Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
25. august 2020

Dve tváre Slovenska

Obdiv k Lukašenkovi a neznesiteľná ľahkosť progresívneho bytia

Sú tu ľudia, ktorí túžia viac po poriadku ako po slobode. A iní si zas slobodu nedajú obmedziť ani koronakrízou.

Obdiv k Lukašenkovi a neznesiteľná ľahkosť progresívneho bytia

Mestský poslanec Adam Berka. Foto - FB Adama Berku

Predstavte si tú situáciu. Sedíte na dovolenke v reštaurácii a obsluhuje vás zdvorilý čašník, asi päťdesiatnik, príjemne komunikatívny muž. Každý majiteľ hotela sa musí tešiť, že má takého spoľahlivého zamestnanca. Popri tom, ako vám donesie rannú kávu, prehodíte aj nejaké milé slovo. A jedného rána, keď vidí noviny na stole, sa jemne rozčúli. Vraj nechápe, o čo tým Bielorusom ide. Veď sa majú tak dobre, je u nich poriadok, všetko tam funguje, každý má prácu. „Čo chcú, taký bordel, ako je tu?“

Môžete si chvíľu nahovárať, že je to výnimka, že takto rozmýšľa zopár ľudí. Zopár jedincov, ktorí ešte stále, žiaľ, nerozumejú hodnotám demokratickej spoločnosti, kde funguje súťaž politických strán a slobodné voľby. A potom si prečítate diskusie, ktoré sú pod článkami o Bielorusku aj tu na Postoji. A zistíte, že ten milý čašník vôbec nie je niečím výnimočným. Lukašenko a jeho systém má aj na Slovensku veľa obhajcov a obdivovateľov.

Lebo je tam poriadok. Lebo tam štát funguje. Lebo im to nerozkradli západné firmy. Lebo ich neriadia Američania. Lebo sa tam spokojne žije a môžu aj cestovať. Lebo majú dobré vzťahy s Rusmi a preto lacno nakúpia od nich suroviny. Lebo tam nie sú skorumpované politické strany, ale osvietený vodca. A tak ďalej.

Sú to ľudia rozčarovaní z fungovania systému, v ktorom žijú. Zdieľať

Asi by však bolo veľmi povýšenecké myslieť si, že sú to len prihlúpli voliči Kotlebu či Danka, zadubenci, ktorí nechápu, akou veľkou hodnotou je sloboda slova, sloboda zhromažďovania či slobodné voľby.

Sú to ľudia rozčarovaní z fungovania systému, v ktorom žijú. Majú pocit, že tu nefunguje dobre štát a jeho inštitúcie, že politické strany sú len obskúrne spolky narcistických jedincov a že sa tu vo veľkom kradne, podpláca a podvádza. A sloboda sa využíva len na zavádzanie pochybných ideológií. No a chýba im to, čo oni možno potrebujú pre svoj život viac ako demokraciu – poriadok a funkčný štát s aparátom, inštitúciami a úradmi, pred ktorými majú ľudia rešpekt.

Predstava, že toto všetko napĺňa Lukašenkovo Bielorusko, je smiešna aj naivná. Ale netreba sa nad tým iba rozčúliť či zasmiať. Treba vnímať aj tú silnú túžbu po poriadku, po istote a aj po silnom štátnikovi. Vždy tu bude veľká skupina ľudí, ktorí majú takéto priority. V tomto smere je to výzva najmä pre konzervatívne strany, aby dokázali túto túžbu korigovať, kultivovať, a v istom zmysle aj napĺňať.

Ale je tu ešte jedna podoba Slovenska, ktorá sa ukázala v posledných dňoch. Bratislavský mestský poslanec, ktorý kandidoval za Team Vallo, Adam Berka na sociálnej sieti napísal, že bol pozitívne testovaný na Covid-19. Nebol pritom nikde v zahraničí, a netuší, kde sa nakazil. Berkov príbeh tak okrem iného ukázal, že sa nemožno celkom uspokojiť s pocitom, že covid sa sem vozí iba zo zahraničia a vieme vždy zistiť, od koho sa človek nakazil. O tomto nás totiž stále ubezpečujú kompetentní ľudia.

Ale Berkov príbeh má aj iné rozmery. On sám mal len ľahký priebeh, takú ľahšiu chrípku, tak si zo dva dni doma poležal, vypotil sa a vraj aj cvičil pomenej. No chodieval si kúpiť vonku svoje obľúbené vietnamské jedlo.

A keď zistil, že je nakazený, spanikáril a začal cez sociálne siete varovať všetkých, ktorí s ním mohli byť v kontakte. Mohli to byť desiatky, stovky ľudí? Preto aj podrobne opísal, kde všade posledné dni bol. Tridsaťosemročný architekt, aktivista a kníhkupec, ktorý žije sám, vedie bohatý spoločenský život.

Áno, môže to byť aj imponujúce. Nedať si nejakému vírusu zobrať svoju slobodu. Zdieľať

„Bol som v meste pár dní po sebe, medzi ľuďmi, v niekoľkých baroch, v jednom klube a na diskotéke.... (...) rozprával som sa s ľuďmi na ulici, tancoval v uzatvorených priestoroch Luny, a v sobotu som šiel na Flaam fest do Nitry,“ rekapituloval pokorne Berka.

Inzercia

A popri tom dotknuto skritizoval, že systém testovania nefunguje dobre. Zároveň akoby obviňoval štát, že ho dostatočne nevaroval, neinformoval a že má preto veľa otázok, na ktoré nevie odpovedať. A teda akoby on sám nebol celkom vinný za to, čo sa stalo. Lebo mal málo informácií. V čase internetu!

Vyzerá to skôr tak, že posledné mesiace túto tému vytesnil zo svojho sveta. Áno, môže to byť aj imponujúce. Nedať si nejakému vírusu zobrať svoju slobodu, hodiť to za hlavu a žiť naplno.

Prečítala som si zopár diskusií pod Berkovým varujúcim statusom na FB. Časť ľudí mu vulgárne nadávala, ale časť ľudí ho obdivovala a dávala mu veľký palec hore. Za jeho odvahu žiť slobodne bez ohľadu na koronavírusový ošiaľ alebo za jeho úprimnosť, s ktorou všetko vyrozprával na sociálnej sieti. 

Tá očarujúca ľahkosť bytia sa v istom momente totiž rýchlo môže zmeniť na nezodpovedné konanie. Zdieľať

A to je druhá tvár Slovenska. Tá, ktorá netúži po poriadku, ale po slobode a nechce sa dať obmedzovať ničím, ani vírusom. Teda považuje za svoje ľudské právo chodiť do barov, na diskotéky a na festivaly, ako v normálnych časoch. A keď je zle, skritizovať štát, že v tom nemá poriadok, že to má zle zariadené a že mu nedal dostatok informácií.

To je taká tá neznesiteľná ľahkosť bytia. Je fascinujúca, očarujúca, dokonca veľmi sexy, ako to vieme nielen z Kunderovho románu, ale zároveň v niečom ľahkovážna a detinská. A to je zas výzva pre progresívnu stranu, ku ktorej sa Berka hlási. Tá očarujúca ľahkosť bytia sa v istom momente rýchlo môže zmeniť na nezodpovedné konanie, ktoré nevzbudzuje vážnosť, iba ironický úškrn, pohŕdanie či hnev.

 

 

 

 

Odporúčame