„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22, 21)
Príde mi naozaj veľmi sebecké už len uvažovať nad tým, že si nedám rúško do kostola plného tetušiek a babičiek, ktoré sa tam denne stretávajú a vyprosujú milosti pre nás, naše rodiny, našu farnosť. A paradoxom je, že ony v drvivej väčšine to rúško na tvári, chvalabohu, majú... A my, ktorí pracujeme v Bratislave, deti nám chodia do rôznych škôl a škôlok, nakupujeme denne v niekoľkých obchodoch, stretávame sa so susedmi či kamarátmi našich detí, budeme polemizovať a debatovať o ľudských právach a našej slobode rozhodnúť sa. Preposielame si pseudopetície, domnienky a videá, aby sme si ospravedlnili našu nechuť prekryť si časť tváre kúskom látky. Na malú chvíľu, ktorú chcem v spoločenstve stráviť s mojím Bohom. Preto si pred vstupom do kostola dám rúško. Lebo tak povedali svetské autority. A „vyzliekam si“ dušu i srdce pre Boha, lebo tie sú len a len Jeho. Bez ohľadu na to, či na tvári mám, alebo nemám rúško.