Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
19. august 2020

Hračky s hendikepom

Každý z nás má vedľa seba skutočného Vnímajka

Ľubica Matušáková pochádza z Oravy a od detstva trpí lámavosťou kostí. Aj preto vymyslela hračky s hendikepom, Vnímajkov.

Každý z nás má vedľa seba skutočného Vnímajka

Postavičky – Vnímajkovia. Foto: archív Ľ. Matušákovej

Nápad pomôcť deťom, aby dokázali porozumieť ľuďom s hendikepom, sa zrodil na základe jej vlastných skúseností. Svoje detstvo na Orave opisuje ako radostné a príjemné. Keďže jej choroba je vrodená, odmalička vnímala, že je iná.

Detstvo však strávila podobne ako iné deti ‒ hrami vonku so svojimi rovesníkmi. „Určite som sa stretla aj s neprijatím a predsudkami, ale keď človek vyrastá vo svojej bubline, kde ho ľudia poznajú a príjmajú, tak to nepociťuje tak silne.“

Ťažké začiatky v škole

Keďže Ľubica nenavštevovala škôlku ako jej súrodenci, s prvými prejavmi neprijatia sa stretla až na základnej škole. Väčšinou išlo o cudzie deti, ktoré ju dovtedy nepoznali. Napodobňovali jej chôdzu, ukazovali si na ňu, či špehovali ju pri nákupe v obchode. „Deti sú na odlišnosti zvlášť pozorné a práve preto je tento vek vhodný na to, aby sa s touto problematikou oboznámili primeraným spôsobom,“ hovorí.

Svoje fyzické obmedzenia si Ľubica Matušáková s postupom času uvedomovala stále viac a viac. Pri akčnejších, nebezpečnejších hrách, bola skôr pozorovateľkou. „Mala som hranicu toho, čo môžem a čo nemôžem. Cítila som, že som iná ako ostatné deti, ale brala som to tak, ako to je.“

Deti sú na odlišnosti zvlášť pozorné. Zdieľať

Pocit prijatia, ktorý zažila vo vlastnej rodine, bol dobrým základom na to, aby vedela prekonať problémy, ktoré prišli neskôr. Zdôrazňuje, že rodičia a učitelia majú na zaradení hendikepovaného dieťaťa do spoločnosti a kolektívu kľúčový význam. „Teraz v dospelosti si spätne uvedomujem, aké vzácne bolo, že som mala na prvom stupni základnej školy veľmi dobrú učiteľku. V triede sme totiž žili inklúziu v praxi.“

Podľa Ľubice Matušákovej je inklúzia často vnímaná len ako slovo na papieri bez reálneho dosahu na životy znevýhodnených detí.  Z workshopov, ktoré pre učiteľov organizujú v občianskom združení V.I.A.C, má skúsenosť, že pedagógovia sami často nevedia, čo je to inklúzia, prípadne čím sa líši od integrácie. „Integrácia spočíva v tom, že keď príde dieťa do školy, vytvoríme mu všetky podmienky, ktoré potrebuje na bežné fungovanie a ďalej neriešime. Pri inklúzii sa naozaj zaujímame, či sa dieťa včlenilo do kolektívu. Inklúzia je vlastne obyčajná ľudskosť,“ vysvetľuje.

Pedagógovia často nevedia, čo je to inklúzia a čím sa líši od integrácie. Zdieľať

Ľubica Matušáková si uvedomuje, že pre učiteľa môže byť náročné zladiť vzdelávací proces tak, aby zdravé deti netrpeli na úkor tých so špeciálnymi potrebami. „Rodičia sú dnes veľmi citliví na svoje deti. Keď majú v triede deti so špeciálnymi potrebami, tak majú obavy, či sa učiteľ nebude venovať len tým znevýhodneným a ostatné budú stagnovať.“ Aj týmto obavám sa podľa nej dá čeliť. Dnes je už možné prispôsobiť vzdelávanie tak, aby prosperovali všetky deti.  

Učiteľ má v téme prijatia detí s odlišnosťami kľúčovú úlohu najmä v materskej škole a na prvom stupni základných škôl. „Deti sú ako nepopísaný papier a to, čo do nich napíšeme v detstve, v nich neskôr zostáva.“  Výchova je podľa jej názoru z veľkej časti spoluprácou medzi rodičmi a učiteľom. Nedá sa ovplyvniť, z akého prostredia dieťa do školy príde. Škola však môže dať dieťaťu to, čo mu doma chýba a doplniť isté medzery. „Je ľahšie predchádzať predsudkom, ako ich potom odstraňovať,“ dodáva.

Vnímajkovia – hračky s hendikepmi

Nápad vytvoriť hračky, ktoré by znázorňovali ľudí s rôznymi hendikepmi, vznikol v čase, keď Ľubica Matušáková navštívila seminár Storytelling v inklúzii. Tam pochopila, aký je v procese inklúzie dôležitý príbeh. Tým, že sama má malé dieťa, trápilo ju, ako mu vysvetliť, že sa s ním nemôže hrať tak, ako by chcelo. „Môj syn bol prvým modelovým dieťaťom,“ priznáva. Deti sú podľa jej názoru malí múdri ľudia, ktorí vnímajú aj to, čo si myslíme, že ešte nemôžu chápať. Často dokážu veci presne pomenovať a vystihnúť ich podstatu.

Je ľahšie predchádzať predsudkom, ako ich potom odstraňovať. Zdieľať

Ľubica Matušáková teda premenila koníček na prácu a pustila sa do háčkovania piatich hračiek, ktorých podoba sa v procese tvorby kreovala. Postavičky sú usporiadané podľa toho, v akom poradí ich majú v škôlke preberať. Ich poradie je zostavené podľa toho, ako ľudia vnímajú jednotlivé hendikepy.

Prvá zo série Vnímajkov je Tmejka, nevidiaca postavička, s ktorou sa deti vedia najjednoduchšie stotožniť. Stačí len, aby zatvorili oči. Po nej nasleduje Chcejko, ktorý trpí sociálnym hendikepom, teda chudobou. S ním sa deti v realite stretávajú najčastejšie. Veľakrát ide o skrytý hendikep, ku ktorému sa ľudia nepriznávajú. Deti napríklad vidia, že tento spolužiak nemá takú hračku, akú majú oni, hrá sa inak alebo má roztrhané tepláky.

Potom nasleduje Boľko, ktorý predstavuje telesný hendikep, ten sú ľudia najviac ochotní akceptovať. Až po ňom prichádza na rad Inka, Rómka, pretože téma etnicity je v spoločnosti citlivo vnímaná.

Keď sa deti oboznámia s týmito postavičkami a sú naklonené pozerať sa na veci aj z inej perspektívy, prichádza na rad Veselka. Je to zdravé dievčatko, ktoré má za úlohu potvrdiť tú predchádzajúcu inakosť. Jej posolstvo spočíva v tom, že hoci sú títo ľudia iní, môžeme im byť nápomocní a tiež sa od nich veľa naučiť. „Každý má totiž vedľa seba v realite toho skutočného Vnímajka. Buď doma alebo v okolí,“ hovorí Matušáková.

Metodika práce s Vnímajkami pre materské školy je rozpracovaná na päť týždňov. Na každú postavičku je určený týždeň. Závisí to však od konkrétnych možností danej škôlky. Ak má vlastnú sadu hračiek, tak s nimi môže pracovať kedykoľvek počas roka alebo ak sa v triede vyskytne nejaký problém, dokáže ho učiteľ cez danú postavičku vysvetliť. „Pilotné testovanie sme spustili v piatich škôlkach, ale potom nám do toho vstúpila korona. Plánujeme však rozšíriť Vnímajkov postupne aj do ďalších škôlok,“ hovorí autorka.   

Kľúčové pre ľudí s hendikepom je cítiť sa normálne a byť prijatý. Zdieľať

Tento mesiac by k postavičkám mala vyjsť aj kniha rozprávok s názvom Vnímajkovia - hrejivé rozprávky, ktorá bude doplnené aj o CD s piesňami pre deti s názvom Vnímajkovia - Veselý svet. Autorkou textov bola v oboch prípadoch Ľubica Matušáková. Metodika pre prácu s Vnímajkami je v prvom rade určená pre školy a škôlky, ale kniha s CD je určená aj pre verejnosť a do domácností. „Jedna postavička má približne 40 centimetrov, ale chceme začať vyrábať aj menšie verzie, ktoré sú pre hru na doma vhodnejšie.“  

Na otázku, čo podľa jej názoru najviac chýba deťom s hendikepom, odpovedá, že spomínané Veselky. Zdraví ľudia, ktorí im dajú pocítiť, že majú svoju hodnotu. „Kľúčové pre ľudí s hendikepom je cítiť sa normálne, byť prijatý. Každý úspešný človek má za sebou ľudí, vďaka ktorým to dokázal.“

Inzercia

Matušáková vraví, že v spoločnosti stále nevieme správne reagovať pri stretnutí s ľuďmi, ktorí sú istým spôsobom hendikepovaní.  „U dospelých je typické, že tá očividná reakcia absentuje. Pohľad na takéhoto človeka je len nenápadný. Výraznejšie reakcie majú práve deti. Tie sú prirodzene zvedavé, obzrú sa, stoja s otvorenými ústami a podobne.“ V takejto situácii väčšinou rodič zasiahne a dieťa napomenie. „Ja si myslím, že to nie je dobrý prístup, lebo tým dieťaťu ukazujeme, že je to niečo zlé, niečo, čo nechceme vidieť a zatvárame pred tým oči. Normálna ľudská reakcia môže byť pozdrav alebo milý úsmev, tá je v tomto prípade najsprávnejšia.“

Inklúzia v školských osnovách

Do budúcna si Matušáková vie predstaviť aj aplikáciu s hrou o Vnímajkoch alebo niečo určené pre staršiu kategóriu detí. Základom je však podľa nej začať od tých najmenších. Počas pandémie sa podobne ako mnohé iné organizácie snažili preniesť svoje aktivity do online priestoru. „Keď sme čítali rozprávky online, mali sme reakcie práve od tých väčších detí, ktoré veľmi prítomne sedeli a počúvali.“

Podľa jej názoru by bolo ideálne, keby sa téma inklúzie stala oficiálnou súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý tvorí štandardy a obsahy vzdelávania, má už vo svojej experimentálnej skupine aj Vnímajkov. „Verím, že touto cestou by sa mohlo podariť dostať tému viac do osnov,“ verí Matušáková.

Rané detstvo je kľúčové obdobie pre budúce osobnostné smerovanie. Zdieľať

Okrem základných škôl, kde sú deti na otázky šikany a segregácie veľmi vnímavé, sú stredné školy ďalšou veľkou výzvou. „Dospievanie a tínedžerský vek boli obdobím, na ktoré si osobne nerada spomínam,“ priznáva Matušáková. V tomto veku totiž môže byť človek obklopený skvelou rodinou, ale aj tak prežíva pocit osamelosti, ak ho kolektív v škole neprijal.

„Mala som spolužiakov, ktorí síce neboli nepriateľskí, ale skôr takí indiferentní.“ Matušáková hovorí, že z obdobia na strednej škole nemá nijaké výraznejšie spomienky. Keďže nemohla zažívať bežný študentský život, ku ktorému patria rôzne akcie a výlety, bolo to pre ňu náročné obdobie. „Išlo totiž o aktivity, ktoré v tom veku najviac upevňujú kolektív,“ vraví. V tom čase jej najviac pomohlo práve to, že mala dobrý základ z detstva. Preto dodnes považuje rané detstvo za kľúčové obdobie pre budúce osobnostné smerovanie.

„Všetky materiály o inklúzii, s ktorými som sa stretla, sú určené najmä pre základné školy. Keď hendikepovaný človek príde na strednú, tak je stratený,“ konštatuje. Stredná škola totiž funguje systémom, že dieťa nemá vlastnú triedu, ale presúva sa z hodiny na hodinu. To môže byť pre človeka so zdravotným hendikepom veľkým problémom. Samotné schody a každá väčšia vzdialenosť si vyžadujú čas na presun.

„Stáva sa, že takéto dieťa zmešká začiatok hodiny alebo príde o prestávku len preto, že musí z triedy vyraziť skôr.“ Ani stravovanie systémom samoobsluhy nie je tým najlepším riešením. „Keď dieťa príde po takomto dni v škole domov, je už také vyčerpané, že sa nevládze sústrediť na ďalšie učenie a domáce úlohy. Veľa hendikepovaných ľudí je schopných a šikovných, dokážu mnohé veci a mohli by ešte viac, keby im systém nekládol pod nohy polená,“ myslí si Ľubica Matušáková.

Hendikepovaní ľudia sú šikovní, dokážu mnohé veci a mohli by dokázať ešte viac, keby im systém nekládol pod nohy polená. Zdieľať

Ľútosť nepomáha

Médiá majú v celom procese integrácie hendikepovaných ľudí do spoločnosti veľkú úlohu. Podstata problému je v tom, ako ich zobrazujú. „V rómskej otázke sa napríklad zvyknú burcovať emócie tým, že sa o Rómoch hovorí len negatívne. Samozrejme, netreba si zatvárať oči pred tým zlým, ale zároveň ukázať aj na to, čo je dobré,“ nazdáva sa.  

Ako ďalší príklad mediálneho vplyvu Matušáková uvádza, že keď sa vráti s medailou zdravý olympionik, vítajú ho davy. Keď však medailu získa paralympionik, tak sa o tom objaví v správach len krátka zmienka. „Ten človek pritom na víťazstvo vynaložil možno ešte viac úsilia ako zdravý športovec. Médiá by mali tieto informácie spravodlivo vyvažovať.“

Je nepochopiteľné, že v našej spoločnosti stále existujú tendencie brániť niekomu v žití plnohodnotného života. Zdieľať

Relácie typu Modré z neba sa podľa jej názoru vezú práve na ľútosti a vybičovaných emóciách. Cieľom je síce pomôcť, ale v oblasti prijatia a verejnej mienky môžu urobiť viac škody ako úžitku. Pomoc sa podľa jej názoru dá realizovať aj menej „hviezdne“ či teatrálne. „Človek totiž žije v nejakom svojom prostredí, ktoré ho vníma určitým spôsobom, a jeho vyobrazenie v reportáži môže uškodiť jeho povesti či dôstojnosti.“

Podľa Ľubice Matušákovej je nepochopiteľné, že v našej spoločnosti stále existujú tendencie brániť niekomu v žití plnohodnotného života. Preto je podľa nej dôležité hovoriť o týchto témach už v detskom veku a vychovávať novú generáciu k väčšej citlivosti a vnímavosti.

„Tí, ktorí si pred realitou zatvárajú oči, za to ani tak nemôžu, pretože v detstve ich k tomu neviedli. Samozrejme, sú dospelí a dnes majú možnosť napraviť svoje myslenie a predsudky,“ uzatvára Ľubica Matušáková.

Možno tak Vnímajkovia pomôžu vychovávať k väčšej citlivosti voči hendikepovaným ľuďom nielen deti, ale aj ich rodičov.

Foto: Pavol Rábara

Odporúčame