Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. september 2020

História

Najťažší deň Pia IX.

Pred 150 rokmi, v septembri 1870, invázia talianskej armády ukončila vyše 1100-ročnú existenciu Pápežského štátu.

Najťažší deň Pia IX.

Porta Pia so stopami striel a zborené hradby tesne po útoku. Foto: Wikimedia.org

Víťazstvo v bitke pri Mentane, kde 4. novembra 1867 neveľká pápežská armáda s pomocou francúzskeho kontingentu porazila vojsko Giuseppeho Garibaldiho, vyvolalo v celom katolíckom svete vlnu eufórie. O vstup do pápežskej armády bol medzi mladými európskymi katolíkmi veľký záujem a jej početný stav presiahol 13-tisíc mužov v zbrani.

Pápežovo vojsko tvorili výhradne dobrovoľníci. Dve tretiny z nich pochádzali z radov domáceho talianskeho obyvateľstva. Zostávajúcu tretinu tvorili zahraniční dobrovoľníci, ktorí vstupovali najmä do radov Pápežských zuávov (Zuavi Pontifici), ktorých renomé obrovsky vzrástlo práve po víťazstve pri Mentane.

Pod pápežovými zástavami sa okrem najpočetnejších Francúzov, Belgičanov a Holanďanov stretli frankofónni Kanaďania, Íri a svoje zastúpenie mali aj poddaní cisára Františka Jozefa. Prakticky úplne však chýbali Američania, ktorým po tzv. Surratovej afére bolo zakázané vstupovať do pápežových služieb.

Pápežská služba prilákala aj mnohých prominentov. K zuávom vstúpil vnuk prvého mexického cisára (a adoptívny syn cisára Maxmiliana Habsburského) Agustín de Iturbe a v radoch Pápežských dragúnov (Dragoni Pontifici) zase slúžil syn karlistického uchádzača o španielsky trón Alfonso de Bourbon. Do pápežových služieb nezriedka vstupovali naraz viacerí súrodenci. Najznámejší je prípad plukovníka Athanasa de Charette, baróna de La Contrie, s ktorým u zuávov slúžili ešte dvaja jeho bratia a tretí bol u Pápežských dragúnov.

Bratia de Villèle v uniformách Pápežských zuávov vo vojenskom tábore na Námestí sv. Petra.

Víťazstvo pri Mentane malo upokojujúci vplyv aj na talianske obyvateľstvo Lazia, ktorého územie ako posledné z bývalých štyroch tzv. legácií zostalo po troch vojnách o taliansku nezávislosť ešte v pápežových rukách. Okrem toho, garibaldisti sa v roku 1867 voči domácemu obyvateľstvu nesprávali ako osloboditelia, ale skôr ako dobyvatelia. Túžby po národnom zjednotení preto u pápežových poddaných značne ochladli.

Toto si uvedomovali aj vo Florencii, kam sa z Turína tri roky po vyhlásení Talianskeho kráľovstva presťahovala vláda. Strojca talianskeho zjednotenia piemontský ministerský predseda gróf Camillo di Cavour na smrteľnej posteli zaprisahával svojho nástupcu, aby za žiadnych okolností nepoľavoval v úsilí získať Rím. A Večné mesto bolo k zlosti pápeža Pia IX. vyhlásené za hlavné mesto Talianska bez ohľadu na to, že v tom čase nebolo jeho súčasťou.

Pripojenie Ríma sa však po Mentane zdalo v nedohľadne. V Ríme stále zotrvával päťtisícový francúzsky vojenský kontingent, ktorý na pápežovu ochranu vyslal cisár Napoleon III. Po rakúsko-pruskej vojne však začalo byť zjavné, že veľmocenské ťažisko sa presúva v prospech mocnejúceho Bismarckovho Pruska. Časť talianskeho establišmentu preto svoje politické ašpirácie začala spájať viac s Berlínom než s Parížom, ktorý sa v tom čase napriek všetkým doterajším zásluhám už zdal viac brzdou než motorom dokončenia zjednotenia.

Bismarck v tejto hre, samozrejme, sledoval najmä svoj cieľ, ktorým bolo zjednotenie Nemecka. Vyhovovalo mu síce narušovať dominantný vplyv Francúzska na Apeninskom polostrove, ale rovnakou prioritou bolo získanie rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa za spojenca. Ten sa tiež rád štylizoval do roly ochrancu pápeža, len na rozdiel od Napoleona III. nemal také diplomatické a vojenské možnosti. Bismarck si preto nemohol dovoliť, aby talianska vláda svoje ambície voči Pápežskému štátu realizovala pod jeho patronátom.

