Komentáre a názory 17. september 2020

Pohľad zvonka Prečo stroskotal západný sen o Číne

Roman Joch
Roman Joch

Z Číny sa stáva domáce aj medzinárodné monštrum, hoci podľa pôvodných západných predstáv to malo byť úplne inak.

Z Číny sa stáva domáce aj medzinárodné monštrum, hoci podľa pôvodných západných predstáv to malo byť úplne inak.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Roman Joch

Prečo stroskotal západný sen o Číne
ínsky prezident Si Ťin-pching počas otvorenia Čínskeho národného ľudového kongresu (NPC) v Pekingu 22. mája 2020. Foto TASR/AP

Bol to pekný sen. Liberalizácia čínskej ekonomiky, ktorá sa začala za Teng Siao-pchinga pred štyridsiatimi rokmi, mala vyvolať prosperitu, ktorá prinesie nielen zlepšenie životnej úrovne Číňanov (zbedačených za Maovej Veľkej kultúrnej revolúcie), ale bude aj príležitosťou pre západné firmy. A čínska prosperita mala viesť k vzniku strednej triedy, ktorá si časom vypýta podiel na moci. Teda ekonomická liberalizácia mala spustiť politickú demokratizáciu.

Tak sa to stalo aj v ostatných krajinách východnej Ázie, ktoré boli štyridsať rokov (od konca vojny) pravicovými diktatúrami – Južná Kórea, Tchaj-wan, Filipíny, Singapur, Hong Kong (ten síce nebol diktatúrou, ale vládol tam britský guvernér, ktorý implementoval britské právo) – a zároveň boli ekonomicky slobodnými. Nasledovala prosperita, vznik strednej triedy, jej požadovanie vládnuť a v podstate nekrvavý prechod k demokracii v polovici 80. rokov.

Keď sa to podarilo tam, ako aj v Chile a ďalších krajinách v Latinskej Amerike, prečo by sa to nemohlo podariť aj v Číne?

Áno, masaker na námestí Tchien-an-men v júni 1989 bol síce strašný, ale dalo sa ešte cynicky povedať, že študenti chceli príliš veľa príliš rýchlo. Prechod od diktatúry k demokracii chce čas, najdôležitejšia je najskôr ekonomická prosperita.

Skok do súčasnosti: režim v Číne sa nedemokratizuje, neliberalizuje, naopak sa stáva vnútorne ešte viac totalitným. Prenasleduje Tibeťanov, prenasleduje Ujgurov, prenasleduje nezávislých kresťanov aj hnutie Falun-kung. Zavádza systém elektronickej totality, orwellovský model „spoločenského kreditu“, v ktorom sú ľudia za konformitu s režimom pracovne odmeňovaní, ale tí nekonformní majú zákazy dobrej práce i cestovania. Je to ako pavlovovské podmieňovanie psov.

Navyše, ten režim sa správa arogantne aj smerom do zahraničia. Na Západe, v Európe a v Amerike kradne technológie a intelektuálne vlastníctvo, obmedzil slobody Hong Kongu, ktoré sa pri prevzatí moci nad ním od Britov v roku 1997 zaviazal päťdesiat rokov rešpektovať (podľa hesla „jedna krajina, dva systémy“), a stále zastrašuje Tchaj-wan. Keď ľudia na Tchaj-wane vidia, čo Peking urobil s Hong Kongom, už vôbec nemajú chuť nechať sa pohltiť Čínou.

A v rozpore s medzinárodným právom stavia v Juhočínskom mori umelé ostrovy, aby si celé more nárokovala ako svoje vlastné, vnútorné vody. Tým si nielen proti sebe vytvorila neformálnu alianciu krajín ako India, Singapur, Vietnam (komunistický Vietnam!), Tchaj-wan, Japonsko, Austrália a USA, ale aj smeruje k ozbrojenému konfliktu s USA, o ktorom už málokto pochybuje, že nastane. Skôr sa ľudia pýtajú, kedy a ako začne a ako ďaleko budú obidve strany ochotné zájsť.

Z Číny sa stáva domáce a aj medzinárodné monštrum.

Prečo? Ako sa to mohlo stať? Prečo sa Čína nevydala cestou, akou išli Južná Kórea a Tchaj-wan?

Pretože tam pri moci nikdy nebol pravicový autoritatívny režim, ale vždy len komunistický totalitný.

Autoritatívny režim si monopolizuje politiku, ale ekonomiku a kultúru, ako aj náboženstvo, necháva od štátnej moci slobodné. V Južnej Kórei i na Tchaj-wane bola aj za diktátorov náboženská sloboda, pre kresťanov i pre ostatných. A pretože ekonomika nebola socialisticky riadená štátom, stredná trieda, ktorá vznikla, bola od režimu nezávislá.

V Číne uvoľnil Teng Siao-pching ekonomiku, ale kontrola režimu nad ekonomikou zostala – nebolo možné robiť biznis a nebyť v spojení s čínskym štátom, teda s komunistickou stranou, a nekolaborovať s nimi. Prosperita, ktorá umožnila vznik strednej triedy, spôsobila, že táto stredná trieda bola ešte závislejšia od režimu; jej bohatstvo bolo možné len vďaka režimu a kolaborácii biznismenov s ním. Za svoje bohatstvo vďačili „milosti“ komunistickej strany.

A potom to bol režim, ktorý mal vždy prísnu kontrolu nad kultúrou a náboženstvom. Všetko prísne kontroluje a cenzuruje. Prenasledoval a prenasleduje kresťanov nezávislých od režimu. Nerešpektoval autonómiu rodiny a právo rodičov rozhodovať sa o počte svojich detí – naopak, ženy nútil k potratom, v prípade Ujgurov nútené potraty žien sú v podstate genocídou. Pritom sloboda a autonómia rodín od štátnej moci je nutnou (nie dostatočnou) podmienkou slobodnej spoločnosti či prechodu k nej. To v Číne nebolo a nie je.

Pravicová diktatúra nie je príjemná, ale aspoň umožňuje prechod k slobode. Komunistická totalita nie, musí padnúť, až potom je možná sloboda. Z tohto hľadiska nebola vôbec nápomocná dohoda medzi Vatikánom a čínskym režimom, uzavretá v roku 2018, ktorá hodila čínskych, pápežovi verných, katolíkov cez palubu, naopak, uznala pro-režimnú „patriotickú“ cirkev a ustúpila Pekingu v otázke menovania biskupov – ako na to upozornil Jozef kardinál Zen, emeritný biskup Hong Kongu. Čína je ako Rímska ríša na prelome 3. a 4. storočia a potrebuje svojho Konštantína, nie kolaboráciu Vatikánu s komunistickým režimom. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0