Romano Guardini: Skutočnosť je okrúhla

Bol jedným z najväčších európskych mysliteľov, učiteľom kresťanského života, vedúcou osobnosťou liturgického hnutia a jedným z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého katolicizmu. Teológ, kňaz, profesor filozofie náboženstva a kresťanského svetonáhľadu v Berlíne a Tübingene a spolutvorca Druhého vatikánskeho koncilu. Romano Guardini.

Začiatky skromné
Pôvod taliansky. Narodil sa vo Verone v roku 1885 v rodine veľkoobchodníka s hydinou, no už po roku sa šesťčlenná rodinka sťahuje do nemeckého Mainzu. Guardiniho začiatky sú skromné. Po gymnaziálnych rokoch mladý Romano volí štúdium chémie, no po dvoch semestroch ho prerušuje. Skúša to aj na národohospodárskej univerzite, ale rovnako neúspešne. Napokon sa definitívne rozhodne pre teológiu, najprv vo Freiburgu, neskôr pokračuje v Tübingene.

V roku 1908 vstupuje do kňazského seminára v Mainzi, kde je vysvätený za kňaza. Počas kaplánskych rokov študuje vo Freiburgu a býva na Collegium Sapientiae, medzi jeho rovesníkov patrí aj filozof Martin Heidegger. V tridsiatke získava doktorát z teológie vo Freiburgu a počas prvej svetovej vojny pôsobí ako ošetrovateľ v Mainzi. Už v roku 1918 publikuje prácu O duchu liturgie. Najmä ako liturgik sa neskôr stane jedným z tvorcov II. vatikánskeho koncilu. O viac než osemdesiat rokov neskôr, na prahu nového milénia, sa ku Guardiniho odkazu prihlási rovnomennou publikáciou aj kardinál Ratzinger.

Aj Guardinimu išlo o obnovenie porozumenia liturgii, no samozrejme v kontexte svojej doby, v povojnovej situácii, ktorá sa vyznačovala svojimi vlastnými svetonáhľadovými problémami. Veriaci síce žil v Cirkvi a bol ňou vedený, ale čoraz menej žil Cirkev. Ona sa ponímala už iba ako „hraničná hodnota“, ba dokonca ako prekážka, či príťaž vnútornej, osobnej religiozity. Do tohto ovzdušia prehovára Guardini: „Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Cirkev je kráľovstvo Božie v ľudstve. Dielo stvoriteľské, vykupiteľské, posvätiteľské na človeku. Ako člen človečenstva má osoba účasť na kráľovstve Božom, na milosti, na vykupiteľskom diele. Tu niet alternatívy: ja alebo Cirkev. Osoba žije svoj kresťanský život v Cirkvi a cez Cirkev. „Jestvuje len jedno uchopenie človeka Otcom v Kristu Duchom Svätým.“ Mimo Cirkvi pojem Boha, a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista, stráca sa v ľudskej parciálnosti, zlomkovitosti, jednostrannosti. Cirkev, žitá Cirkev, je zárukou, aby z tejto celistvej pravdivosti neubudlo. Guardini tak prekonáva novoveký individualizmus, ktorý do kresťanstva vniesla reformácia.

Duchovné kontubernium
V dvadsiatich rokoch sa prvýkrát zapája do hnutia Quickbornistov na zámku v Rothenfels. Tu sa organizujú takzvané ideové týždne, pracovné stretnutia, sympóziá, kde sa prezentujú a diskutujú rôzne témy, otázky doby. Stretáva sa s Josefom Pieperom, známym nemeckým kresťanským filozofom. Každá významná osobnosť nevyhnutne potrebuje okolo seba ďalšie osobnosti, ako popud k svojmu vlastnému vzrastu. Potrebuje sa voči niekomu vymedzovať, s niekým „spolu myslieť“. Potrebuje určitú klímu, akési „duchovné kontubernium“, v ktorom pracuje, tvorí a dozrieva. Toto prostredie nemôže nič nahradiť. Duchovná klíma v nijakom prípade nevzniká náhodne, je nevyhnutné ju cieľavedome, programovo, systematicky vytvárať. Aj u nás, v našich pomeroch. Na nej potom možno spoľahlivo budovať – uprostred všetkých neduhov sekularizovanej spoločnosti – čosi zdravé, čosi trvalé a zmysluplné. Nie popri sekulárnej kultúre, ale uprostred nej.

Vytváranie paralelných svetov je cestou siekt. Aktívne pretváranie kultúry, kultúrnych paradigiem, je zodpovednou úlohou kresťanov. Veď kresťanstvo vonkoncom nie je pasívny, pesimistický, dualistický pohľad na svet. Ono sa iba pasívnym môže len javiť, a to na základe antisvedectva kresťanov. Na druhej strane, sekulárna kultúra so svojím povrchným optimizmom a zdanlivou rôznorodosťou nemá z čoho čerpať, je vnútri prázdna, bez vnútorného zmyslu, nemá koreňa, vznáša sa vo vzduchu. Úlohou kresťanov je nielen pomenovať zlé zlým, ale aj vybudovať čosi pozitívne, čosi zdravé, na solídnom fundamente, „na skale“, na katolicizme – rozumejme: na teologických a filozofických princípoch odvodených z viery. Nuž ale tým princípom nám treba najprv dôkladne porozumieť. Romano Guardini sa nám ich celý život snažil vysvetliť.

Hnutie Quickborn
Z cyklu prednášok Vom Sinn der Kirche (O zmysle cirkvi) vzniká kniha, s ktorou sa stretávajú a domov prinášajú aj slovenskí seminaristi študujúci v nemecky hovoriacich krajinách. Centrálnym bodom Guardiniho úvah je myšlienka celistvosti. Cirkev nás oslovuje zo stredu a celistvosti sveta. Aj nás pojíma takto zo stredu, z našej celistvosti. Die Wirklichkeit ist eben rund – skutočnosť je okrúhla, hovorí závažne. Lebo stavia pred nás celú váhu podstatnosti sveta, vidí sa nám Cirkev triezvou a prísnou.

V roku 1922 Guardini skladá habilitačnú skúšku z katolíckej dogmatiky. Ako Privatdozent systematiky sa v Berlíne stretáva so známym filozofom náboženstva Martinom Buberom. Od roku 1923 vyučuje na novovzniknutej katedre filozofie náboženstva a katolíckeho svetonáhľadu na Prussko-protestanskej Univerzite v Berlíne (pôsobí tam ako stály hosť katolíckej teologickej fakulty). Guardini sa stáva spoluvydavateľom časopisu quickbornistov Die Schildergenossen, ktorý je hlavným „orgánom“ šírenia Guardiniho myšlienok a konceptov.

Od roku 1924 sa ocitá v duchovnom ohnisku hnutia Quickborn. Ide o spoločenstvo zamerané na obnovu človeka od najhlbších bytostných koreňov. Od Quickbornu Guardini vyžadoval určitý vysoký, šľachetný étos: veselosť srdca, opravdivosť slova, otvorenosť k pravde, vážnosť života, vnútornú slobodu, ako to formuloval najmä vo svojich listoch (Briefe über Selbstbildung), ktoré spočiatku adresoval iba úzkemu okruhu poslucháčov. Obrodné hnutie katolíkov Quickborn sa napokon stalo súčasťou širšieho celonemeckého kultúrneho pohybu a prenieslo sa aj do okolitých krajín. Bolo impulzom aj pre zrod slovenskej katolíckej moderny.

Vojnové a povojnové roky
V roku 1937 ešte vychádza kniha Der Herr. Betrachtungen über die Person und das Leben Jesu Christi, no po nástupe nacizmu a vypuknutí druhej svetovej vojny to už Guardini vôbec nemá ľahké. Po nútenom odchode z Berlínskej univerzity nasleduje zákaz pôsobenia na zámku Rothenfels, zákaz časopisu Die Schildergenossen, napokon aj zákaz prednášať. Skrýva sa v „exile“, v Mooshausene v oblasti Schwäbisches Allgäu, kde ako 60-ročný dokončuje svoju autobiografiu. Po vojne je pozvaný prednášať na katedru filozofie náboženstva a katolíckeho svetonáhľadu v Berlíne ako aj na rovnomennú katedru filozofickej fakulty v Mníchove. Vychádza časť jeho kázní z rokov 1956-1959 v univerzitnom kostole St. Ludwig v Mníchove pod titulom „Pravda a poriadok“. V päťdesiatych rokoch pracuje na preklade žalmov do nemeckého jazyka a dostáva sa mu všeobecného uznania. V roku 1952 je menovaný za pápežského preláta a ocenený zlatou mincou Mníchova, čestným občianstvom mesta Verona, a čestným krížom Spolkovej republiky Nemecko. V roku 1962 je menovaný za člena prípravnej liturgickej komisie pre II. Vatikánsky koncil. V roku 1964 Guardiniho katedru preberá nemenej známy nemecký teológ Karl Rahner. Pápež Pavol VI. ponúka Guardinimu titul kardinála. Ten však ponuku úctivo odmieta. Na univerzite sa vždy cítil ako doma a chce tam aj zostať.

Slovenský guardiniovec
Profesor Guardini mal možnosť rozvinúť svoj program aj po druhej svetovej vojne. Žiaľ, slovenskú katolícku inteligenciu v dôsledku rozčesnutia Európy na mocenské sféry čakali ešte ďalšie skúšky. Nie je veľa tých, ktorí počas totality po charakterovej stránke obstáli. Ich svedectvá sú však o to vážnejšie a ich význam je porovnateľný aj s mysliteľmi európskeho formátu, akým bol Romano Guardini. Takouto našou osobnosťou nesporne bol profesor Ladislav Hanus, veľký popularizátor Guardiniho na Slovensku, autor viacerých článkov a štúdií o tomto mysliteľovi. Pri interpretácii Dostojevského alebo Pascala čerpá najmä z Guardiniho. Napísal o ňom aj monografiu, ktorá vychádzala po častiach v samizdatovom časopise Orientácie. V nej Hanus preniká do osobnosti, podstaty Guardiniho myslenia a zasadzuje ho do kontextu doby. „Providenciálne sa zjavil, v povojnových rokoch na nemeckom a európskom horizonte, tento duch syntetický a už svojím pôvodom spájajúci taliansku klasickú jasnosť s nemeckou metafyzickou hĺbkou. Ako som obdivoval jeho jemnú myšlienkovú prácu, umenie dištinkcie, ktorá je mu „erster Schritt zur Ordnung“ (prvým krokom k poriadku), myšlienkovú tektoniku, kde všetko smerovalo k univerzálnej celistvosti. Ňou Guardini prekonáva jednostrannosť osvietenského racionalizmu a vonkoncom novoveký partikularizmus. Kladie základy veku, ktorý novovek zásadne prekonáva, ktorý sa na každom poli integruje ku novej ‚Summe‘.“

Naše hodnoty
Romano Guardini zomrel v októbri 1968 vo veku 83 rokov v Mníchove, kde je aj pochovaný. Nech je úcta a záujem, nevídaná snaživosť nemeckej kultúrnej obce v popularizácii osobnosti Guardiniho príkladom aj pre nás, vzorom aj pre našu dnešnú schopnosť rozlišovať medzi hodnotou a nehodnotou. Je nevyhnutné venovať pozornosť tomu, čo je skutočne pozoruhodné a mať v úcte to, čo je naozaj našej úcty hodné. Hanusova výnimočná monografia sa istý čas dala kúpiť s 80%-nou zľavou, t.j. za 4,40 Sk. Toť zrkadlo trhu, ktorý mechanicky odráža naše potreby, a tie zase obnažujú pravú hierarchiu našich hodnôt.

No ešte vždy je tu čosi, čo nás môže (pravda, s našim slobodným súhlasom) zo stavu prírodného, surového, primitívneho dvíhať. Lebo, ako hovorí Guardini, každý z nás nosí v sebe jedinečný praobraz – myšlienku, ktorou Stvoriteľ ho pomyslel. Podstatne žiť znamená žiť z tejto svojej pôvodnej pramyšlienky. Znamená žiť zo stredu svojej osobnosti, zo stredu svojho bytia. Slobodný je, kto žije celkom z Božej myšlienky svojej osobnosti. Životnou úlohou nám je, k tejto myšlienke sa dopracovať, túto svoju myšlienku uskutočňovať. Žiť zo svojho stredu znamená aj žiť zo stredu vecí, z podstaty do podstaty. Znamená mať mieru seba a vecí: poznať odstupňovanie hodnôt, veľké vidieť veľkým, malé malým.

Dejinné jestvovanie Cirkvi je zárukou, že všetci jej „údovia“, že Boží ľud v nej, že spoločenstvo veriacich v každom čase a cez celé dejiny žije plný život v plnej Pravde. Takto je Cirkev cestou k pravému životu, a k pravej slobode.

Marek Hrubčo
Autor je prekladateľ a publicista.

foto: The National Institute for the Renewal of the Priesthood

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo