Vráťme sa s radosťou k Eucharistii! List s týmto názvom rozoslal biskupským konferenciám na celom svete prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Robert Sarah. Datovaný je 15. augusta, kedy cirkev slávi Nanebovzatie Panny Márie, 3. septembra ho osobne schválil pápež František. Pred niekoľkými dňami obsah listu zverejnil aj vatikánsky denník L´Osservatore Romano. 

Kardinál v ňom píše, že je urgentné vrátiť sa k normálnosti kresťanského života s fyzickou prítomnosťou na svätej omši všade tam, kde to okolnosti pandémie dovoľujú.

Žiadny mediálny prenos svätej omše nie je porovnateľný s osobnou účasťou, ani ju nemôže nahradiť, zdôrazňuje kardinál Sarah. „Pandémia spôsobená novým koronavírusom vyvolala rozrušenie“, a to nielen v spoločenských a rodinných procesoch, „ale aj v živote kresťanskej komunity, vrátane liturgickej dimenzie,“ konštatuje kardinál.

„Zatiaľ čo pohania stavali chrámy len tým božstvám, ku ktorým ľudia nemali prístup, kresťania hneď po tom, čo im bola umožnená sloboda kultu, rýchlo stavali miesta, ktoré by boli domus Dei et domus ecclesiae (domom Boha i domom cirkvi), kde by veriaci mohli nadobudnúť poznanie, že sú Božie spoločenstvo.“ Preto „Pánov dom predpokladá prítomnosť rodiny Božích detí“.

V súvislosti s tým, ako cirkev reagovala na situáciu pandémie kardinál poznamenáva, že „kresťanská komunita nikdy nesledovala izoláciu a nikdy neurobila z cirkvi akési mestečko uzavretých dvier. Kresťania, ktorí sú formovaní k hodnote komunitného života a k hľadaniu všeobecného dobra, sa vždy usilujú o začlenenie sa do spoločnosti“.

„Aj počas pohotovostného stavu pandémie sa prejavil veľký zmysel pre zodpovednosť: v počúvaní a v spolupráci s občianskymi autoritami a s expertmi“, biskupi „boli pripravení prijať ťažké a bolestné rozhodnutia, až po predĺžený zákaz účasti veriacich na slávení Eucharistie“.

K téme
Misia kardinála Saraha Zdieľať

„Len čo to však okolnosti dovoľujú,“ zdôrazňuje kardinál Sarah, „je nevyhnutné a urgentné vrátiť sa k normálnosti kresťanského života, ktorý má budovu kostola ako dom a slávenie liturgie, osobitne Eucharistie, ako ,vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého prúdi všetka jej sila´ (Sacrosanctum Concilium, 10). Uvedomujúc si skutočnosť, že Boh nikdy neopúšťa ľudstvo, ktoré stvoril a že aj tie nejtvrdšie skúšky môžu priniesť ovocie milosti, prijali sme vzdialenie sa od Pánovho oltára ako čas eucharistického pôstu, užitočný, aby sme znovuobjavili jeho životnú dôležitosť, krásu a nesmiernu vzácnosť. Avšak hneď, ako je to možné, treba sa vrátiť k Eucharistii“ s „ešte väčšou túžbou stretávať sa s Pánom, byť s ním, prijať ho, aby sme ho niesli bratom prostredníctvom svedectva života plného viery, lásky a nádeje“.

List navrhuje aj niektoré konkrétne opatrenia na podporu rýchleho a bezpečného návratu k eucharistickému sláveniu. „Patričná pozornosť voči hygienickým a bezpečnostným normám však nesmie viesť k sterilizácii gest a rítov,“ prízvukuje kardinál Sarah, ktorý nabáda biskupov „rozvážne, ale pevne pracovať na tom, aby účasť veriacich na slávení Eucharistie nebola zo strany občianskych úradov klasifikovaná ako ,davové zhlukovanie´ a nebola vnímaná na tej istej úrovni, či dokonca ešte na nižšej, ako rekreačné formy zhromažďovania“.

Kardinál tiež pripomína príslušné kompetencie, že totiž „liturgické normy nie sú matériou, v ktorej by mohli stanovovať zákony občianske autority, ale jedine kompetentné cirkevné autority (porov. Sacrosanctum Concilium, 22)“.    

Pokiaľ ide o otázku spôsobu prijímania Eucharistie, spoľahlivým pravidlom pre veriacich je poslušnosť voči nariadeniam biskupa, pripomína kardinál Sarah, pričom veriacim kladie na srdce dôležitosť pestovania zmyslu pre adoráciu Vzkrieseného prítomného v Eucharistii.

V závere listu kardinál Sarah zdôrazňuje celostnú starostlivosť cirkvi o človeka, s vedomím dôležitosti jeho pozemskej existencie, no oveľa väčšej dôležitosti večného života: „Toto je viera Cirkvi dosvedčovaná po stáročia mučeníkmi a svätými, pozitívna zvesť, ktorá oslobodzuje od jednorozmerných redukcionizmov, od ideológií: povinnú starostlivosť o verejné zdravie cirkev spája s ohlasovaním a sprevádzaním k večnej spáse duší.“