Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
27. september 2015

V Katalánsku, ktoré sa chce odtrhnúť (Expedícia Európa)

V Katalánsku sa dnes konajú regionálne voľby, ktoré ovplyvnia, či sa Barcelona odtrhne Španielska.
V Katalánsku, ktoré sa chce odtrhnúť (Expedícia Európa)

Len teraz nedávno som po prvý raz prebrázdil „katalánske kraje,“ tri „Països Catalans“. Nehovorím po katalánsky ani po španielsky. Môžeme pripísať len povestnému šťastiu, ktoré praje hlúpym, že som z 365 dní v kalendári náhodou trafil práve katalánsky národný sviatok – 11. september 1714 bol posledným dňom nezávislého Katalánska.

V trpaslíčom štáte

Začal som v jedinom štáte sveta, ktorý má katalánčinu za jediný úradný jazyk, v Andorre. 10. septembra vo štvrtok v noci som autom vyšiel do horského údolia Pyrenejí a s hrôzou som spozoroval, čo všetko vedia nastvárať nízke dane spojené s lyžiarskymi vlekmi. Na 76-tisíc obyvateľov pripadá 720 hotelov, poukladaných tesne vedľa seba, týčiacich sa do výšav a ešte väčšmi zahrocujúcich pusté bralo. V hlavnom meste Andorra la Vella som raz šiel výťahom jedného parkovacieho domu, aby som sa dostal k výťahu druhého parkovacieho domu.

Jediným teplým miestečkom v tej spleti domov bol ošarpaný bar, v ktorom sa okolo lacného piva natískali španielski, juhoamerickí a portugalskí gastarbajtri. Títo námedzní otroci tvoria v trpaslíčom štáte väčšinu, katalánčina je iba jazykom starej andorrskej elity. Popri španielskom rádiu nemo bežala katalánska televízia, akási talkšou, v ktorej sa s naštudovanými gestami pretŕčali ulízaní politológovia. Gastarbajtri ani nezdvihli zrak.

Andorra katalánsky národný sviatok neslávila. Na prízemí úradu vlády vzorne obsluhovali občanov, „Námestie ľudu“ na streche, na ktorú sa dá dostať cez parkovací dom, poschodie číslo 7, bolo prázdne. A na centrálnom námestí Andorry, kde sa konajú rôzne manifestácie, iba pred pár dňami demonštrovala „Assamblea Nacional Catalana“, medzi detskými šmykľavkami a muškátmi, asi 200 mužov. Títo Katalánci tu však už deň na to, v piatok, neboli. Pretože 11. septembra ich milión pochodovalo v Barcelone za nezávislosť a pretože dnes, 27. septembra, sa v katalánskych regionálnych voľbách rozhodne o odtrhnutí od Španielska.

Tak som sa zviezol do Katalánska, v súčasnosti nazývaného „Autonómne spoločenstvo“ Španielska. Zápcha plechových škatúľ do Andorry bola dlhá desať kilometrov, ale Katalánci aj tak slávili svoj voľný deň. Smerom dolu bol na obed voľný priechod, španielska colnica mohla v pokoji preskúmať auto, ktoré bolo na doraz preplnené toaletným papierom.

V Katalánsku boli obchody zavreté, všade plno katalánskych vlajok. Šiel som cez katalánske Pyreneje, les a zákruty. V dedine Campdevánol som akurát stihol sviatočný folklórny koncert. Načúvali mu výlučne seniori. Katalánske babičky, ktorých som sa opýtal, boli všetky za Španielske kráľovstvo, „nechceme sa stať žiadnou republikou ako Francúzsko“. Môj prieskum však nebol reprezentatívny. Smerom na západ krajina čoraz viac získavala mediteránny ráz, palmy a víno.

Spojiť sa s Katalánskom? Prečo nie?

Je večer, vzrušujúco romantické pobrežie, vyrážam do francúzskeho severného Katalánska. Katalánske farby slúžia ako regionálny symbol dnešného dèpartementu „Východné Pyreneje“, inak viala katalánska vlajka iba na dvoch vilách. Všetci, s ktorými som hovoril v Cerbère, prvom pobrežnom meste, sa síce kde-tu nazvali Kataláncami, ale „dnes nie je náš sviatok, máme iné sviatky.“ Jedna ešte skôr mladá žena povedala: „Odkedy sú moji starí rodičia mŕtvi, už nehovorím po katalánsky.“

V noci v zátoke som sa zoznámil s jedným ožratým machrom s čiernymi kučerami na hlave a hrudi. Mužný chlapík sa vystatoval, že má dve deti od rôznych žien, „obe narodené 14. júna!“ Vďaka svojej hraničnej polohe malo Cerbére kasáreň a veľkú policajnú stanicu, hovoril, on sám bol železničiarom vo veľkom zoradisku vlakov. „Teraz máme len málo práce,“ povzdychol si so všetkou neurčitosťou, „kvôli Európe“. Jeho sviatok bol 7. júna, „kedysi sa tu na pláži robila vatra“. Vtedy ešte vedel po katalánsky, „ale to sa časom vytratí“. Opýtal som sa ho: „Keď sa Katalánsko osamostatní, nebudete sa chcieť pridať?“ Odpovedal: „Prečo nie.“ Odhadujem, že takto to povedal len pod vplyvom vínka.

Prv než som zaspal, zaujala ma predpoveď počasia v katalánskej televízii. Pokrývala všetky katalánske kraje – Mallorcu, francúzsky Perpignan, Alghero na talianskej Sardínii a takmer celé západné pobrežie Španielska. Až takéto veľké by raz mohlo byť Katalánsko.

Foto - Pavol Rábara

Inzercia

Odporúčame

Tá, čo miluje doneckého snajpera (Expedícia Európa)

Tá, čo miluje doneckého snajpera (Expedícia Európa)

Staromódna cestička na hlave, strechovitý tvar košatého obočia ešte umocňuje jeho dobrácky psí pohľad – aspoň tak na nás z fotiek hľadí Dejan Beric. Beric je Srb, je ostreľovačom u doneckých separatistov. Legenda vraví, že zvíťazil „v 18 snajperských dueloch“ a „na doneckom letisku zlikvidoval štyroch Američanov“. Vraj ho vykúpili z ukrajinského zajatia, bol tri krát zranený, a dostal deväť vyznamenaní.

Zničili nám kláštor, museli sme odísť

Zničili nám kláštor, museli sme odísť

Sestra Carol Cook Eid dlho pôsobila v sýrskom kláštore Mar Elian, ktorý bol nedávno zničený. Dnes žije v Taliansku a v rozhovore pre Postoj hovorí, či môžu kresťania v Sýrii prežiť a kto to môže rozhodnúť. Rozprávali sme sa s ňou v Bratislave, ktorú navštívila na pozvanie jezuitov a Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.