Blog 22. september 2020

Ján 3,22 Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi

Viliam Majda
Viliam Majda
do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. 23Ale aj Ján krstil v Enone... 25Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. 26Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“
do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. 23Ale aj Ján krstil v Enone... 25Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. 26Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Viliam Majda

27Ján odpovedal: „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba. 28Vy sami ste svedkami, že som povedal: Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. 29Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ... veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná. 30On musí rásť a mňa musí ubúdať.“

31Kto prichádza zhora, je nad všetkých... Kto prichádza z neba, je nad všetkých 32a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nik neprijíma jeho svedectvo... 35Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko. 36Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev.

Ježiš vraj krstil podobne ako Ján. Ďalšia kapitola to hneď v prvej vete vysvetľuje. Nekrstil Ježiš ale jeho učeníci. Viacerí z týchto učeníkov prišli k nemu od Jána Krstiteľa. (Teraz som si uvedomil, prečo Jána Krstiteľa volajú Krstiteľ. Kvôli jeho najcharakteristickejšej aktivite - lebo on hlavne krstil. Ale on ešte nekrstil krstom na znovuzrodenie z vody a z Ducha. On krstil krstom pokánia. Bola by psina vidieť celebrity krstiť svoje CD, keby sa dozvedeli, že význam krstu môže byť aj pokánie a nie iba štart do kariéry.)

Ježiš nikdy nikoho nepokrstil, jeho učeníci to robili preto, lebo zatiaľ napodobňovali to, čo videli u Jána Krstiteľa. Ľudia okolo Jána Krstiteľa a teraz okolo Ježiša počúvali jedného aj Druhého a obaja hlásali to isté: „Priblížilo sa kráľovstvo neba, kajajte sa.“ A ľudia sa kajali, vyznávali hriechy a prosili Boha o odpustenie toho, čo pociťovali vo svojom svedomí ako ťažobu, ako niečo, čo nemali robiť. Ako viditeľný znak ľútosti slúžil krst - obmytie vodou.

Je dnes v nás vedomie (aspoň niekedy), že sme urobili niečo zlé? Pociťujeme ľútosť nad nejakými skutkami v tom zmysle, že toto ma mrzí, lebo som týmto niekomu ublížil? Pociťuje niekto, kto zamestnáva nejakých zamestnancov, ľútosť z toho, že niekedy zamestnancom nevyplatil to, čo si zarobili? Alebo že im niekedy nevyplatil vlastne nič, zavrel fabriku a zmizol s hotovosťou?

Pocítil každý robotník úprimnú ľútosť, že nejaký výrobok spackal a nejaký zákazník bol nespokojný?

Pocítil každý lekár, každý zdravotník ľútosť, keď neurobil všetko a s maximálnou ohľaduplnosťou, čo bolo treba pre pacienta urobiť?

Pocítil každý politik ľútosť, keď za úplatok nechal vyhrať v súťaži nie najlepšiu ponuku?

Pocítil každý učiteľ ľútosť, keď žiaka nerešpektujúcim spôsobom presadzoval v rámci svojej autority voči žiakovi svoju ideológiu, hoci vedel, že ten žiak je doma vychovávaný inak?

Pocítil každý otec a matka ľútosť, keď sa nechali uniesť únavou alebo emóciami a zranili svoje dieťa neprimeranou reakciou na nejaký jeho skutok či výrok?

Môžeme hovoriť o sudcoch, vedcoch, silových zložkách, štátnych úradníkoch, o lobistoch, o obchodníkoch. Každý má maslo na hlave. Nikto nie je dokonalý. Zlé je to, keď sa ľudia utvrdzujú v tom, že nič netreba ľutovať, že človek sa nemusí kvôli ničomu trápiť, lebo morálka je vlastne iba nejaký sociologický či psychologický vývojový jav, s ktorým sa silní jedinci vedia už dnes vysporiadať a určiť si vlastné pravidlá na hodnotenie seba samého.

Ale takto to nefunguje. Dôkazom je skúsenosť ľudstva. Osvietenci hovorili, že človek je od prírody dobrý. Francúzska revolúcia, ktorú zapálili, však ukázala, že títo „dobrí“ ľudia vo svojej snahe vrátiť sa k Rousseaouvskému ideálu vznešeného divocha napáchali veľmi zlé a nespravodlivé veci voči svojim protivníkom a aj voči svojim vlastným kolegom. Hitler zbavil vojakov svedomia a zverstvá fašizmu sú hrozným mementom.

Marx predpovedal beztriednu, spravodlivú spoločnosť, ale zlo sa páchalo vo všetkých marxistických režimoch a to s takou krutosťou, že dodnes sú niektoré zločiny tabu. Napríklad zločiny proti rodine a deťom. Alebo gulagy. Alebo čínska kultúrna revolúcia. Rusi doteraz väčšinovo obdivujú Stalina, hoci už pred takmer tridsiatimi rokmi komunizmus opustili.

Niektorí vyčítajú cirkvám, že v páchaní zla za vyššie vymenovanými režimami nezaostávali. Je tu však jeden podstatný rozdiel. Tie režimy popreli kritický rozum a svedomie človeka v mene budúceho „dobra“ ľudstva. Počas svojej existencie tieto režimy nikdy nepripustili kritiku do takej miery, aby sa reformovali a odstránili chyby, ktoré sa v nich diali. Tie režimy nemali potenciál vývoja a vnútornej zmeny.

V cirkvách takýto potenciál je a história to potvrdzuje. Tým potenciálom je vnútorná dispozícia uvedomiť si svoje chyby a vedieť ich ľutovať. Keď diktátorské režimy pripustili vnútornú kritiku, zrútili sa a zmenili sa na demokratické spoločnosti. Dôkazy sú jednoznačné. Počnúc Portugalskom a Gréckom v sedemdesiatych rokoch 20-teho storočia a končiac rokom 1989.

Pokračovanie nabudúce...

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0