženský typ artikuluje spoločnosť tak, že spája spôsob správania alebo rôzne spoločenské úlohy s pohlavnou identitou. Obe pohlavia sa tomu väčšinou musia prispôsobiť. Ako s týmito poznatkami naložíme, je už otázka na nás všetkých.

Konzervatívci a gender? Ide to

Na začiatku som položil otázku, či témy spojené s rodom môžu poslúžiť aj konzervatívcom. Pokúsil som sa ukázať, že koncept rodu má z hľadiska sociálnych vied legitimitu a že to medzi ním a pohlavím nie je také priamočiare (už to unavuje, ale opäť – vôbec to nevylučuje, že rod súvisí s pohlavím).

V súčasnosti sa pojem gender a témy okolo neho spájajú predovšetkým s vyhranenou skupinou ľudí, ktorí sa snažia presadiť nové politické požiadavky. Niektoré z nich sú naozaj bizarné, priečia sa zdravému rozumu a treba sa voči nim postaviť. Ale to by nemalo diskreditovať „gendrové“ témy všeobecne.

Múdry hospodár zachováva vždy to dobré, nehľadiac na to, odkiaľ to prichádza. Pokiaľ je na debate okolo genderu mnoho pravdivého a užitočného, treba sa toho držať a oddeliť od neho tendenčné bludy alebo nepodložené dohady. Nestačí len negovať, treba aj prijímať a pretvárať.

Pokiaľ toto ako konzervatívci odmietame uznať, strácame možnosť viesť s druhou stranou vecný dialóg a podporujeme predsudky o „nevedeckých tmároch“.

Konzervatívnemu prostrediu sa tiež vyčíta, a často aj oprávnene, že je príliš strnulé, príliš čierno-biele a neposkytuje dostatok osobnej slobody.

Vďaka sociálnym vedám vieme, že naše modely mužstva a ženstva sú nielen dielom biologickej prirodzenosti, ale rovnako aj spoločnosti. Mnoho z obsahu týchto vzorov má s biologickou prirodzenosťou spoločné asi toľko ako tvrdenie, že ružová je ženská farba.

Pokiaľ to zoberieme do úvahy, ľahšie necháme druhých ľudí, ako sú napríklad Marta a Jozef, byť tým, kým v skutočnosti sú. Nevoláme tu po „zrušení pohlaví“ či ich znásobení, ale po láskyplnom prostredí, ktoré je schopné vidieť vo svojich členoch jedinečné bytosti a vie ich s jemnocitom viesť k jednému z cieľov kresťanského života – stať sa najlepšou verziou seba samého.

Odporúčame