Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
21. september 2020

Leidenfrost vo Švédsku

Nikto neudržiaval voči mne taký malý odstup ako Anders Tegnell

Stretol som epidemiologickú hviezdu krajiny, ktorá bojuje s koronou inak než zvyšok sveta. 

Nikto neudržiaval voči mne taký malý odstup ako Anders Tegnell
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Stretol som epidemiologickú hviezdu krajiny, ktorá bojuje s koronou inak než zvyšok sveta. 

Už sa stmieva, keď stojím pred tým švédskym opatrovateľským domom, v ktorom do konca mája zomrelo na koronu 25 zo 65 obyvateľov. Je to najstarší domov sociálnych služieb v meste, nachádza sa v zadnej časti veľkej nemocnice a bývajú v ňom pacienti s ťažkou demenciou. Štvorposchodový činžiak, vchod je uzamknutý, svieti iba zopár okien. Zvonka nikoho nevidno.

Zamestnanec tohto zariadenia, ktorý sa volá Asia Ahmed, porozprával jedným švédskym novinám, ako tu udrela korona: „Ako vo filmovom horore, bolo to strašné.“ Aj veľa zamestnancov sa nakazilo a „aby sa to ututlalo, povolali nezaučených ľudí na výpomoc. Niektorí sa otočili hneď vo dverách, keď zistili, že by sa mali starať o ľudí nakazených koronou“. Izby majú asi 15 štvorcových metrov a vždy dvaja obyvatelia sa delia o jednu kúpeľňu. Dvaja manažéri už museli odísť a domov sa postupne uzatvára.

Pristúpim bližšie. Informačné hárky, ktoré visia vo vstupných dverách, sú čiastočne aj v jazykoch, ktorým rozumie personál, teda v arabčine a somálčine. „Warbixin loogu talaygalay dadka“, teda „Informácie pre ľudí“. Tunajšie opatrovateľky zjavne nemajú vlastné autá, parkovisko je prázdne, pred vchodom pre zamestnancov sú odstavené tri dámske bicykle. 

Kedysi v minulosti sa usilovali miestne deti obveseliť týchto starých ľudí trpiacich demenciou, na zelených plochách okolo domova ešte stále visia zvetrané kartičky s kvízovými otázkami. Jedna z otázok, napísaná detskou rukou, znie: „Koľko percent Švédska tvoria lesy?“ Keď ustúpim, prvýkrát vidím v okne človeka, sivú hlavu ohnutej drobnej ženy.  

Toto zariadenie sa nazýva Zoo („Djurgården“) a leží v meste Eskilstuna v regióne Södermanland, hodinu cesty západne od Štokholmu. Štokholm a susediaci región Södermanland, podobne ako aj Lombardei, patria medzi oblasti najťažšie zasiahnuté pandémiou. Na milión obyvateľov v Štokholme zomrelo na koronavírus až 1000 ľudí a v Sö­der­manlande 850.

Veľmi veľa švédskych pacientov s koronavírusom sa nikdy nedostalo do nemocnice, ale zomreli ešte v domovoch pre seniorov. Starých ľudí často nakazili ich opatrovateľky, zväčša cudzinky z krajín tretieho sveta, ženy z najnižšej sociálnej vrstvy, ktoré dostávajú iba krátkodobé pracovné dohody a často pendlujú medzi rôznymi pracovnými pozíciami v zdravotníctve.

Títo úbohí zamestnanci, ktorí nechtiac rozšírili vírus medzi tými najslabšími, sa vo Švédsku označujú slovom „vikarier“. Pre prevádzkovateľov domov sociálnych služieb je takýto vikarier veľmi vhodný. Kvalifikovaná švédska opatrovateľka dostáva 2800 eur, nekvalifikovaná Filipínčanka alebo Afgánka robí túto prácu za 1800 eur.

Tieto systémy vykorisťovania a nevšímavosti prekvapujú, lebo veď Švédsko je predsa rozvinutý sociálny štát. Švédski seniori môžu u seba doma využívať vysoko rozvinutú sieť opatrovateľských služieb („Hemtjänst“), do domovov sociálnych služieb („Äldreboende“) prichádzajú až v úplne poslednej fáze svojho života. Sociálnodemokratická vláda reformovala systém starostlivosti v rokoch 2000 – 2002, domovy sociálnych služieb sa vtedy dostali pod správu okresov a boli sprivatizované. Takže dnes sú zväčša v rukách súkromníkov.


Opatrovateľský dom Djurgården.

Ešte počas koaličných rokovaní v roku 2019 boli aj súkromné domovy sociálnych služieb témou. Červeno-zelená menšinová vláda, ktorá potrebuje v parlamente podporu dvoch stredo-pravých strán, plánovala zákaz zisku pre súkromných aktérov v sociálnom sektore, liberáli a hlavná strana o tom aj rokovali. A potom po rokovaniach hrdo oznámili, že presadili „liberálne reformy“: dane z najvyšších príjmov sa znížia, agentúry sprostredkúvajúce prácu sa sprivatizujú – a súkromné domovy sociálnych služieb smú naďalej fungovať tak, aby produkovali zisk.

Aj na túto vec sa chcem pýtať najslávnejšieho hlavného epidemiológa Európy Andersa Tegnella. Tegnell je otcom švédskej špeciálnej cesty v koronovej pandémii. Nie švédska vláda, ale tento úradník rozhodol, že Švédsko ostalo aj v marci a apríli, keď takmer všetky štáty zatvárali svoje hranice, otvorenou krajinou. Nebol žiadny nátlak, žiadny lockdown, Švédsko nezavrelo ani školy, ani svoje gastronomické podniky, štát sa spoľahol na zdravý rozum slobodných občanov.

To fungovalo dobre v mnohých odvetviach, takže napríklad cestovanie počas veľkonočných sviatkov bolo aj vo Švédsku minimálne, aj bez akýchkoľvek zákazov. A aj vďaka tomu hospodársky prepad nie je taký výrazný ako v krajinách, ktoré šli cestou lockdownu.

Napriek tomu nemožno hovoriť o úspechu, a to vzhľadom na masové úmrtia v domovoch sociálnych služieb. Môžeme to vnímať z rôznych uhlov pohľadu, ale jedno je isté: 5851 úmrtí na koronu nie je žiadny úspech. Dokonca aj Anders Tegnell pripustil, že Švédsko zlyhalo pri ochrane svojich starých ľudí. 5851 mŕtvych, to je tieň, ktorý bude vždy ležať na stratégii, ktorá by inak mala svoje prednosti.

Navštívil som v Štokholme Aideen Strandsson. Spoznal som túto Iránku, ktorá konvertovala na kresťanstvo, počas adventu roku 2017, keď jej po odmietnutí azylu hrozila deportácia do Iránu. Jej prípad vzbudil medzinárodnú pozornosť, keďže jej Viktor Orbán ponúkol azyl v Maďarsku. Mediálny tlak zaúčinkoval, v roku 2019 dostala azyl vo Švédsku. Ešte predtým, v roku 2018 sa vydala za svojho evanjelikálneho pastora, Štokholmčana Cai Bergera.

Cai sa pokúša vysvetliť mi švédsku mentalitu, ktorá by mohla objasniť špeciálnu švédsku cestu. Švédi, hovorí pastor, majú po prvé svoju kultúru konsenzu, „nechceme sa od seba navzájom odlišovať“. Iba tak sa dá pochopiť, že evanjelikálny predseda kresťanských demokratov, ktorý je považovaný za pravicového konzervatívca, išiel na štokholmskú Gay Pride Parade. Ale po druhé: Švédi majú „aj kultúru slobody“, hovorí Cai, „zrušili sme otroctvo pred 700 rokmi a mali sme jeden z prvých zákonov o slobode prejavu“.

Aj Cai a Aideen na jar ochoreli na koronu. Cai mal suchý kašeľ, vysokú horúčku a studené nohy, Aideene symptómy boli podobné, ale popri tom ju boleli oči. Netušia, kde sa nakazili. V ich farnosti bol známy len jeden prípad, Aideen si myslí, že sa nakazila v štokholmskom metre.

Cai a Aideen odsudzujú stratégiu Andersa Tegnellsa. „Tento guru, tento humbuk!“ hovorí Cai s opovrhnutím. Existovali facebookové fanúšikovské skupiny, v ktorých sa vypúšťali takéto a podobné výzvy: „Dnes musíme obzvlášť myslieť na Andersa Tegnella!“ Ľudia sa predvádzali v tričkách s portrétmi Andersa Tegnella, poniektorí si dokonca dali vytetovať jeho podobizeň. „They had triage lists,“ (mali triediace zoznamy) hovorí švédsky pastor Cai, „it was lea­ked to the press“ (preniklo to do tlače). Iránska kresťanka Aideen hovorí: „Keď máš viac ako sedemdesiat, nemáš už vo Švédsku žiadnu hodnotu.“

Iránka Aideen Strandsson a švédsky pastor Cai.

Za Gretou

Cestujem hlbšie do švédskeho vnútrozemia. Chcem byť bližšie pri osobách, ktoré by mali byť pre novšiu švédsku identitu významné: Greta Thunberg, Pipi Dlhá Pančucha a IKEA-Grün­der Ingvar Kamprad.

Záškoláčka Greta ide od konca augusta opäť do školy. V korona časoch nastal okolo nej pokoj, na jar bola aj ona presvedčená, že sa zrejme nakazila. Prehliadka jej školy mi nebola umožnená, ale vidím zvonka začiatok školského roka. Vytriezvejúce zistenie: Prakticky všetci učitelia tejto školy, do ktorej chodí najslávnejšia klimatická aktivistka na svete, jazdia do práce autom a sami. Tieto autá nemajú v žiadnom prípade nízke emisie, ale sú to staré kombi, na akom jazdím aj ja. Veľa menších detí je už hodinu pred začiatkom vyučovania tu, aby sa spolu pohrali.

Mládež vo veku Grety prichádza neskôr. Samotnú Gretu však nevidím. Ale zato vidím pár minút po začiatku vyučovania vchádzať nejaký obrovský Offroader. Offroaderom ako Porsche Cayenne očividne prinášajú svojho potomka do školy rodičia patriaci medzi „nových Švédov“. Povzbudzujúce zistenie: Títo noví Švédi majú na spätnom zrkadle svojej luxusnej káry zvyčajne zavesený ruženec.

Na tom istom štokholmskom predmestí sa nachádza aj centrála farmaceutického koncernu, na ktorý sa toto leto upínajú nádeje celej EÚ: AstraZeneca, firma, ktorá spolu s Oxfordom vyvíja sľubnú vakcínu proti korone. V deň pred mojím príchodom oznámila AstraZeneca, že dočasne pozastavila testovanie, keďže jeden z účastníkov má problémy s chrbticou. Prehliadka spoločnosti mi nebola umožnená. Prezerám si teda centrálu koncernu plávajúc vo vode, pretože tá centrála leží pri treťom najväčšom jazere Švédska, pri Mälaren. AstraZeneca je mesto v meste, pozostáva z množstva budov postavených z červených tehál. Napriek jasne žiariacemu obedňajšiemu slnku svieti v mnohých firemných oknách svetlo. Z niektorých komínov stúpa biely dym.

Cestujem zo Södermanlandu smerom na juh, najmä do toľko ospevovanej historickej provincie Småland, teda do „malej krajiny“. Tvorí ju nespočetne veľa jazier a ešte viac ostrovčekov s domčekmi v príjemne výrazných farbách, pred ktorými na vetchých stožiaroch vejú dlhočizné a úzke vlajky Švédska. A je tu veľa pozoruhodností, napríklad že veľa obyvateľov tejto veľmi globalizovanej krajiny stále počíta vzdialenosti v míľach – pričom jedna švédska míľa je dlhá desať kilometrov.

V akomsi östergötländskom zapadákove, v takmer neobývanej lokalite nazvanej Hackelboö, zastavujem na parkovisku pri diaľnici. Je skoro ráno, chcem sa osviežiť v jazere, s nadšením kráčam podľa značky, ktorá sľubuje, že vo vzdialenosti 400 metrov je „Badplats“. Čaká ma tam rajské miesto, ktoré svedčí práve tak o švédskom individualizme, ako aj o švédskej otvorenosti a aj o duchu švédskej spoločnosti.

Už lesná cestička k jazeru je nezvyčajná. Akísi nadšenci si dali robotu postaviť v strede tejto cesty úzku lávku z troch veľmi úzkych a veľmi dlhých dosiek. Nie je ľahké kráčať po tejto nezmyselnej lávke, šmykľavé drevá sa prehýbajú a človek bojuje, aby udržal rovnováhu ako povrazolezec v cirkuse, ale je to naozaj originálne. Komu toto len napadne? Zjavne Švédom.

Pri jazere to je už priam ohňostroj originality a prajnosti. Miesto na kúpanie je nádherné, sú tu pozorovateľne prírody, obrovská pavučina s veľkými okami natiahnutá medzi stromami s nadživotným umelohmotným pavúkom a k tomu prináležiaca výstava pavúkov, ktorá má takýto názov: „Viete, čo to znamená zabiť pavúka, alebo?“ Je tu aj sofistikovaný vysoko murovaný a zdobený gril, na ktorom môže každý podľa chuti a nálady grilovať, a za ním rovnako dôkladný prístrešok, dokonca s pevnou strechou. Je plný čerstvo narúbaných klátikov voňavého brezového dreva. Drevo možno slobodne použiť.

Za Pipi Dlhou Pančuchou

Cestujem za Pipi Dlhou Pančuchou. Rád čítam svojej trojročnej dcére z kníh o Pipi Dlhej Pančuche a svoju švédsku cestu som jej objasnil tak, že je to vlastne návšteva Pipi. A keďže svojej dcére z princípu neklamem, cestujem naozaj aj do Vimmerby. Je to pokojné malomesto, kaviareň Deluxe je zatvorená a je na nej oznam, že to bude, až „kým vírus neodoznie“. Skúška zboru v evanjelickom mestskom kostole pozostáva viac z ticha ako zo spevu a človek tu vidí viacej zahalených moslimov za volantom áut ako hocikde inde vo svete.

Farma Näs, na ktorej vyrastala autorka Pipi Astrid Lindgren, je ešte stále z väčšej časti vo vlastníctve rodiny. Zriadili tu múzeum, ktoré je však pre koronu do budúceho roka zatvorené. Cez záhradný plot vidím rodičovský dom Astrid Lindgrenovej, ktorý bol predobrazom pre Pipinu vilu Kunterbunt so známou verandou (po slovensky vila Vilôčka), tam býval Pipin kôň, ktorého ona dokázala nadvihnúť, lebo to bolo najsilnejšie dievča na svete. V záhrade bývalej fary – rodina Astrid Lindgrenovej si prenajala toto hospodárstvo od evanjelickej fary – vidím Pipin limonádový strom s nízko visiacimi konármi. 

Tu si opäť raz viac uvedomujem, aká švédska je Pipi Dlhá Pančucha, toto drzé dievča s dvoma pančuchami rôznej farby, je to bezhraničný švédsky individualizmus par excellence. Žija sama vo vile Vilôčke. Jej rodičia sú mŕtvi, ale vôbec nie je preto smutná, páči sa jej bývať sama so svojou opičkou, a veď jej skvelí priatelia Tomy a Annika ju navštevujú naozaj často. Aj priemerní Švédi žijú najradšej sami, odsťahujú sa tak rýchlo z rodičovského bytu ako žiadni iní Európania. A aby zrealizovali túto štátom podporovanú ideológiu samostatného bývania, spustili sociálni demokrati v šesťdesiatych rokoch gigantický „miliónový program“, vďaka ktorému za pár rokov vybudovali celé obytné bloky s miliónom bytov. Dnes sú aj okolo vily Vilôčky obytné domy. Kde kedysi stál sto metrov dlhý kravín patriaci farme Nas, sú dnes garáže pre bytové domy.

Korona mala v tichom Vimmerby celkom iný priebeh, bolo tam len okolo 60 infikovaných a jedno jediné úmrtie. Astrid Lindgren je populárna obzvlášť v nemecky hovoriacich krajinách, ale tohto roku upadol turizmus spojený s týmto fenoménom, s výnimkou niekoľkých týždňov koncom júna a v júli, keď mladí Nemci nasadli do svojich pracovných dodávok a vyrazili sem, lebo cestovanie po Švédsku sa toto leto javilo ako vzrušujúce dobrodružstvo.

Švédske opatrenia proti korone pôsobia na jednej strane veľmi uvoľnene, rúška tu napríklad nenosí takmer nikto, na druhej strane sa dôkladne dbá na to, aby nevznikali žiadne zhromaždenia ľudí. Zábavný park „Astrid Lind­grens Wärld“ mal preto v roku 2020 otvorené len jedenásť dní. Švédske úrady zakázali dokonca aj v lete zhromaždenia nad 50 ľudí. A keďže niektoré open-air-shows sú tu pripravované pre 6000 divákov, zatvorili opäť aj celý zábavný park.

Vimmerby, tu na verande žije kôn Pippi Dlhej Pančuchy.

Za zakladateľom IKEY

Cestujem ďalej na juhozápad zo Smålandu, do dediny zakladateľa Ikey Ingvara Kamprada. IKEA, to sú iniciálky utvorené zo slov: Ingwar Kamprad, jeho domovskej farmy Elmtaryd a jeho maličkej rodnej obce Agunnaryd.

Elmtaryd a Agunnaryd, to je Švédsko ako z obrázkovej knižky. Prevláda tu rozptýlené osídlenie, každých dvesto metrov sa z lesa vynorí červený drevený dom, aj tie dlhé úzke vlajky tu vidno často. Odstup, ktorý sa stredomorské národy v časoch korony len s veľkou námahou snažia dodržať, tu prirodzene poskytuje samotná forma osídlenia.

Elmtaryd sa ukrýva v lese na veľmi odľahlom mieste, vedie tam neasfaltovaná poľná cesta z jednej vedľajšej cesty. Gazdovstvo pozostáva z viacerých navzájom k sebe obrátených domčekov, z kravského pasienka s niekoľkými symbolicky držanými kravami a s nekonečne dlhou šopou, presne ako predtým na usadlosti Näs. Na Elmtaryd žije rodina potomka sestry Ingvara Kamprada. Sedliakmi už nie sú.

Drevené domy sú tu všetky červené, čo však neznamená, že sú všetky rovnaké. V detailoch sú všetky také jedinečné, že človek by si každý jeden rád odfotil.

Inzercia

V Agunnaryde, ktorého status bol v roku 2010, keď počet obyvateľov klesol pod 200, degradovaný na „malú obec“ (småort), sa korona ani nevyskytla. Centrum dediny je kompaktne sústredené: samoobslužná čerpacia stanica, miesto pre zber druhotných surovín a potraviny s kaviarňou. Zvonka nič nepoukazuje na toho v roku 2018 zosnulého Agunnarydčana, ktorý v celom svete preslávil švédsku funkcionalitu a krásu, ako aj švédske pokrmy a vlastné mená.

Keď som prekročil prah prázdnej kaviarne, hovorí mi jeden Agunnarydčan s dvomi blonďavými deckami: „Ingvar Kamprad platí za kávu.“ Myslí tým, že tento známy držgroš spolufinancoval stavbu kaviarne asi 30-tisíc eurami. Na barovom pulte stojí termoska s filtrovanou kávou, termoska s horúcou vodou a šálka s čajom. To je všetko. Kto si v obchode kúpi koláč, dostane kávu alebo čaj zadarmo.

Vonku vedľa kontajnera so sklom sa zhováram s dedinčanom, ktorý môže mať tak okolo päťdesiatky – je to továrenský robotník so sivou kozou briadkou. Zhovárame sa dlho a po celý čas opodiaľ neustále vynáša rumunský rómsky pár oceľový šrot z kontajnera do dodávky s britskou poznávacou značkou. Keď sú hotoví a vyrážajú, hovorí mi chlapík s kozou briadkou tlmeným úsmevom: „Viete, že to, čo tam robia, je nelegálne?“ Priateľské Švédsko, pomyslím si, na väčší odpor tu cudzinci za svoje neprístojné správanie nenarazia.

Robotník s kozou briadkou rozpráva, že poznal Kamprada: „Ingvar prichádzal každý rok a sedával vonku na terase svojej kaviarne.“ Neprestajne mal pod perou „Snus“, švédsky žuvací tabak. „A keď jeho prastaré volvo opäť raz nechcelo naskočiť, všetci spolu sme ho roztlačili.“

Je to už známe klišé o extrémne šetrnom Smålandčanovi, vlastníkovi koncernu, ktorý dosahoval aj hodnotu až 50 miliárd eur. „Ale obci zanechal nadáciu so 60 miliónmi korún, z toho 22 miliónov išlo do tamtoho domova pre seniorov.“ A skutočne, naprieč ulicou stojí pár jednoduchých bungalovov s plochou strechou. Na jednej z veránd, ktorá by bola priúzka pre koňa Pipi Dlhej Pančuchy, sedí ozajstná švédska babka. Seniori v Agunnaryde mali šťastie. Šťastie, aké nemali mnohí iní staručkí Švédi počas prekliatej jari roku 2020.

Chlapíkovi s kozou briadkou z dedinky IKEA sa zdá švédska stratégia proti koronavírusu na hovno: „Nemali starých nechať napospas smrti.“ Všade sa ľudí pýtam na ich názor. V regióne Schonen na juhu, v Smålande, v Sö­der­man­lande aj v Štokholme. Reprezentatívne to byť nemôže. Prieskumy ukazujú, že Andersovi Tegnellovi sa ešte stále dostáva relatívne dosť veľkej podpory, no počúvam aj o množstve skepsy a neistoty.

Vášnivú obhajobu švédskej cesty počúvam od mladého Somálčana v Štokholme. To sa môže zdať prekvapujúce, keďže úmrtnosť v štokholmskom somálskom gete Rinkeby – sídlisku z miliónového programu – bola obzvlášť vysoká. No somálsky vodič Uberu vyhlasuje: „Je rozdiel, či sa niekomu povie, že ty zomrieš alebo dávaj na seba pozor.“ Švédskou demokraciou je nadšený, sloboda je lepšia ako lockdown. Somálsko je v tomto zmysle úplne iné: „Vládne tam z Kataru financovaný diktátor.“ Somálčan povie vetu, ktorej spočiatku nerozumiem: „V Somálsku je korona dobrá.“ Následne mi vysvetľuje, že by v Somálsku ešte na tom boli dobre, keby koronavírus bol ich najväčší problém.

Dedina zakladateľa Ikey Ingvara Kamprada.

Za Andersom Tegnellom

Vo štvrtok idem na tlačovú konferenciu Andersa Tegnella o korone. Je to už 93. Prvú mal 4. marca, na jar jeho úrad informoval každodenne, vtedy sa stal celosvetovo obdivovanou a nenávidenou superstar epidemiológie. Od leta štátny zdravotný úrad informuje dvakrát týždenne. Tegnell dáva po každej tlačovke 10 – 15 rozhovorov. V rámci krásneho švédskeho rovnostárstva sa každé jedno médium dostane na rad, zvyčajne vždy na tri minúty. Hoci som o interview nežiadal, dostanem ho aj ja.

„Pressträff“ sa koná na prízemí zadného krídla budovy úradu „Folkhälsomyndigheten“. Dvere na ulicu zostávajú otvorené, ochrankárka a ochankár stoja na stráži. Ochrankár, ktorý je blízkovýchodného pôvodu, hovorí: „Našťastie sme ešte nikdy nemuseli zasiahnuť.“ Desať metrov pred dverami stojí hlúčik demonštrantov – sú to nezdravo a roztrpčene vyzerajúci ľudia. Nad hlavami držia transparenty, na ktorých sú porovnania švédskych čísiel úmrtí s nórskymi a fínskymi. „Tí sú proti všetkému,“ hovorí ochrankár prevracajúc oči. „Veria, že celý svet je proti nim.“ Kým inde v Európe sa korona-protesty obracajú proti obmedzovaniu občianskych práv kvôli vírusu, vo Švédsku je to presne naopak – títo ľudia požadujú tvrdšie donucovacie opatrenia štátu.

Aj keď sa vo Švédsku už dlhšie nič zvláštne nedeje, sú aj v tento deň prítomní mnohí novinári z viacerých krajín sveta. Počuť aj francúzštinu. Vo vstupnej hale stoja fľaše s vodou a termosky s kávou. Možno si tu vziať notesy s nápisom „Folkhälsomyndigheten“ a suverénne najškaredšie perá v tejto galaxii.

Keď Anders Tegnell potom stojí predo mnou, som náramne udivený. Jeho fotky, ktoré zverejnili médiá, ho ukazovali ako drsného škandinávskeho obra, ako zúrivého Vikinga vo svetri z ovčej vlny, stojaceho osamote proti celému civilizovanému svetu. Väčšinou bol fotografovaný ostro zdola, vážny a divoko odhodlaný.

Naproti tomu, ja vnímam tohto 64-ročného muža celkom inak. V skutočnosti nie je veľmi vysoký a skôr dosť útly. Veľa sa usmieva, a pokiaľ nemá slovo, postáva s preloženými rukami ako nervózny študent pred skúškou. Ak by som nevedel, že ide o Andersa Tegnella, tohto muža by som si ani nevšimol.

Novinky, o ktorých referuje Tegnell počas tlačovky, nie sú celkovo príliš dramatické. Aj počas neskorého leta 2020 predstavuje Švédsko výnimku. Zomrel len jeden človek. Kým nákazy inde v Európe prudko stúpajú, v niektorých krajinách dokonca exponenciálne, v predtým tak ťažko skúšanom Švédsku sa teraz nič nedeje. V 35. týždni, bilancujú zdravotnícki úradníci, sa uskutočnilo toľko testov ako doteraz ešte nie – 120-tisíc – a z nich bolo 1,2 percenta pozitívnych. To je menej než kedykoľvek doposiaľ.

1335 pozitívnych testov za jeden týždeň, to je približne na úrovni Slovenska, ktoré však má o polovicu menej obyvateľov a na začiatku roka bolo oveľa menej premorené než Švédsko. Vo Švédsku malo koronu skoro jedno percento populácie, v prípade Slovenska sa potvrdilo sotva u promile obyvateľstva. Uspokojivá odpoveď pre tento protirečivý trend nie je ponúknutá. Podľa všetkých dostupných údajov je aj Štokholm stále veľmi ďaleko od kolektívnej imunity.

Pre Švédov, ktorí si vedome alebo nevedome zinternalizovali misiu ako „morálna veľmoc“, to bolo pokorujúce leto. Boli páriami. Sotva im nejaká krajina dovolila bez problémov pricestovať. Teraz cítiť zadosťučinenie, že je to práve Tegnell, ktorý Švédov musí varovať pred cestovaním do cudziny. Švédom cestovanie nezakazuje, ale radí im, aby si preverili, či zdravotná poisťovňa v prípade nakazenia zaplatí. Doslova hovorí: „Vo Švédsku máme inú situáciu ako v ostatných európskych krajinách, lebo neprechádzame od uzavretia spoločnosti k jej opätovnému otvoreniu. Pravdepodobne máme menšie riziko šírenia vírusu než iné krajiny. Naša stratégia bola konzistentná a udržateľná.“

Tegnellovo zadosťučinenie súvisí s jeho starou tézou, že akákoľvek korona-stratégia musí byť vhodná, aby ju obyvateľstvo akceptovalo a znášalo celé mesiace alebo dokonca roky. Toto má niečo do seba. Kto ľudí núti, aby si nasadzovali rúško pri osamotenej prechádzke v lese, to dlho nevydrží.

Po polhodine sa tlačová beseda končí. Andres Tegnell odchádza do predsiene a dáva individuálne rozhovory. Tlačový štáb dbá na rovnomerné rozmiestnenie ľudí v budove a mňa i ďalších zaženie naspäť do sály.

Tam robia prítomní novinári rozhovory medzi sebou. Blonďavý švédsky televízny reportér, ktorý pracuje pre japonskú stanicu, točí interview s nórskou televíznou reportérkou. Ona má 40 rokov, čo viem vďaka tomu, že sa jej to on opýtal. Švéd sa pýta: „Ako Nórsko reagovalo na švédsku stratégiu?“

Nórka odpovedá: „Ľudia boli zvedaví. Nóri boli trochu prekvapení. Lenže toto je maratón, a nie šprint. Veď uvidíme.“

„Čo hovoria Nóri, že počty nakazených v Nórsku stúpajú, kým vo Švédsku sú veľmi nízke? Mení to vnímanie švédskej stratégie?“

„Samozrejme, zaujíma nás to. Existuje debata. Nevieme, čo je správne a čo nesprávne. Ani len nevieme, či existuje správna alebo nesprávna odpoveď.“

Anders Tegnell.

Dve otázky

Keď Švéd odíde von, nórsku reportérku si odchytím. Jej slová pre švédskeho kolegu mi nepripadajú úprimné, keďže Nórsko sa rozhodlo pre jednu z najtvrdších izolačných stratégií, a to aj s veľkou podporou verejnosti. Pýtam sa Nórky: „Neboli ste len zdvorilá voči švédskemu kolegovi? Naozaj veríte, že neexistuje ani správna, ani nesprávna odpoveď?“

Bez okolkov priznáva: „Áno, bola som zdvorilá. Povedať, že sme boli prekvapení, je jemný spôsob, ako sa vyjadriť. V skutočnosti sme si kládli otázku, čo to tam, kurva, stvárate?! Keby sme v Nórsku mali 120 mŕtvych za jediný deň, ľudia by vyšli do ulíc s vidlami.“

Pýtam sa dvoch mladých švédskych kolegýň, ako hodnotia situáciu v sprivatizovaných domovoch sociálnych služieb so zahraničnými opatrovateľkami, ktoré skáču od jedného zle zaplateného zamestnania k druhému. Mladé Švédky reagujú zneistene – nemajú odpoveď. Jedna napokon povie: „Na druhej strane, v štátnych ústavoch ľudia zomierali rovnako. V tom nebol rozdiel.“

Potom som na rade ja. Volajú ma do predsiene. Mám k dispozícii tri minúty s najkontroverznejším epidemiológom v Európe. Ako skoro všetci tu, aj on vystupuje bez rúška.

Mám preňho len dve otázky.

Prvá: Seriózne nemecké noviny o ňom napísali, že pri korone stavil na mäkkú stratégiu okrem iného aj preto, lebo v roku 2009, keď WHO vyhlásila stav pandémie pre prasaciu chrípku H1N1, propagoval očkovanie piatich miliónov Švédov, vinou čoho však 500 ľudí ochorelo na narkolepsiu. Jeho odpoveď prichádza ako výstrel z pištole: „Nie, to nie je pravda.“

Aha, pomyslím si, keď tam mlčky postával, pôsobil krehko, keď však hovorí, prejavuje sa ako tvrdohlavý pes. S tým chlapíkom nepohneš. Vysvetľuje, že očkovanie proti prasacej chrípke bolo veľmi efektívne, ostatné škandinávske krajiny to urobili rovnako a okrem toho nešlo o jeho rozhodnutie ani nemalo nijakým spôsobom vplyv na súčasnú švédsku korona-stratégiu.

Položím svoju druhú otázku: Aký veľký problém sú opatrovateľky v súkromných domovoch dôchodcov? Anders Tegnell hovorí: „To je len jeden z množstva problémov. Bola zvolaná komisia, ktorá to práve posudzuje.“ Ešte trochu nalieham: Bola privatizácia domovov sociálnych služieb podľa vás chybou?

S tým nechce len tak súhlasiť: „Súkromné domovy seniorov a štátne domovy dôchodcov boli zasiahnuté podobným spôsobom.“

Tým pádom som hotový. Poďakujem sa tomu útlemu chlapíkovi s pevným hlasom a uvoľním priestor nasledujúcemu médiu.

Keď teraz rekapitulujem svoje interview, musím stále myslieť na malý odstup, ktorý voči mne udržiaval hlavný švédsky epidemiológ. Našťastie, pravdepodobnosť nakazenia sa koronou je teraz vo Švédsku omnoho nižšia ako doma. Ak by som sa však predsa len nakazil, tak najpravdepodobnejšie by to bolo od Andersa Tegnella.

Nikto vo Švédsku neudržiaval voči mne taký malý odstup ako práve on.

Odporúčame