Sedím si na konári a nie som sám

Peter Stach vo svojom texte Z duba spadol, oddýchol si, ukázal, aký je starostlivý, ale diskutovať o podstate problému sa mu nechce.

Petra Stacha premkla obava, že môj text je plný emócií a chýbajú mu fakty, preto napol kušu a strieľal. Škoda len, že jeho text kríva na jeden drobný nedostatok. Peter totiž nepolemizuje s mojím argumentom, ale posunutým tvrdením, ktoré v mojom texte nikde nenájde. Tak trochu mi tým urobil službu, pretože tie jedovaté šípy vystrieľal na slameného panáka.

Stach venoval veľké úsilie tomu, aby ukázal, že hlasovanie kvalifikovanou väčšinou je staršie ako Lisabonská zmluva. Moja poklona, až na to, že nikde netvrdím, že to, čo sa stalo minulý týždeň, je priamym následkom Lisabonskej zmluvy. Naopak, spomienka na zúfalstvo maltského a cyperského ministra vnútra z novej ekologickej regulácie námorných lodí, ktorú uvádzam, je z čias zmluvy z Nice

Rovnako mimo je Petrov postreh, podľa ktorého si mám myslieť, že „prerozdeľovanie vyrieši prílev utečencov“. V texte píšem o presnom opaku: kvóty nazývam politickou potemkiádou pre západných voličov, o vyriešení teda nemôže byť ani reči. Naopak, dobrotivú naivitu neskryl Peter, ak si myslí, že euro-kvóty znemožnia sekundárnu migráciu po únii, z krajín ako Slovensko do Nemecka či Rakúska.

To nehrozí ani náhodou už preto, že Slovensko bude suverénne rozhodovať o tom, koľkým žiadateľom z pridelenej kvóty azylantov azyl naozaj udelíme. A keďže Slovensko ekonomickým migrantom azyl neudeľuje, veľká väčšina z pridelenej kvóty ho jednoducho u nás nedostane. Aj preto je tento systém neefektívny. Rovnako je viac než sporné, kto a ako bude „slovenských“ azylantov vracať z Nemecka späť na Slovensko. Práve z tohto dôvodu proti kvótam v Európskom parlamente hlasoval napríklad bývalý český minister spravodlivosti Jiří Pospíšil (TOP 09) a problém sa stal jedným z hlavných právnych argumentov Českej republiky v tomto spore.

Peter Stach však verí tomu, čo si prečítal v dokumente EÚ. V poriadku, o päť rokov sa môžeme k téme vrátiť a empiricky potvrdiť, kto bol viac či menej vzdialený realite.

Diskusia o slovíčkach (kvóty či prerozdelenie) je mimo budovy Európskeho parlamentu zbytočná úplne, pointa je totiž v niečom celkom inom: Až doteraz sme EÚ právom vnímali ako projekt, kde sa uplatňuje „win-win“ stratégia. A to aj vtedy, keď sa Nemci s Francúzmi rozhodli pritlačiť a niečo presadiť. Skrátka, ak už jeden štát musel v niečom ustúpiť, získal výhody inde, aby vládni politici mohli pred svojimi voličmi „európsky kompromis“ obhájiť. A to sa teraz nestalo.

Ficova vláda držala stranu Nemecka v celej eurokríze a záchrane Grécka, v kritike ruských sankcií Fico nezašiel ďalej než niektorí nemeckí politici, a predsa Berlín teraz Bratislavu nijako zvlášť nešetril. Inými slovami, Robert Fico sa už za stolom EÚ necíti rovnocenne, nedokázal sa totiž presadiť s racionálnym argumentom proti kvótam, ani s obavami, aké politické dôsledky tento nefunkčný systém môže na Slovensku vyvolať (Kotleba). A ak môže Fico v tomto spore rehabilitovať princíp „win-win“, bude to len vďaka tvrdému postupu, aký zvolil a ktorý môže po voľbách postupne opustiť.

Ale vráťme sa k Petrovi Stachovi. Peter zvoní na poplach: imigranti potrebujú pomoc. Nespochybňujem to, otázkou skôr je, ako to urobiť efektívne a legitímne, a teda rozlíšením ekonomických migrantov od utečencov. Potemkiáda problém nerieši. Bližší mi je preto postoj europoslankyne Anny Záborskej, pre ktorú Peter Stach pracuje, ktorá kvóty v hlasovaní nepodporila.

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo