Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
13. september 2020

Zápisky z trolejbusu

Zácvik

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Tentoraz o svojich šoférskych začiatkoch. 

Zácvik

Flickr/Owen and Aki

Po takmer päťmesačnej príprave a po zložení posledných, v poradí tretích skúšok, som sa oficiálne stal vodičom profesionálom.

Teoreticky.

Získal som síce 7 preukazov, ale prax žiadnu. Nasleduje ešte 13 dní, teda 13 pracovných zmien, každá na inej linke a s rôznymi staršími vodičmi. To znamená stráviť zhruba 9 hodín v kabínke vodiča na ploche dvoch metrov štvorcových s cudzím chlapom a miešať sa mu do remesla.

Prvé kolo po konkrétnej linke spravidla odjazdil on a potom som zasadol na trón ja a snažil som sa ho napodobňovať.

Katastrofa.

Musím zvládnuť niekoľko vecí naraz:

1. Akceptovať rozmery trolejbusu. Nesedím v aute, ale v kredenci. Trolejbus je veľmi široký a veľmi dlhý a sedím vysoko. Predné kolesá sú ešte meter za mojím chrbtom, v bežnom aute ich mám pred sebou. V zákrute dosť podstatný rozdiel.

2. Sledovať premávku.

3. Sledovať ľudí na zastávke a vo vnútri vo vozidle.

4. Sledovať pavučinu (drôty, výhybky, miesta bez prúdu).

5. Sledovať diery na cestách.

6. Zvládnuť osobnosť prítomného staršieho vodiča, ktorý nie je dvakrát nadšený tým, že s ním je v kabínke niekto iný a ešte k tomu nemehlo.

7. Zvládať prístroje a ovládače v priestore pracoviska vodiča – v každom voze sú umiestnené trochu alebo úplne inak.

8. Dodržiavať predpísané časy odchodov zo zastávok.

9. Sledovať palubný počítač.

10. Zdraviť protiidúcich kolegov, lebo to je bontón, a kto to nezvláda, je sfinga, ktorá nemá čo robiť za volantom MHD.

Inzercia

Bonus: Zvládnuť vlastný stres.

To je desať beusáckych rán (Beusák – starý názov pre pracovníka dopravného podniku: odvodené od starého názvu dopravného podniku – Bratislavská elektrická účastinárska spoločnosť, pozn.red.). Keby som o nich vedel v januári pri nástupe, asi by som nenastúpil.

1. 6. 2013

Čaká ma prvá pracovná zmena s nič netušiacimi cestujúcimi a pre mňa neznámym chlapom, starším kolegom. Služba v zácviku. To sú tie ceduľky za predným sklom - „vodič v zácviku“.

Noc bola nepokojná. Ráno žalúdok v hrdle, čelo studené. Pracovný čas od 4.15. Nastúpil som na nočný spoj o 3.10, ktorý ma odvezie na stanicu. Tam prestúpim na iný nočák, ktorý ma vysadí pred bránou podniku. Ale tu už je rušno. Vodiči postupne pokojne odchádzajú s pridelenými vozmi a ja im závidím. Závidím im ten pokoj a zručnosť.

Asi je naozaj dobre, že vopred nevieme, čo nás čaká.

Snažil som sa v stiesnených podmienkach kabíny praktizovať naučené a rešpektovať pripomienky staršieho kolegu. Vcelku rýchlo sme sa s každým spriatelili a keď vodič zácvikár videl snahu praktizovať jeho rady či pokyny, ľady sa celkom roztopili.

Trinásť dní ubehlo ako voda. Zácvik sa skončil.

Z trinástich vodičov bolo dvanásť fajn. Len jeden bol protivný. Vykrikoval. Dával mi najavo, ako to robím zle. Bol mi nepríjemný. Veľmi nepríjemný. O niekoľko dní som si uvedomil, že ten nepríjemný vodič bol vlastne moje zrkadlo. Veď takto nemožne som sa správal k vlastným deťom, keď som im niečo vysvetľoval alebo ich chcel niečo naučiť.

Bože, odpusť, chlapci moji, odpustite.

Učím sa vnímať nepríjemné veci inými očami. Nepríjemní ľudia už nie sú pre mňa bremenom, ale zrkadlom.

Ťažkým zrkadlom. Uf.

 

Rozhovor s Tomášom Komrskom si môžete prečítať tu a jeho ďalšie príbehy nájdete v jeho knižnej prvotine Zápisky z trolejbusu (Porta libri, 2018).

Inzercia

Inzercia

Odporúčame