Naša trieda mala prvé pomaturitné stretnutie po netradičných osemnástich rokoch. Na gympli sa od maturity zmenilo všeličo. Napríklad, riaditeľ je dnes mladší od nás (chápete, odkedy je riaditeľ školy mladší ako študenti?). Hrdo nám ukazoval nové úspechy gymnázia. Boli aj o tom, ako sa škole super podarilo vybaviť počítačmi a inou technikou všetky možné učebne.

No triedna sa nám neskôr v intimite bývalej štvrtej B priznala, že študenti sú čím ďalej, tým hlúpejší. Že sa to nedá porovnať s tým, čo sme ešte v minulom storočí vedeli my. Určite v tom bol aj kus spomienkového optimizmu, veď kto by si nepamätal, že aj za našich čias učiteľky často používali vetu „učím už tridsať rokov, a takúto triedu som ešte nezažila“. V každom prípade, vyzerá to tak, že nadšenie z počítačovej techniky, ktoré dnes srší z mnohých škôl, treba brať opatrne.

Hoci sa už skôr objavovali skeptické hlasy, spochybňujúce zmysel pretekov škôl v technologickom vybavení, teraz to už potvrdila aj najnovšia správa OECD o vzdelávaní. Hovorí, že môžete liať peňazí do počítačového vybavenia, koľko chcete, výsledky školákov sa nezlepšia.

Podčiarknuté, skorelované

Výskumníci zobrali dáta členských krajín o tom, ako sa používajú na školách aj doma počítače. A skorelovali ich s výsledkami PISA testovania v tých istých krajinách. Testy boli zamerané na literárnu gramotnosť a matematiku. A čuduj sa svete, krajiny, ktorých deti viedli rebríčky testov – Singapur, Kórea, Hong Kong – boli práve tie, v ktorých používaniu nových technológií v školách nefandia.

Hoci školské vyučovanie decká trávia offline, doma sa, samozrejme, s technológiami stretli. Možno aj to im pomohlo prebojovať sa na prvé rebríčky nielen v klasickej literárnej gramotnosti, ale aj v testoch digitálneho čítania.

Paradoxne, krajiny, ktoré sa vyučovaním za pomoci tabletov a iných gerétov hrdia, v testoch neohromili. Ba čo viac, za obdobie troch rokov úspešnosť ich študentov klesla. Slovensko sa pritom presne trafilo do trendu – veľa techniky, výsledky podpriemerné.

Prečo študenti v ázijských krajinách v testoch excelujú, sa, samozrejme, nedá vysvetliť tým, že v školách nepoužívajú počítače. Bude za tým veľa iných dôvodov – od výchovy v rodinách cez kultúrne hodnoty danej krajiny, pedagogické metódy na školách až po úvahu, čo vlastne tie PISA testy merajú a či ich výsledky zodpovedajú kvalite študentov. Avšak z výsledkov reportu je očividné, že to, čo študentov vo vedomostiach posúva, určite nie sú tablety na vyučovaní.

Malí závisláci

Zdá sa, že zázraky na počkanie internet v školách nevykúzlil. O dôvod viac, aby sa nad politikou používania obrazoviek všetkého druhu hlbšie zamysleli aj rodičia. Mnohí síce medajú dopustiť na aplikácie smartphonov, ktoré malého závisláka nielen na neobmedzene dlhý čas umlčia, ale navyše ho naučia farby či písmenká.

Deti sa ale „ajpedovaním“ už od raného detstva naučia aj zopár menej úžasných vecí. Napríklad to, že na sústredenie potrebujú niečo pištiace a blikajúce. Zvyknú si tiež, že na to, aby sa človek zabavil, nepotrebuje nič vymýšľať, nič vytvoriť, ba ani sa pohnúť z gauča.

Strach, že synáčik zaostane za dobou, keď sa nenaučí robiť s počítačmi a internetmi už od škôlky, sa ukazuje aj vďaka OECD reportu ako prehnaný. Práve naopak. Bez počítača mu „hrozí“, že bude sústredenejší, kreatívnejší, komunikatívnejší a sebavedomejší ako závislí rovesníci. 

A to už stojí za úvahu, či namiesto úžasnej elektronickej babysitterky radšej neprežiť hodinku kreatívneho chaosu.

Je síce pravda, že experti vyskúmali, že  videohry môžu mať aj pozitívne efekty. A niektoré zručnosti ako postreh, jemnú motoriku či strategické myslenie môžu zlepšiť. Faktom je však aj to, že bezbrehé fičanie na počítačoch vedie k poruchám pozornosti, sociálnym fóbiám a vzniku závislosti. Čo sú riziká, ktoré nie je múdre podceňovať.

Učiteľa nenahradíš

To, že technológie majú svoje riziká, zďaleka neznamená, že najlepší je plošný zákaz. Skôr to, že treba s nimi rozumne pracovať.

Doma nastaviť príhodné pravidlá toho, koľko času dieťa na počítači trávi, rozprávať sa o rizikách a dohliadnuť na to, čo na internete robí a aké hry hrá. V škole zase hľadať spôsoby, ako z virtuálneho sveta čo najviac vyťažiť pre dobro veci.

Učiteľom môže internet fantasticky pomôcť – platformy na zdieľanie materiálov, tipov, prístupov či najnovšie učebnice a poznatky na dosah kliku. A študentom treba hľadať či vychovať učiteľov, ktorí dokážu s aplikáciami pracovať pre svoj prospech. Ako sa píše v správe OECD: „V konečnom dôsledku vynikajúcemu učiteľovi môžu technológie pomôcť, ale ani najlepšie technológie nikdy nenahradia zlého učiteľa.“