Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Matovičova vláda Komentáre a názory
21. september 2020

Politici a história

Keď sa poslanci hrajú na kádrovákov, nemusí to vždy dobre vypáliť

Pár poznámok k jednému nevydarenému návrhu zákona.

Keď sa poslanci hrajú na kádrovákov, nemusí to vždy dobre vypáliť

Foto: TASR/Martin Baumann

 

Skupina koaličných poslancov predložila do parlamentu novelu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Ak by prešiel, tak jedným z jeho dôsledkov by bol aj zákaz pomenovať ulice po „predstaviteľoch“ komunistického režimu, ale aj „predstaviteľoch“ vojnového slovenského štátu. Obdobne by to platilo aj pre pamätníky a pamätné tabule. Výnimku by mali iba tí predstavitelia, ktorí sa aktívne zapojili do odporu voči komunistickému režimu alebo do protifašistického odboja.

Iniciatíva sa zjavne inšpirovala podobným návrhom poslancov OKS Ondreja Dostála a Petra Osuského z roku 2018, ku ktorým sa vtedy pridala aj Viera Dubačová zo Spolu. Dostál s Osuským sú predkladateľmi aj aktuálnej novely, okrem nich sú však pod ňou podpísaní aj ďalší zástupcovia koaličných klubov.

Nič proti pohnútkam predkladateľov. Určite sú ušľachtilé, ale ich nápad je napriek tomu nešťastný.

Prvý, menej podstatný dôvod, je technicko-terminologický. Pojem predstaviteľ je vágny a široký. Za istých okolností sa do tejto kolónky zmestí každý, kto počas týchto režimov užíval kanceláriu so sekretárkou v nejakom štátnom úrade. Kto bude rozhodovať, kto do kategórie predstaviteľ spadá a kto už nie? Nejaká štátna komisia alebo súdy?

Oveľa podstatnejšia je však ambícia predkladateľov vykladať historické zásluhy a zlyhania historických osobností podľa jednoduchej schémy: dobrý, zlý, gauner, hrdina. Lenže také prosté to nie je.

Ľudia, ktorí sa angažovali vo verejnom živote, zvykli byť farebnými osobnosťami, ktoré často počas jedného života dokázali zlyhať aj sa vypnúť k heroickému činu. Zdieľať

Ľudia, ktorí sa angažovali v politike a vo verejnom živote, zvykli byť farebnými, mnohovrstvovými osobnosťami, ktoré často počas jedného života dokázali zlyhať aj sa vypnúť k heroickému činu. Krištáľovo čistých hrdinov bolo v dejinách málo.

Buďme však konkrétni a pomerajme niekoľko takýchto komplikovanejších prípadov aktuálnym návrhom zákona.

Inzercia

Napríklad taký národohospodár a spisovateľ Ján Balko. Bol členom HSĽS a počas slovenského štátu zasadal aj v Štátnej rade. Teda určite bol predstaviteľ režimu. V tomto orgáne však protestoval proti deportáciám Židov a bol spoluautorom pastierskeho listu slovenských biskupov proti týmto transportom. Do Povstania sa nezapojil, nesúhlasil s ním, ale po jeho potlačení sa osobne pričinil o záchranu desiatich účastníkov SNP, ktorých chceli Nemci popraviť.

Keby chcel niekto po Balkovi pomenovať ulicu, podľa predloženého zákona by to nebolo možné. Patril by totiž do jednej škatule spolu s Tukom, Machom a Murgašom.

Alebo si zoberme takého Vavra Šrobára. Politika, po ktorom sú dnes pomenované možno desiatky ulíc. Za slovenskú vec sa angažoval už počas Uhorska a výrazne sa zaslúžil o konštituovanie československého štátu. Zapojil sa aj do Povstania.

Záver jeho politickej kariéry však už bol menej hviezdny. Po komunistickom puči v roku 1948 prijal miesto ministra v Gottwaldovej komunistickej vláde a na tomto poste zotrval až do svojej smrti v roku 1950. Striktne vzaté, v duchu predloženého zákona bol aj Šrobár predstaviteľom zločineckého režimu a v budúcnosti by už po ňom nemala byť pomenovaná žiadna ulica. Nejaký rozdiel medzi jeho príbehom a príbehmi Gottwalda, Kopeckého či Novotného však asi cítime všetci.

V takom zozname by sa dalo pokračovať ešte dlho. Na príklady spisovateľov, ako Valentín Beniak či Emil Boleslav Lukáč, ktorí síce patria do nášho literárneho kánonu, ale po novom by mali zmiznúť z našich ulíc, už upozornili Aktuality.

Nikto naozaj nechce zadupávať pod zem zámer vyrovnávať sa s našou minulosťou. Tento návrh sa však nepodaril a bolo by lepšie, keby politici, ktorí sa inak zvyknú často oháňať slobodou a subsidiaritou, nechali nazývanie ulíc tam, kde to bolo doteraz. Teda na mestách a obciach.

Má to síce svoje riziká, občas to bude bolieť a sem-tam sa strhne aj poriadna zvada. Pre budovanie nášho historického povedomia to však určite bude užitočnejšie, ako keď tento priestor budú chcieť za každú cenu regulovať parlamentní politici.

Navyše, ako v prípade tohto návrhu, s motorovou pílou v ruke a klapkami na očiach.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame