Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
02. október 2020

Svätá kňažná

Alžbetinej korunovanej cnosti sa obával aj Lenin

Jelizaveta Fjodorovna Romanova prešla cestou manželstva, vdovstva, rehoľného života až k mučeníckej smrti z rúk boľševikov. 

Alžbetinej korunovanej cnosti sa obával aj Lenin

Foto: Wikimedia Commons

Letný večer na Urale bol nezvyčajne pokojný a tichý. Hneď po zotmení sa na blednúcej oblohe začali ukazovať prvé hviezdy. Roľníci, unavení z celodennej práce na poli, sa vracali domov. Niečo ich však vyrušilo z bežnej otupenosti a únavy. Nápev piesne, chválospevu, aký sa ozýval v nedeľu v chráme, rozochvel teplý letný vzduch. Zastali a počúvali. Odkiaľ prichádza? Je to ženský hlas, čo spieva?

O niekoľko týždňov dostali na svoje otázky odpovede. Biela armáda admirála Kolčaka otvorila roky nepoužívanú, zasypanú banskú šachtu. Vytiahli odtiaľ mŕtve telá ľudí, ktorí v tmavých hlbinách pomaly umierali od hladu, smädu a vyčerpania. Bola medzi nimi aj sestra cárovnej, veľkokňažná Jelizaveta Fjodorovna Romanova. Spevy umierajúcej venované Bohu boli odrazom jej života zasväteného láske a dobru.

Hesenská princezná

Princezná Alžbeta Hesensko-Darmstadtská sa narodila 1. novembra 1864 ako druhé dieťa hesenského vojvodu Ľudovíta IV. a princeznej Alice. Jej starou mamou bola britská kráľovná Viktória a z matkinej strany bola pratetou princa Philipa, manžela kráľovnej Alžbety II. Matka jej vybrala meno po známej uhorskej svätici, predchodkyni hesenského rodu. V rodinnom kruhu ju však všetci nazývali Ella. 

Napriek tomu, že pochádzala z jedného z najstarších nemeckých rodov, vychovávali ju pomerne skromne. Deti boli vedené k tomu, aby zametali podlahy či upratovali vlastné izby. Ich matka pre ne často sama šila šaty. Počas rakúsko-pruskej vojny princezná Alice brávala Alžbetu so sebou na návštevu zranených vojakov v neďalekej nemocnici.

Alžbeta teda vyrastala v prostredí žitej viery, obklopená prevažne anglickými zvykmi. Angličtina bola jej prvým jazykom, hoci rozhovory v rodine prebiehali často aj v nemčine.

Alžbeta vyrastala v prostredí žitej viery, obklopená prevažne anglickými zvykmi. Zdieľať

Alžbeta milovala prírodu, chodievala na dlhé prechádzky a jazdila na koni. Vynikala taktiež v kreslení a trávila veľa času vo svojom ateliéri. Naučila sa písať ikony, ktoré potom zvykla darovať členom rodiny. Zúčastňovala sa na divadelných predstaveniach, koncertoch klasickej hudby a sama veľmi dobre spievala.

Brat Ernest o nej svojho času povedal: „Bola jednou z najkrajších žien, aké žili, pretože jej telo bolo v každom smere dokonalé. Mala vrúcny hlas, obzvlášť rada maľovala a kreslila. Rada sa pekne obliekala, no nie z nejakej samoľúbosti, ale z radosti, že vytvára niečo pekné. Mala veľký zmysel pre humor a dokázala so strhujúcou komickosťou rozprávať o veciach, ktoré sa jej prihodili.“

Už v tej dobe bola považovaná za jednu z najkrajších žien v Európe. O jej ruku sa uchádzalo viacero nápadníkov z tých najvýznamnejších šľachtických rodov. Jedným z nich bol aj nemecký cisár Wilhelm II Pruský. Študoval vtedy na Univerzite v Bonne a cez víkendy často navštevoval svoju tetu Alicu s deťmi. Práve počas týchto návštev sa zamiloval do Alžbety, ktorej písal ľúbostné básne.

V roku 1878 sa odhodlal požiadať ju o ruku, ale ona ho zdvorilo odmietla. Napriek tomuto zážitku jej zostal po zvyšok života priateľsky naklonený.

Nakoniec to bol práve ruský veľkovojvoda, komu sa podarilo získať Alžbetino srdce. Ruská cárovna Mária Alexandrovna, Alžbetina prateta, bola častým hosťom Hesenska. Na cestách ju zvyčajne sprevádzali jej synovia Sergej a Pavol. Alžbeta ich poznala už od detstva a neurobili na ňu väčší dojem. Považovala ich za povýšeneckých a zdržanlivých.

Najmä Sergej Alexandrovič budil dojem veľmi vážneho a nábožného mladého muža. Alžbeta ho očarila až keď ju po niekoľkých rokoch odlúčenia uvidel ako krásnu, mladú ženu.

Sergej Alexandrovič budil v Alžbete dojem veľmi vážneho a nábožného mladého muža. Zdieľať

Nebyť smrti jeho rodičov, k ich zblíženiu by možno nikdy nedošlo. Keďže Alžbeta sama prišla o matku, dokázala sa vcítiť do pocitov straty a smútku, ktoré Sergej prežíval. Množstvo spoločných tém a fakt, že obaja boli umelecké a nábožensky založené duše, ich rýchlo priviedol k hlbokým rozhovorom, ktoré prerástli v lásku a priateľstvo. Sergej usúdil, že Alžbeta má rovnaký charakter ako jeho milovaná matka.

Prvé požiadanie o ruku sa síce skončilo neúspechom, ale na druhý pokus už Alžbeta jeho ponuku prijala.

Ruská veľkokňažná

V novembri 1883 oslávili v Darmstadte zásnuby a 3. júna 1884 sa zobrali v kaplnke Zimného paláca v Petrohrade. Práve na ich svadbe spoznal 16-ročný Sergejov synovec, cárovič Mikuláš, svoju budúcu manželku, Alžbetinu sestru Alexandru. Podľa ich brata Ernesta, „mali Elle aj Alix kontemplatívne povahy, preto boli prístupné ruskému svetu“. 

Dojmy, aké vyvolala v spoločnosti, boli viac ako pozitívne. Jeden zo Sergejových bratrancov pri jej príchode napísal: „Všetci sa do nej zamilovali od chvíle, keď prišla do Ruska z jej milovaného Darmstadtu“. Moskovský metropolita si na ňu vo svojich memoároch spomínal takto: „Keď niekto plakal, plakala s ním. Keď sa niekto radoval, smiala sa s ním, čo je veľakrát omnoho ťažšie. Hlavnou náplňou jej srdca bolo hľadať v ľuďoch niečo dobré.“

Manželstvo Alžbety a Sergeja zostalo dlho po svadbe bezdetné. Špekulovalo sa tiež o Sergejovej sexuálnej orientácii. Napriek všetkému si manželia zostávali oddaní a verní. Alžbeta v ich paláci vítala početné rodinné návštevy a čo najviac sa obklopovala deťmi. Čoskoro sa im naskytla príležitosť stať sa aspoň adoptívnymi rodičmi.

Pár totiž k sebe prichýlil Sergejovho synovca a neter - veľkoknieža Dmitrija Pavloviča a jeho sestru Mariu Pavlovnu. Boli to deti Sergejovho brata a gréckej princeznej, ktorá v roku 1889 zomrela pri pôrode. Ich otec sa znova oženil s rozvedenou ženou z nižších spoločenských kruhov. Pre tento škandál ho cár vykázal z Ruska a nedovolil mu vziať so sebou aj deti.

Inzercia

Alžbeta sa po svadbe z vlastnej iniciatívy začala zaujímať o ruský jazyk a históriu. Krokom, ktorý vyvolal doslova senzáciu, bolo jej dobrovoľné rozhodnutie konvertovať na pravoslávie. Stalo sa tak v roku 1891. Po mnohých otázkach rodiny a okolia sa ukázalo, že tento krok u nej vyplynul z naozaj hlbokého osobného presvedčenia. Pri tej príležitosti prijala meno Jelizaveta Fjodorovna Romanova.

Krokom, ktorý vyvolal senzáciu, bolo jej dobrovoľné rozhodnutie konvertovať na pravoslávie. Zdieľať

Sergej Alexandrovič sa stal generálnym guvernérom Moskvy a manželia sa presťahovali do Kremľa. Povesť jej manžela však bola dlhodobo pošramotená. Dávali mu totiž za vinu nešťastie na Chodynke, keď počas korunovačnej slávnosti Mikuláša II. bolo na pláni ušliapaných približne 1000 ľudí. Taktiež jeho tvrdý boj proti nelegálnym ľavicovým organizáciám a židom, keď dal z Moskvy vyhnať približne 20-tisíc z nich, nebol Alžbete po vôli. Pri tejto príležitosti vraj smutne poznamenala: „Boh nás prísne potrestá.“

Jej slová sa ukázali prorocké. Dňa 4. februára 1905 bol totiž na jej manžela spáchaný bombový atentát. Člen strany socialistov revolucionárov Ivan Kaljajev hodil ručne vyrobenú bombu do koča, v ktorom sa viezol jej manžel. Výbuch bol taký silný, že samotného útočníka poranil a zmietol z cesty. Nálož spadla Sergejovi priamo do lona a na mieste ho zabila.

Keď Alžbeta začula výbuch, vybehla na ulicu a priamo na mieste vlastnými rukami hľadala pozostatky svojho manžela. Časti jeho tela ležali nielen na ceste, ale aj na blízkych strechách. Svedkovia udalosti hovorili, že až keď našla jeho zlatú retiazku s príveskom, horko sa rozplakala. Niekoľko dní po atentáte bola schopná navštíviť jeho vraha vo väzení, aby sa dozvedela príčinu jeho skutku.

Pri tej príležitosti povedala, že mu odpustila a odporúčala jeho dušu Bohu. Veľmi jej záležalo, aby svoj čin oľutoval a dal sa na pokánie. Zašla však ešte ďalej a osobne prosila cára Mikuláša II. o milosť pre neho. Ten to však odmietol. Ivan Kaljajev bol 23. mája 1905 obesený a na Alžbetino sklamanie odmietol v hodine smrti pobozkať kríž. Na manželov náhrobok dala potom vdova umiestniť citát z evanjelia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“  

Vdova a mníška

Po smrti manžela sa stiahla z verejného života, nosila smútočné šaty a prísne sa postila. Všetky svoje šperky, okrem tých, ktoré patrili dynastii, predala. V Moskve kúpila usadlosť so štyrmi budovami a záhradou, ktoré v roku 1909 premenila na Kláštor sv. Márie a Marty. Komplex zahŕňal nemocnicu, lekáreň, sirotinec a kaplnku. Mníšky sa tu venovali všestrannej charitatívnej činnosti a sama Alžbeta tu slúžila ako milosrdná sestra a po zložení rehoľných sľubov ako predstavená.

Alžbeta bola známa svojím negatívnym postojom k Rasputinovi, sestrinmu veľkému obľúbencovi a chránencovi. Zdieľať

Alžbeta bola známa svojím negatívnym postojom k Rasputinovi, sestrinmu veľkému obľúbencovi a chránencovi. V ich poslednom rozhovore sestru žiadala, aby ho vykázala z dvora. Bezúspešne. Niektorí historici sa dnes zhodujú na tom, že Alžbeta mohla byť informovaná o plánovanej vražde Rasputina. Dva telegramy adresované veľkovojvodovi Dmitrijovi Pavlovičovi a Zinaide Yusupovej, jej priateľke, boli napísané v noci po vražde. Prezrádzajú, že veľkovojvodkyňa si bola vedomá, kto sú vrahovia, ešte predtým, ako sa tieto informácie dostali na verejnosť. Sama uviedla, že podľa nej bola táto vražda „vlasteneckým činom“.

Mučenica revolúcie

Keď sa na jeseň roku 1917 chopili vlády v Rusku boľševici, Alžbeta napriek hroziacemu nebezpečenstvu odmietla opustiť krajinu. Na jar roku 1918 bola uväznená a spolu s ďalšími členmi rodiny Romanovcov prevezená do Perma a Jekaterinburgu. Kým cár s manželkou a deťmi zostali na mieste, zvyšní členovia rodiny boli prevezení do Alapajevska, kde ich zatvorili v budove základnej školy.

Uprostred noci zo 17. na 18. júla ich stráže násilne prebudili zo spánku, spútali im ruky a zaviazali oči. Dôvodom mal byť ich prevoz na bezpečnejšie miesto. Cár s manželkou a deťmi boli v tom čase už mŕtvi. Podľa osobného záznamu Vasilija Ryabova, jedného z vrahov, previezli spútaných do malej dediny ležiacej asi 18 kilometrov od Alapajevska. Tam sa nachádzala opustená baňa na železnú rudu so štôlňou hlbokou 20 metrov.

Väzni dostali príkaz zostúpiť po doskách až k ústiu šachty. Veľkoknieža Sergej Michajlovič ako jediný neposlúchol, vrhol sa na ozbrojencov a bol na mieste zastrelený. Všetkých ostatných zhodili dolu. Alžbeta spolu s ďalšími prežila počiatočný pád. Ryabov teda nariadil, aby do bane zhodili granát. Po výbuchu potvrdil, že počul Alžbetu a ostatných ako spievajú ortodoxný chválospev. Nariadil zhodenie druhého granátu. Spev však pokračoval. Nakoniec rozkázal vchod do šachty uzavrieť raždím a zapáliť. Na miesto postavil strážcu a celú akciu považoval za ukončenú. 

Lenin privítal správu o Alžbetinej smrti slovami: „Korunovaná cnosť je pre svetovú revolúciu väčším nepriateľom ako sto tyranských cárov.“

Roľníci z okolia tvrdili, že ešte niekoľko dní počuli z bane ozývať sa nábožné spevy. Zdieľať

O štyri mesiace neskôr, 31. októbra 1918 obsadila Alapajevsk Biela armáda pod velením admirála Alexandra Kolčaka. Pozostatky zavraždených boli vyzdvihnuté zo šachty a uložené do hrobov. Vtedy sa zistilo, že niektoré obete pád prežili a dlho umierali v dôsledku hladu, smädu a početných zranení. Knieža Ivan Konstantinovič mal svoje zranenie na hlave obviazané kúskom Alžbetinho rúcha.

Pozostatky Alžbety a jej rehoľnej spolusestry Varvary boli následne odvezené ďalej na východ. V apríli roku 1920 ich v Pekingu objavil arcibiskup Ruskej duchovnej misie Innokentij Fugurovskij. Odtiaľ boli prevezené do Svätej zeme. V januári 1921 boli obe pochované v Chráme sv. Márie Magdalény na úpätí Olivovej hory v Getsemani. Alžbeta totiž ešte počas svojej púte do Svätej zeme v roku 1888 vyjadrila túžbu byť tam pochovaná.

Veľkokňažná Jelizaveta Fjodorovna a sestra Varvara boli Ruskou pravoslávnou cirkvou zaradené v roku 1992 medzi mučenice. Ešte predtým, v roku 1981, boli kanonizované Ruskou pravoslávnou cirkvou za hranicami. V rokoch 2004 až 2005 boli ich pozostatky privezené do Ruska a pobaltských krajín, kde si ich prišlo uctiť viac ako 7 miliónov ľudí. Následne boli vrátené späť do Jeruzalema.

Veľkokňažnej Alžbete je dnes zasvätených niekoľko pravoslávnych kláštorov v Bielorusku, Rusku a na Ukrajine. 8. júna 2009 ju napokon rehabilitovala aj ruská Generálna prokuratúra.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame