Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
30. september 2020

Dôležitá kniha

Čo rieši žena, ktorá mala slobodomyseľnú matku a najmä veľa otčimov

Matky vychovali svoje dcéry tak, aby si užívali slobodu. A dcéry tú slobodu v jednej chvíli prekliali. Aj o tom je kniha Dcéry.

Čo rieši žena, ktorá mala slobodomyseľnú matku a najmä veľa otčimov

Nemecká spisovateľka Lucy Fricke. FOTO – Don Manfredo

Pred dvoma rokmi vyšla štvrtá knižka Lucy Fricke (1974). A bol z toho bestseller, oceňovaný čitateľmi i kritikmi, po príbehu hneď siahli aj filmári. Ale tá knižka by mala byť podnetná aj pre psychoterapeutov či sociológov.

Autorka (ročník 1974) otvorene priznáva, že v knihe spracúva vlastnú skúsenosť. Ale možno ani netušila, ako svojím príbehom účtuje so životným štýlom, ktorý si zvolila generácia jej matky. A podobné zúčtovanie asi potrebuje urobiť nemálo žien či mužov.

Lucy Fricke zjavne vystihla generačný pocit dnešných štyridsiatničiek zo západnej Európy, kde sa ženy, ich matky, v sedemdesiatych rokoch začali s nadšením oslobodzovať z „pút“ manželstva a "tradičnej" rodiny. A netušili, čo toto oslobodzovanie urobí s ich deťmi.

Ich životy sú plné pokazených vzťahov a ony samy sú plné životnej dezilúzie. Zdieľať

Je to veľmi ženský román a určite ho budú čítať najmä ženy, ale nie je to ten klasický román pre ženy, ktoré si chcú pri čítaní oddýchnuť či pribrať do svojho všedného života trochu romantiky či vzrušenia.

Samotný príbeh je dosť bizarný a nemusíme ho ani veľmi vnímať, lebo on ani nie je až taký podstatný, oveľa dôležitejšie sú dialógy, plné vtipných bonmotov a bystrých postrehov. Tie rozhovory vedú dve  štyridsiatničky prechádzajúce krízou. Dosť popíjajú, nadávajú, sú aj cynické, aj bláznivé, ale majú istý pôvab a esprit, ktorým vedia očariť. Pritom ich životy sú plné pokazených vzťahov a ony samy sú plné životnej dezilúzie. Čo hrozné sa im prihodilo? Na pohľad vlastne nič tragické. Len život im akosi nejde. A čo teda cestou spolu riešia?

Žeby problémy svojich detí? Kdeže, deti ešte nemajú, stále ešte riešia vzťahy so svojimi matkami, otcami či otčimami. Nevedia si s tým veľmi rady. Aj preto sa im ešte nepodarilo dozrieť a dospieť ani prevziať zodpovednosť za svoj život. Ešte hľadajú vinníka, potrebujú pomenovať to, prečo sú ich životy také bezútešné. Kto to všetko spôsobil?

Je to vlastne roadtrip, ale nie je to žiadna bezstarostná jazda. Dve priateľky Betty a Marthy vyrážajú spolu na cestu do Švajčiarska, aby tu otec jednej z nich podstúpil eutanáziu. Sú z toho otrávené aj vydesené. Samotný otec je dosť nesympatická postava a jeho dcéra s ním má veľmi rozpačitý vzťah, pretože sa v jej živote často nevyskytoval. Ale je jediná, ktorú ten osamelý umierajúci človek má a na koho sa môže so svojou špeciálnou poslednou prosbou obrátiť (pozor, nie je to propagácia eutanázie, aj keď to tak sprvu vyzerá).

Môžeš dosiahnuť, čo chceš. Tiež si to musela furt počúvať? Zdieľať

A táto nedobrovoľná a úmorná cesta, ktorá sa trochu predĺži, napokon poskytne obom ženám príležitosť nejako tie vzťahy s matkami, otcami či otčimami uzavrieť. Ale ešte predtým to spolu dôkladne rozoberú. Obidve totiž zo svojich nie celkom vydarených životov vinia svoje matky, ktoré odmietli konvencie, staromódne vzťahy, striedali partnerov a za najvyššiu hodnotu si stanovili slobodu.

Od svojich dcér očakávali, že aj ony si v dospelosti tú slobodu budú užívať, budú bez prestávky šťastné, úspešné a dosiahnu, čo si len zmyslia. O výchove, akú dostali, jedna z nich hovorí: „Môžeš dosiahnuť, čo chceš. Tiež si to musela furt počúvať? To bolo jadro jej výchovy, o moc viac mi toho nedala. Môžeš dosiahnuť všetko, čo chceš.“

Áno, matky boli kľúčové, a otcovia chýbali. Lebo buď sa ich matky zbavovali ako nepotrebného haraburdia, alebo ich neustále menili, a to bez ohľadu na potreby či pocity svojich dcér.

„Matkini muži boli matkini muži,“ hovorí počas čudného roadtripu jedna priateľka tej druhej. „Zrejme jej nikdy nenapadlo, že pre mňa sú to otcovia, otčimovia, priatelia, objekty nenávisti, znásilňovači. Jej závislosť ma vohnala do maximálnej nezávislosti. Sloboda ako prekliatie, aspoň to by som jej rada kládla za vinu.“

Fúha, sloboda ako prekliatie! To naozaj? Až také silné veci hovoria tie nešťastné ženy postihnuté tým, že dostali príliš veľa slobody v čase, keď potrebovali čosi celkom iné. Bezpečné zázemie plné lásky a aj stanovených hraníc či pravidiel.

Je čudné, že si tieto traumy nedokázali ženy vyriešiť skôr. Že sa do štyridsiatky len tak nejako motkali životom. Jedna stále nevie, aký vzťah má mať k otcovi, ktorý nezvládol úlohu otca, a či má vôbec prebrať zodpovednosť za umierajúceho starca. (Prezraďme, že práve toto kľúčové rozhodnutie jej pomôže dospieť. Koncept odpustenia funguje.)

Inzercia

Druhá rieši, prečo sa nedokázala s matkou ani poriadne pohádať a vysvetliť jej, ako tou výchovou a životným štýlom svojej dcére skomplikovala život. Ak aj začne rozhovor na túto tému, zvyčajne sa končí takto (kniha vyšla len po česky, preklad do slovenčiny - autorka tohto textu):

Matka: „To ma mrzí, všetko ma to mrzí. Keby som mohla, tak by som...“

Dcéra: „Urobila všetko inak, ja viem.“

Cesta, ktorá sa mení na akúsi púť, napokon veľa vecí vyrieši. Zdieľať

Zaujímavé je, že dcéry sa hnevajú na svoje matky, ale zároveň vedia, že ich matky to mysleli dobre. Jednoducho uverili tomu, že musia svojim dcéram ísť príkladom v tom, že treba žiť voľne, slobodne, nekonvenčne a že vďaka takejto výchove budú ich šikovné dcéry šťastné a úspešné. A toto nevyšlo.

Napríklad Betty sa živí tým, že vo vychytenej berlínskej štvrti, ktorá prešla tzv. gentrifikáciou, prenajíma za veľké peniaze svoj pôvodný bytík a z toho potom žije v lacnejších destináciách. No príliš veľký životný úspech to nie je. Nehovoriac o tom, že nemá rodinu, partnera a po deťoch ani veľmi netúži.

Ale nie je to celkom bezútešná kniha. Cesta, ktorá sa mení na akúsi púť, napokon veľa vecí vyrieši. Hoci trochu neskoro, ale predsa. Autorka dáva aj čerstvým štyridsiatničkam šancu.

Niektoré recenzie pripomínali, že kniha je zúčtovaním s radikálnym feminizmom a érou, keď si aj nemecké ženy voľne užívali sex, drogy a rockenrol. Ak to porátame, malo by sa toto zúčtovanie týkať generácie žien, ktoré svoje deti porodili v sedemdesiatych rokoch. Sexuálna revolúcia asi do Nemecka dorazila o čosi neskôr a fungovala s akousi nemeckou precíznosťou a urputnosťou. Chýbala jej tá očarujúca ľahkosť, ktorá svojho času tak fascinovala v amerických filmoch či knihách.

A ich matky sú urazené, že ešte stále nie sú babičkami. Zdieľať

A ešte dva postrehy: ani jedna zo žien ešte nemá dieťa a zdá sa, že ich matky, ktoré ich vychovávali najmä k tomu, aby boli v živote šťastné, majú teraz iné očakávania. Napríklad sú urazené, že ešte stále nie sú babičkami, a smutne svojim dcéram rozprávajú o vnúčatách iných ľudí.

Prekvapujúco dôjde aj na rozhovor o Bohu, hoci to v tejto knihe naozaj neočakávate. Ale v závere sedí jedna z tých dvoch žien, tá nešťastnejšia, v taverne na brehu mora s veľmi starým mužom, ktorý v jej živote kedysi zohral kľúčovú rolu. A tento človek, na pohľad totálny lúzer a stroskotanec, ju vyzve, aby si s ním pripila na Boha. Nič jej nepripadá zvláštnejšie a bláznivejšie ako táto prosba. Ale muž jej povie: „Bez Boha by som bol stratený.“ Rezonuje to.

Nie, tá kniha nie je o tom, že všetky cesty vedú k Bohu, teda takto priamočiaro to tam nie je a ani by ste to autorke neuverili. Celkom stačí, že tá štyridsiatnička, ktorá práve uzatvára jednu dlhú a bolestnú etapu svojho života, sa pozerá na starého muža a uvedomí si, k čomu vo svojom strastiplnom živote napokon došiel: „Boh ako posledná voľba.“

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame