Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
18. september 2020

Trumpova dohoda

Je uznanie Kosova na dosah?

Srbský paradox 21. storočia: Väčšou tragédiou než strata Kosova by pre Srbsko bolo už len to, keby Kosovo získalo späť.

Je uznanie Kosova na dosah?

Donald Trump, srbský prezident Aleksandar Vučič (vľavo) a kosovský premiér Avdullah Hoti podpisujú dohodu o normalizácii ekonomických vzťahov medzi Srbskom a Kosovom v Oválnej pracovni Bieleho domu vo Washingtone, 4. september 2020. Foto TASR/AP

Začiatkom septembra podpísali Srbsko a Kosovo v Bielom dome dohodu o ekonomickej spolupráci. Kosovo sa na jeden rok zrieka snáh stať sa súčasťou medzinárodných organizácií, zatiaľ čo Srbsko na tú istú dobu pozastavuje kampaň, ktorou bojuje za zrušenie priznania nezávislosti Kosova. Dohoda je najväčším pokrokom v rokovaniach medzi Belehradom a Prištinou od Bruselskej dohody v roku 2013, no nerieši spor, ktorý má len jedno východisko.

Kto si prečíta novú dohodu medzi Belehradom a Prištinou, ťažko sa zbavuje pocitu, že dokumentu chýba hlava a päta. Je dobrým zvykom v diplomatických kruhoch písať dokumenty tak, aby bol zachytený najprv všeobecný konsenzus, potom sa spomínajú jednotlivé aspekty novej dohody a nakoniec detaily implementácie.

Dobrým príkladom je práve Bruselská dohoda medzi Belehradom a Prištinou, ktorá sa začína dohodou o vytvorení zväzu srbských obcí v Kosove, potom spomína jeho právomoci a určuje niekoľko lehôt a všetko zakončuje prísľubom oboch strán navzájom si nebrániť v hlbšej európskej integrácii.

Nová zmluva je iná. Na dvoch stranách spája niekoľko ekonomických otázok, ako je prístup Kosova k takzvanému mini-Šengenu Srbska, Albánska a Severného Macedónska alebo investície do infraštruktúry so špecifickými politickými otázkami, pri ktorých si len málokto nepoloží otázku, aký súvis majú s názvom dokumentu.

Istotne, dohoda zahŕňajúca ochranu náboženských menšín, ochranu ich práv a svätých miest nemôže chýbať v takej háklivej otázke, akou je Kosovo, ale vysvetliť, prečo by sa obe strany mali zaujímať o právny status Hizballáhu, je už zložitejšie.

Čítate správne, nová dohoda zahŕňa prísľub oboch strán vyhlásiť libanonský Hizballáh za teroristickú organizáciu. Ako aj presun srbskej ambasády do Jeruzalema.

To nemusí byť zlá vec, aj keď sa v štátoch Blízkeho východu stretla s negatívnym ohlasom. V každom prípade však nerieši najdôležitejšiu otázku oboch štátov: komu patrí Kosovo?

Čo znamená Drozdie pole pre Srbov

Jedna z najkomplikovanejších otázok medzinárodného práva dodnes zostáva nevyriešená. Tak ako je zvykom v teritoriálnych konfliktoch bez jednoznačnej právnej situácie, obe strany sa snažia svoju situáciu odôvodniť tromi argumentmi: právnym, historickým a demokratickým.

Spor o Kosovo je starý vyše storočia. V 19. storočí sa na Balkáne začali presadzovať nacionalistické ideológie a mladé národné štáty túžili po teritoriálnej expanzii. Ich nároky boli často založené na predstavách o obnove stredovekých kráľovstiev, ktoré vnímali ako vrchol svojej kultúry a tak si nárokovali územia, v ktorých často ich vlastná etnická skupina tvorila len malú menšinu.

Pre Srbsko bolo Kosovo dôležité hneď z niekoľkých dôvodov. V stredoveku Kosovo tvorilo jedno z centier srbskej kultúry. Srbský cár Stefan Dušan, sídliaci v Prizrene, dokončil kláštor Visoki Dečani, ktorý je dnes pamiatkou UNESCO a v meste Peć založil autokefálny srbský patriarchát. Už Stefanovi predchodcovia nechali postavať niekoľko kláštorov, veľkú časť z nich v Kosove. Dnes je v Kosove päť srbských cirkevných pamiatok zapísaných v zozname dedičstva UNESCO. 

Väčšina pamiatok sa nachádza v západnej časti Kosova, nazývanej Metochia – kláštorná zem, zatiaľ čo len východná polovica tvorí Kosovo v užšom zmysle.

Východná časť Kosova však pre Srbov nie je o nič menej dôležitá. Drozdie pole, ako sa Kosovo v preklade nazýva, bolo miestom hneď niekoľkých bitiek. Najdôležitejšou bola bitka v roku 1389, keď Osmanská ríša porazila vojsko srbského kniežaťa Lazára. Ten v bitke zahynul, no pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätca a jeho pamiatka prečkala až do 19. storočia, keď sa jej chopilo národné hnutie.

Dovtedy sa však podstatne zmenilo. Aj keď sú pokusy o rekonštrukciu etnického zloženia obyvateľstva v stredovekých časoch veľmi otázne, niet pochýb o tom, že Srbi v stredoveku tvorili väčšinu kosovského obyvateľstva. Po porážke v Kosove ich podiel na obyvateľstve začal klesať.

Srbská historiografia rada dáva odchod Srbov za vinu Turkom, najmä „Veľký Exodus“ roku 1690. Aj keď sa nedá poprieť vplyv tejto udalosti, moderný výskum upozorňuje, že odchod srbského obyvateľstva odštartoval omnoho skôr, keď Srbi začali osídľovať vyľudnené oblasti južného Uhorska a na druhej strane okrem Srbov stredný Balkán opúšťali aj tisíce katolíckych Albáncov.

Nech už sú dôvody akékoľvek, v 19. storočí každopádne väčšinu obyvateľstva tvorili Albánci. Najmä vo východnej časti Kosova však obe etnické skupiny boli zastúpené v takom veľkom počte, že nie je jasné, kto tvoril väčšinu.

Aj keď sú pokusy o rekonštrukciu etnického zloženia obyvateľstva v stredovekých časoch veľmi otázne, niet pochýb o tom, že Srbi v stredoveku tvorili väčšinu kosovského obyvateľstva. Zdieľať

Srbi však neboli jediným národom roztrúseným po Balkáne, väčšie skupiny Albáncov osídľovali aj južné Srbsko, kde žili v okolí miest ako Niš a Leskovac.

Po dobytí týchto území srbskými vojskami v rokoch 1876-1878 Srbi Albáncov odtiaľ vyhnali. Väčšina utečencov sa usadila v Kosove, kde opäť stúpol podiel albánskeho obyvateľstva.

Belehrad však na Kosovo nezabudol a hľadal spôsoby, ako ho získať. Príležitosť sa naskytla v roku 1912. Po talianskom útoku na Osmanskú ríšu sa Srbsko spojilo s Bulharskom, Gréckom a Čiernou Horou a spoločne mali za cieľ oslobodenie Balkánu spod tureckej nadvlády.

Od noblesných úmyslov však mali „osloboditelia“ ďaleko. Členovia aliancie sa viac než o záujmy lokálneho obyvateľstva zaujímali o svoje vlastné ciele. Tam, kde lokálne obyvateľstvo nepodporovalo ich ambície, sa snažili presadiť svoje ciele násilím, etnické čistky a vraždenie moslimského obyvateľstva boli na dennom poriadku.

V Kosove preto rýchlo vypuklo povstanie proti srbskej nadvláde. Povstalci sa rýchlo stretli s tvrdými represiami paravojenských jednotiek terorizujúcich civilné obyvateľstvo, ale Prvá svetová vojna im priniesla príležitosť pomstiť sa. Počas ústupu srbskej armády v zime 1915-1916 Srbi stratili desaťtisíce mužov, ktorí prišli o život zimou, hladom, ale aj v bitkách s albánskymi partizánmi. Aj keď sa po srbských zločinoch vo vojne 1912-1913 dalo len ťažko očakávať, že lokálne obyvateľstvo bude obzvlášť nápomocné, v Srbsku nepriateľské správanie Albáncov viedlo k značnému rozhorčeniu. Dodnes sú udalosti rokov 1915-1916 v Srbsku opisované ako „albánska golgota“.

Po prvej svetovej vojne Srbsko konečne naplnilo svoje teritoriálne ambície a získalo Bosnu, Chorvátsko, Slovinsko aj Vojvodinu. Nový štát obnovil program kolonizácie Kosova a desaťtisíce Srbov a Čiernohorcov osídľovali územia, ktoré štát vopred odobral ich albánskym vlastníkom.

Podiel Srbov v Kosove tak opäť začal stúpať, z 21,2 percent v roku 1921 na 27,3 percent v roku 1931. To však nič nemenilo na fakte, že takmer dve tretiny obyvateľstva tvorili moslimskí Albánci, menšie skupiny tvorili Turci, albánski katolíci a moslimskí Slovania. Juhoslávia sa preto rozhodla pre drastické riešenie – vysídlenie Albáncov. V roku 1939 uzavrela zmluvu s Tureckom, podľa ktorej Turecko súhlasilo s prijatím štvrť milióna moslimov, zvažovalo sa dokonca zvýšenie počtu vyhnaných moslimov na 400 000.

Škrt cez rozpočet však Srbom spravila Druhá svetová vojna. Juhoslávii sa nepodarilo včas nájsť finančné prostriedky na presťahovanie takého obrovského počtu ľudí a v roku 1941 padla za obeť talianskej expanzii. Taliani, ktorí v roku 1939 anektovali Albánsko, začali podporovať Albáncov a v druhej svetovej vojne južné Kosovo anektovali. Väčšina srbských kolonistov bola vyhnaná a musela Kosovo opustiť.

Po druhej svetovej vojne sa Kosovo stalo opäť súčasťou Juhoslávie, no komunistický režim sa poučil z chýb predošlých vlád a pokúsil sa Kosovo integrovať. Kosovo sa preto stalo autonómnou oblasťou a neskôr dokonca autonómnou provinciou. Malo takmer všetky práva, ktoré mali členské republiky Juhoslávie, okrem práva na nezávislosť.

Juhoslávia sa pokúšala chudobnú provinciu modernizovať, no napriek značným investíciám Kosovo ekonomicky zaostávalo. V roku 1991 malo podobný počet obyvateľov ako Slovinsko, necelé dva milióny, niečo vyše osem percent populácie Juhoslávie. Ale zatiaľ čo Slovinsko vyprodukovalo asi 19 percent HDP Juhoslávie, Kosovo vyprodukovalo asi dve percentá.

Práve zlá ekonomická situácia podporovala odchod Srbov. Mladí odchádzali za štúdiom do Belehradu, kde mali lepšie šance nájsť si dobré zamestnanie, zatiaľ čo v Kosove štát dotoval štátne podniky, v ktorých pracovali prevažne Srbi. Pre Albáncov to znamenalo, že museli za zárobkom chodiť do zahraničia, státisíce išli do Švajčiarska, Nemecka a Rakúska. Odtiaľ často prišli s našetreným zárobkom, ktorý im umožnil kúpiť si pôdu v Kosove.

Aj Srbom sa oplatilo predávať svoju pôdu a vysťahovať sa. Vďaka prílevu západných devíz boli ceny pôdy v Kosove vyššie než v centrálnom Srbsku alebo Vojvodine, hoci pôda bola menej kvalitná. Kto ako Srb vlastnil pôdu v Kosove, mohol ju predať za dobré peniaze svojmu albánskemu susedovi a kúpiť si väčší statok na severe.

Pomalý odchod Srbov bol spojený s rýchlym rastom albánskeho obyvateľstva. Ešte v roku 1961 podiel Srbov dosahoval 23,5 percenta, o dvadsať rokov neskôr už klesol na 13,2 percenta. Počas tohto obdobia celkový počet Srbov v Kosove poklesol o desať percent, ale počet Albáncov stúpol o takmer 600 000 osôb.

V nacionalistických kruhoch v Srbsku z odchodu vinili autonómiu Kosova a „útlak“ Srbov, na albánskej strane nacionalisti vinili z útlaku juhoslovanské úrady. Napätie rástlo aj v dôsledku ekonomickej krízy Juhoslávie v osemdesiatych rokoch. Na konci desaťročia, v decembri 1989, inflácia dosiahla 45 percent.

Na exodus Srbov z Kosova upozornilo memorandum Srbskej akadémie vied a umení z roku 1986. V tomto nacionalistickom pamflete srbskí nacionalisti vinili Albáncov a Chorvátov z genocídy a pripravili cestu k moci Miloševićovi. Ten sa pri návšteve Kosova v roku 1987 postavil na stranu srbských nacionalistov, ktorí mu na oplátku pomohli dostať sa k moci. V takzvanej „antibyrokratskej revolúcií“ demonštranti pozvážaní autobusmi z Kosova zastrašovali regionálne parlamenty v Čiernej Hore a Vojvodine, kde sa takto k moci dostali Miloševićovi ľudia. Zrušenie autonómie Kosova v roku 1989 tak bolo už len formalitou.

Zrušenie autonómie Kosova bolo nielen porušením ústavy Juhoslávie z roku 1974, ale aj narušením krehkého kompromisu medzi Srbmi a Albáncami. Albánci sa stali obeťou tvrdého útlaku, mnohí stratili prácu v štátnej správe, boli zatýkaní a väznení bez procesu. Na univerzite v Prištine boli Albánci prepúšťaní a zrušilo sa vyučovanie v albánčine. Po porážke Srbov vo vojne v Chorvátsku Belehrad začal využívať srbských utečencov pre obnovu kolonizácie Kosova.

Počas prvých rokov Albánci reagovali prevažne mierumilovným odporom. Pod vedením Ibrahima Rugova bojkotovali voľby a snažili sa vyhnúť krviprelievaniu ako v Bosne. Počiatočná autorita Rugovu však začala upadať po tom, čo sa vojna v Bosne skončila. Daytonská zmluva Kosovo ani len nespomenula a bolo jasné, že medzinárodná komunita sa oň nezaujíma.

Zrušenie autonómie Kosova bolo narušením krehkého kompromisu medzi Srbmi a Albáncami. Albánci sa stali obeťou tvrdého útlaku, mnohí stratili prácu, Albánci boli zatýkaní a väznení bez procesu. Zdieľať

Veľká časť Albáncov si preto uvedomila, že ak chce získať podporu západných štátov, musí sa dostať na televízne obrazovky. Medzi mladšími si podporu získala Kosovská osloboditeľská armáda UÇK, ktorá začala povstanie proti srbskej nadvláde. Jej terčom sa nestali len silové zložky štátu, ale aj jeho civilní zástupcovia a Albánci spolupracujúci s Belehradom.

Inzercia

Odpoveď vojska Juhoslávie bol pokus potlačiť povstanie, pričom sa začali množiť počty civilných obetí. Pri pokuse zatknúť Adema Jashariho, jedného zo zakladateľov UÇK, prišlo o život 60 ľudí, z toho 18 žien a desať detí. Aj keď málokto pochyboval o tom, že Jashari bol legitímnym cieľom, obrovský počet civilných obetí šokoval zahraničnú verejnosť.

Srbsku ani nepomohlo, že krátko na to zakladateľ Srbskej radikálnej strany, Vojislav Šešelj, podporil Miloševićovu vládu a sám sa stal vicepremiérom. Počas vojny v Chorvátsku bol Šešelj jedným z hlavných agitátorov srbského nacionalizmu, podporujúci vojnu proti Chorvátsku a Bosne. Za jeho podnecovanie prenasledovania Chorvátov v Srbsku bol neskôr odsúdený.

V zahraničí bol Šešeljov nástup vnímaný tak, že je namieste sa obávať najhoršieho. Po zlyhaní medzinárodnej komunity vo vojne v Chorvátsku a Bosne, etnickým čistkám a genocíde v Srebrenici sa pozorovatelia začali obávať opakovania bosnianskeho scenára v Kosove.

Povstalcov posilnil aj chaos v Albánsku v roku 1997, keď sa organizovanému zločinu podarilo vyplieniť veľkú časť albánskych muničných skladov. Ukradnuté zbrane sa rýchlo dostali do Kosova. Násilie oboch strán v priebehu roka 1998 rástlo a juhoslovanská armáda začala vyháňať albánske obyvateľstvo. Do konca vojny Kosovo opustilo vyše 800 000 Albáncov, necelých 600 000 osôb bolo na úteku v Kosove.

Ultimátum zo Západu

Obávajúc sa ďalšej humanitárnej katastrofy sa rozhodlo NATO zakročiť. V rokovaniach vo francúzskom Rambouillet sa snažilo docieliť kompromis – ukončenie vojny v Kosove pri obnovení kosovskej autonómie. Toto riešenie by plne neuspokojilo nacionalistov ani jednej strany, ale umožnilo by albánsku samosprávu pri zachovaní srbskej nadvlády.

Srbská strana však obnovu autonómie odmietla. NATO sa preto rozhodlo zakročiť. Dodnes sa vedú živé diskusie o tom, či boli plne využité možnosti diplomatov, najmä kritici Billa Clintona ho podozrievajú z nevôle nájsť mierumilovné riešenie. Väčšina analytikov nepovažuje podmienky NATO za prehnané, ale kritizuje nešikovnosť, s ktorou boli odprezentované. Najmä ultimátum, s ktorým boli spojené, predstavovalo pre Miloševića možnosť mobilizovať svojich podporovateľov a inscenovať sa ako obeť Američanov.

Napriek pokusom o využívanie najmodernejšej technológie a dôkladné zvažovanie cieľov sa nepodarilo zabrániť civilným obetiam, ktorých počet dosiahol niekoľko stoviek.

Po 9. júni 1999 v Kumanove zástupcovia Belehradu a NATO podpísali takzvanú vojensko-technickú dohodu, ktorá regulovala stiahnutie juhoslovanskej armády z Kosova. Podľa nej aj podľa rezolúcie OSN číslo 1244 malo zostať Kosovo pod správou OSN a Stabilizačných síl v Kosove KFOR.

Dohoda v Kumanove však neriešila konečný právny status Kosova po konci správy OSN. Rezolúcia OSN 1244, na ktorú sa Srbsko často odvoláva, keď chce posilniť svoje nároky, síce podporila teritoriálnu integritu Juhoslávie, podľa Medzinárodného súdneho dvora sa však princíp teritoriálnej integrity vzťahuje len na medzištátne vzťahy, nie na vnútroštátne vyhlásenia nezávislosti. Rezolúcia 1244 spomínala teritoriálnu integritu Juhoslávie iba v nezáväznej, deklaratívnej časti.

To však neznamená, že nezávislosť Kosova bola od začiatku jediným možným riešením. V nasledujúcich rokoch Srbi a Albánci rokovali o obnove autonómie. Obe strany sa však netajili, o čo im v skutočnosti ide – Srbsku o zabránenie obnovy plnohodnotnej autonómie a Albáncom o nezávislý štát.

Po niekoľkých rokoch neúspešných rokovaní albánska strana odmietla ďalšie rokovania o návrate pod vládu Belehradu a vyhlásila Kosovo za nezávislé.

Srbsko sa v posledných rokoch snažilo dosiahnuť, aby došlo k stiahnutiu uznania nezávislosti Kosova, čo sa mu podarilo pri pätnástich zo 116 štátov. Zdieľať

Kosovskú nezávislosť uznala väčšina členských štátov OSN, no veľká časť medzinárodnej komunity jeho nezávislosť odmieta. Medzi tieto štáty patria najmä tie, ktoré samy trpia separatistickými alebo autonomistickými hnutiami ako Španielsko, Rusko, Čína a Cyprus a štáty, ktoré majú so Srbskom tradične dobré vzťahy ako Rumunsko, Grécko a Slovensko. Pri väčšine týchto štátov všetky aspekty spolu súvisia a je ťažké odlíšiť, ktorý z nich je najdôležitejší. Ani moslimské štáty vo svojom prístupe nie sú jednotné, zatiaľ čo Turecko patrí medzi najväčších podporovateľov Kosova a iné štáty ako Irán a Sýria jeho nezávislosť odmietajú.

Srbsko sa v posledných rokoch snažilo dosiahnuť, aby došlo k stiahnutiu uznania nezávislosti Kosova, čo sa mu podarilo pri pätnástich zo 116 štátov. V novej zmluve Srbsko prisľúbilo túto kampaň na jeden rok vypustiť, zatiaľ čo Kosovo prisľúbilo, že sa v tomto období nebude snažiť o členstvo v medzinárodných organizáciách.

Toto moratórium by mohlo pomôcť pri budovaní dôvery medzi oboma stranami, ktorá je potrebná pre ďalší pokrok v dialógu medzi Belehradom a Prištinou. To, či sa však obe strany dokážu dohodnúť, zostáva otázne.

Pre Slovensko je pritom obzvlášť zaujímavé, že špeciálnym poverencom EÚ pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou je bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Radšej bez Kosova?

Väčšina Srbov nezávislosť Kosova odmieta. Podľa nedávneho prieskumu by v referende o uznaní Kosova 66 percent hlasovalo proti, len 9 deväť percent by hlasovalo za.

Pre srbskú vládu je to problém, lebo bez vyriešenia kosovskej otázky nie je možný vstup Srbska do EÚ. Zároveň je jasné, že nie je predstaviteľné, že by sa Kosovo mohlo stať súčasťou Srbska – takmer všetci Albánci túto možnosť vylučujú. A aj keby sa nejakým zázrakom zmenili geopolitické okolnosti a Srbsko by dokázalo Kosovo dobyť násilím, nie je jasné, či by to vôbec bolo v srbskom záujme.

Väčšou tragédiou než strata Kosova by pre Srbsko bolo už len to, keby ho dostalo naspäť. To znie síce na prvý pohľad paradoxne, ale možno to ľahko vysvetliť pri pohľade na demografické štatistiky. Podľa aktuálnych odhadov žije v Srbsku necelých sedem miliónov obyvateľov, pričom toto číslo veľmi rýchlo klesá.

V roku 2050 by tak v Srbsku mohlo žiť už len šesť miliónov obyvateľov. Albánske obyvateľstvo v Kosove v rokoch 1991 až 2011 vzrástlo o vyše 350 000 osôb, zatiaľ čo počet obyvateľov Srbska mimo Kosova napriek imigrácii Srbov z Chorvátska a Bosny poklesol o 600 000 osôb.

V priebehu ďalších rokov by podiel Albáncov na srbskom obyvateľstve rýchlo prekročil 20 percent. Myslieť si, že by sa v týchto podmienkach podarilo vytvoriť funkčný, demokratický štát je utopické.

V záujme Srbska nie je zavesiť si na krk chudobný región, ktorého HDP na obyvateľa dosahuje len 60 percent z aj tak nízkeho HDP Srbska. Na štatistikách z obdobia Juhoslávie sa veľa nezmenilo, dnes Kosovo na obyvateľa vyprodukuje 17 percent toho, čo sa vyrobí v Slovinsku.

Časť historikov preto poukazuje na to, že Srbsko na začiatku 20. storočia stálo pred otázkou, či investovať do rozvoja ekonomiky alebo do kolonizácie Kosova. Rozhodlo sa pre druhú možnosť. Tá sa však ukázala ako obrovské plytvanie vzácnych zdrojov a nakoniec sa skončila neúspechom. Dnes stojí Srbsko pred tou istou otázkou.

V záujme Srbska nie je zavesiť si na krk chudobný región, ktorého HDP na obyvateľa dosahuje len 60 percent z aj tak nízkeho HDP Srbska. Zdieľať

Niektorí dúfali, že sa Alexandrovi Vučićovi podarí presadiť finálnu dohodu s Kosovom, ktorá by Kosovu zaručila nezávislosť, Srbom v Kosove relatívnu autonómiu a severnému Kosovu návrat pod srbskú správu.

Takúto dohodu podporil aj bývalý bezpečnostný poradca Donalda Trumpa John Bolton. V EÚ však takéto riešenie vnímali veľmi chladne. Premena hraníc podľa etnických princípov by sa mohla stať precedensom pre celý región, Bosnu, Severné Macedónsko, ale aj pre južné Slovensko.

Druhým problémom boli hlbšie implikácie tohto princípu. Viedenský profesor dejín juhovýchodnej Európy a autor jednej z najpodrobnejších kníh o dejinách Kosova, Oliver Schmitt, hovorí o hroziacom pokračovaní etnických čistiek. Ak totiž akceptujeme v prvom kroku etnické hranice za princíp, podľa ktorého stanovujeme hranice v Európe, potom je druhým krokom vyhostenie obyvateľstva, ktoré je na „nesprávnej“ strane hranice.

Pre Slovensko by preto presadenie princípu etnických hraníc bolo omnoho problematickejšie než nezávislosť Kosova ako taká.

Prečo Blízky východ?

Aj keď Trumpova dohoda nerieši základný problém celého sporu, ponúka niekoľko zaujímavých poznatkov.

Trumpov záujem o zapojenie Izraela môže súvisieť s jeho potrebou získať podporu silných lobistických organizácií v USA ako je AIPAC v blížiacich sa prezidentských voľbách. Jeho imidž „deal-makera“ bol jednou z príčin, prečo Trump uspel v predošlých prezidentských voľbách. Ak chce zostať v úrade, je načase ukázať úspechy svojej politiky. Máločo sa mu v jeho dnešnej situácii hodí tak dobre ako mierové zmluvy medzi Izraelom a Spojenými arabskými emirátmi či Bahrajnom, no Kosovo by bola politická čerešnička na torte.

Ak by sa Trumpovi podarilo dosiahnuť konečnú dohodu v otázke Kosova, mohol by uzavrieť najtrvácnejšie dedičstvo Billa Clintona a nepriamo Hillary Clintonovej. Táto predstava istotne ani neškodí pri pokuse presadiť nepopulárnu dohodu v Srbsku, kde sú Clintonovci extrémne nepopulárni.

Srbská vláda však podľa profesora medzinárodných vzťahov Dejana Jovića v Záhrebe má aj ďalší záujem v zapojení Izraela. Keďže nikto nevie vylúčiť, či Trump zostane v úrade, nikto nevie vylúčiť ani to, či sa nevráti proalbánske smerovanie americkej politiky, za ktorým stála Demokratická strana.

Dohoda, ktorá je populárna v Izraeli a proizraelských kruhoch v USA, by tak dokázala zaistiť prežitie dohody aj po Donaldovi Trumpovi.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame