Na začiatku sa treba vzdať nádeje na to, že v roztrieštenej Sýrii nájdeme niekoho, komu treba držať stranu. A tiež sa treba vzdať naivnej predstavy, že odstavením konkrétneho človeka či skupiny v sa v krajine niečo zmení.
Práve týmto opojením dlho žil Západ a USA. Pred niekoľkými rokmi, keď titulky magazínov oslavovali revolúcie spojené pod spoločný slogan Arabská jar, to vyzeralo jednoducho. Asad spĺňal podobné kritériá ako Kaddáfí – diktátor využívajúci silu proti vlastným občanom – a prezident Bush ju zaradil do osi zla. Tiež využíval tvrdú silu, aby udržal umelo sformované zriadenie, inak etnicky a táborovo silno rozdelené. Asadova Sýria však bola oveľa civilizovanejšia. Napríklad vtedy, keď prijala veľké množstvo utečencov z Iraku.
Sýrsky prezident Baššár al-Asad a ruský prezident Vladimír Putin s manželkami počas stretnutia v Moskve v roku 2005. Foto - Profimedia
Keď sa blízky Východ začal rozbíjať do terajšieho stavu, hlavne ako následok nezvládnutej americkej intervencie v Iraku, ktorá vdýchla život silám v dnešnom ISIS, ukázala sa Asadova pragmatickosť naplno. Keďže jeho cieľom bolo najmä udržať svoj režim, nemal problém ani s tým, aby občas jeho letectvo podporilo Islamský štát, ak ten práve bojoval s jeho opozíciou.
Nieže by jeho opozícia boli umiernení bojovníci, ako sú často v médiách označovaní. Sú to podobne krutí ľudia ako Islamský štát. No tiež sa ukazuje, že tam, kde prestali platiť pravidlá starej Sýrie – a to je už dnes väčšina krajiny – nastalo pre obyvateľov čisté peklo. Práve z tých oblastí sú sýrski utečenci, ktorí sa stali symbolom súčasnej utečeneckej migrácie do Európy.
Toľko na vysvetlenie, prečo tu nie je možné nikomu držať stranu. To neznamená, že robiť sa nemá nič, hoci v tomto rozpoložení to nie je jednoduché. A tu Západ silno zlyhával. Dva roky bola jeho pozícia o tom, že predsa nie je možné spolupracovať s diktátorom asadovského typu. Tento postoj Západ betónoval ako dôkaz morálnej konzistentnosti, že s takými režimami sa nespolupracuje. Za alternatívu si zvolil ničnerobenie, ak nerátame vojenskú podporu malých nepodstatných skupín, ktoré bojovali samy za seba.
Asad nebol dosť silný, aby otrasy v regióne, ktoré sa preliali aj do jeho krajiny, udržal pod kontrolou. Na mnoho strán rozdelená Sýria, ktorú v minulosti v pokojnom chode udržiavala vojenská sila, sa bez tejto sily naplno rozštiepila.
Asad kontroluje stále menšie pozície. Vo zvyšku krajiny vládne chaos, Islamský štát a iné islamistické skupiny – Islamský front či Al Nusra. Prebiehajúce boje sú výsledkom rozličných kombinácií v závislosti od toho, kto na koho narazí. Najzraniteľnejší sú kresťania, ktorí v krajine ani v regióne nemajú silného spojenca.
Zatiaľ čo sa Západ utvrdzuje v presvedčení, že v tejto situácii nemôže zasiahnuť, jeho váhanie využíva Rusko. Prezident Putin má na to mnoho dôvodov. Je to pre neho možnosť, ako sa vo svete opäť dostať do pozície sily riešiacej geopolitické problémy. Zároveň to odvracia pozornosť od Ukrajiny, kde sa humanitárna situácia v zásade nijako nezlepšuje a Putin za to nesie zodpovednosť. V neposlednom rade, Rusko nemôže ignorovať hrozbu, že ISIS dnes vo veľkom trénuje mnoho bojovníkov z jeho teritória, ktorí sa vracajú späť a predstavujú výrazné bezpečnostné riziko.
Zatiaľ čo sa Západ utvrdzuje v presvedčení, že nemôže zasiahnuť, jeho váhanie využíva Rusko.
Nech už má dôvodov koľkokoľvek, tým, že sa rozhýbal ako prvý a začína si v Sýrii budovať silnú vojenskú pozíciu, opäť poukázal na spomalenosť Západu. Západ má stále pravdu v morálnom hodnotení Asada. No až teraz začal chápať, že iná cesta ako dočasné spojenectvo neexistuje. To je napríklad dnes už oficiálna pozícia Angely Merkelovej a celého radu krajín, na čele s Rakúskom ako najhlasnejším zástancom rýchleho rokovania o spolupráci s Asadom. S cieľom situáciu stabilizovať a vytvoriť dohodu o silnej koalícii pre postasadovskú éru.
Rozhasené vzťahy USA, EÚ a Ruska kvôli Ukrajine sú hlavným dôvodom, že sa doteraz nesformovala sila schopná stopnúť Islamský štát. Naivné predstavy, že sa o niečo pokúsi Turecko, sa rozpadli hneď, ako sa ukázalo, že Turecko chápe ISIS ako spojenca v boji proti Kurdom či ako partnera pre biznis s ropou.
Prví z trojice USA, EÚ a Rusko sa rozhýbali Rusi. Tých motivuje geopolitický pragmatizmus aj snaha posilniť si imidž. Západ by mal odpovedať rovnako, hoci už len zo zištných dôvodov. No aj tých nezištných. Veď za posledných dvadsať rokov sa už zapojil do oveľa menej oprávnených vojenských akcií.
A mal by to spraviť, aj keby to znamenalo, že na začiatku bude potrebná spolupráca s Asadom.