Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
22. september 2020

Trump mierotvorca

Arabské zmierovanie s Izraelom, kto je ďalší na rade?

Posledné dohody na Blízkom východe ukazujú, že mier medzi Izraelom a Arabmi je len otázkou času.

Arabské zmierovanie s Izraelom, kto je ďalší na rade?

Benjamin Netanjahu, Donald Trump a bahrajnský minister zahraničných vecí Abdullatíf az-Zajání, saudskoarabský minister zahraničných vecí Abdalláh bin Zajd Nahaján pózujú na balkóne počas podpisu dohody 15. septembra 2020 vo Washingtone. FOTO TASR/AP

Pre Trumpa je dohoda USA, Izraela a Bahrajnu z polovice septembra, ktorou sa obnovili diplomatické vzťahy medzi Izraelom a Bahrajnom, príležitosťou profilovať sa ako mierotvorca na Blízkom východe, pre regionálne mocnosti zas príležitosť vytvoriť spojenectvo proti Iránu a Turecku.

Bahrajn je po Spojených arabských emirátoch už druhým arabským štátom, ktorý v posledných týždňoch plánuje zakopať vojnovú sekeru a normalizovať vzťahy s Izraelom. Aj keď kritici Donalda Trumpa s obľubou poukazujú na to, že Bahrajn a Izrael sa nikdy nenachádzali v priamej vojenskej konfrontácii, táto udalosť má podstatné dôsledky pre celý región.

Nekonečný konflikt

Izrael, ktorý väčšina arabských štátov odmietala uznať a nazývala ho „sionistickou entitou“, sa v minulosti vnímal ako štát v neustálom ohrození, až víťazstvo v Šesťdňovej vojne v roku 1967, keď Izrael dobyl pásmo Gazy, západné pobrežie Jordánu a Golanské výšiny, mu zaistilo dostatočnú strategickú hĺbku, aby dokázal bez ohrozenia existencie čeliť útoku arabských štátov.

To, že túto strategickú hĺbku aj skutočne potreboval, sa ukázalo aj o niekoľko rokov neskôr, keď arabské štáty opäť raz napadli Izrael v Jomkipurskej vojne. Aj keď sa Izraelu podarilo útok odbiť, hrozba ďalšej vojny nezmizla a nikto nevedel zaručiť, že sa jedného dňa nepodarí nepriateľom Izrael poraziť.

Zlom prišiel v roku 1979. S podporou Spojených štátov sa Izraelu podarilo uzavrieť mier s Egyptom. Cena bola vysoká, Izrael sa musel stiahnuť zo Sinaja, no aj keď mierová zmluva bola v oboch štátoch veľmi kontroverzná, ukázala sa ako obrovský úspech.

Egyptu sa podarilo zaistiť si značnú finančnú pomoc z USA, zbaviť sa rizika ďalšieho konfliktu proti technologicky a takticky vyspelejšiemu súperovi a v neposlednom rade získať Sinaj. Izrael sa zas zbavil najsilnejšieho protivníka. Ešte väčším úspechom bolo nalomenie jednotného frontu arabských štátov.

Ďalšia mierová zmluva s Jordánskom nasledovala v roku 1994. Pre Izrael to znamenalo, že sa jednotný front nepriateľov fakticky rozpadol. Libanon po vojne v roku 1949 už nikdy nebol schopný ohroziť Izrael, medzi Izraelom a Sýriou OSN kontrolovala demilitarizovanú zónu a teroristické skupiny ako Hamás a Hizballáh síce dokázali teroristickými útokmi voči civilistom šíriť strach v spoločnosti, nie však ohroziť štát samotný.

Zmenu tejto situácie priniesla až „Arabská jar“. V mnohých arabských štátoch obyvateľstvo protestovalo proti praktikám starých diktátorov, proti korupcii, mučeniu vo väzeniach tajnej polície aj ekonomickému úpadku. Padli dlhoroční vládcovia ako Mubarak a al-Kaddáfi, v Egypte rástla popularita islamistov.

Po krátkej fáze chaosu však v Egypte kontrolu prevzala armáda, vo väčšine štátov boli protesty násilne potlačené. V Sýrii, kde tajná polícia zatkla skupinu mladistvých, ktorí na steny písali protirežimné slogany, vypukla občianska vojna.

Krátkodobo sa mohlo zdať, že občianska vojna v Sýrii neutralizovala aj poslednú hrozbu izraelskej štátnosti. Opak však bol pravdou.

Zatiaľ čo väčšina arabských štátov potichu akceptovala, že sa Izraela nezbaví, v Iráne vládla iná nálada. „Malý satan“, ako islamistický režim nazval Izrael, sa stal hlavným nepriateľom Teheránu.

Vojna v Iraku a Sýrii predstavovala pre Irán príležitosť rozšíriť svoj vplyv aj do ďalších štátov. Irán už dlhšie budoval styky s teroristickými skupinami na Blízkom východe, najmä v Libanone. Teraz mal možnosť vybudovať „šiítsky oblúk“ od Teheránu cez Bagdad a Damask až k Stredozemnému moru.

Takéto plány však predstavovali katastrofu nielen pre Izrael. Väčšinu obyvateľstva arabských štátov tvoria suniti a Saudskú Arábiu a ostatné štáty pri Perzskom zálive rozhodne netešila predstava iránskej expanzie.

Spočiatku sa pokúsili posilniť vlastné, sunitské milície v Sýrii. Po tom, čo značná časť z nich však vytvorila Islamský štát, ich stratégia zlyhala. Svetová verejnosť sa postavila proti sunitským radikálom a arabské štáty museli svoju podporu pozastaviť.

Ukázalo sa, že moc Arabov je predsa len obmedzená a bez podpory USA proti Iránu veľa nezmôžu. Kto však chcel mať prístup k najnovšej technológii, musel dokázať, že nepredstavuje hrozbu pre najdôležitejšieho partnera USA, Izrael.

Aj samotný Izrael však mal čo ponúknuť. V ostatnom období ponúkal nielen prístup k špičkovej vojenskej aj civilnej technológii, ale aj jednu z najlepších špionážnych sietí na Blízkom východe. Kto sa chcel dozvedieť, čo sa deje v Iráne, pri Mosade nebol na zlej adrese.

Potichu tak vznikla spolupráca, v ktorej obe strany postupne prekonávali vzájomnú nedôveru a budovali základ pre spojenectvo proti Teheránu.

Mier – dieťa Obamu či Trumpa?

Aj keď sa novou dohodou na Blízkom východe hrdí Donald Trump, jej základ položil Barack Obama.

Ochota Arabov spolupracovať s Izraelom totiž vzrástla po tom, čo Obama uzavrel nukleárnu dohodu s Iránom. Zatiaľ čo si západní a ruskí diplomati poklepkávali po pleciach a tešili sa z konca sankcií, ktorý by ich štátom umožnil prístup k lukratívnemu trhu, Izrael a Arabi boli v šoku.

Nikto na Blízkom východe neveril Iránu, že skutočne dodrží sľub neprodukovať jadrové zbrane, naopak, verili, že dočasné kontroly medzinárodnej spoločnosti pre jadrovú energiu možno zaistia, aby Irán nezískal atómovú bombu okamžite, no len jej nadobudnutie posunul po skončenie kontrol o desať rokov.

To, či v tejto otázke zastávame názor Izraela a Arabov alebo Obamu a Európanov, je druhoradé, neodškriepiteľná je druhá slabina dohody: skutočnosť, že dohoda neriešila aktivity Iránu v Sýrii a Iraku.

Na obranu Obamu treba povedať, že Irán by žiadnu dohodu obmedzujúcu jeho aktivity v regióne nebol podpísal, lepšia dohoda jednoducho nebola na stole. Kto chcel dospieť k dohode, musel vziať to, čo bolo možné.

Pre protivníkov Iránu to však nebolo opciou. Paradoxne tak Obama napomohol dnešnú dohodu medzi Izraelom a Arabmi. V očiach väčšiny Blízkeho východu bola dohoda s Iránom katastrofou a kto sa chcel proti nej postaviť, musel spolupracovať.

Irán však nemusí byť jediným terčom neformálnej aliancie. Turecké noviny Daily Sabah, ktoré sú blízke režimu a vládnej strane AKP, sa domnievajú, že v skutočnosti je nová dohoda namierená proti Turecku.

Táto interpretácia nie je prekvapujúca, Turecko a Saudská Arábia si už dlhšie konkurujú o vplyv medzi sunitmi na Blízkom východe. Turecku sa pred dvoma rokmi podarilo si v Katare zaistiť veľkú vojenskú základňu. Katar pritom často zastáva pro-iránske pozície a cez svoj kanál Al-Jazeera kritizuje politiku ostatných arabských štátov. Saudskej Arábii je preto Katar a jeho spojenec, Turecko, už dlhšie tŕňom v oku.

Aj keď Saudská Arábia zatiaľ vzťahy s Izraelom nenormalizovala, niet pochýb o tom, že o plánoch Spojených arabských emirátov a Bahrajnu bola vopred informovaná. Dôkazom sú aj priame lety medzi Emirátmi a Izraelom, ktoré vedú cez saudský vzdušný priestor a ktorým Saudská Arábia nebráni.

Podľa niektorých expertov sú Emiráty a Bahrajn pokusnými králikmi Saudov, ktorí si zatiaľ normalizáciu vzťahov s Izraelom vnútropoliticky nemôžu dovoliť. Príklad menších arabských štátov však umožňuje Saudom odpozorovať reakciu Iránu.

Zabudnúť však nemožno ani na to, že normalizácia vzťahov s Izraelom znamená, že postupne mizne tabu medzi arabskými štátmi uzatvárať s Izraelom dohody. Normalizuje sa normalizácia vzťahov. Pre Saudskú Arábiu to znamená, že rozhorčenie vlastného obyvateľstva nad takýmto krokom bude v budúcnosti podstatne menšie, než keby Saudská Arábia takýto krok podstúpila ako prvá.

Zabudnutí Palestínčania?

Zo strany Palestínčanov bolo rozhorčenie nad krokom Emirátov a Bahrajnu veľké. Hamás, Fatah aj islamský džihád vyčítali Emirátom „zradu Palestínčanov“.

Pritom je pravdou, že nadviazanie diplomatických vzťahov s Izraelom znamená koniec „Arabskej mierovej iniciatívy“ z roku 2002. V rámci nej arabské štáty navrhli Izraelu plné uznanie, ak sa Izrael stiahne zo všetkých území, ktoré dobyl v roku 1967 vrátane východného Jeruzalema. Pre Izrael však táto podmienka bola neprijateľná.

Na druhej strane však predstava arabských štátov nikdy nebola realizovateľná a neskoršie hodnotenia zo strany arabských diplomatov si to uvedomovali. Takzvaná Zelená línia, ktorá tvorila hranicu prímeria z roku 1949, bude síce v budúcnosti predstavovať základ budúcej hranice medzi Izraelom a Palestínou, no niet pochýb o nutnosti nejakých úprav. Najpravdepodobnejšie je, že pod kontrolou Izraela zostane aspoň časť východného Jeruzalema a najväčšie izraelské osídlenia v Samárii a Judei, zatiaľ čo Palestínčania získajú teritóriá v pohraničí pásma Gazy.

Môže sa zdať, že Palestínčania novou dohodou medzi Izraelom a arabskými štátmi iba strácajú. To však nie je celkom pravdou. Najväčším ziskom pre Palestínčanov je zrušenie izraelských plánov anektovať úrodné údolie Jordánu. Tento krok zvažoval Izrael už dlhšie a stál krátko pred jeho realizáciou. Aj keď Izrael tento krok nevylúčil, do budúcnosti je jasné, že na niekoľko rokov nepripadá do úvahy.

Palestínčania majú týmto výnimočnú príležitosť dohodnúť sa s Izraelom. Ak by bol Izrael presadil svoje plány, šance Palestínčanov na znovuzískanie týchto území boli takmer nulové. Emiráty im dávajú poslednú šancu s Izraelom uzavrieť mier za prijateľných podmienok.

Kto je ďalší?

Donald Trump už viackrát naznačil, že by sa k mieru s Izraelom mohli pridať viaceré ďalšie štáty. Aj keď je Trump známy svojimi hyperbolami, pravdepodobnosť, že v priebehu ďalších rokov uvidíme normalizáciu vzťahov s veľkou časťou arabského sveta, nie je malá.

Otázne však je, či tento krok uvidíme ešte tento rok. Všeobecne sa za najpravdepodobnejšieho kandidáta považuje Omán, štát, ktorý má už dlhodobo dobré kontakty s Izraelom na neformálnej úrovni a často je vnímaný ako mediátor medzi Izraelom a Iránom.

Medzi ďalších kandidátov sa počíta najmä Mauretánia, ktorá už v minulosti mala diplomatické styky s Izraelom. Neformálne styky s Izraelom pred povstaním Palestínčanov v roku 2000 malo aj Maroko a Tunisko. Vzhľadom na ich vnútropolitickú situáciu je nepravdepodobné, že budú stáť v prvom rade, ale nie je nepravdepodobné, že sa pridajú v priebehu ďalších rokov.

Zaujímavý bude aj vývoj v Sudáne, kde nová vláda ešte musí dbať na to, aby neohrozila stabilitu krajiny vo fáze tranzície moci. Len čo bude jej situácia konsolidovaná, bude možno odvážnejšia, rozhovory s predstaviteľmi USA naznačujú, že nepriznanie Izraela je skôr vnútropolitickým ústupkom než otázkou hlbokého presvedčenia vládnych predstaviteľov.

Aj keď Trumpovi kritici často dohodu medzi Izraelom a dvoma arabskými štátmi zosmiešňujú a poukazujú na to, že sa Izrael s oboma štátmi v skutočnej vojne nikdy nenachádzal, dohody nie sú žiadnou maličkosťou.

Sú prvým krokom Izraela, aby sa skončila jeho rola vyvrheľa regiónu a začiatkom nového regionálneho partnerstva, ktoré má potenciál sa postaviť Teheránu aj Ankare. Časom uvidíme, kto a kedy sa ešte pridá, ale dohody ukazujú: mier medzi Izraelom a Arabmi je len otázkou času.

Inzercia

Inzercia

Inzercia

Odporúčame