Prvý septembrový štvrtok konfrontoval našu vieru v spravodlivosť. Boli tu veľké očakávania vzhľadom na rozhodnutie senátu v kauze vraždy novinára a jeho snúbenice. Cestou z nášho cirkevného súdu som sa zastavil v malých potravinách neďaleko Kapitulskej ulice, aby som si kúpil niečo na rýchly obed. Dve predavačky si práve prečítali informáciu, že Marián K. a Alena Zs. sú nevinní. Nedalo sa nepočuť, ako z ich úst odzneli vety: „Som šokovaná...“ „Ľudia by mali znova vyjsť do ulíc...“ „Toto je rozklad právneho štátu...“. Vzal som si svoj nákup a pobral sa k pokladni. Keď som zaplatil, rozhodol som sa dámy trochu upokojiť, preto som im stručne vysvetlil princíp viacstupňového súdnictva a upriamil pozornosť na vieru v spravodlivosť a na Najvyšší súd.
Nepoznám spis tejto kauzy, no veľmi pozorne a s primeranou dávkou profesionálneho záujmu, som si vypočul všetky záverečné reči, v ktorých sa prokurátor, advokáti poškodených i obžalovaných i sami obžalovaní vyjadrovali k vykonaným dôkazom. Zo všetkých záverečných rečí bolo zjavné, že žiadny priamy dôkaz, ktorý by spájal vykonávateľov vraždy s človekom obžalovaným z jej objednania neexistuje, napokon nikto naň vo svojej záverečnej reči nepoukázal. A reťaz nepriamych dôkazov mala svoje slabé miesta. Preto som presvedčený, že iný ako oslobodzujúci rozsudok v prípade obžalovaných z objednania vraždy za takejto (žiaľ) biednej dôkaznej situácie ani nemohol padnúť. To však neznamená, že by sme mali stratiť vieru v spravodlivosť.
Nad našou nedokonalou spravodlivosťou je Spravodlivosť Boha, ktorej nik z nás neujde
Ak je z vyneseného prvostupňového rozsudku šokovaná predavačka v potravinách, je to pochopiteľné. Ak je šokovaná právnička Zuzana Čaputová, je to prekvapivé. No ak je šokovaná prezidentka Zuzana Čaputová, je to znepokojivé. Nepatrím medzi odvážnych bojovníkov proti zázvoru či zariadeniam podávajúcim kávu v hlavnom meste. Dokonca môžem konštatovať, že pani prezidentke v mnohom fandím, hoci v niektorých hodnotových témach by sme sa určite nezhodli. Oceňujem najmä to, že zatiaľ dôsledne uplatňuje svoje slová z predvolebnej debaty Postoja o rešpektovaní faktu, že Slovensko je parlamentná demokracia a preto v prípade svojho zvolenia nebude vracať Národnej rady zákony len preto, že sú v rozpore s jej názormi či hodnotami. V kontexte môjho vnímania jej doterajšieho pôsobenia bolo pre mňa šokujúcim jej vyjadrenie o tom, že ona sama je "šokovaná rozhodnutím súdu". Hlava štátu, navyše právnička, by podľa mňa jednoducho nemala takto reagovať na vynesený rozsudok. Navyše sa mi javí, že jej status vzbudzuje dojem spochybnenia nezávislosti súdnej moci, čoho by sa mala reprezentantka výkonnej moci striktne zdržať.
Je úlohou súdu vyhodnocovať zozbierané fakty a zhodnotiť vykonané dôkazy. Takto funguje nielen každá súdna inštitúcia, ale aj dá sa povedať, že každý jeden z nás pri tvorení svojich súkromných názorov a úsudkov. Zároveň platí, že žiadny názor, hodnotiaci úsudok, ba ani výrok súdnej inštitúcie nie je dokonalý, vychádza len z tých faktov, ktoré sú v danej chvíli k dispozícii. Každý nový fakt, nový impulz, nové pozorovanie môže celkový pohľad nielen ovplyvniť, ale aj úplne otočiť.
Naša viera v ľudskú spravodlivosť je teda limitovaná našim ľudským poznaním. Je tu našťastie ešte Božia spravodlivosť. Boh, na rozdiel od nás ľudí, vidí všetko, vidí realitu v jej plnosti, kým my môžeme vidieť len jej časť, resp. len to, ako sa mám veci zvonka javia. Boh má dokonalý úsudok, kým ten náš je zaťažený rôznymi okolnosťami, ktoré ho limitujú a determinujú. Veríme však, že pred Božím pohľadom sa neukryje nikto a nič jeho spravodlivosti, jeho Najvyššiemu a najspravodlivejšiemu súdu nik neujde.
Boh je dosť iný, ako si ho mnohí z nás predstavujú
Netrúfam si napísať aký je, no trúfam si domnievať sa, že mám pomerne jasnú predstavu o tom, aký určite nie je. Podobne ako sa vyjadrila moja obľúbená speváčka Sima Martausová, aj ja môžem na základne svojej skúsenosti s Ním skonštatovať, že nemá určite nič spoločné s karikatúrou, ktorú nám na prvú septembrovú sobotu ponúkla verejnoprávna televízia.
Bol to televízny večer, ktorý som prepásol, lebo som mal celkom iný a zaujímavejší program. Keď som však na druhý deň vďaka sociálnym sieťam vnímal, že ten program vzbudil v mojej sociálnej bubline veľký ohlas, a že Sima patrila medzi ocenených, rozhodol som sa pozrieť si ho z archívu. Od samého začiatku som sa nemohol zbaviť dojmu, že niečo nie je v poriadku. Neviem, kto zlyhal, ale výsledný produkt pôsobil dojmom úbohosti a trápnosti. Nevydržal som to sledovať celé, preklikal som až po Simu a potom som to radšej vypol.
V každom prípade, dá sa povedať, že to bol televízny večer, ktorý vyvolal nielen v kresťanských kruhoch dve veľmi silné reakcie: na jednej strane veľmi negatívna reakcia v súvislosti s údajnou urážkou Boha a zosmiešnení sviatostí Cirkvi, na druhej strane mimoriadne pozitívna reakcia na Simino vystúpenie.
Neverím v šoubiznisového boha, ani v žiadne hlúpe karikatúry, verím v Boha, ktorého sa snažím poznávať s Písma objavovať v jeho konaní
K tomu prvému by som rád uviedol, že podobne ako Sima, ani ja neverím v „boha šoubiznisu“, ale v Boha, ktorého nám odhaľuje Písmo a ktorého spoznávame svojou skúsenosťou s Ním. Aj preto pokojne pridávam, že sa osobne necítim byť urazený skutočnosťou, keď si niekto iný „svojho boha“ predstavuje iným spôsobom, ktorý je vzdialený tomu, ako si Boha predstavujem ja. A zároveň neviem, či som ten pravý, kto by mal posudzovať, čím sa cíti byť urazený Boh. Čo ak ho viac než nejaké trápne televízne dokrútky uráža to, ako Ho zneužívame na naše trápne kultúrne vojny? Verím, že môj Boh sa na tieto veci pozerá z nadhľadu a oveľa viac ho zaujíma a trápi to, čo sa odohráva v našich hlavách, než to, čo sa odvysiela na televíznej obrazovke.
Inými slovami viem si celkom dobre predstaviť, že dosť ľudí dokáže pre svoj osobný úspech, pre svoju kariéru, pre svoj biznis, pre x iných vecí obetovať veľa, ba niekedy aj všetko. Viem si dokonca predstaviť, že pokojná chvíľka osamote v kúpeľni či na toalete môže byť príležitosťou na drobnú či hlbšiu sebareflexiu. Skôr než tvorcov tohto nevydareného televízneho programu upálime, mohli by sme im pripísať jeden dobrý bod za to, že sa im chtiac nechtiac podarilo ukázať jednu takú karikatúru Boha v podobe „boha úspechu“ akú žijú niektorí ľudia nielen v šoubiznise, ale aj v iných povolaniach, napríklad mafiánstve, kedy si je niekto pre vidinu svojho úspechu schopný a ochotný až objednať vraždu.
Dovolím si povedať, do tej miery, do akej sa so Simou poznáme, že jej úsmev počas jej prejavu bol pre mňa nepriamym dôkazom toho, že aj ona vnímala tieto karikatúry Boha s istým nadhľadom. A potlesk, ktorý po svojom vyznaní dostala, ma zasa utvrdzuje v tom, že v sále nebola jediná veriaca v skutočného Boha a teda to s našim šoubiznisom nie je až také hrozné. Robiť si srandu z Boha nie je pekné, robiť si srandu z falošných predstáv o Bohu však môže byť v niečom užitočné a zdravo konfrontačné. Ak sme odmietli tú predstavu Boha, ktorú nám v podobe karikatúr ponúkli tvorcovia televízneho večera, je to dobre. Neviem, aký bol ich úmysel a motivácia pri tvorbe dramaturgie toho nešťastného večera a preto ich nebudem súdiť na základe toho, ako sa mi veci javia. A v tomto verím v Spravodlivosť Najvyššieho Sudcu.
A Sime aj touto cestou ešte raz gratulujem a ďakujem za jej odvahu znova sa prihlásiť k Bohu, ktorý je Nádherný Svätý a má moc naplniť každú prázdnotu nášho srdca :)