Ďalšie riziko vyplývalo paradoxne z toho, že keby sa príliš bojachtivé Taliansko zapojilo do vojny proti Francúzsku na strane Pruska, bolo by to zrejme fatálnym škrtom cez Bismarckove plány udržať Napoleona III. v diplomatickej izolácii. Vo Viedni sa dokázali zmieriť s porážkou od Pruska, ale Taliansko brali ako svojho dedičného nepriateľa. Bolo veľmi pravdepodobné, že by neodolali pokušeniu odplatiť mu nedávnu stratu Milánska a Benátska. O to skôr, že na rozdiel od pruskej armády tú piemotskú či neskôr taliansku habsburské vojsko na bojovom poli opakovane a s prehľadom porážalo.

Talianska vláda preto musela trpezlivo čakať. Pápež a jeho kardináli si uvedomovali vratkosť svojho postavenia a tiež tlak, ktorému katolícka cirkev čelila zo strany liberálnych a socialistických hnutí. Preto Pius IX. okrem vojenských opatrení sa rozhodol aj pre ofenzívu na ideologickom poli. Na začiatku decembra 1869 sa v Ríme zišiel Prvý vatikánsky koncil, ktorý mal pripraviť katolícku cirkev na nastávajúce neľahké obdobie.

V lete 1870 došlo medzi Parížom a Berlínom k prudkému zhoršeniu vzťahov. Obe krajiny smerovali k vojne. Zámienkou, ktorá viedla k výraznej zmene mocenských pomerov na starom kontinente, bol malicherný spor o nástupníctvo na španielskom tróne. Bismarckom zmanipulovaný Napoleon III. 19. júla 1870 neuvážene vypovedal Prusku vojnu. Zhodou okolností to bolo deň po tom, čo kardináli na koncile odhlasovali dogmu o pápežovej neomylnosti vo veciach viery a mravov.

Udalosti nabrali spád. Začiatkom augusta francúzsky cisár nariadil stiahnutie kontingentu z Ríma. Nešlo o to, že by francúzska armáda tých 5000 vojakov vo vojne proti Prusku nejako zvlášť potrebovala. Francúzskej diplomacii neušlo talianske dvorenie sa Berlínu. Napoleon III. nariadil stiahnutie vojska z obavy, že Taliansko otvorene podporí Prusko. Francúzsky cisár síce vyhlásil, že nad Pápežským štátom naďalej drží ochrannú ruku, ale impulzívny Pius IX. to bral ako zradu.

Pápežský minister vojenských záležitostí a vrchný veliteľ pápežskej armády generál Hermann Kanzler bol práve u francúzskeho veľvyslanca, keď ten dostal depešu o stiahnutí vojsk. Veľvyslanec mlčky podal telegram Kanzlerovi, ktorý si ho prečítal a chmúrne predniesol: „Budeme rozdrvení, ale svoju úlohu splníme!“

Veliteľ pápežskej armády generál Hermann Kanzler.

Stiahnutie vojsk z Ríma bol pre Napoleona III. od začiatku chybný kalkul. Vládu vo Florencii polovičaté riešenie nijako neuspokojilo. Naopak, talianski ministri to vnímali ako prejav francúzskej slabosti. Vo vnútornej politike si Napoleon III. tiež nepomohol. Francúzski katolíci tvorili nezanedbateľnú politickú silu éry tzv. druhého cisárstva a Napoleona tolerovali práve pre jeho podporu pápeža. Stiahnutie vojsk z Ríma brali ako potvrdenie toho, že cisár je krivoprísažník a uzurpátor.

Francúzsko na kolenách

V tušení nevyhnutného zvolal 6. septembra Pius IX. radu kardinálov, na ktorej boli diskutované možnosti ďalšieho vývoja udalostí. Pápežovi sa ponúkala možnosť odísť do exilu na Maltu alebo do rakúskeho Innsbrucku. Oba varianty už mala pápežská diplomacia s Viedňou aj s Londýnom potichu predrokované. Alternatívu predstavovala možnosť zostať v Ríme, čeliť očakávanej invázii a demonštrovať tak svetu svoju odhodlanosť. Tento variant bol zároveň podstatne komplikovanejší pre taliansku vládu. S pápežom v exile by bola tzv. „Rímska otázka“ definitívne vyriešená. Pápež zotrvávajúci v okupovanom Ríme, naopak, predstavoval hrozbu ďalších problémov. Pius IX. sa rozhodol pre druhú možnosť.

Vojna sa pre Napoleona od začiatku vyvíjala veľmi zle. Po sérii porážok pri Wörthe a Wissembourgu a obkľúčení veľkej časti francúzskej armády pri Métách (Metz) vo Florencii začali špekulovať, ako zjavné oslabenie Francúzska využiť. Z domáceho väzenia na ostrove Caprera bol do Florencie povolaný Garibaldi a pod tlakom verejnej mienky bola jeho stúpencom povolená agitácia v prospech pripojenia Ríma.

Vo chvíli, keď v pre Francúzov tragickej bitke o Sedan francúzsky cisár padol do zajatia, sa Taliani rozhodli konať. Kráľ Viktor Emanuel II. sa chcel vyhnúť násilnému dobytiu Ríma. Vyslal preto k pápežovi parlamentára s mierovým návrhom. Pápež mal Taliansku postúpiť Rím a tým sa „oslobodiť od svetskej moci“. Za to mu kráľ garantoval zachovanie zvrchovanosti v tzv. Levovom meste, čo je časť Vatikánu ohraničená hradbami postavenými pápežom Levom IV. v 9. storočí. Kráľ tiež sľuboval finančnú podporu, ktorá mala pápežovi nahradiť výpadok daní zo strateného územia.

Viktor Emanuel dokonca urobil voči pápežovi „ústretové“ gesto v tom, že bol ochotný vzdať sa akýchkoľvek nárokov na Chrám sv. Petra. Nešlo o takú samozrejmosť, ako by sa dnes mohlo zdať. Ešte nebohý piemotský premiér Cavour, ktorý mal v talianskom establišmente množstvo nasledovníkov, mal ambíciu, že Talianske kráľovstvo bude vyhlásené práve v chráme svätého Petra a bazilika sa stane ústredným chrámom nového kráľovstva.

Prchký Pius IX. však kráľov návrh považoval za nehoráznosť a po vystrašenom grófovi Ponza di San Martino list div nehodil. Napokon ho šmaril na stôl a diplomatovi vmietol do tváre: „Nie som prorok, nie som ani syn proroka! Ale hovorím, že Rím nikdy nedobyjete!“ Gróf Rím okamžite opustil. Na druhý deň, 11. septembra 1870, sedemdesiatpäťtisícová kráľovská armáda pod velením generála Rafaella Cadornu prekročila hranice Lazia a v troch prúdoch postupovala na Rím.

Cadorna mal k dispozícii päť divízií. 12. divízia generála Nina Bixia postupovala pozdĺž pobrežia na hlavný pápežský prístav Civitavecchia. Z juhu sa cez Velletri po starej rímskej ceste Via Appia k Rímu blížil generál Angioletti. Sám Cadorna so 4. armádnym zborom, zahrnujúcim zostávajúce tri divízie, postupoval na Rím zo severu v dvoch prúdoch cez Viterbo a popri Tiberu na Civita Castellana.

Na trase pochodu talianskej armády sa garibaldisti pokúšali vyvolávať povstania, aby agresii dali punc oslobodzovacieho ťaženia. Obyvatelia Lazia však napodiv zachovávali pápežovi lojalitu a nijako výrazne netúžili po oslobodení spod jarma „rímskeho vampíra“, ako talianska tlač titulovala Pia IX. Žiadne nadšené vítanie osloboditeľov sa nekonalo.

V Ríme sa medzitým horúčkovito opravovali hradby. Generál Kanzler vydal rozkaz pred kráľovskou armádou ustupovať a vyhýbať sa zbytočnému krviprelievaniu. Pokiaľ by však pápežské oddiely narazili na garibaldistov, mali použiť silu. K boju medzi pápežskými a talianskymi oddielmi však aj tak dochádzalo.

Posádka starej pevnosti Forte Sangallo týčiacej sa nad mestom Civita Castellana sa vzdala až po tom, čo na ňu talianske delostrelectvo vypálilo viac než 200 granátov. Generál Bixio sa pri meste Corneto pokúsil odrezať pluk zuávov, ktorému velil hrdina od Mentany plukovník Athanase de Charette. Cadorna mu na pomoc dokonca poslal jednu zo svojich divízií, ale Charette včas unikol na Civitavecchiu a pasca sklapla naprázdno.

12. septembra Bixio dosiahol hradby prístavu Civitavecchia. Po tom, čo obrancovia prístavu vedení španielskym plukovníkom Serrom dali najavo, že prístav mienia brániť, taliansky generál povolal pred prístav obrnenú loď a pohrozil mestu bombardovaním. Zástupcovia mesta, ktoré bolo zo všetkých pápežských miest najviac liberálne a protalianske, vyslali za Bixiom parlamentárov, aby mesto ušetril alebo aspoň ultimátum odložil. Bixio bol však neoblomný a ani sa s parlamentármi osobne nestretol. Mešťania sa preto obrátili na plukovníka Serru. Aby zabránili zbytočným civilným obetiam, pápežskí vojaci sa predsa len rozhodli kapitulovať. Veľká časť Zuávov plukovníka Charetta ešte predtým z mesta unikla, aby sa mohli zapojiť do obrany Ríma.

Ku krátkemu, ale zúrivému boju došlo pri mestečku La Giustiniana, kde sa zuávovia a oddiel dragúnov stretli s talianskym jazdeckým predvojom. Boj sa odohral len niekoľko kilometrov od hradieb Ríma a v meste bolo zvuky bitevnej vravy jasne počuť.

Kanonáda pri Porta Pia

Generál Kanzler rozdelil Rím na štyri obranné zóny. Plukovník Azzanesi s jednotkami radovej pechoty (Fanteria di Linea) regrutovanej z talianskeho obyvateľstva zodpovedal za obranu mesta na pravom, t. j. západnom brehu Tiberu. Hradby na ľavom brehu boli rozdelené medzi veliteľa zuávov plukovníka Josepha Alleta brániaceho severný úsek hradieb, veliteľa karabinierov plukovníka Jeanerrata zodpovedného za východné hradby a plukovníka Perraulta, ktorý držal južný úsek hradieb.

Na veži kostola Santa Maria Maggiore bola zriadená pozorovateľňa. Obyvatelia Ríma sa dobrovoľne hlásili do vojenskej služby. Z nich bol vytvorený rezervný dobrovoľnícky prápor so štyrmi rotami. Do zbrane sa hlásili dokonca aj seminaristi, ale pápež to zamietol. Požiadal však seminaristov, aby pomohli zdravotníkom v starostlivosti o ranených.

Inzercia

17. septembra boli zatvorené mestské brány a ešte v ten deň Cadornov zbor dorazil k Aurelianovým hradbám označujúcim hranice Večného mesta. Nasledujúci deň bola nedeľa a obyvateľstvo si z rímskych pahorkov zvedavo obzeralo vojsko, ktoré práve obliehalo ich mesto. V priebehu dvoch dní bol Rím úplne obkľúčený. Predčasný pokus garibaldistického oddielu preniknúť v noci cez hradby pri Pinciu sa skončil v paľbe bdelých pápežských hliadok.

Obliehanie Ríma 20. septembra 1870.

Cadorna určil termín útoku na rímske hradby na ráno 20. septembra. Aby obrancovia nemali možnosť sa preskupovať, rozhodol sa pre útok zo štyroch strán. Generál Bixio so svojou divíziou mal zaútočiť na štvrť Trastevere, generál Ferrero z východu na Tre Archi a generál Angioletti mal zamestnať obrancov hradieb na juhu medzi bránami Porta San Sebastiani a Porta San Giovanni. Úsek hradieb, ktoré priliehali k Vatikánu, zostal zámerne neobsadený. Talianska armáda mala od kráľa prísny rozkaz rešpektovať jeho nedotknuteľnosť.

Sám Cadorna sa chystal k hlavnému útoku zo severu v úseku medzi bránami Porta Pia a Porta Salaria. Samotné brány boli nedávno zrekonštruované, ale hradby, ktoré pamätali ešte Rímsku ríšu, nemali šancu odolať modernému delostrelectvu. Väčšina hradieb bola taká úzka, že na ne nebolo možné ani postaviť delá.

Generál Kanzler bol o chystanom útoku informovaný od svojich zvedov už deň vopred. Zuávovia sa chystali na boj do posledného muža. Večer pred bitkou sa všetci vyspovedali a prijali sväté prijímanie.

Ráno 20. septembra krátko po piatej hodine dostal generál Kanzler správu z pozorovateľne, že pri Porta Pia sa rozmiestňuje ťažké delostrelectvo. Pius IX. nariadil, aby pápežská armáda kládla odpor len do prelomenia hradieb. Svätý Otec chcel, aby celý svet videl, že Rím bol dobytý násilím. Takto to o deviatej hodine ráno aj oznámil veľvyslancom veľmocí, ktorí už v predstihu dostali správu, aby sa pri prvých výstreloch dostavili do audienčnej siene. To už dve a pol hodiny Rímom otriasala kanonáda.

Najviac sa darilo Ferrerovi. Časť starých hradieb sa po dvojhodinovej kanonáde zrútila a generál chcel zaútočiť. Privilégium vstúpiť do Ríma ako prvý však Cadorna vyhradil pre seba. Naopak, nedarilo sa Bixiovi. Bastionové hradby Trastevere boli postavené za čias pápeža Urbana VIII. na konci 17. storočia a delostreľbe odolávali veľmi dobre. Bixio so začiatkom paľby dokonca vyše hodiny meškal. Proti jeho divízii stáli Azzanesiho oddiely regrutované z talianskeho obyvateľstva. Bixio dúfal, že vôľa klásť odpor u nich bude nižšia, preto skúsil vyjednávať. Bol to však márny pokus. Jeho vojakom naviac strpčovala život krížová paľba z vatikánskych hradieb, na ktoré mal zakázané zaútočiť. Frustrovaný Bixio preto dokonca nechal vypáliť niekoľko sálv dovnútra mesta. Delostreľba zasiahla nemocnicu a kláštor a zabila niekoľkých civilistov.

Jednoduché to nemal ani Angioletti. Obrancovia síce na hradby dokázali dostať len niekoľko kanónov, ale delostrelecký kapitán Daudier sa ukázal ako majster svojho umenia. Jeho kanonierom sa podarilo umlčať päť talianskych diel. Navyše, pápežskí vojaci vyzbrojení vynikajúcimi puškami Remington mod. 67 presnou paľbou na veľkú vzdialenosť prinútili talianskych delostrelcov niekoľkokrát zmeniť postavenie.

Pre účinnú rušivú paľbu Pápežských zuávov to isté museli Taliani niekoľkokrát urobiť aj pri Porta Pia. Napokon sa však technická aj početná prevaha začala prejavovať. Po viac než trojhodinovej paľbe sa hradby začali rúcať a naľavo od Porta Pia sa vytvoril dvadsať metrov široký prielom.

Pred desiatou hodinou štátny sekretár Antonelli priniesol priamo do audienčnej siene správu o zrútení hradieb. Svätý Otec vzápätí oznámil veľvyslancom, že „aby sa zabránilo zbytočnému krviprelievaniu, práve som nariadil svojej armáde kapitulovať“.

Cadorna medzitým vydal povel k útoku. Jedna kolóna pechoty vyrazila proti bráne a do prielomu nastúpili dva prúdy bersaglierov (elitná ľahká pechota). Zuávovia však presnou paľbou prinútili prvú útočnú vlnu zaľahnúť. Chvíľu trvalo, kým sa talianskym dôstojníkom podarilo útok obnoviť. K veliteľovi pápežských vojsk na tomto úseku majorovi Troussuresovi v tej chvíli dorazil dragún s rozkazom zložiť zbrane. Major však odmietol taký zásadný rozkaz prijať v ústnej forme od obyčajného vojaka. Poslal preto jedného zo svojich dôstojníkov, aby vydanie rozkazu overil. Až potom Troussures vydal rozkaz vyvesiť biele vlajky.

Aj na ostatných obranných úsekoch boj postupne utíchal. V samotnom prielome sa však ešte chvíľu strieľalo. Kráľovskí vojaci si chceli vykompenzovať zaváhanie zo začiatku útoku a zuávovia im svojimi „remingtonkami“ tvrdohlavo odpovedali. Napokon však paľba utíchla aj tu. Rozvášnení Taliani jedného z pápežských dôstojníkov strhli z koňa a kráľovskí dôstojníci museli vyvinúť veľké úsilie, aby zabránili lynčovaniu vzdávajúcich sa zuávov. Boj pri Porta Pia zaplatilo svojím životom 49 talianskych a 15 pápežských vojakov.

Pápežské jednotky, ktoré sa vyhli bezprostrednému zajatiu, sa stiahli do vojenského tábora na námestí svätého Petra. Večer sa so svojím vojskom rozlúčil Svätý Otec. Vojakov vyviazal z prísahy a na záver im udelil požehnanie. Vojaci si pápeža vypočuli kľačiac na kolenách a dôstojníci navyše s obnaženými šabľami.

Samotný akt kapitulácie prebehol nasledujúci deň. Na miesto zloženia zbraní šli pápežské jednotky pochodovým krokom v parádnych uniformách. Vojsko vypochodovalo z mesta bránou San Angelica, obišlo vatikánske hradby a zamierilo k Porta San Pancrazio. Tam generál Cadorna vzdal úctu porazenému protivníkovi a nariadil, aby dôstojníkom boli ponechané ich osobné zbrane.

Pápežská armáda tým bola so cťou rozpustená. K osobnej ochrane Svätého Otca zostali zachované len malé jednotky Palatínskej, Jazdeckej (tzv. Šľachtickej) a Švajčiarskej gardy. O sto rokov neskôr pápež Pavol VI. tieto sily ešte zredukoval a jedinou vojenskou jednotkou Vatikánu zostalo iba 128 pápežových Švajčiarov.

Zahraniční dobrovoľníci boli rozdelení podľa národností a postupne repatriovaní cez prístav Civitavecchia. Po Francúzov priplávala dokonca ich vojnová loď. Počas plavby dal plukovník Allet rozstrihať na malé kúsky bojovú zástavu zuávskeho pluku. Každý z veteránov na palube dostal jeden. V mnohých rodinách potomkov Pápežských zuávov sú tieto relikvie uchovávané dodnes.

Po vylodení zuávovia okamžite žiadali, aby sa mohli zapojiť do boja proti Prusom. Na veliteľa prístavu Toulon urobili svojou morálkou a disciplínou taký dojem, že povolil znovusformovanie pluku ako Západnej dobrovoľníckej légie (Legion Volontaires de l´Ouest) a jeho zaradenie do francúzskej armády. Velenie zuávov po Alletovi, ktorý ako Švajčiar nemohol vo francúzskej armáde slúžiť, prevzal plukovník de Charette.

Na výsledku francúzsko-pruskej vojny jeden pluk nemohol nič zmeniť, ale zuávovia dostáli svojej povesti a vyznamenali sa v ústupových bojoch pri meste Orleáns. Bojové nasadenie zuávov sa zbehlo tak rýchlo, že do boja proti Prusom tiahli v pôvodných pápežských uniformách. To mohlo mať smrteľné dôsledky pre tých z nich, ktorí padli do pruského zajatia. Prusi pápežské uniformy nepoznali a zajatci boli obvinení, že nie sú vojaci, ale partizáni. To sa zvyčajne trestalo zastrelením. Tragédii našťastie zabránil jeden bavorský dôstojník, ktorý autenticitu pápežských uniforiem potvrdil. V bitke pri Loigny padol do zajatia aj zranený de Charett, ale dokázal z neho uniknúť. Výkon jeho pluku mu vyniesol povýšenie na brigádneho generála.

Kanadských a belgických zuávov doma čakalo priam triumfálne privítanie. Veľká časť veteránov obrany Ríma sa vo svojich krajinách zapojila do spoločenského a politického života. Naproti tomu nemeckí veteráni doma čelili podozrievavosti úradov, čo vyplývalo z politiky tzv. Kulturkampfu, ktorou sa Bismarck snažil obmedziť vplyv katolíckej cirkvi na nemecký politický život.

Vatikánsky väzeň

V Ríme a priľahlom Laziu v októbri 1870 prebehol plebiscit. V ňom sa obyvatelia jednoznačne vyslovili za pripojenie k Talianskemu kráľovstvu. Štátna administratíva výsledku referenda trochu pomohla. Do Lazia boli nazvážaní obyvatelia z iných častí Apeninského polostrova a dokonca sa objavili prípady, že domovské právo „z moci úradnej“ tam získali aj drobní kriminálnici, ktorí si hlasovaním v referende kúpili skrátenie trestu.

Po referende boli z internácie prepustení aj bývalí príslušníci pápežského vojska talianskej národnosti. Vládne úrady sa báli urobiť tak skôr, aby sa pápežovi stále lojálni veteráni nemohli zapojiť do kampane na strane odporcov pripojenia. Aj tak sa viackrát stalo, že pred väznicami, kde boli pápežskí vojaci zadržiavaní, alebo pri ich presunoch na železničných staniciach sa zhromaždili ľudia a skandovali „Viva Pio Nono!“ (Nech žije Pius IX.!). Nepomohlo ani to, že zajatci boli držaní vo väzniciach na severe Talianska, kde sa neočakávali výrazné sympatie k pápežovi.

Kráľ Viktor Emanuel sa nasťahoval do pápežského paláca Quirinal, v ktorom bol 16. júna 1846 kardinál Giovanni Maria Mastai-Ferretti po dvojdňovom konkláve zvolený za pápeža Pia IX. Na palácovú kaplnku pápež okamžite uvalil interdikt. Kráľ tak musel aj s rodinou chodiť na bohoslužby do najbližšej farnosti.

Medzi talianskym štátom a katolíckou cirkvou na najbližších 59 rokov zavládla doslova studená vojna. Pápež opakovane exkomunikoval taliansku vládu (dokopy až štyrikrát). Vyhlásil sa za „vatikánskeho väzňa“ a vytrvalo odmietal všetky pokusy o urovnanie vzťahov. Pápeža neobmäkčilo ani to, že kráľ bol ochotný pridať k samotnému Vatikánu ešte nejaké územie navyše.

Talianski katolíci mali nariadením „Non expedit“ z roku 1874 zakázané pasívne či aktívne zúčastňovať sa na voľbách. V tejto politike pokračovali aj Piovi nástupcovia Lev XIII. a Pius X. Kráľovská štátna moc zase všetky aktivity katolíkov mimo praktikovania samotnej viery postihovala ako politické delikty. „Non expedit“ zrušil až Benedikt XV. v roku 1919.

Zaujímavosťou je, že tieto trenice nepresahovali vnútropolitický rámec. Talianska vláda sa ani len nepokúsila presadiť svoju moc za hradbami Vatikánu. Nijako neboli obmedzované kontakty pápežského stolca so svetom a bezvýhradne bola rešpektovaná nedotknuteľnosť pápežských nunciov.

Časom sa, samozrejme, ostrie nevraživosti trochu otupilo, ale stav vzájomnej averzie pretrvával až do uzavretia Lateránskych dohôd, ktoré v zastúpení pápeža Pia XI. a kráľa Viktora Emanuela III. v roku 1929 podpísali pápežský štátny sekretár Gaspari a taliansky ministerský predseda a fašistický diktátor Benito Mussolini. Súčasťou vyrovnania okrem vzájomného uznania sa bola aj finančná kompenzácia (v dnešných cenách cca 1,2 mld. USD), ktorú taliansky štát vyplatil Vatikánu za majetok zhabaný v roku 1870.

Zaujímavým prípadom bol Anjelský hrad (Castel Sant´Angelo) nachádzajúci sa mimo Vatikánu. V septembri 1870 pri obsadzovaní Ríma sa jeho malej posádke nejakým spôsobom podarilo v hrade zotrvať aj po kapitulácii. Generál Cadorna sa rozhodol neriskovať streľbu a násilnosti v strede mesta a jeho posádku radšej nechal na pokoji. Tento stav pretrval až do roku 1929, keď Anjelský hrad bol zahrnutý do budov (poväčšine rímskych kostolov, ale napr. aj rezidencia Castel Gandolfo), ktoré sa síce nachádzajú na území Talianska, ale vzťahujú sa na ne exteritoriálne práva Vatikánu.

Definitívne vyrovnanie sa s historickými udalosťami z roku 1870 urobil o sto rokov neskôr svätorečený pápež Pavol VI. Udalosti z 20. septembra označil za prejav Božej prozreteľnosti s tým, že oslobodenie sa Pápežského štátu od jeho formálnej svetskej moci umožnilo katolíckej cirkvi svojím vnútorným životom viac priblížiť sa Bohu. Je tak trochu paradoxom, že Pavol VI. použil vo svojom vyhlásení podobné slová ako sto rokov predtým kráľ Viktor Emanuel II. v liste, ktorý tak rozčúlil Pia IX.


Foto: Wikimedia.org

Odporúčame