Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ochrana života Komentáre a názory
27. august 2020

Mätúci rok 2020

Tsunami eutanázie a záchrana života za každú cenu

Krátko po plošnom zavádzaní eutanázie v Európe prišla korona a všade bolo počuť vety : „Záchrana života je absolútnou hodnotou.“

Tsunami eutanázie a záchrana života za každú cenu

Ilustračné foto TASR/AP

Dúfam, že mi to vysvetlíte, lebo som v tom rozpore stra­te­ný: Ešte vo februári tohto roka začali prvýkrát veľké európske krajiny legalizovať eutanáziu, už od marca však viac alebo menej všetky európske vlády vynakladajú nevídané sumy na to, aby svojich občanov chránili pred koronavírusom.

2020 ako prelomový rok

V oboch prípadoch ide zväčša o život zraniteľných, krehkých, chorých, starých ľudí. V niektorých prípadoch to bude tak, že človek sa môže pokojne na želanie nechať zabiť štátom, ten istý štát ho však na koronu zubami-nechtami nenechá zomrieť. Sú to dva veľmi silné a relatívne nové trendy. Nie je medzi nimi zjavný súvis a práve preto som z toho taký zmätený. Marí sa mi, že naše spoločnosti vysielajú úplne protirečivé posolstvá o hodnote života.

V téme eutanázie nastal v roku 2020 kľúčový prelom. Asistovaná samovražda bola doteraz prípustná len v štyroch malých a stredných krajinách: v Holandsku, Belgicku, Švajčiarsku a Luxembursku. Zvlášť belgický model, ktorý priniesol takú kultúrnu zmenu, až sa ekonomicky neužitočný človek začína hanbiť, keď sa nedá včas eutanázovať, bol mimo Belgicka často vnímaný ako pochmúrna exotika. Ak necháme bokom rozličné legislatívy švajčiarskych kantónov, v ostatných desiatich rokoch nepribudla žiadna krajina, ktorá by bola „pro-eutanázia“.

Na triumfálny pochod to jednoducho nevyzeralo

No a potom prišiel víťazný február. 12. februára hlasovalo 201 z 350 poslancov španielskeho parlamentu za zavedenie eutanázie, za boli celá ľavica a všetci separatisti. 21. februára našla eutanázia prvýkrát väčšinu aj v parlamente ľavicového Portugalska. A 26. februára zrušil Ústavný súd Spolkovej republiky Nemecka zákaz asistovanej samovraždy. Teraz to pôjde rýchlo, spoločenská atmosféra sa mení aj v bývalých katolíckych baštách.

Potom prišla korona. Nebudem polemizovať s lockdownami, ktoré sa udiali v marci a v apríli, politici sa rozhodovali podľa dostupných informácií aj pod vplyvom medzinárodnej psychózy, spravili radšej viac než menej a následne nevedeli a stále nevedia, ako z toho von. Ukázalo sa, že najtvrdší blackoutisti išli v prieskumoch hore, takže sa presadila tá tvrdá linia, voliči si sami vybrali.

Hľa, necelý mesiac po začiatku plošného zavádzania eutanázie v Európe bolo všade počuť vety ako táto: „Záchrana života je absolútnou hodnotou.“ Znie to prekrásne, hneď by som si to dal na tričko, len je to lacná lož. Aj v najštedrejšom sociálnom systéme existuje na každú operáciu a na každé liečenie strop. Tieto stropy sú často ukryté. Množstvo hasičských áut na našich letiskách sa určuje napríklad tak, že sadzba na ľudský život je milión dolárov. To je ešte veľkorysá kalkulácia. Aká je sadzba pre Afričana žijúceho pod hrozbou malárie?

Cena roku zdravého života

História ľudstva je bohatá na morové pohromy, aj na horšie ako je tá dnešná, na žiaden mor sa nevyložila taká suma, pri žiadnom sa nezavrel celý svet. Preto je paradoxné, že ani v deviatom mesiaci korony poriadne nezačala debata o hodnote ľudského života. Je to tabu. Každý život treba zachrániť, bodka. Po tej vete už nie je čo dodať. Inak si obluda.

Jedinou európskou krajinou, v ktorej som zachytil náznak takej debaty, je chladné, nesympatické, kšeftárske Holandsko. Debatu začal vedec, „výskumník rizík“ z inštitútu „Crisislab“, ktorý radí holandským samosprávam a DSS-kám, nie však holandskej vláde. Ira Helsloot vyrátal ešte v marci, že Holandsko na koronu míňa „za každý získaný rok zdravého života osem miliónov eur“, takže stonásobok bežnej sumy. Keď sme si s Helslootom koncom apríla písali, vyšla mu už suma 90 miliónov eur za každý získaný rok zdravého života.

Inzercia

Odporný chrapúň, vyráta si cenu ľudského života, taký bol môj prvý pocit a takto ho asi vnímate aj vy. Mám voči takejto matematike výhrady, premenné sa neustále menia, Helsloot je dnes určite už pri úplnej inej sume, a osobne nesúhlasím ani s konceptom „zdravého roka života“. Zdravý život, nezdravý život, to je nebezbečné rozlišovanie.

Holandská matematika však otvára pálčivé otázky o našom hodnotovom systéme. Počas korony sme začali rátať v iných jednotkách ako holandský profesor, v získaných mesiacoch života, v získaných týždňoch. Ak sa za rok ukáže, že úmrtnosť v krajinách, kde zomrelo  žalostne veľa starých ľudí v DSS-kách, sa v priemere roka 2020 veľmi nelíši od iných rokov, lebo v jari zomreli na koronu najmä tí, ktorí by inak zomreli budúcu zimu, kto bude mať morálne prevahu? Kto bude mať pravdu?

Je to nepríjemná, až mrazivá otázka. Mne sa na ňu nechce odpovedať. Nechcem byť tým, ktorý rozhodne, či niekoho babka alebo niekoho dedko žije o polroka dlhšie alebo kratšie a koľko ten polrok môže stáť. Mám dve babky po devätdesiatke a cením si to privilégium.

Ako spoločnosť však musíme nájsť odpoveď. A musíme si pri tom uvedomiť, že sme sa hodnotovo posunuli, a to všetci.

Zabudnuté pandémie

Poslednou svetovou pandémiou totiž nebola tá často citovaná španielska chrípka, ktorá skosila milióny mladých mužov, ale hongkongská chrípka, ktorá zabila iba v Nemecku sedemnásobné množstvo Nemcov ako korona. Samozrejme, toto porovnávanie kríva, lebo v rokoch 1968-1970 nezavreli v Európe nič, ba ani na titulkách novín sa mor neobjavil, nikoho to nezaujímalo. Bolo to len desať rokov po ázijskej chrípke, ktorá nemilosrdne zabila tehotné ženy, a na hongkongskú chrípku zomreli prevažne starí a chorí ľudia. Naša posledná pandémia je úplne zabudnutá, ani svedkovia doby o nej nevedia.

Ako je to možné? Jeden belgický denník ponúkol na to dve odpovede: 1. Atmosféra v spoločnosti bola iná, bol rok 1968, sexuálna revolúcia, mládež sa preláskovala do svetlého zajtrajška, čo ich bolo po nejakej smrtiacej chrípke. 2. Vtedy – niektorí z nás už boli na svete – to vraj nebolo považované za tragédiu, keď človek zomrie po 65. roku života.

Dnešná Európa je inde a nie je to zlé. Naopak, je to od nás krásne, že bojujeme ešte aj o 90-ročný život, aspoň doma v Európe. Sme možno najhumánnejšími v dejinách ľudského rodu, na druhej strane však povyšujeme potrat na ľudské právo a zavadzáme možnosť asistovane zabiť našich starých a chorých, ktorých život je nám inak taký drahý.

Nejde mi to do hlavy, nechápem ten vnútorný rozpor hodnotových trendov. Nájde sa niekto, kto mi vysvetlí naše časy? Pokojne pod článkom, budem vďačný.

Odporúčame