V skutočnosti to nebolo po prvýkrát. Ale prvý raz to bolo také viditeľné, že to nemožno prekryť inými ideálmi, európskou novorečou ani výmennými obchodmi kdesi v úzadí. Zabudnite na rovnosť za stolom v Bruseli, rešpekt silných štátov k slabým, preferenčné zvýhodňovanie menších krajín aj nekonečné hľadanie kompromisu, Únia už funguje inak. A dokáže rozhodovať proti svojim členom.

Silou proti malým

Prvýkrát som to videl pred mnohými rokmi na zasadnutí Rady, kde som sprevádzal slovenského ministra vnútra. Rada vtedy prerokovávala reguláciu morských lodí, ktorou chcela stanoviť vyššie ekologické štandardy, Slovenska sa to nijako netýkalo. Protestovali dve krajiny – Malta a Cyprus. Ich argument znel, že keďže nemajú iné oceánske územia, ako všetky ostatné krajiny EÚ, ktorých sa téma týka, časť ich morského priemyslu skrachuje, zatiaľ čo Holanďania či Francúzi problém vyriešia tým, že neekologické lode budú registrované mimo ich územia, čo schvaľovaná smernica umožňovala. Väčšina štátov bola vtedy k týmto argumentom hluchá.

To isté sa zopakovalo včera. Slovenská vláda a tri ďalšie krajiny, ktoré utečenecké kvóty odmietli, majú pravdu, že problém sa tým nevyrieši, keďže títo utečenci tu žiť nechcú a nebudú. A čím skôr im naša vláda udelí azyl, tým skôr odídu. Je to potemkiáda pre voličov z iných krajín. A presne opačné testovanie slovenských či českých voličov. Do istej miery by to bolo v poriadku, zvykli sme si. Vieme, že Európska únia nefunguje efektívne. Ani Grécko sa neriešilo ekonomicky efektívne, dlhy nemeckých a francúzskych bánk boli prenesené na štáty, ktorých sa nehospodárne fungovanie tohto štátu dovtedy nijako netýkalo, namiesto bankrotu alebo refinancovania dotknutých bánk sme sa museli zaviazať za grécky dlh my a ďalšie štáty.

Ani k Ukrajine sa nepristupuje tak, aby sa problém riešil čo najefektívnejšie, aj spoločná energetická politika má pevne stanovené limity, ktoré pomáhajú silnejším štátom a mohli by sme pokračovať. Lenže až doteraz platilo, že táto neefektivita je podriadená nejakému spoločnému záujmu, menovite rovnocennosti a vzájomnej solidarite. Grécko bolo treba zachrániť, pretože Gréci chceli zostať v eurozóne. A keďže Nemci a Francúzi to nechceli zaplatiť sami, zložili sme sa všetci, čo sme v eurozóne. Podobne možno vysvetliť všetko – od fungovania Spoločnej poľnohospodárskej politiky po sťahovanie Europarlamentu z Bruselu do Štrasburgu a späť.

Orbán to predvídal

Ale povinné kvóty  to menia. Štáty, ktoré nesúhlasili, boli prehlasované a nebolo im ponúknuté nič, čím by to politici obhájili pred svojimi voličmi. Poliaci neboli schopní držať slovo a ich pozícia v strednej Európe, medzi Ruskom a Nemeckom, sa tým ďalej oslabí. Uznanie si zaslúži Viktor Orbán, politik, ktorý zaplatil v celom spore najväčšiu cenu: Maďarsko je momentálne viac dotknuté utečencami a na rozdiel od južných štátov sa snaží vynucovať schengenské pravidlá a plniť svoje záväzky.

Budapešť má pritom najhorší imidž a kvóty sa ho netýkajú. Mimochodom, pochopiť, prečo Orbán odmietal kvóty a prečo chcel postupovať štandardne, je kľúčom k tomu, ako mohla celá diskusia a kríza vyzerať, keby sa dodržiavali pravidlá. Na tom nie je nič proti utečencom. Nič. Stačilo, aby nemecká kancelárka utečencom odkázala, že im nemecké orgány udelia povolenia priamo v maďarských azylových centrách. Ušetrili by im niekoľko stoviek či tisíc eur, ktoré ešte platili na zvyšnej ceste pašerákom a pomohli by tak aj v Maďarsku zvládnuť to, s čím sa napríklad také Grécko ani neobťažovalo. Slovensko by sa malo pravidlám novej Únie prispôsobiť.

Hovoriť o Gasperim a Schumannovi je už zbytočné. Naša únia funguje inak. Máme svoje záujmy a ak nechceme doplácať na chyby iných, musí nás byť viac počuť. Napríklad, ak Grécko zjavne nezaujímajú schengenské pravidlá týkajúce sa ochrany vonkajšej hranice, treba túto krajinu zo Schengenu vylúčiť. Inak totiž za ich chyby platíme my, ktorí ochranu spoločných hraníc berieme vážne. Netreba však dnes vidieť všetko len čierno: Tak, ako dal vývoj pri kauze záchrany Grécka za pravdu Sulíkovi, tak dá za pravdu teraz Ficovi a Sobotkovi. Chce to len čas.

Ukážme aj svoje svedomie

A aby sme ukázali, že myslíme na problém, musíme okrem kritiky chybného postupu ukázať aj pozitívny príklad. A to sú dnes dve veci: aktívne pomôcť Maďarsku, najmä finančne, a ešte viac pomáhať utečencom na Blízkom východe, to znamená podporiť Krčméryho nemocnice v Kurdistane, slovenských misionárov v Afrike aj ďalšie medzinárodné projekty v Libanone či v Turecku.

Každé jedno euro poslané na Blízky východ totiž šetrí desiatky eur vynaložených doma. A najmä, ak nechceme na Blízkom východe kalifát, musí tam zostať niekto, kto chce žiť inak. A ak potrebuje niekto našu pomoc a slovenský azyl, skôr ho stretnú lekárky z Krčméryho nemocníc ako talianski pohraničiari.  Ak by sa nám takáto politika podarila, ukážeme tým, že máme v čase vášní nielen rozum, ale aj svedomie.

Jaroslav Daniška

Foto: Flickr.com