Tajná láska Maroša Kuffu

Prinášame výber z knihy kňaza Mariána Kuffu, ktorá ukazuje jeho drsnú a priamu povahu, odhaľuje jeho slabosti, ale najmä jeho „posadnutosť“ blížnym

 

Tvoj otec síce zabil tvoju matku a nezaslúži si to, tvoj otec to však potrebuje

Raz som tu mal chlapca, ktorý doma našiel ležať matku v kaluži krvi a  otca s nožom v ruke. Otec, keď ho zbadal, povedal mu jedinú vetu: „Utri tú krv!“ Zostal v šoku, bál sa, že zareže aj jeho. Poslúchol a krv poutieral. Otca vzali do basy, chalana do detského domova a matka zomrela. Ani len trochu nemôže za to, že sa z neho neskôr stal bezdomovec.

Našiel si dievča z viacerých detí a chce sa ženiť. Raz, keď sme išli spolu tatrovkou, pretože si šofér zlomil ruku, riadil som ja. Vonku sme sledovali krásne biele zasnežené Vysoké Tatry, keď sa ku mne obrátil so slovami: „Farár, kedy ma začneš učiť na krst?“ Povedal som mu, že aj hneď.

Preberali sme Desatoro a prišli sme k štvrtému Božiemu prikázaniu: Cti otca svojho i matku svoju! Pohotovo zareagoval:  „Farár, ale môj otec zabil moju matku.“

„Viem, ale je to tvoj otec, to sa nemení.“

„A ty nerozumieš, že mi zabil matku?“

„A ty nerozumieš, že je to tvoj otec?“

O niečo neskôr jeho otca z basy prepustili. Keď mi to oznámil, navrhol som mu: „Zavolaj ho k nám!“ On na to: „Farár, ale on mi zabil matku!“

„Ako chceš, chlapče, ale už som ti povedal, že je to tvoj otec, že by si ho mal zavolať. Tvoj otec si to možno nezaslúži, ale tvoj otec to potrebuje. Možno ho všetci odsúdili a ty si jediný, kto mu môže dať šancu.“

Keď som sa potom o niekoľko dní vracal zo spovedania, na chodbe fajčil nervózny chlap. „Farár, toto je môj otec. Otec, toto je farár!“

Podali sme si ruky, pozreli sme sa do očí a ten chlap sa rozplakal. Preplakal u nás potom celé Vianoce.

Nehovor jej: „Milujem ťa!“, ale: „Milujem sa!“

Dávajte si pozor a rozlišujte medzi žiadostivosťou a láskou. V dnešných filmoch a v dnešnom svete to prekrútia. Žiadostivosť a láska sú podobné ako vajce vajcu. Obe na prvý pohľad slepačie, biele, so škrupinkou. Rovnako ťažké, rovnako oválne.

Je jedno, ktoré si vyberieš, keď vyzerajú rovnako? Nie je. Jedno je smradľavé, druhé živé. Ak zješ smradľavé, otrávi ťa, ak zješ živé, posilní ťa v podobe praženice. Rovnaký je rozdiel medzi žiadostivosťou a láskou. Takto to vysvetľujem svojim chlapcom počas kázne.

Spýtajú sa: „Farár, a ako spoznám, ktoré je aké vnútri?“ Veľmi jednoducho. Veľmi jednoducho zbadám, čo je žiadostivosť a čo láska. Pozriem na svoje dievča – tlačím ju k sebe? Je to žiadostivosť. Tlačím ju od seba? Je to láska. Žiadostivosť hovorí: Čo by som jej mohol ešte vziať? Pokoj duše, dobré meno, čistotu. Okrádaš ju a to nie je láska. Je to smradľavé vajce. Ak sa pýtam: Bože, čo jej ešte môžem dať? Pokoj duše, dobré meno, zachovanie čistoty. Láska dáva a žiadostivosť berie.

Svojim dievčatám hovorím: Neverte tomu svojmu chlapčiskovi, on ti bude rozprávať a narozpráva ti všelijaké bájky. Moji chlapci hovoria: To sú kaleráby, farár. Dievča chce počuť, že má najkrajšie vlasy, najkrajšiu postavu, že je najlepšia...  A on ju tým chce dostať do postele, musím to povedať takto priamo.

Vysvetlím to na príklade: Mám rád cigaretu? Je to pravda, že ju mám rád? Ak by som mal rád cigaretu, založím si ju do sekretára za sklo a strážim si ju. Pravda je, že mám rád seba a k tomu potrebujem cigaretu. Cigaretu vyfajčím, znehodnotím a hodím do blata, zašliapnem.

Tak je to aj s tvojím dievčaťom. Povieš jej: „Milujem ťa!“ Nabudúce jej pošepkaj radšej pravdu: Nie „Milujem ťa!“, ale: „Milujem sa!“ A k tomu potrebujem teba!

Pomôžte svojim dievčatám a dcéram rozlišovať medzi žiadostivosťou a láskou. Treba sa na to pozerať kriticky. Dnešní mladí to majú omnoho ťažšie. Toľko pokušení vo filmoch, v pesničkách sme kedysi nemali. Máte však aj iné možnosti: môžete ísť dvakrát na sväté prijímanie, častejšie na spoveď. Všetko má svoje plusy aj mínusy.

Pýtam sa ženícha a nevesty: Chceš byť šťastný? Chceš byť šťastná? Nežeň sa! Nevydávaj sa! 

Mám kamaráta vo Frankfurte. Keď som tam po revolúcii prišiel, povedal mi: „Máme najprepracovanejší sociálny systém.“ Pýtam sa ho: „Ako to myslíš?“ Vysvetlil mi a  uznal som, skutočne je najlepší na svete.

Navštívil som ho po dlhšom čase a on mi hovorí: „Počuj, niečo sa zbabralo.“

Stačí im jeden pes, jedno dieťa. Viac detí nechcú. Pýtam sa ho: „Prečo?“

„Prečo? Je to drahé!“

Keď som tam bol ešte neskôr, ostal už len pes. Deti vôbec nechcú. Pri poslednej návšteve som ostal šokovaný ešte viac: Je tam zhruba (nezapamätal som si presne) osemstotisíc ľudí. A štyristoosemdesiattisíc domácností. Ak to vydelíte, aké číslo vám vyjde? Vyjde vám: jedna celá sedem až jedna celá osem; čiže ani nie dvaja ľudia v jednej domácnosti.

-----------

Teda nedošli k tomu, že jedno dieťa nechcem, žiadne dieťa nechcem, ale prišli k tomu, že už nežijú ani len dvaja v jednej domácnosti. Načo mi je žena? A toto je diabolské.

Z mladých, ktorí sa idú brať a stoja strémovaní pred oltárom, si niekedy vystrelím. Obrátim sa k ženíchovi: „Chceš byť šťastný?“

„Hej!“

„Tak sa nežeň!“

Čo?

Hneď sa zdvihne celý kostol.

Obrátim sa na mladé dievča: „Chceš byť šťastná?“

 „Hej!“

 „Tak sa nevydávaj!“

Oni sa zháčia. „To teraz hovoríš, farár? Zákusky sú už na stole...“

Ak chceš, aby bolo tvoje dievča šťastné, a ak ju vrúcne miluješ, vtedy sa ožeň. Ak chceš, aby bol tvoj chlapec, ktorého máš nesmierne rada, šťastný, vtedy sa vydávaj.

Hovorím chlapcom: „Manželstvo je najprísnejšia rehoľa.“

-----------

Oni mne: „Farár, tebe sa dobre hovorí o manželstve, ale ty v ňom nežiješ.“

V  manželstve máš len jedného podriadeného. To si ty. A máš len jedného predstaveného. To je tvoj partner. Je to najprísnejšia rehoľa. V  reholi sa pred matkou predstavenou sestry stratia, raz vidí jednu, raz druhú. V manželstve si stále na očiach. Stále tam je.

Mám v úcte mamy, ktoré dojčia 

Veľmi veľa v živote závisí od mamy. Veľmi veľa.

Pamätám si, keď sa mi narodila malá sestra. Bol som piatak-šiestak, keď som vbehol do izby a mamka dojčila. Len som zalapal po dychu: Ehm... ehm. Otočil som sa a chcel som odísť preč.

„Počkaj, Maroš!“

„Čo? To tu môžem byť?“

„A prečo by si nemohol?“

„Môžem sa pozerať?“

„Čo zlé robím? Veď aj teba som takto kŕmila!“

Prišiel som k mame. „Mama?“

„No?“

„A nebolí ťa to?“

„No keď zahryzne, tak bolí,“ povedala mamka. „Au... vidíš? Práve zahryzla,“ usmiala sa.

Je veľmi dôležité, aby matka viedla citlivo svojho syna.

„Mami a môžem sa ťa dotknúť?“

Muž je taký, že sa chce dotýkať.

„Môžeš.“

„A nebudeš sa hnevať?“

„Nie.“

Tak som sa raz dotkol mamy. Stačilo mi to na celý život.

Keď som bol raz na gynekológii a pôrodnici, spomenul som si na tento príbeh z detstva. Mám úctu voči mamičkám, čo sú v požehnanom stave a dojčia. Azda som vedel, že si ma Boh chystá do pôrodnice a na gynekológiu? Tie mamičky ma už poznajú. Za jazdy, počas dojčenia, im dávam krížik.

Ony dojčia a hovoria: „Poďte sem, pán farár, pokojne.“ Idem tam a predstavím si svoju matku.

Tak veľmi veľa závisí od mamy. Hneváme sa na dorastajúcich chlapcov, ale kto im tie veci povedal, kto im ich vysvetlil? Kto im povedal, čo je to materstvo? Nikto! Keď som bol šiestak a moji spolužiaci mali tehotnú mamku, ostatní si z toho robili žarty. Nikto ich na to neupozornil, ani im to nevysvetlil.

Ja som, tak ako ma naučila mamka, kázal ostatným, aby mamu pustili sadnúť si. Alebo keď bolo treba odniesť kočík: „Chyť ten kočík a vynesieme ho!“

Tak veľa závisí od mamy. Mňa zorientovala a ja som vedel zorientovať spolužiakov.

Povedal som jej manželovi: „Ja ju mám stále rád! Mať rád nie je hriech!“ 

Na mojom gymnáziu v Kežmarku bola lyžiarska trieda, áčka. Ja som chodil do béčky. Áčkari boli športovci, vyšportovaní, dobre behali. Raz sme mali branný desaťboj, z každej strednej školy poslali dve družstvá.

Vybrali jedno družstvo z áčky, jedno z béčky, ja som bol najslabší zo všetkých. V mojom družstve bol jeden lyžiar a dvaja futbalisti. Musel som za nimi utekať. Všetko sme odcvičili, zbalili sme sa, nepočkali sme na výsledky a odišli do školy.

Zrazu nás volajú do zborovne. Pomyslel som si: „Prepánajána, prišli na to, že sme odtiaľ zmizli...“

Prišiel riaditeľ, iba sa smial: „Chlapci, vyhrali ste prvé miesto. Hľadali víťazov a tých nikde...“

„Čože?! Čo teraz?“

„Pôjdete na krajské kolo.“

Vyhrali sme krajskú súťaž, postúpili na slovenskú a vyhrali sme aj tam. Poslali nás na československé kolo, kde sme skončili druhí. Zrazu sme išli aj na medzinárodné majstrovstvá. Bolo nás päťdesiat chlapcov zo siedmich štátov sveta. Rozhádzali nás, čiže som bol s cudzími.

Predstavte si, ja som doniesol domov na gymnázium zlatú medailu. Ešte donedávna bol pri zborovni v škole vyvesený môj diplom po rusky: Maroš Kuffa, prvé miesto, branné cvičenie.

Pýtali sa ma: „Ako je to možné?“ Poviem vám. Bol som vtedy zamilovaný po uši. Veľmi som mal rád to dievča a myšlienka naň mi dodávala veľa sily a energie. Stále som na ňu myslel, ale ani raz som sa jej zle nedotkol. Ani v myšlienke. Dnes jej môžem smelo pozrieť do očí. Vrcholom mojej lásky bolo, keď som jej kružidlom vyrýpal do pravítka: Milujem Ťa.

----------

Po dvadsiatich piatich rokoch sme mali zo školy stretávku. Zobral som si farársku košeľu, aby ma trochu chránila. Spolužiačky sa okolo mňa zhŕkli: „Maroš, poď sem! Ty si nebol nikdy zamilovaný?“

„Bol som.“ (Mal som im čo povedať.)

„A do koho? A do koho?“

„Dajte pokoj!“

Nedali pokoj.

„Je tu teraz s nami!“ (To som už nemal vôbec povedať).

„Ktorá, Maroš?“

Ukázal som prstom: „Ty!“

Rozplakala sa aj rozosmiala, všetko dokopy.

„Naozaj, ja som bol do teba paf. To ja som ti napísal na pravítko: Milujem Ťa!“

„To si bol ty? Ja som to tušila!“

Bolo to krásne a čisté, rád na to spomínam. 

A povedal som jej: „Ja sa každý deň za teba modlím!“

Druhýkrát sa rozplakala.

„Ako to?“

„Odkedy som sa do teba zamiloval, od mojich sedemnástich rokov, každý večer sa modlím k svojmu i tvojmu anjelovi strážcovi. Aby ťa doviedol do neba!“

„Ako to?“

„Chcem sa s tebou stretnúť v nebi. Teším sa na to, preto kážem tvojmu anjelovi, aby ťa strážil. Ak by tvoj zlyhal, vravím svojmu: stráž ju!“

Vzal som ju bokom.

„Prečo si mi to nepovedal?“

„Hanbil som sa ako kôň.“

„Mal si mi to povedať.“

„Vidíš, nepovedal som...“

„Môžem prísť k tebe na faru?“

„Môžeš, ale jedine s mužom.“

„Ako to?“

„Necítim sa taký silný, ako si myslíš...“

„A keď prídem sama?“

„Utečiem. Musíš prísť s mužom...“

Prišla s mužom, potykali sme si. Hovorím mu: „Vidíš to, ja mám tvoju ženu stále rád!“

„Čo?!“ pozrel sa zdesene.

„Nič sa neboj. Keby som mal bočný úmysel, nepovedal by som ti to. Mať rád nie je hriech. Ak je mať rád hriech, nechcem byť farárom. Vyzlečiem reverendu a idem preč.“

Mať rád nie je hriech. Mať rád je dávať, nie brať. Ja som jej nič nevzal. Mať rád je podstata kresťanstva.

Ak sa nevieš pustiť svojej mamky, nežeň sa! 

Myslíš si, že Boh ti závidí tvoje dievča? Keby chcel, urobí raz-dva a má všetky dievčatá z celého Slovenska. Boh však vie, čo sa stane, keď si svoje dievča postavíš nad Boha. Boh vie, čo sa bude diať, preto hovorí: „Nebudeš mať iného Boha okrem mňa, aby si sa mu klaňal.“ Boh ťa má rád. Nezávidí ti.

Boh ti žičí, no vie, čo sa stane, ak položíš niekoho iného na miesto Boha. Toto je význam Desatora, rebríček hodnôt, kde na prvom mieste máš Boha.

Keď som bol malý, mal som maca. Vypchatého slamou. Mal som ho veľmi rád. Ponúkal som mu čokoládu a rád som sa s ním rozprával. Maco bol väčší kamarát ako môj brat, lebo nikdy čokoládu nechcel a môj brat ju zjedol, aj keď som mu ju zakázal.

Keď maca spálili, reval som. Bol som v tom čase nezrelý a nevedel som rozlíšiť medzi macom a bratom. Keby sa topil brat, nechal by som ho tak. Maca by som zachraňoval. Bola to reakcia primeraná veku.

Potom sme mali psa Bobiho. Bobi sa k nám plazil, kýval chvostom, usmieval sa. Bol zrazu viac ako môj maco. Až neskôr som prišiel na to, pomaličky, že kamarát je viac ako pes, bratranec je viac ako kamarát, brat je viac ako bratranec, ešte viac je mamka a otec. A najvyšší stupienok lásky je medzi mužom a ženou ako stvorenými bytosťami. Potom je už iba vyšší level v nadprirodzenej oblasti – Boh a človek.

Zaujímavé je, že v tom nižšom stupni nikdy nepochopíme ten vyšší, treba na to dozrieť. Keď sa opýtate malého trojročného chlapca, či sa ožení, povie: „Nikdy! Ja sa svojej mamky nepustím!“ Chytí ju za sukňu, za nohu, mamky sa nevzdá! O dvadsať rokov stretne Marienku a hovorí inak. Klamal?

Nie, iba dozrel na vyšší stupienok. Tvoj otec a tvoja matka sú nižší stupienok ako tvoja manželka. Ak nevieš opustiť otca, matku, nežeň sa, lebo utrápiš svoju manželku.

Nežeň sa, ak sa nevieš pustiť svojej mamičky. Manželka povie tak, matka tak. Kam ísť? Takto sa to nedá. Treba ísť tam, kde povie manželka, pretože ona je na vyššom stupienku.

Poviem vám to po stavbársky. Keď robíme schody, jeden schodík má povedzme sedemnásť krát tridsaťpäť. Predstav si, žeby nemal sedemnásť, ale jedna celá sedem. Tu by bol jeden, tu druhý. Ideš do pivnice po kompót a zrazu prásk, padneš, lakeť máš dobitý, zadok poudieraný.

Deje sa to vtedy, keď máš poprehadzovaný rebríček hodnôt. Keď máš svojho psa vyššieho ako brata. Vieš, že treba ísť so psom von, ale brat chce pomôcť s úlohami. Kamarátov musíš mať nižšie ako manželku. Zavolajú kamaráti, zavolá manželka. Pretože máš porozhadzovaný rebríček hodnôt, schodíky neslúžia, ale stávajú sa prekážkou a pascou.

Dá sa s tým ešte niečo urobiť? V pokore zobrať zbíjačku, kladivo a tie schody postaviť odznova, zabetónovať. Toto robíme s našimi chlapcami.

Farár, nechýba vám žena? Chýba! Každému mužovi chýba! 

Poslednú noc pred tým, ako som prišiel do seminára, som išiel na noc k  františkánkam. Teraz to už môžem priznať. Matka predstavená sa ma pýtala: „A prečo práve k nám?“ Hovorím: „Iba tak...“ Potreboval som stráviť noc v kaplnke, preto som išiel k nim. To som jej však nepovedal.

Zišiel som do kaplnky a celú noc som sa modlil. Za čo? V  duchu som v kaplnke zavesil na klinec kimono. Hovorím si: Už je koniec. Amen. Skončil si s karate. Na ďalší klinec som zavesil pušku. Je koniec, poľovníctvo sa skončilo. Na ďalší klinec som zavesil koňa, klinec sa nezohol. Na piaty som zavesil dievča a klinec sa ohol. Čo teraz? Bože, ak nebudeš pri mne stáť, ja to nezvládnem.

Raz sa ma pýtala jedna redaktorka: „Pán farár, a nechýba vám žena?“

„Chýba!“

Zalapala po vzduchu.

„Čo... čo ste to povedali?“

„Každému mužovi chýba žena.“

„A čo vtedy robíte?“

„Sadnem na koňa a idem k Panne Márii.“

„Kde?“

„Do Levoče. Idem a vraciam sa nazad v noci o druhej, tretej nadránom. Chlapi sa mi smejú: Kobyla slepá, farár slepý, ako trafíte?“

Ženský prvok mi chýba aj ako farárovi. Priznám to pred celým kostolom. Boh takto stvoril a  zakódoval muža, že mu jednoducho chýba žena. Nie sme rambovia ani supermani. Aj mne chýba žena. Nie na sex, ale aby som mal niekoho, koho môžem mať rád.

Hovorím bratovi: „Pozri, privinieš si k sebe ženu a dobíjaš baterky. A čo mám robiť ja? Objať kobylu alebo strom?“ Tak som si našiel iný spôsob. Nasadnem na koňa a idem za Pannou Máriou.

Ak kňaz nenájde cestu k Božej Matke, je to stratený prípad. Je po ňom, sám sa odstrelí. Tento ženský prvok si dopĺňam u Panny Márie. Boh stvoril muža a zakódoval v ňom, že mu chýba ženský prvok. To rebro mi chýba.

Nešiel som za farára, lebo nenávidím ženy. To nie je pravda.

Keď som bol v kaplnke, najťažšie sa mi na klinec vešalo dievča. Ráno som bol mokrý a spotený. Nevyspatý som išiel do seminára. „Bože, pomôž mi, máš pár rokov na to, aby si to nejako vyriešil. Ja sám to nedokážem.“

Vtedy, keď priznáš svoju farbu, keď priznáš svoju slabosť, Duch Svätý je s tebou! Neboj sa byť úprimný pred Ježišom. Vtedy si naozaj pokorný a pokorná! Priznaj sa, čo ti chýba. Najideálnejšie cez Pannu Máriu, Božiu Matku.

Maroš, keby som ťa bola poznala skôr, nedala by som si to dvakrát zobrať. Nikto mi nepovedal, čo je to potrat

Bola to Božia prozreteľnosť, že som sa dostal aj do takých domov, ktorým hovoríme verejné. Ako to tam vyzeralo? Veľká miestnosť, v prostriedku stôl s kartami, dookola postele a na nich sa striedali muži a ženy. Ani sa nehanbili ísť do inej izby. Pomyslel som si: Kam som to len prišiel?

Povedali mi: „Čau, Maroš, poď si zahrať poker.“ Povedal som im, že poker hrať neviem. Neprekážalo im to, chceli ma to naučiť. Sadol som si k stolu a obzeral sa dookola. Kam som to len prišiel?

Okolo prebehlo asi pätnásťročné dievča: „Kam išlo to dievča?“

„Poď, ukážem ti,“ ponúkol sa jeden z chlapov. Išli sme po hranole vo vzduchu, držal ma za ruku, aby som nespadol. Vošli sme dnu a uvidel som to isté, čo dolu, len v mladšom vydaní. Chlapci a dievčatá, môžem povedať ešte deti, matrace po zemi, po stenách polepené nahé ženy, v strede miestnosti červené svetlo, ktoré možno ukradli smetiarom. Do toho pomalá muzika.

Modlil som sa: Bože, Duchu Svätý, čo mám teraz robiť? Mali tam gitaru, vzal som ju do rúk a zahral som im. Najprv zbojnícku pesničku, potom trampskú, neskôr modernú a nakoniec svätú: Božia láska je ako slnko. Pozreli sa na seba a začali sa smiať. Vypli magnetofón.

„Chcel by som vám niečo povedať.“ Zostali ticho, popárení na tých matracoch pod dekami. Chlapci tak do dvadsiatky, dievčatá asi pätnásťročné. Ukázal som na jedno dievča: „Keby som ťa chcel kúpiť, nedá sa. Keby som predal celý svet, nedá sa. Vieš, akú ty máš cenu? Ty nie si len kus mäsa pekne usporiadaný pre chlapcov. Nechcela by si byť matkou?“ Prikývla, že súhlasí.

„A myslíš, že sa dobre pripravuješ na materstvo?“  Všetci mlčali. Pri nej ležiaci chalan sa jej dotkol. Také zaucho dostal! Rozprával som im o potratoch, o materstve, o všeličom, čo mi napadlo. Keď som vyšiel von, bola už tma. Pane Bože, kde som to bol? Čo mám robiť? Poviem to niekomu? Potom sa premiestnia. Nepoviem to nikomu? Veď ja mám zodpovednosť za tých ľudí.

Dobehlo ma dievča a potiahlo ma za rukáv. Plakalo. „Maroš, keby som ťa bola poznala skôr, nedala by som si to dvakrát zobrať. Bola som dvakrát na potrate a nikto mi nepovedal, čo je to.“

Spýtal som sa jej, kde má rodičov. „Otca mám v Košiciach a mamu v Bratislave.“

„A čo robíš tu?“

„Som u babky.“

Jedným dychom na mňa vyhŕkla: „Maroš, ja by som sa chcela dať pokrstiť.“

„Počkaj, pomaly. Mnohých vecí sa budeš musieť vzdať.“

„Ja sa ich chcem vzdať,“ nedala sa.

„Dobre, reči sú jedna vec a život druhý.“

A skutočne, o pol roka sa dala pokrstiť. Dnes žije v sviatostnom manželstve a má tri deti.

 

Publikovaný text je úryvkom z knihy Farár Marián Kuffa, Kazateľnica život alebo V nebi nájdeš prostitútky, vrahov aj zlodejov. Text vychádza so súhlasom vydavateľa. Knihu vydalo a predáva Vydavateľstvo Kumran.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo