Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. september 2020

Poslanec Vašečka

Už naša novela zákona o potratoch je silným kompromisom smerom k liberálom

Rozhovor s Richardom Vašečkom o vysokoškolských tituloch, farizejstve v politike i novele interrupčného zákona.

 

Už naša novela zákona o potratoch je silným kompromisom smerom k liberálom

Poslanci koalície predkladajú návrh, ktorý má umožniť odoberanie titulov. Podľa predsedu školského výboru Národnej rady Richarda Vašečku sú však kauzy diplomových prác politikov predovšetkým dôkazom formalizmu vzdelávania na Slovensku. Najväčším politickým problémom bol pre neho fakt, že išlo hlavne o tých politikov, ktorí v minulom volebnom období ostro kritizovali rigoróznu prácu Andreja Danka.

V súvislosti s novelou interrupčného zákona, ktorá je v druhom čítaní, podľa Vašečku ešte môže dôjsť k pozmeňujúcim návrhom. V rozhovore približuje, aké výhrady majú liberálni poslanci, ako s nimi o návrhu zákona diskutuje aj čo si myslí o iniciatíve Martina Čepčeka z OĽaNO, ktorý do parlamentu predložil zákon zamedzujúci potraty na požiadanie.

Richard Vašečka je poslancom Kresťanskej únie, ktorá sa do parlamentu dostala na kandidátke hnutia OĽaNO.

Predložili ste novelu zákona o vysokých školách, ktorá umožňuje odoberanie vysokoškolských titulov s účinnosťou od začiatku roka 2021, a to len na čerstvo odovzdané práce. Nerieši teda prípady z minulosti. Čo keď dôjde k ďalšiemu škandálu s diplomovkami verejných funkcionárov?

Najprv treba povedať, že novelu pripravilo ministerstvo školstva a predkladám ju s kolegami zo všetkých koaličných strán. Táto téma má morálny, spoločenský a pracovnoprávny aspekt. Z právneho hľadiska retroaktivita zákona, teda spätného odoberania titulov z minulosti, jednoducho nie je možná. Taký je výsledok domácej úlohy, ktorú dal premiér ministerstvu školstva a spravodlivosti. Po konzultáciách s rezortom spravodlivosti či na základe skúsenosti Česka sa retroaktivita vylúčila.

V spomínanom Česku od vstupu zákona do platnosti odobrali zanedbateľný počet titulov a v praxi sa teda zákon veľmi neuplatňuje. Aký to má potom zmysel?

Áno, treba povedať, že od účinnosti tohto zákona v Česku, čo sú tri alebo štyri roky, došlo asi k trom odobratiam titulov. Nie je to teda nejaká verejná naháňačka spojená s kontrolou diplomoviek. Aj v našom prípade je to najmä reakcia na to, čo môžeme v tejto veci urobiť, aby sa podobné situácie neopakovali. Z morálneho hľadiska to bude vždy otázka na konkrétneho človeka, ako sa k tomu postaví. Z pracovnoprávneho hľadiska sú povolania, kde sa titul vyslovene vyžaduje.

Ale v prípade politikov to tak nie je, máme sa teda pripraviť na ďalších nepotrestaných plagiátorov?

Žiaľ, čo sa týka minulosti, viac zákonom spraviť nevieme. Systém sme do budúcna napravili, v ostatných prípadoch to bude už len v politicko-morálnej rovine. Budeme sa musieť spoľahnúť na vyvodenie osobnej zodpovednosti...

... na čo sa po letnej skúsenosti spoliehať nedá.

Ministerstvo školstva s rezortom spravodlivosti to naozaj skúmali a inak to nejde.

Novela má tiež zaviesť princíp „kto akademický titul prideľuje, ten ho odníma“. Reálne si viete predstaviť, že škola, ktorej školitelia a oponenti zlyhali pri posudzovaní záverečnej práce konkrétneho študenta, či už nedbanlivosťou, alebo ľahostajnosťou, po čase uzná, že sama pochybila?

Komisia, ktorá bude posudzovať, či daný človek prišiel k titulu právom, sa bude skladať aj z ľudí mimo danej vysokej školy. Takže to nebude len internou záležitosťou školy.

Záverečné rozhodnutie bude však na rektorovi školy.

Ale ten bude konať na základe rozhodnutia komisie, v ktorej budú aj zástupcovia z externého prostredia.

Môže rektor konať v rozpore so stanoviskom komisie?

Komisia je poradným orgánom a rektorovi predkladá len návrh rozhodnutia. Rektor teda môže rozhodnúť aj inak, ako odporúča komisia. V konečnom dôsledku je zodpovednosť na pleciach rektora.

Prečo novela zákona nerieši ani deravý antiplagiátorský systém, ktorý nedokáže dôsledne preveriť originalitu práce, keďže niektoré staršie práce či publikácie nie sú v systéme zahrnuté?

Plagiátorský systém nie je vecou zákona. Ide skôr o vec operatívy, musí sa nastaviť v spolupráci s vysokými školami. Zákon stanovuje, čo je protiprávne konanie, ale nestanovuje, ako ho dôsledne odhaliť. Samozrejme, aj v tejto veci je priestor na vylepšenie.

Pracuje sa na tom?

Áno, viem, že sa na tom pracuje, ale ide len o jednu časť z pripravovanej vysokoškolskej reformy.

Čo podľa vás ukázali plagiáty záverečných prác ministra školstva, predsedu parlamentu a premiéra o stave slovenského vysokého školstva?

Jednoznačne určitý formalizmus vzdelávania. Pozrime sa na prípad pána premiéra Igora Matoviča. V čase, keď písal záverečnú prácu, mal už rozbehnuté podnikanie, manažoval stovky zamestnancov. Preukázal, že manažment a podnikanie, ktoré študoval, zvláda výborne a jeho kontroverzná diplomovka bola formalizmom, ako zakončiť štúdium. To pochybenie však nemožno ospravedlňovať. Ľudia, ktorí popri škole už robia, majú tendenciu ukončenie štúdia odfláknuť alebo si nejako dopomôcť. A to je chyba. Dbáme na formalizmus a často ideme na Slovensku za titulom preto, lebo sa to nejako spoločensky cení. Mali by sme vrátiť vysokoškolské štúdium k jeho podstate, aby to malo cenu pre celú spoločnosť aj pre rozvoj daného človeka.

Ako to spraviť? Vysokoškolské štúdium predsa nemá byť len akousi formalitou, ale má vytvárať pridanú hodnotu.

Vysokú školu nemusí mať každý. Keď študent vidí, že pre neho ďalšie štúdium ani samotný titul nie sú reálnym prínosom, nech ho nechá tak, ak titul proste nepotrebuje a prácu nevie poctivo dotiahnuť do konca. Nech je k sebe úprimný a pravdivý. Odkedy som v politike, už minimálne tri rôzne vysoké školy mi ponúkali, aby som si u nich spravil doktorát, ale nevidel som na to dôvod, hoci som študijný typ. Naznačovali, že sa to bude dať ľahko získať, no osobne podobné formy zľahčovania odmietam a okrem toho nemám na to čas a ani to k životu nepotrebujem. Keď tituly nepotrebujeme, nemali by sme sa za nimi ani my politici naháňať. Mali by sme vnímať vzdelanie ako niečo, čo má hodnotu samo osebe, a nie ako barličku, ktorú použijem vtedy, keď ju potrebujem.

V mnohých ľuďoch zanechala väčšiu pachuť samotná komunikácia politikov než ich konkrétna kauza diplomovej práce. Ako ste v niektorých prípadoch skutočne obhajobu neobhájiteľného vnímali vy ako predseda školského výboru?

Stále hovorím, že to, čo sa stalo, nebolo správne a nikdy ani nebude. Tam nie je o čom diskutovať. Nikoho ani nebudem obhajovať, ani takáto formálna nečestnosť by tu nemala mať priestor. Rozumiem, že ľudia čakali politické vyvodenie zodpovednosti. Pre politikov, ktorých sa to týkalo, to bolo ťažké rozhodovanie. Určite sa kauzy dali komunikovať lepšie, o tom niet pochýb. Najväčším problémom komunikácie bola pre mňa spomienka na minulé volebné obdobie a rigoróznu prácu Andreja Danka, keď všetci títo politici veľmi tvrdo pána Danka kritizovali a vyzývali ho k odstúpeniu. A teraz sa im to takpovediac vrátilo.

Spätne to pôsobí veľmi farizejsky.

Presne tak to pôsobí. Ak niekoho vyzývate, aby pre svoje zlyhanie odstúpil a potom sa vy v podobnej situácii nemáte k činu, vyvoláva to rozpaky. Pre mňa osobne bol toto najnepríjemnejší aspekt v celej situácii a s tým som mal aj najväčší politický problém.

Je to tiež ponaučením, že opozično-koaličná práca by sa mala stiahnuť z osobných útokov v politickom boji. Neprospieva to ani spoločnosti a veľmi ľahko sa to môže proti ľuďom obrátiť. Pán premiér či predseda parlamentu sa tak v tejto veci dostali do veľmi nepríjemnej situácie. To je politická cena, ktorú si musia za predchádzajúcu komunikáciu zaplatiť.

Ste si istý, že tieto slová raz neusvedčia z farizejstva aj vás?

Som presvedčený, že moja diplomovka je v poriadku. Keď sa objavil problém s diplomovkou Igora Matoviča, vyšliapal som do podkrovia, kde som si svoju diplomovku skontroloval. Na každej strane mám citácie, v závere zoznam všetkej použitej literatúry. Myslím, že je napísaná tak, ako má byť. Napriek tomu som sa zdržal odsudzujúcich komentárov. A zdržanlivý som bol aj ako opozičný poslanec v minulosti, aj ako predseda školského výboru v súčasnosti. Nikdy som však také konanie neospravedlňoval a vždy som jasne povedal, že také čosi nie je v poriadku.

Petra Krištúfková, Boris Kollár či Igor Matovič nie sú prví, a zrejme ani poslední, ktorí napísali záverečnú prácu neštandardným spôsobom. Táto kauza však ukázala aj marazmus množstva obskúrnych vysokých škôl v slovenskom priestore, ktoré z titulu spravili akúsi biznis komoditu. Ako dlho budú vysoké školy v Skalici, Sládkovičove či v Dubnici ničiť meno vysokoškolskému vzdelávaniu na Slovensku?

Nemyslím si, že máme v prvom rade problém s počtom vysokých škôl alebo so súkromnými školami, je to skôr otázka kvality a jej kontroly. Určite však pôjdeme cestou obmedzovania množstva študijných odborov, ktoré na konkrétnych školách možno študovať, a keď nebudú odbory dosahovať isté kvalitatívne štandardy, tak aj samotná škola stratí biznis dôvod svojej existencie. Treba zintenzívniť kontrolovanie kvality vysokých škôl a na tom budeme aj ďalej pracovať.

Rozumiem, že zavrieť nejakú vysokú školu je politicky veľmi náročné, ale kedy, ak nie teraz, bola väčšia spoločenská objednávka po podobnom kroku?

Na tento krok tu musí byť aj politická odvaha a vôľa. Treba sa však vrátiť k podstate, prvoradý problém nie je, či je vysokých škôl veľa, ale nakoľko sú kvalitné.

Nepomohlo by na úvod zrušiť aspoň detašované pracoviská? Okrem martinskej Jesseniovej lekárskej fakulty či Materiálovotechnologickej fakulty STU v Trnave len ťažko nájsť nejakú, ktorá je premiantom vo svojom odbore.

Je to jedna z možností.

Tento biznis s titulmi na druhej strane spôsobil to, že na niektorých školách na Slovensku je dnes získať titul také jednoduché, že kto ho ešte nemá, vyzerá, že nie je schopný obetovať ani to minimum snaženia, ktoré pre to musí vynaložiť. Ako titulu na Slovensku vrátiť hodnotu?

Nerobiť nábor, ale výber. Sprísniť podmienky prijatia na vysokú školu a mať aj vyššie nároky na študentov počas štúdia.

Keď je však viac voľných miest ako hlásiacich sa študentov a aj vzhľadom na súčasné financovanie vysokých škôl, niektorým sa potom robí výber veľmi ťažko.

Ale pokiaľ tam tá kvalita bude, tak tieto školy študentov neprijmú alebo tí následne neprejdú skúškami počas štúdia. Pripravuje sa aj reforma financovania školstva vo všeobecnosti. Čo sa týka normatívneho financovania, má svoje isté výhody, ale aj množstvo nevýhod. Treba sa na to pozrieť poriadne, aby sme so špinavou vodou nevyliali aj dieťa z vaničky.

Ďalšia vec je, že v štátnej správe sa na niektorých pozíciách neraz nezmyselne vyžaduje vysokoškolský stupeň vzdelania. Nie je cestou aj zmena tohto zákona?

Takáto zmena je naznačená aj v programovom vyhlásení vlády a už teraz sa na nej pracuje. Jednak aj to, aby sme dali zmysel bakalárskemu stupňu štúdia, aby to nebol len zbytočný medzistupeň pred dosiahnutím druhého stupňa vysokoškolského vzdelávania. A potom je to aj stanovenie požiadaviek, kde by mal štát vyžadovať titul a kde je naozaj zbytočný. Vzdelanie je fajn, tomu sa musíme venovať celý život, ale titul každý naozaj nepotrebuje.

Inzercia

Slovensko dostane od EÚ balík 7,5 miliardy eur. V reformnom tíme počítajú aj s vyčlenením peňazí na reformu školstva. Kde by podľa vás mali tieto peniaze v školstve ísť?

Veľmi hlboký dosah za relatívne malé náklady by mala práca s mladými pedagógmi a študentmi pedagogiky. Učiteľom sa musí stať ten najlepší. Prípravu treba hlboko prepojiť s praxou, učitelia musia mať lepšie podmienky pre prácu, aby mali chuť pracovať, byť podnikaví a nápadití. Jednoznačne treba peniaze nasmerovať aj do vyšších platov, a to nielen preto, aby sa učitelia mali lepšie, ale aby naše deti trávili čas s kvalitnými ľuďmi, ktorí to robia s radosťou. Musí sa zvýšiť aj spoločenský status učiteľa, nemôže byť fackovacím panákom.

Témou sú aj študenti, ktorí odchádzajú do zahraničia a zostávajú tam. Ja si myslím, že aj prostredníctvom týchto peňazí by sa mohla výrazne zvýšiť kvalita infraštruktúry pre vysokoškolákov, teda budovanie kampusov, internátov, knižníc, vybavenie škôl. Určite to nie je najhlavnejšia vec a spraviť len toto nestačí, ale je nepochybne veľmi dôležitá.

Prejdime teraz na inú tému. Okrem tejto novely zákona je v druhom čítaní aj novela interrupčného zákona, ktorá je aj pre vás osobne veľkou témou. Ako to momentálne vyzerá s podporou zákona?

V prvom čítaní zákon prešiel 81 hlasmi, čiže s veľkou rezervou. Očakávam podobný výsledok aj pri hlasovaní v druhom čítaní. Môže dôjsť k pozmeňujúcim návrhom z liberálnej časti spektra, ktoré by mohli tento už dosť jemný návrh ešte zjemniť, ale uvidíme.

Liberálnejší poslanci koalície mali po prvom čítaní mnohé námietky. Už tento návrh je v zásade však pomerne kozmetický...

... nemyslím si, že je kozmetický, je to mäkký návrh zákona, ale zmeny sú podľa mňa zásadné. Takéto zmeny sa tu neudiali za posledných 30 rokov...

... pre pro-life hnutie by však tak či tak schválenie tohto zákona bolo skôr symbolickým než reálnym veľkým úspechom. Aké požiadavky majú títo poslanci?

Veľký problém majú s predĺžením čakacej lehoty zo 48 na 96 hodín. Podľa nich to môže matku ešte viac stresovať. Áno, určite, čas rozhodovania je vždy stres, ale naším cieľom nie je nikoho stresovať.

Dôležité je dať dostatok času na také veľmi vážne a fatálne rozhodnutie, ktoré sa už následne nedá zmeniť. Rodičia musia mať dostatok informácií, niekedy aj nepríjemných, pretože to môže žene či obom rodičom dať také možnosti, že sa dieťa rozhodnú prijať. Aj v niektorých krajinách západnej Európy je táto lehota ešte dlhšia ako u nás tá aktuálna či dokonca 96-hodinová. Inými slovami, aj krajiny, ktoré sú výrazne liberálnejšie nastavené ako my, chápu, že k slobodnému rozhodnutiu patrí aj dostatok času medzi žiadosťou o potrat a jeho vykonaním. No niektorí poslanci argumentujú tým, že načo to naťahovať, keď žena na potrat ísť chce.

Ako protiargumentujete?

Používam príklad s fajčením. Fajčiari na Slovensku chcú fajčiť a je to dovolené. Nie je tu žiadna prohibícia užívania tabaku, napriek tomu ministerstvo zdravotníctva až pomerne drsným spôsobom odrádza ľudí od fajčenia. Len sa pozrite na krabičky cigariet. Keby sme my takéto obrázky dávali na letáky, ktoré by boli povinne distribuované tehotným ženám, tak by nás obvinili, že sme sadisti a psychicky trápime matky.

Keď štát usúdi, že fajčenie má veľmi fatálne následky, a preto môže stresovať človeka aj ho nejakým spôsobom odrádzať, som presvedčený, že následky potratu sú ešte fatálnejšie, a to nielen pre dieťa – to bezpochyby –, ale aj pre ženu, ktorá sa ho rozhodne podstúpiť. Myslím si, že by sme mali citlivým spôsobom odrádzať ženu a ukazovať jej, že toto nie je správne rozhodnutie. Pritom nikomu neberieme možnosť, keďže to momentálne nevieme zvrátiť, aby sa nakoniec konkrétna žena nerozhodla inak, ale budeme sa ju snažiť aspoň takto odrádzať. Dieťa je predsa dar. A chceme dať najavo, že štát s ním rodičom maximálne pomôže.

Sú výhrady aj voči navrhovanej povinnosti druhého lekárskeho posudku?

Áno, sú. Časť kritikov má výhrady aj k druhému posudku lekára, či dieťa môže byť nejakým spôsobom postihnuté alebo nie. My si však myslíme, že žena musí mať väčšiu istotu a lepšie informácie, pretože neistota týkajúca sa zdravotného stavu dieťaťa trápi každého rodiča. Samozrejme, sú matky, ktoré neuvažujú o potrate ani v prípade, keby dieťa bolo postihnuté. Ale aj keď sa tak rozhodli, že na potrat nejdú, určite je pre ne lepšie, keď sa druhou lekárskou správou vyvrátia či potvrdia ich podozrenia.

Často sa hovorí, že dieťa môže byť poškodené takou a onakou patologickou zmenou, a pritom tá pravdepodobnosť je jeden ku 60. Teda je veľmi malá, a napriek tomu sa niektoré ženy preto rozhodnú ísť na potrat, kým iné sa trápia a sú v neistote až do pôrodu. A s týmto majú niektorí problém.

Povedzme, že prejdú niektoré pozmeňujúce návrhy. Vy si viete následne predstaviť podporu už takto zrevidovaného návrhu? Alebo máte nejakú „no-go“ zónu, čo si už neviete predstaviť, aby vypadlo z novely?

„No-go“ zónou by pre mňa bolo, keby prešiel pozmeňovák, ktorý by zhoršil dnešnú situáciu.

S tým však dnes asi naozaj nikto nepočíta. Čo teda plánujete robiť?

Budeme ďalej vysvetľovať, ako zákon myslíme. Naďalej sa budeme s poslancami v tejto veci stretávať, na budúci týždeň je naplánovaný seminár pre poslancov o tejto problematike. Preberáme a komunikujeme o tom naozaj každodenne, argumentujeme celé leto a vysvetľujeme, prečo je dobré, aby prešiel zákon aspoň v takejto forme. A snažíme sa o to, aby sa zákon ďalej nezmierňoval, lebo je už naozaj mierny, ide o veľmi silný kompromis aj smerom k liberálnejšie zmýšľajúcim poslancom.

Za mňa osobne je to silný kompromis, pretože pre mňa je potrat jednoducho neprijateľné riešenie. Je to ukončenie života nenarodeného dieťaťa a vo mne sa to ako v človeku aj ako otcovi bije. Ak to však nevieme vyriešiť iným, zásadným spôsobom, ktorý by bol najlepší, pretože zlé veci nemajú byť podľa mňa zákonom prípustné, chceme aspoň zlepšiť rozhodovaciu pozíciu, keď sa ľudia budú rozhodovať prijať deti, a nie ukončiť ich život.

Ak to nakoniec politicky vyjde tak, že prejde zmierňujúci pozmeňovák, bude to stáť ešte za podporu?

Ak sa dohodneme a vo výsledku bude novela stále nejakým spôsobom zlepšovať situáciu, samozrejme, zahlasujeme za ňu, lebo zlepší situáciu veľmi konkrétne a merateľne. No predloženie liberálnych pozmeňovákov bez dohody s nami neprejde, pretože v parlamente nenájde podporu, a to ani v opozícii. Ja by som bol však veľmi rád, keby to bolo dohoda, v rámci ktorej aj tí liberálnejšie uvažujúci pochopia, že tento návrh nie je antiliberálny.

Potom by museli priznať, že chcú potraty, lebo doteraz som mal z tej diskusie stále dojem, a to som v parlamente už 9 rokov, že aj tí najliberálnejší poslanci hovorili, že sa zhodneme na tom, že potrat je zlá vec, ale nezhodneme sa na spôsobe riešenia. Pri niektorých tých argumentoch mám už však pocit, že žena, ktorá sa rozhoduje, či pôjde alebo nepôjde na potrat, sa vlastne z ich pohľadu rozhoduje medzi dvomi dobrami. Ale to tak určite nie je. Potom musia ísť s farbou von a povedať, že chcú mať prístup k potratom a najlepšie, aby sa nikto do nich nestaral.

V súčasnosti to podľa niektorých správ z kuloárov vyzerá tak, že podpora zákona stojí a padá na časti poslancov z OĽaNO, ktorí síce dosiaľ návrh podporili, no teraz váhajú. V čom je podľa vás problém? Obávajú sa verejného protitlaku alebo jednoducho poslanecký klub OĽaNO nie je taký pro-life, ako sa pôvodne zdalo?

Poslanecký klub OĽaNO je veľmi rôznorodý a tak to bolo vždy. Ale rovnako to vždy bolo aj tak, že konzervatívni a kresťanskí poslanci v ňom majú väčšinu. Je pravdou, že kampaň liberálnych médií je veľmi silná a tých menej istých môže zneistiť. Viem, že niektorých, ktorí aj z iných strán hlasovali za tento zákon, si potom podali a robia z nich spiatočníkov. Pritom zákon priamo nič nezakazuje, okrem propagácie potratov, len motivuje, zlepšuje informovanosť a dáva dostatok času. Pokladám to za nefér, ale beriem to ako politickú realitu.

S našimi váhajúcimi kolegami sa rozprávame a povzbudzujeme ich. Ako politici musíme čeliť tlaku médií i časti spoločnosti, ktorá s návrhom nesúhlasí. Najviac kričia ultraliberálni odporcovia zákona a potom sa nečudujem, že tí menej istí kolegovia strácajú svoju rozhodnosť. Veľmi otvorene sa o tom bavíme bez nejakých osočovaní. A bojujeme o to, aby sme váhajúcich neodradili nezmierlivým prístupom k liberálom. Rešpektujeme všetkých rovnako.

Ak však niekto hovorí, že sa o tejto téme málo diskutuje, nemá pravdu. Tu prebieha obrovská diskusia 30 rokov a tá diskusia je dostatočná. Ide o malý, no veľmi konkrétny krok. A keby sa nám ho podarilo presadiť, v tejto oblasti by sa konečne niečo posunulo. Minimálne v tom, že uznáme aj zákonom, že potrat nie je dobrá vec. Je to dobrý základ, aby sme sa v tejto veci reálne niekam posunuli.

Ak aj zákon získa dostatočnú podporu v parlamente, môže ho vetovať prezidentka. Počítate s touto možnosťou?

Neviem, aký by mala prezidentka dôvod vrátiť takýto soft model, ale ak by to vrátila, priznávam, že by to ešte mohlo byť neisté. Preto závisí aj od toho, koľko poslancov zákon v závere podporí.

Čo hovoríte na návrh Martina Čepčeka, ktorý po kotlebovcoch prichádza ako prvý z radov koalície s poľským modelom a ruší potraty na požiadanie? Viacero poslancov o tomto návrhu ani nevedelo. Vy ste vedeli o tejto iniciatíve?

Absolútne nie, vôbec sme o tom netušili. Je to proti zaužívaným pravidlám poslaneckého klubu aj legislatívnej iniciatívy. Samozrejme, poslanec má zákonnú právomoc predložiť v termíne návrh zákona, ale z hľadiska toho, že je členom poslaneckého klubu a členom koalície, tak to musí dopredu komunikovať. Je škoda, že sme neboli informovaní. Čo sa týka obsahu, je to v mnohom podobný návrh, aký som podával ja v minulom volebnom období, takže obsahovo s ním nemám žiaden problém.

No okrem procedurálneho hľadiska pochybil predkladateľ aj právne. Tento zákon nebude zaradený na rokovanie parlamentu, pretože o podobnom zákone sa hlasovalo v júni. Podľa rokovacieho poriadku sa totiž nemôže predložiť zákon v podobnej veci v priebehu 6 mesiacov, ak ho parlament odmietol.

Niektorí túto iniciatívu pokladajú za sabotáž súčasného pro-life hnutia v parlamente. Ako sa na to pozeráte vy?

Ja sa zdržím toho, aby som komentoval úmysel, skôr predpokladám dobrý úmysel, úprimnú pro-life snahu, ale je škoda, že sa to udialo práve takto, pretože nám to budú teraz mnohí vyčítať pri hlasovaní o súčasnej novele interrupčného zákona. Ja nemám problém s tým, aby som zaň hlasoval, a nemal som s tým problém, ani keď to predložili kotlebovci, čo bola už iná káva. Ale keď ide o ochranu života, návrh podporím bez ohľadu na predkladateľa. Problém je v tom, že teraz ide o politickú i legislatívno-procedurálnu chybu, a keby to pán Čepček chcel robiť s nami, všetkému sa mohol vyvarovať. Mne neprekáža, že to predkladá sám, ale veľmi by ma mrzelo, ak by to poškodilo samotnej veci, o ktorú sa teraz snažíme. Teda pomôcť matkám, deťom a rodinám.

Poslankyňa Anna Záborská povedala, že po prípadnom schválení návrhu zákona prídu na rad aj ďalšie, ktoré majú pomôcť matkám. Čo teda ďalej pripravujete?

Momentálne sa snažíme pozitívne ovplyvniť rozhodovanie ženy. Ale plánujeme aj niekoľko opatrení, keď sa už žena rozhodne dieťa prijať. Budú to teda podporné opatrenia v období tehotenstva, zvlášť ak by boli matky či rodiny v ťažkých sociálnych alebo zdravotných pomeroch, takisto po narodení dieťaťa. Tehotná matka musí byť však v centre pozornosti a musí mať maximálnu podporu a ochranu štátu. Mnohí majú totiž v dnešnej dobe problém s prijatím či vychovávaním detí. A tých, ktorí sa pre to rozhodnú, musíme v tom podporiť. Budú to teda aj ďalšie podporné opatrenia pre rodiny, napríklad zdvojnásobenie daňového bonusu.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame