Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. september 2020

História

Kto mal územné ambície, musel počúvať Hitlera a dúfať, že mu zapadne do hry

Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Bulharsko – ich hranice pred 80 rokmi kreslil Hitler, asistovali mu Mussolini a Stalin.

Kto mal územné ambície, musel počúvať Hitlera a dúfať, že mu zapadne do hry

Miklós Horthy vystupoval v potrainonskom Maďarsku ako regent. Kráľ mal nastúpiť až po obnovení Uhorska. Foto: Wikimedia.org

Na Slovensku sa s Viedenskou arbitrážou spája 2. november 1938 a odtrhnutie južných častí v prospech Maďarska. Po nej nasledovala 30. augusta 1940 menej známa druhá Viedenská arbitráž. Pripomíname si jej 80. výročie.

Druhou Viedenskou arbitrážou sa pod Budapešť pripojilo územie severného Sedmohradska. Tým sa rozsah Maďarska v zmysle pokračujúcej revízie versailleského usporiadania a Trianonskej zmluvy z roku 1920 zväčšil o ďalší významný kus zeme.

Všetky medzivojnové vlády v Budapešti sa hlásili k revízii Trianonskej zmluvy z roku 1920, lebo ju pokladali za nespravodlivú a nanútenú víťaznými mocnosťami. Čakali na príležitosť, ako ju anulovať a zahrnúť pod Budapešť niekdajšie uhorské územia.

Prvá príležitosť sa vyskytla v závere 30. rokov, keď Maďarsko získalo priazeň Talianska a Nemecka. Práve títo dvaja významní európski spojenci v blížiacej sa novej svetovej vojne rozdávali karty v strednej Európe a v priľahlom Balkáne.

Na Mníchovskej konferencii na konci septembra 1938, kde boli popri Nemecku a Taliansku predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, sa rozhodlo o odstúpení pohraničia Československa v prospech Nemecka. Požiadavky na územnú revíziu vyslovilo rovnako Maďarsko, ale ich dotiahnutie sa ponechalo na vzájomnú dohodu Prahy a Budapešti.

V nasledujúcich komárňanských rokovaniach, kde československú delegáciu viedol predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso, sa k dohode nedospelo. O odstúpení južnej časti Slovenska a Karpatskej Ukrajiny tak na prvej Viedenskej arbitráži v novembri 1938 rozhodli Nemecko a Taliansko. Londýn a Paríž nechali strednú Európu napospas Berlínu a Rímu.

Maďarsko postúpilo v územnom rozmachu už v marci 1939. Po rozpade Československa obsadilo celú Karpatskú Ukrajinu a v takzvanej malej vojne aj najvýchodnejšiu časť územia, ktoré bolo pod správou Slovenska.

Krájanie Rumunska zo všetkých strán

Ďalšia etapa oživovania niekdajšieho Uhorska prišla v roku 1940.

Na začiatku bolo podpísanie zmluvy medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom v auguste 1939, pričom súčasťou bol tajný dodatok o rozdelení sfér vplyvu. V zmysle tohto paktu, nazývaného podľa ministrov zahraničných vecí Nemecka a Sovietskeho zväzu Ribbentrop – Molotov, si mocnosti podelili v nasledujúcej vojne Poľsko, Pobaltie a oblasť na juhu pri Čiernom mori.

Pre Maďarsko bolo významné hlavne obsadenie Besarábie a severnej Bukoviny Sovietskym zväzom v júni 1940. Tieto teritóriá získal Sovietsky zväz na úkor susedného Rumunska, ktorého pozícia sa oslabila a mala sa potom oslabovať ešte ďalej. Reálne rástla šanca, že Budapešť vylúpne z Rumunska Sedmohradsko – popri Slovensku najžiadanejšie územie niekdajšieho Uhorska.

Rumunsko bol lokálny obor na hlinených nohách. Vďaka priazni víťazných mocností po prvej svetovej vojne sa zväčšilo do historicky najväčšieho rozsahu, keď získalo územia na úkor Uhorska, Ruska a Bulharska. Bolo zrejmé, že ak príde k novému významnejšiemu medzinárodnému konfliktu, tak práve Rumunsko môže prísť o najviac. Potvrdilo sa to.

Strata Besarábie, ktorá v minulosti patrila Rusku, sa dala očakávať. Severná Bukovina bol iný prípad, tá pod ruským cárom nebola nikdy. Preto ani nebola súčasťou tajného protokolu Joachima Ribbentropa a Vjačeslava Molotova. Nerátalo sa s jej obsadením Sovietskym zväzom.

Keď sa v júni 1940 Stalin rozhodol pre takýto akt, musel rátať s nevôľou Hitlera. Keďže o tomto území v roku 1939 medzi veľmocami nebola reč, Stalin vystupňoval obavy Hitlera, že bude postupovať ďalej na západ. V Rumunsku sa nachádzali ropné polia, také dôležité pre vojnovú mašinériu Nemecka.

Sovietske vojská obsadili Besarábiu a Bukovinu po krátkom a nevykonateľnom ultimáte predloženom rumunskej vláde a zajali vyše 40-tisíc tamojších vojakov. Nastolili tu boľševickú diktatúru. Tú obnovili po opätovnom získaní týchto teritórií v závere druhej svetovej vojny.

Obsadenie Severnej Bukoviny Molotov prezentoval ako výber úrokov voči Rumunsku za dvadsaťročné užívanie niekdajšej ruskej Besarábie. Úroky by sa dali číselne vyjadriť aj iným spôsobom. Celková bilancia komunistickej vlády zo začiatku 50. rokov vyznievala tak, že z Moldavska, teda bývalej Besarábie, deportoval Stalin sedem percent všetkých obyvateľov. Mnohí pri tomto nútenom vysťahúvaní zahynuli.

Na Stalinovu expanziu reagoval Hitler tak, že zvyšku Rumunska vyjadril bezpečnostné záruky a vyslal tam vojsko. Ďalším krokom bolo povzbudenie alebo silnejšie pripútanie si stredoeurópskych spojencov pre prípad vojny so Stalinom.

Na Slovensku sa to prejavilo tým, že v júli 1940 nariadil Hitler rekonštrukciu slovenskej vlády. Najvýznamnejšiu pozíciu získal dovtedajší predseda vlády Vojtech Tuka, ktorý sa stal aj ministrom zahraničných vecí. Bol to človek oddaný Hitlerovi.

Predseda vlády Vojtech Tuka si výrazne posilnil postavenie na Slovensku práve v čase, keď vojnové Maďarsko z vôle Hitlera územne najviac narástlo. Foto: Wikimedia.org.

Voči Maďarsku zvolil Hitler iný spôsob – v tejto fáze namiesto plieskania bičom kŕmil cukrom. Rozhodol sa reagovať na požiadavky územnej revízie a prisúdiť mu významnú časť predtrianonského Sedmohradska.

Rumunsko sa muselo podvoliť a v septembri po verdikte druhej Viedenskej arbitráže sa vzdať ďalšieho rozsiahleho územia. Svoj podiel dostalo aj Bulharsko, keď od Rumunska získalo južnú Dobružu pri dolnom Dunaji. Podobne ako pri prvom viedenskom akte sa na verdikte dohodli Nemecko a Taliansko.

Vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom po roku skutočne vypukla. Rumunsko sa pridalo na stranu útočiaceho Nemecka a za odmenu sa mu okrem návratu Besarábie a Severnej Bukoviny podarilo získať ešte východnejší pás Podnesterska. Ale len do roku 1945, potom si víťazný Stalin vzal teritórium späť.

Horthy na bielom koni ako v Košiciach

Druhá Viedenská arbitráž priniesla Maďarsku po boku nacistického Nemecka najväčší územný a ľudský zisk. Budapešti pripadlo vyše 43-tisíc štvorcových kilometrov územia a takmer 2,6 milióna obyvateľov. Na porovnanie, po prvej Viedenskej arbitráži získalo Maďarsko na úkor Slovenska vyše 10-tisíc štvorcových kilometrov územia a 850-tisíc obyvateľov.

Na odtrhnutých pôvodných slovenských i rumunských územiach žilo približne iba 60 percent Maďarov. Pod Budapešť sa tak dostali tisíce Slovákov, Rumunov, Nemcov, Židov.

Pre Budapešť bolo získanie veľkej časti Sedmohradska obrovským úspechom. Sedmohradsko a zvlášť jeho časť zvaná Sikulsko má dodnes pre Maďarov vysokú historickú hodnotu. Tu si malo sedem Arpádových náčelníkov postaviť hlinené hrady na prelome 9. a 10. storočia pred vstupom do Karpatskej kotliny. Postava z tých čias, legendárny Arpád, vystupuje v maďarskej obrazovej tvorbe ako jazdec na bielom koni.

Sedmohradsko zároveň považujú Maďari za akúsi nedotknutú domovinu. Tu sa v časoch osmanského okupovania Podunajskej nížiny v 16. a 17. storočí zachovalo samostatné kniežactvo – síce závislé od Turecka, ale neobsadené a nezávislé od nenávidených Habsburgovcov.

Kráľovskému regentovi Miklósovi Horthymu prisúdili po opanovaní severného Sedmohradska v roku 1940 titul zväčšovateľ krajiny a jeho popularita sa dostala na vrchol. Horthy si potrpel na symboly. Tak ako v novembri 1938 vstúpil do Košíc na bielom koni, podobne arpádovsky to urobil v septembri 1940 v sedmohradskom Kluži (Kološvári).

Inzercia

Za necelé dva roky sa Maďarsko zväčšilo na takmer dvojnásobok plochy a počet obyvateľstva vzrástol o polovicu. To všetko vďaka dvom viedenským arbitrážam, priazni Adolfa Hitlera a Benita Mussoliniho.

Ambície Budapešti však stále neboli naplnené. V ideálnom stave mala ovládnuť celé Slovensko, zvyšok Sedmohradska a ďalšie južné oblasti. Hitler si to uvedomoval. Kontroloval napäté vzťahy medzi Maďarskom a jeho susedmi a využíval ich na vlastné mocenské ciele.

Na Slovensku sa nebolo z čoho tešiť

Pre Slovensko bolo ovládnutie severného Sedmohradska Maďarskom zlá správa. Vláda sa mohla obávať, že sa bude pokračovať ďalej a pod Budapešť sa dostane celé niekdajšie Horné Uhorsko. Ambícia Maďarska tu jednoznačne bola.

Nedávno posilnený Tuka však nemohol oficiálne protestovať, lebo územné zmeny na úkor Rumunska sa udiali z vôle Hitlera. Nemecký vodca sa okrem iného chcel vyhnúť neželanej vojne, ku ktorej sa schyľovalo medzi jeho spojencami Maďarskom a Rumunskom.

Povoľná slovenská vláda tento zásah trpela a snažila sa byť s Berlínom zadobre, aby sa v prípade nastolenia ďalších požiadaviek Maďarska voči Slovensku mohla utiekať k pánovi kontinentálnej Európy. Tak sa už Hitler pomaly cítil po nedávnom porazení Francúzska a pacifikovaní Škandinávie.

Nevraživosť medzi Maďarskom a Slovenskom sa sčasti podarilo tlmiť vďaka recipročným opatreniam voči menšinám. Slovenská menšina v Maďarsku a maďarská na Slovensku mali vlastné politické strany. Prístupom k menšinám sa Budapešť a Bratislava udržiavali vo vzájomnom šachu.

Príkladom je príbeh predsedu Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku Emanuela Böhma. V novembri 1941 ho v Maďarsku povolali do armády. S plukom pozostávajúcim z príslušníkov nemaďarských národov mal smerovať na front do Sovietskeho zväzu, kde už vtedy Maďarsko viedlo vojnu. Zámer maďarskej vlády bol zrejmý – zbaviť sa politicky nepohodlného človeka.

Böhm neváhal, napísal list slovenskému ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi, aby rovnako povolali na front jeho náprotivok za severnou hranicou – predsedu Maďarskej strany a poslanca slovenského Snemu Jánosa Esterházyho. Slovensko tiež viedlo vojnu v Sovietskom zväze, a keďže minister Čatloš takúto možnosť mal, povolal Esterházyho do slovenskej armády.

Politický šéf slovenských Maďarov neváhal, sadol si do auta a zakrátko sa ohlásil v Budapešti u maďarského ministra vojny Károlyho Bartha. Na jeho výzvu Böhma na východný front neposlali a mohol pôsobiť ďalej vo svojich civilných funkciách. Doma ostal aj Esterházy.

Tento príbeh, kde sa spomína Esterházy, je zaujímavý z ďalšieho dôvodu. Esterházy sa v septembri 1940 zúčastnil popri Horthym v Kluži na slávnosti pri príležitosti pripojenia severného Sedmohradska k Maďarsku. Keď sa to zistilo, na Slovensku to vyvolalo pobúrenie.

Spolu s Maďarmi a Rumunmi sa pod maďarskú zvrchovanosť v Sedmohradsku dostalo 17-tisíc tamojších Slovákov. Rozšírili tak rady Slovákov v zahraničí, ktorých bolo v Maďarsku už po prvej Viedenskej arbitráži podľa oficiálnych údajov 270-tisíc, podľa zisťovaní Böhma minimálne dvakrát viac. Na porovnanie, na Slovensku žilo vtedy 60-tisíc Maďarov.

Neustávajúce napätie medzi Slovenskom a Maďarskom pretrvávalo až do zániku samostatného slovenského štátu. V roku 1944, keď sa k hranici blížil východný front, Čatloš dokonca uvažoval o vojne proti Maďarsku. Cieľom malo byť povzbudenie bojového ducha Slovákov a – ako vždy predtým – vrátenie území, ktoré pripadli po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku.

Priazeň Hitlera bola rozhodujúca

Posledný územný zisk horthyovského Maďarska bol na úkor Juhoslávie.

V apríli 1941 sa Maďarsko pripojilo k útoku Nemecka na Juhosláviu. Problémom bolo, že tesne predtým Maďarsko uzavrelo s Juhosláviou dohodu o večnom priateľstve. Teraz ju vierolomne porušilo.

Ospravedlnením tohto činu malo byť, že v čase útoku už Juhoslávia neexistovala, lebo sa z nej osamostatnilo Chorvátsko. Budapešť však dovtedy účelovo poskytovala chorvátskemu ustašovskému hnutiu najviac podpory v jeho separatistických snahách a vyhlásenie nezávislosti Chorvátska bolo iba súčasťou zamýšľaného scenára.

V Budapešti si uvedomovali, že išlo o účelový krok, za ktorým nebolo nič iné ako vidina zabratia ďalších teritórií. Predseda vlády Pál Teleki uvedomiac si neoprávnenosť útoku na Juhosláviu spáchal samovraždu.

Ako odmenu za umožnenie prechodu nemeckej armády cez vlastné územie a jeho pripojenie k vojne získalo Maďarsko Báčku a Baranje v dnešnej srbskej Vojvodine a Zámurie v dnešnom Slovinsku.

 

Na konci roka 1941, keď bol Hitler na vrchole moci, bola stredo-východná Európa rozdelená na niekoľko spojeneckých štátov. Územne sa najviac darilo Maďarsku. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

S ťahom na juh sa spája najkrvavejšia epizóda pri zväčšovaní Maďarska po roku 1938. Na územiach získaných od niekdajšej Juhoslávie zahynulo po maďarských represáliách vyše tritisíc ľudí, hlavne Srbov a Židov, vrátane viac ako šesť stoviek detí a starých ľudí. Mala to byť odveta za srbský vzdor pri obsadzovaní územia.

Povestné je vyčíňanie v Novom Sade, kde v januári 1942 strieľali maďarskí žandári a vojaci ľudí na uliciach a prípadne ich topili v ľadových vodách Dunaja.

Pri kúskovaní niekdajšej Juhoslávie Hitler nevyhovel Budapešti a nevydal jej srbský Banát, ktorý na západe hraničil s Báčkou a za monarchie bol súčasťou Uhorska. Bol to opäť jeden z jeho prejavov, ako udržiavať spojencov v napätí.

Raz sa táto časť Banátu mohla stať maďarskou, ale o tom sa malo rokovať až po víťaznej svetovej vojne, chlácholil spojencov Hitler. Povedané inými slovami – ak budú počúvať a spolupracovať, dostane sa im v novej Európe vybudovanej podľa Hitlerových predstáv dostatočnej odmeny. Takéhoto povzbudzovania sa dostávalo i slovenskej vláde.

Na dolnom Dunaji sa expanzia Maďarska skončila. Stála Horthymu za to, aby úslužne spolupracoval s Hitlerom?

Ak by som to vyjadril percentuálne, potom celkovým územným ziskom sa Maďarsko z medzivojnového obdobia zväčšilo na takmer dvojnásobok, čo mohli v Budapešti počítať za úspech. Keď však zoberieme za východisko celú uhorskú rozlohu v bývalej monarchii, rozšírené Maďarsko z nej pokrylo iba niečo viac ako polovicu.

Záver druhej svetovej vojny ukázal, že v Maďarsku bolo i po odstavení Horthyho stále dosť politickej sily na úzku súčinnosť s Hitlerom. Maďarská armáda bojovala s wehrmachtom ako jediná až do úplnej porážky Nemecka.

Odporúčame