Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. august 2020

Aktivista za slobodný Hongkong

Západ by sa mal konečne prebudiť a postaviť sa Číne

Rozhovor s Benedictom Rogersom o situácii v Hongkongu aj o tom, prečo sa majú kresťania postaviť za ľudské práva. 

Západ by sa mal konečne prebudiť a postaviť sa Číne

Benedict Rogers. Zdroj foto: hk.epochtimes.com

Od 1. júla platí v Hongkongu nový bezpečnostný zákon, ktorým došlo v autonómnej oblasti k výraznému okliešteniu občianskych práv a slobôd. Zakladateľ a budúci generálny riaditeľ organizácie Hong Kong Watch Benedict Rogers v rozhovore pre Postoj okrem iného hovorí, či zavedenie sankcií proti Číne a ponúknutie azylu pre obyvateľov Hongkongu má zmysel. Opisuje svoju osobnú skúsenosť s represiou čínskeho režimu, tiež vraví, ako by sa mal Západ postaviť Číne.

Benedict Rogers je bývalý novinár, vedie organizáciu Christian Solidarity Worldwide, osobne sa zameriava na východnú Áziu, pravidelne informuje vysokých predstaviteľov svetových organizácií i národných parlamentov o stave ľudských práv a slobôd náboženského vyznania v Ázii.  

V Hongkongu začal platiť nový bezpečnostný zákon, ktorý výrazne mení slobody mesta. Prodemokratický aktivista Joshua Wong napísal, že zákon „predstavuje koniec Hongkongu, ako ho svet doteraz poznal.“ Môžeme skutočne povedať, že je to koniec modelu jedna krajina, dva systémy?

Áno, je to tak. Vždy hovorím, že to nie je koniec Hongkongu ako takého, ten si bude žiť ďalej svojím životom, ale je to koniec akejkoľvek hongkongskej autonómie.

Prečo?

V prvom rade, tento zákon zničil základné hongkongské slobody, právny štát, nezávislosť súdnictva. Ale aj spôsob, akým sa zákon zaviedol, poznačil a v zásade rozvrátil miestnu autonómiu. Mala ho prijať hongkonská legislatívna rada, ale namiesto toho ho prijal bez hanby a narýchlo národný ľudový kongres v Pekingu.

Čo všetko sa zákonom v tejto osobitnej administratívnej oblasti zmenilo?

Zákon kriminalizuje tri druhy aktivity – zhromažďovanie sa, rozvracanie republiky a tajnú dohodu so zahraničnými entitami. V súčasnosti je vlastne pre Hongkongčanov zločinom zasadzovať sa v medzinárodnej komunite za svoje práva, ktoré vyplývajú z dohody medzi Čínou a Veľkou Britániou. Pre miestnych ľudí je po novom trestné rozprávať sa so zástupcami zahraničných parlamentov, hovoriť s niekým ako som ja, či vyjadrovať sa pre médiá. To je hlavná veľká zmena.

Za „separatizmus“, „podvracanie“, „terorizmus“ alebo za spomínanú tajnú dohodu so zahraničnými silami podľa nových pravidiel hrozí ľuďom v najhoršom prípade doživotný trest za mrežami. Vymedzenie terorizmu zahŕňa napríklad vandalizmus, ktorý bol súčasťou demonštrácií posledný rok.

Tento zákon má tiež v sebe ukrytú klauzulu, ktorou ho možno aplikovať aj mimo územia Hongkongu. Takže vlastne ktokoľvek, či je alebo nie je obyvateľom Hongkongu, rovnako či sa v ňom nachádza, alebo nie, teda ktokoľvek kdekoľvek vo svete môže prísť do konfliktu s daným zákonom. Teda aj ja ako aktivista, ktorý pôsobí mimo Hongkongu, svojou každodennou prácou porušujem miestny zákon.

V Hongkongu bolo od prijatia zákona zatknutých už niekoľko významných prodemokratických aktivistov, ako je Agnes Chow, majiteľ prodemokratického denníka The Apple Daily Jimmy Lai a mnoho ďalších. Tiež vodcovia Aliancie na podporu vlasteneckých demokratických hnutí Číny s Joshua Wongom a ďalšími boli obvinení z účasti na zakázanej pamätnej akcii k výročiu udalostí na námestí Nebeského pokoja. Vyzerá to, že Čína sa už ani len nesnaží robiť to sofistikovanejšie. Je to začiatok otvoreného masového prenasledovania z Číny?

Áno, je to tak. Pred prijatím tohto zákona sa čínski predstavitelia snažili robiť viac v skrytosti, využívali na to hongkongské bábky v miestnom parlamente, správkyňu mesta Carrie Lamovú, no teraz akoby stratili všetky zábrany a nepotrebujú sa už ani tváriť, že na presadzovanie svojich predstáv využívajú svoju hongkongskú riadenú demokraciu.

Je to nepochybne začiatok tvrdých zákrokov voči hongkongskému disentu.

Zákon je veľkou ranou pre prodemokratické hnutie mesta, ktoré si prešlo mesiacmi masových protestov nasmerovaných proti vplyvu Pekingu na politické vedenie Hongkongu. Po prvom júli je situácia pre miestnych aktivistov veľmi nebezpečná. Okrem zatýkania sme svedkami cenzúry politicky nepohodlných kníh, ktoré boli vyradené z knižníc, medzi inými aj kníh mladého aktivistu Joshuu Wonga.

Účastníci počas spomienkového zhromaždenia na pamiatku obetí pri príležitosti 31. výročia krvavého potlačenia protestov na námestí Nebeského pokoja (Tchien-an-men) v Pekingu v roku 1989, hore tisícky ľudí vo Victoria Park v Hongkongu 4. júna 2019 a dole niekoľko desiatok ľudí vo Victoria Park na Causeway Bay, kde zakázali zhromaždenie v Hongkongu 4. júna 2020. FOTO TASR/AP

Ľudia si odstraňujú svoje účty na Twitteri, pretože môžu byť stíhaní aj za to, čo v minulosti napísali či zdieľali. Tento expresný nástup cenzúry, potláčania novinárskej slobody, slobody vyjadrovania sa a základných slobôd je skutočne alarmujúci.

Vy osobne nemáte strach?

O seba sa nebojím. Naďalej píšem stĺpček pre The Apple Daily, noviny Jimmyho Laya, ktorý bol zadržaný. A za to môžem mať pri súčasnej legislatíve rovnako veľké problémy. Komunikoval som s nimi, ako plánujú ďalej pokračovať aj v súvislostí so zadržaním a hrozbami voči redakcii, no zatiaľ nijak neplánujú uhnúť režimu.

Článok 38 tohto šialeného zákona hovorí o tom, že každý hocikde vo svete môže byť zákonom stíhaný. Takže v podstate každý deň, a to niekoľkokrát, porušujem miestny bezpečnostný zákon. Je to šialené.

Ale osobne si nemyslím, že Čína začne ľudí ako som ja nejako cielene prenasledovať. Pravdepodobne budem musieť rozmýšľať o tom, do ktorej krajiny vycestujem, pretože môžu na mňa vydať medzinárodný zatykač, a rôzne krajiny sveta ešte len začali s pozastavovaním platnosti zákonov, ktoré by umožnili vydávať osoby do Číny. Viac sa však obávam o miestnych Hongkongčanov, a to aj tých, ktorí majú cudzie štátne občianstvo, či tých, čo žijú v zahraničí a nedostali tam občianstvo či azyl.

Ako je možné, že nový zákon prešiel cez občiansku spoločnosť tak hladko? Celý svet sa pozeral na masívne protesty, ktoré sa v Hongkongu diali minulý rok. Dnes je zákon voči slobodám mesta podstatne brutálnejší, no nič podobné sa nekonalo. Sú už ľudia unavení z protestov alebo je to len zlá zhoda okolností ovplyvnená pandémiou koronavírusu?

Po prvé, veľa ľudí sa dnes pochopiteľne bojí kvôli zákonu protestovať, pretože by už mohli skončiť za mrežami s prísnymi trestami. Rovnako je tu pandémia koronavírusu, ktorá teraz v Hongkongu zažíva novú vlnu. No pripúšťam aj to, že ľudia sú z minuloročného priebehu protestov vyčerpaní.

Nemyslím si však, že duša protestného hnutia sa vytratila, protesty totiž celkom nezmizli. Aj počas pandémie sa ich konalo niekoľko, napríklad, keď ľudia držali čistý hárok papiera, aby tým ilustrovali, že nemôžu nič povedať, aby neboli stíhaní, no symbolika bola ešte silnejšia, ako akýkoľvek slogan.

Pôsobí to však paradoxne: po stiahnutí zákona o vydávaní osôb do Číny v septembri minulého roka prodemokratické hnutie zosilnelo, požadovalo demokratickú reformu a vyšetrovanie policajnej brutality počas protestov. Dokonca vyhrali komunálne voľby, no teraz je situácia úplne iná. Ako sa v dnešnom kontexte pozeráte na minuloročné obrovské protesty? Neboli zbytočné?

Jednoznačne ide o veľký krok späť, no zároveň si nemyslím, že protesty boli zbytočné. Keď predstavili zákon o vydávaní osôb do Číny, mysleli sme si, že to bude extrémne zlé, preto ľudia vo veľkom protestovali. To, že situácia skončí ďaleko horšie, si nikto ani len nepredstavoval. Ľudia boli šokovaní rýchlosťou, akou sa veci zmenili. Nemyslím si však, že sa vzdali. Verím, že nájdu iné cesty, ako protestovať.

Rovnako platí, že medzinárodná komunita konečne začala otvorene nahlas protestovať proti konaniu Číny, cieli sankcie proti niektorým exponovaným osobám, viacero krajín už pozastavilo s Čínou zákon o vydávaní osôb. Takže dúfam, že medzinárodná komunita bude naďalej zvyšovať tlak. V krátkodobom hľadisku to dnes vyzerá ako nemožné niečo zmeniť, ale v tom dlhodobom je dôležité udržovať tlak a zasadzovať sa za slobodu v Hongkongu.

Ako do toho spadá informácia o posune septembrových volieb? Mali by v súčasnom nastavení pre pro-demokratické hnutie ešte zmysel?

Ešte tesne predtým, než sa pre pandémiu koronavírusu posunuli voľby o rok, boli diskvalifikovaní niekoľkí prodemokratickí kandidáti. Mňa osobne teda prekvapilo, že aj po tom, čo došlo k tejto diskvalifikácii, sa rozhodli posunúť voľby. Predpokladal som, že bez nich už veľmi jednoducho nabúrajú voľby, ale zjavne majú stále obavy, že vôľa a hnev ľudu by ich mohli prevalcovať.

V podstate legislatívna rada spolu s komunálnymi radami sú jedinými orgánmi Hongkongu, ktoré majú nejakú formu demokratickej zodpovednosti. Vláda ani správca mesta nie sú volení demokraticky, takže legislatívna rada bola obzvlášť dôležitá, aby dala ľuďom nejaký podiel na moci a vládnutí.

Tento odklad, diskvalifikácia a odňatie volebného práva, ponechanie ľudí bez akéhokoľvek priestoru pre vyjadrenie svojej vôle, to všetko je snahou zobrať ľuďom aj poslednú nádej prejaviť svoj názor.

Joshua Wong, 23-ročný a najznámejší hongkonský aktivista, na sociálnych médiách oznámil, že sa stiahne z Demosisto, politickej skupiny pre mládež, ktorú založil v roku 2016 a dnes je už v podstate v rozklade. Odvolal sa na obavy o svoju bezpečnosť. Ďalší aktivista Nathan Law emigroval do Veľkej Británie. Pre mnohých, hlavne mladých ľudí, to môže pôsobiť ako rezignácia mladej protestnej generácie. Ako sa na to pozeráte?

Predpokladám, že títi ľudia sa tak rozhodli, aby ochránili samých seba. V žiadnom prípade to podľa mňa nereprezentuje rezignáciu či vzdanie sa ideí boja za slobodu a demokraciu. Joshua Wong plánuje byť naďalej prítomný vo verejnom priestore a vyjadrovať svoje názory.

Aktivista Benedict Rogers a hongkongský aktivista Nathan Law. Foto zdroj - Facebook B. R.

Rovnako Nathan Law sa chce stať hlasom Hongkongu v medzinárodnej komunite. Takže si myslím, že budú ďalej pokračovať v boji za slobodný Hongkong. Samozrejme, pre mladú generáciu je to extrémne nebezpečný a bezútešný čas. Pokiaľ sa nič významné v blízkom čase nezmení, v Hongkongu nemajú žiadnu budúcnosť.

Odkedy je zákon v platnosti, mnoho ľudí už prejavilo záujem o emigráciu. Briti aj Austrálčania už prisľúbili, že uľahčia proces získania svojho občianstva pre pôvodných obyvateľov Hongkongu. Myslíte si, že je to správna cesta, ktorú by dnes mal Západ Hongkongu ponúknuť?

Osobne si myslím, že to je správna cesta. Samozrejme, nemala by to byť posledná možnosť, pretože naším cieľom by nemalo byť vyprázdniť Hongkong, ale ochrániť jeho slobody. Je však veľmi potrebné ponúknuť možnosť tým, ktorí potrebujú z Hongkongu utiecť. Tú cestu im treba otvoriť.

Inzercia

Žiadna krajina nemôže prijať všetkých, ale viaceré môžu spolupracovať, koordinovať svoj postup a ponúknuť takú pomoc, s akou prišla Británia a Austrália. Je to rozhodne tiež forma, ako pomôcť tým, ktorí musia z Hongkongu uniknúť.

Spojené štáty sa rozhodli ísť cestou sankcií, ktoré už uvalili na správkyňu Carrie Lamovú a desať ďalších vyšších hongkonských úradníkov. Minulý mesiac prezident Donald Trump podpísal zákon, ktorý ukladá sankcie voči čínskym úradníkom a inštitúciám zodpovedným za potlačenie autonómie Hongkongu. Zároveň zrušil osobitný štatút, ktorý dal Hongkongu výhody v obchode so Spojenými štátmi. Je podľa vás cesta sankcií lepšou voľbou?

Sankcie sú určite veľmi dôležitým nástrojom, osobne odporúčam tri body, ktorých sa treba držať. Jedným sú sankcie postihujúce konkrétnych ľudí, druhým je diplomatický prístup, ako napríklad vytvorenie osobitného vyslanca OSN pre Hongkong, a tretím je humanitárny prístup ponúkajúci útočisko pre tých, ktorí sa musia z mesta urýchlene dostať preč.

Dúfam, že v tom Spojené štáty začne čoskoro nasledovať mnoho ďalších krajín sveta. Cieľom nie je sankcionovať krajinu ako celok. Nemali by sme znepríjemňovať život obyčajným ľuďom či Hongkongu ako mestu, ktoré s rozhodnutiami komunistickej mašinérie nemajú nič spoločné. Sankcie treba vždy zacieliť na konkrétnych ľudí v hongkongskej vláde, polícii, a v neposlednom rade na čínsku vládu v Pekingu, ktorá je zodpovedná za porušovanie ľudských práv a hrubé porušovanie medzinárodných dohôd.

Čo sa týka Číny, aj pandémia koronavírusu ukázala, že je veľmi problematická a nespoľahlivá. Aký postoj by mal podľa vás zaujať Západ ako celok voči Číne, keďže tu nejde len o Hongkong, ale aj o zaobchádzanie s Ujgurmi, prenasledovanie a bodovanie ľudí či o Tibet?

Západ by sa mal konečne poriadne prebudiť. Vidím náznaky toho, že sa aj naozaj prebúdza. V Číne vidíme, ako sa zosilňujú represie zo strany čínskych komunistov. A tento režim začína byť čoraz agresívnejší aj za hranicami Číny. Samozrejme, čínska komunistická strana bola vždy represívna, ale kým Si Ťin-pching prišiel k moci, boli tam aj isté obdobia, keď vznikal určitý priestor pre občiansku spoločnosť. Dokonca v istom čase sme prežívali akúsi nádej, že veci sa pohnú dopredu.

Odkedy tam je však „veľký Si“, eliminoval sa takmer všetok priestor pre disent, občiansku spoločnosť, pre náboženské menšiny, pre všetkých. A Západ by sa mal k tomu postaviť skutočne seriózne.

Už nehovoríme len o perzekúciách domácich kritikov, ale i zahraničných nepohodlných ľudí či diplomatov. Sám som si to zažil v Británii. Myslím, že pandémia koronavírusu naplno ukázala, že na čínsky režim sa nemožno spoliehať. Či už to, ako umlčiaval tých, ktorí o koronavíruse hovorili, alebo ako všetky informácie o ňom zatajoval, čo v závere prispelo ku globálnym rozmerom pandémie.

Spolu so všetkými ďalšími spomenutými neduhmi režimu by to malo byť pre západné krajiny dostatočným budíčkom. Západ si už zvykol, že nedodržiavanie ľudských práv v Číne prehliada, je najvyšší čas zmeniť to a znížiť aj strategickú závislosť na Číne. Neznamená to nerobiť s Čínou žiaden biznis, to nie je reálne, ale určite treba diverzifikovať dodávacie reťazce, aby sme v ničom nemuseli byť naplno závislí od čínskych produktov.

Spomínali ste aj vašu osobnú skúsenosť s represiou čínskeho režimu. O čo konkrétne išlo?

Išlo o viacero udalostí, spomeniem len pár. Už v októbri 2017 mi zamietli vstup do Hongkongu. Odvtedy som dostal na mojej domovskej adrese, ktorá nie je normálne verejne známa, asi 20 alebo 30 anonymných listov. Prvý prišiel s mojou fotkou a popisom „Sleduj ho“. Tento list s mojou fotkou poslali aj všetkým mojím susedom na ulici. Doteraz v pravidelnom intervale dostávam nejaké zastrašujúce listy. Dokonca listy prichádzali aj mojej mame s tým, aby povedala svojmu synovi, nech prestane robiť to, čo robí.

Viem tiež o tom, že lobisti z čínskej ambasády v Londýne sa štyroch členov parlamentu pokúšali presvedčiť o tom, aby ma zastavili. Skoro každý deň sa ku mne dostane informácia, že niekto vytvoril moju novú falošnú emailovú adresu a posiela v mojom mene e-maily členom parlamentu, novinárom, a mnohým ďalším s cieľom diskreditovať ma. Verbálne ataky na moju adresu už ani nepočítam.

Hovoríte, že Západ by sa mal prebrať, no ono to trochu vyzerá, ako by už niekoľko rokov nemal v podstate v rukách ani dostatočnú možnosť inštitucionálne sa Číne postaviť. Tým, že si Čína svojimi investíciami v Afrike či Latinskej Amerike podmanila niekoľko štátov, sa už viackrát stalo, že vyhlásenia napríklad na pôde OSN blokovala, a to platí aj o Rade OSN pre ľudské práva. Ako vykľučkovať z tejto situácie?

V prvom rade by sa mali demokratické krajiny sveta, a to neplatí len pre Západ, zjednotiť a koordinovať svoje kroky. Chápem, že nie každá krajina je ochotná spraviť to isté, napríklad čo sa týka sankcií, ale myslím si, že dozrel čas na koalíciu zastupujúcu slobodný svet.

Kto by ju mal tvoriť?

Krajiny Európy, Spojené štáty americké, Kanada, Austrália, Nový Zéland a rovnako ázijské demokracie ako Japonsko či Južná Kórea. A tí, ktorí majú vplyv a prostriedky, ako to spraviť, by mali seriózne rozmýšľať, ako zamedziť alebo aspoň vyvážiť čínsky vplyv v krajinách Afriky či iných regiónoch.

Je to tiež ukážka toho, prečo je dôležité viac sa zaujímať o tieto regióny a neprenechať ich napospas Číne. Nemyslím si totiž, že africké krajiny, ktoré deklarujú spojenectvo s Čínou, sú s ňou spojené preto, lebo úprimne veria v to, čo robí. Je to čisto pre peniaze a ekonomické výhody.

Ak by sme vedeli nájsť cestu, ako tento vplyv neutralizovať, určite by to slobode vo svete veľmi pomohlo. Oceňujem tak myšlienku amerického ministra zahraničných vecí Mika Pompea, ktorý v nedávnom prejave vyzval krajiny sveta, aby vytvorili protiváhu voči Číne.

Čo čínsky tlak urobí sTaiwanom, kam v tejto chvíli smerujú kroky viacerých Hongkongčanov? Nedávno aj taiwanský minister zahraničných vecí Joseph Wu pripustil, že neexistuje žiadna záruka, že sa Taiwan nestane ďalším Hongkongom. Čína sa už dlho snaží ostrov znovu pripojiť k Číne. Alebo si myslíte, že keby išlo o nezávislosť Taiwanu, svet by sa k tomu postavil s väčšou razanciou, nie ako pri Hongkongu?

Rozhodne dúfam, že by to bolo iné. Je veľmi pravdepodobné, že aspoň Spojené štáty by sa v tomto smere postavili k danému problému oveľa razantnejšie. A dúfam, že ostatné krajiny by ich podporili.

Taiwan je však po tom, čo sa udialo v Hongkongu, vo veľmi nebezpečnej situácii. Je jasné, že ak by sa medzinárodná komunita nepostavila Číne dostatočne, vyslala by Pekingu správu, že môže zájsť ešte ďalej. A Taiwan by bol určite ako prvý na rade. Preto je dôležité, aby to, čo si Čína dovolila v Hongkongu, malo svoje konzekvencie.

Foto zdroj - Facebook B. R.

Čína z toho nesmie vyjsť beztrestne, preto musí Západ reakciu na Hongkong dotiahnuť do konca. Rovnako musí posilniť svoje vzťahy s Taiwanom a robiť z politického hľadiska všetko, čím by Taiwan viac uchránil a posilnil, aby tak nebol pre Čínu priestor zasiahnuť na ostrove.

Čo by malo podľa vás spraviť Slovensko? Aký by mal byť náš prístup? Sme malá krajina a veľký vplyv vo svete nemáme.

Napriek tomu, že Slovensko je malá krajina, ktorá nemá taký medzinárodný vplyv ako Spojené štáty či Veľká Británia, ste krajinou, ktorá má veľmi silný morálny vplyv na základe vašej priamej skúsenosti s komunizmom. A s tým by ste mali ďalej pracovať. Mali by ste využiť svoj hlas a vaše skúsenosti. Naplno a nahlas hovoriť o tom, čo ste zažili.

Pokojne by ste mohli prijať hongkongských aktivistov a hovoriť im o tom, čím si vaša krajina musela prejsť predtým, než získala vytúženú demokraciu. Posilniť ich v boji a priučiť ich tomu, ako sa nevzdávať.

Ste konzervatívec, katolícky konvertita a súčasne ľudskoprávny aktivista. V súčasnosti je však agenda ľudských práv skôr doménou liberálov. Prečo je podľa vás dôležité, aby kresťania nerezignovali na túto tému a naďalej sa zaujímali o slobodu vo svete?

To je výborná otázka. Katolíkom som sa stal sedem rokov dozadu počas môjho pôsobenia v Mjanmarsku. Musím povedať, že jedným z hlavných dôvodov, prečo sa tak stalo, bolo to, akým spôsobom katolícka cirkev hovorí o ľudských právach. Prečítal som si všetky dokumenty sociálnej náuky cirkvi a bol to pre mňa jeden z najpresvedčivejších manifestov ľudských práv, aký som kedy čítal.

Je teda úplne nevyhnutné, aby kresťania bojovali za ľudské práva a neprenechávali v tomto smere priestor len liberálom.

Kresťania kdekoľvek vo svete by sa mali celkom prirodzene zamerať v prvom rade na boj za náboženskú slobodu, a o to viac v čase, keď je tak enormne veľa kresťanov vo svete prenasledovaných pre svoju vieru. Úplne principiálne je však postaviť sa za slobodu akéhokoľvek vyznania pre každého. Nielen kresťanov, ale aj moslimských Rohingov v Mjanmarsku, bahájov v Iráne, no rovnako neveriacich. Pred niekoľkými rokmi som bojoval aj za vyslobodenie mladého muža, ktorého väznili v Indonézii za to, že sa vyhlasoval za ateistu.

Ako prijal vašu pomoc?

Keď som ho prvýkrát navštívil vo väzení a povedal som mu, z akej organizácie prichádzam, bol veľmi prekvapený. No rýchlo sme si porozumeli. Sloboda je totiž nedeliteľná. Sloboda náboženstva a vierovyznania sa automaticky spája so slobodou vyjadrovania, tlače, zhromažďovania. Nemyslím si, že niektoré ľudské práva sú viac ako iné. Všetky sú dôležité, keďže sú spojené s ľudskou dôstojnosťou, no jedným z najzákladnejších ľudských práv je bez pochýb sloboda myslenia, ktorá sa prirodzene spája so slobodou vyznania a náboženstva.

Napriek tomu si každé názorové spektrum s ľudskými právami spája aj celkom protichodné práva. Nedostávate sa s aktivistami z iného názorového tábora do častého sporu?

Je to zaujímavé, ale nikdy som nepocítil, že by sa na mňa niekto zo sekulárnych aktivistov pozeral „zhora“ či inou optikou za to, že som katolík. Mám naozaj dobré vzťahy aj s hlavnými predstaviteľmi takých organizácií, ako je Human Rights Watch, pritom stojíme na celkom rozdielnych názorových stranách.

Som si istý, že keby sme diskutovali o niektorých témach, tak sa nikdy nezhodneme, ale mojím cieľom nie je vyhľadávať spor práve na týchto citlivých otázkach. Nikdy neskrývam svoju vieru ani ju nepopieram a už vôbec sa za ňu nehanbím, ale nemyslím si, že pri témach, ktoré profesionálne riešim, a pre ľudí, ktorí sú v prvej línii prenasledovania, to ani nie je nutné.

V týchto otázkach potrebujem čo najviac spojencov, ako je to len možné. Preto ani nevidím zmysel v tom, aby som sa s opačným názorovým spektrom púšťal do konfrontácie. Stačí, keď sme jednotní v tom, čo nás spája.

Odporúčame