Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. august 2020

Bludy

Nemaj deti, zachrániš svet

Prečo sú diskusie o regulácii populácie nebezpečné? Lebo vedú k totalite.

Nemaj deti, zachrániš svet

Ilustračné FOTO TASR /AP

„Nemaj deti, zachrániš planétu.“ Alebo „život je utrpenie a tým, že plodíme deti vystavujeme ich utrpeniu, a preto je nemorálne mať deti“. Takéto sú základné argumenty tzv. antinatalizmu, teda „filozofie“, ktorá hovorí o tom, že ľudstvo je premnožené a každý ďalší človek len vyčerpáva vzácne zdroje a ničí prostredie.

Každý živý človek má svoje potreby. Potrebuje jesť, piť, bývať, s pribúdajúcim vekom prichádza vzdelávanie, cestovanie, práca, všelijaké záľuby a koníčky. A to všetko vytvára spotrebu, ktorá uspokojuje potreby. Týmto argumentujú tzv. environmentálni antinatalisti. Teda tí, pre ktorých je človek takpovediac „škodnou“ a jeho neexistencia, v radikálnejších odnožiach eliminácia, by prospela planéte aj životnému prostrediu.

Títo aktivisti sa radi odvolávajú na istú švédsku štúdiu, ktorá dospela k záveru, že rodičia nesplodením dieťaťa ušetria životnému prostrediu ročne 56,8 tony emisií CO2. V porovnaní, napríklad, ak by si zvolili život bez auta, ušetrili by len 2,4 tony CO2 ročne, ak by necestovali lietadlom – 1,6 tony – a ak by prešli na čisto rastlinnú stravu, tak 0,8 tony CO2 ročne. Mať dieťa teda z tejto štúdie vychádza ako nehorázny zločin proti životnému prostrediu.

Tieto myšlienky hlása napríklad Hnutie za dobrovoľné vyhynutie ľudstva. Ľudí, resp. ľudské spoločenstvá, označuje za rakovinu. Ľudstvo je podľa tohto hnutia choroba, ktorej treba planétu zbaviť.

Menej ľudí

Podľa rôznych odhadov je planéta schopná uživiť dve miliardy ľudí žijúcich bez nedostatku základných životných potrieb. Populačná explózia v mnohých krajinách je naozaj problémom nielen pre prírodu, ale aj pre sociálne podmienky, v ktorých milióny ľudí žijú.

Podľa demografických štatistík OSN má dnes svet viac ako 7 miliárd 775 miliónov obyvateľov (štatistiky možno sledovať v reálnom čase a v momente, keď čítate tento text môžu byť čísla už mierne iné).

Pre porovnanie vyberáme štyri regióny sveta. Najľudnatejším kontinentom je Ázia s viac ako 4 miliardami 613 miliónmi obyvateľov, Afrika má 1 miliardu 340 miliónov ľudí, Európa 740 miliónov a Severná Amerika 371 miliónov.

Ešte výraznejší rozdiel uvidíme pri porovnaní denného tempa rastu počtu obyvateľov. V Ázii denne pribudne 117291 ľudí, v Afrike 81835, v Európe 1112 obyvateľov a v Severnej Amerike 7353.

Keďže antipopulačné teórie a výzvy sú populárne najmä v najbohatších častiach sveta, ktorý má už dnes najmenšie prírastky obyvateľstva, efekt naplnenia výziev na neplodenie pre ozdravenie životného prostredia by bol z globálneho hľadiska minimálny. Ak by sme sa ako ekonomicky najrozvinutejšia časť planéty vydali cestou, na ktorú nás antinatalisti vyzývajú, jediným efektom by bol výrazný úbytok obyvateľov Európy a Severnej Ameriky, avšak bez významného vplyvu na celosvetovú populáciu. O návrate k hranici dvoch miliárd, ktorá sa prezentuje ako udržateľná pre ľudstvo aj prírodu ani nehovoriac.

Bytie ako problém

Najhlasnejším propagátorom neexistencie ako podmienky „šťastia“ je juhoafrický filozof David Benatar. Ten tvrdí, že príchod na tento svet je pre každého človeka vždy ujmou. A odstránenie utrpenia človeka je možné len tak, že sa žiadni ľudia už rodiť nebudú a ľudstvo v priebehu niekoľkých desaťročí prirodzene vyhynie. A keď nebude existovať človek, nebude existovať ani jeho utrpenie.

Benatar za fundamentálne zlo považuje utrpenie. Nejde pritom o jeho mieru či intenzitu. Za utrpenie považuje každú nepríjemnosť či nepohodu. Napríklad aj krátkodobý hlad či smäd, chlad, či naopak, prílišné teplo.

Z tohto svojho argumentu potom usudzuje, že neexistuje žiaden život bez utrpenia (ani ten najpohodlnejší a najpríjemnejší možný). A teda ľudia tým, že plodia deti, úmyselne vystavujú utrpeniu ďalšie ľudské bytosti, čo považuje za nemorálne. Akékoľvek utrpenie je teda zlom. A vyhnúť sa tomuto zlu je možné len neexistenciou.

A hoci človek v živote zakúsi aj dobré veci, príjemné chvíle či šťastie, v pomere k utrpeniu je ich v živote zlomok. A teda neexistencia prinášajúca absenciu utrpenia je dobrá. Naopak to, že nesplodený človek nezažije tie zrnká dobra, nie je podľa Benatara ujmou, keďže tento nikdy existovať nebude, a teda ujma sa nikomu neudiala.

Z tejto Benatarovej konštrukcie potom vychádzajú ďalší autori, ktorí tvrdia, že morálny je len taký sexuálny styk, ktorý nevedie k splodeniu dieťaťa. A ak už k spodeniu dieťaťa dôjde, navrhuje Benatar a jeho nasledovníci ako jediné morálne riešenie – potrat.

Ako vidieť z týchto myšlienkových pochodov, potrat sa z činu neprijateľného a morálne nesprávneho, cez medzistupeň „práva“, stáva nakoniec jediným morálne správnym riešením tehotenstva.

Podobný motív ešte pred Benatarom zvolil aj Aldous Huxley vo svojej dystópii Brave New World, kde je sex smerujúci k plodeniu detí nielen spoločensky nežiaduci, ba priam zakázaný, a nemorálna nie je neviazaná promiskuita, ale, naopak, trvalé partnerstvo muža a ženy.

Inzercia

Na Slovensku je debata o nemorálnosti plodenia ďalších detí nateraz okrajová. Tému popularizuje napríklad táto youtuberka, ale objavuje sa aj v serióznych publikáciách zaoberajúcich sa populačným správaním.

Je však argument, že utrpenie (kam Benatar radí takmer každú nepohodu) je vždy zlom, správny? Je bolesť pri tréningu športovca zlom, ak si zvyšuje svoju kondíciu a obratnosť, ktorá mu môže priniesť lepší výkon? Sú monotónnosť a skrvavené pršteky malých huslistov zlom, ak ich pomaly posúvajú k virtuozite? Je zlom akékoľvek sebazaprenie a sebadisciplína? Odoprenie si pohodlia pre pomoc inému? Alebo je zlom utrpenie, keď sa človek prebíja z chudobných pomerov, aby nakoniec osobne tvoril dejiny a stal sa vzorom pre iných? Príkladom je Milan Rastislav Štefánik, aby sme zostali v slovenských reáliách.

Chudoba

Tretím smerom, najmenej radikálnym, sú zástancovia tzv. rodičovskej licencie. Mať deti podľa nich nemá právo každý a predtým, ako mu bude umožnené splodiť potomka, by mal získať tzv. rodičovskú licenciu. Teda preukázať schopnosti a možnosti dieťa nielen splodiť, ale aj vychovať. Tak ako v iných prípadoch, aj tento model, kde o ľuďoch rozhodujú iní ľudia, by bol len ideálnym priestorom na korupciu. Bohatší by si jednoducho za možnosť mať dieťa priplatili. Chudobných by takáto snaha zruinovala.

A ak hovoríme o chudobe, musíme spomenúť ešte jednu, zrejme najzákernejšiu populačnú teóriu, malthuzianizmus, a jeho novodobú podobu, neomalthuzianizmus.

Ten vychádza z ekonomickej teórie Thomasa Roberta Malthusa, ktorý – zjednodušene povedané – definuje ideálnu veľkosť populácie s ohľadom na zdroje obživy, ktoré má krajina k dispozícii. Malthus tvrdil, že človek je ovládaný dvoma základnými pohnútkami – potrebou nasýtiť sa a rozmnožovacím pudom. Tieto dve pohnútky sú zároveň silnejšie ako schopnosť a ochota človeka zaobstáravať si obživu prácou.

Podľa Malthusových nasledovníkov – neomalthuzianizmu – príčinou chudoby je teda priveľa populácie a málo zdrojov. Ak populáciu zredukujeme a prispôsobíme jej počet množstvu dostupných zdrojov, chudoba vymizne. Inak povedané, chudobu vyriešime tak, že odstránime chudobných. Neomalthuziáni navyše k pôvodným Malthusovým teóriám pripájajú aj tzv. právo na pôžitok .

Ničím iným ako neomalthuzianizmom nie je ani návrh, aby chudobné ženy mali čo najjednoduchší prístup k potratom a zároveň, aby mali antikoncepciu zadarmo, platenú z verejných zdrojov.

Terčom kritiky sú v tejto súvislosti aj kliniky Planned Parenthood. Tú mnohí, aj súčasní aktivisti Black Lives Matter obviňujú, že sa vo veľkom zameriava na chudobné černošské štvrte amerických miest. Dokonca v kontexte aktuálnej kampane „cancel culture“ bolo z kliniky Planned Parenthood odstránené meno zakladateľky tejto siete Margaret Sangerovej. Dôvodom sú jej vyjadrenia podporujúce eugenický prístup ku kontrole pôrodnosti. Z rovnakého dôvodu žiadajú aktivisti aj zastavenie financovania tejto siete kliník. Argumentujú nielen dávnymi vyjadreniami Margaret Sangerovej (stretávala sa s Kukluxklanom a černochov označovala ako negrov), ale aj tým, že miera potratovosti medzi černoškami (27,1 na 1000) je násobne vyššia ako medzi beloškami (10 na 1000). Byť dnes v koži moderných pokrokárov, bola by to ťažká dilema – fandiť BLM alebo Planned Parenthood.

Aby sme túto pasáž uzavreli, treba dodať, že z neomalthuzianizmu, mimochodom, vychádzali aj agresívne fašistické a nacistické režimy Talianska a Nemecka. Pravda, v opačnom garde. Nedostatok zdrojov pre rastúcu populáciu chceli riešiť získaním nových území. Bola to aj doktrína japonského cisárstva v prvej polovici 20. storočia. To nabádalo svojich obyvateľov, aby nasadzovali svoje životy na získanie nových území na ázijskom kontinente, inak tak či tak zahynú od hladu, lebo japonské ostrovy nie sú dosť veľké, aby všetkých uživili.

Voľba a totalita

Mať či nemať deti je samozrejme slobodnou voľbou každého páru. (Hoci dnes je v našich končinách čoraz častejším problémom môcť či nemôcť.) Slobodnú vôľu, ktorú človek má, môže prejaviť v každej jednej životnej situácii. Avšak neoddeliteľne s osobnou zodpovednosťou za svoje rozhodnutia.

V slobodnej spoločnosti zároveň platí slobodné šírenie názorov. Problém nastane vo chvíli, keď by sa výzvy antinatalistov začali pretavovať do legislatívy. Napríklad finančným postihom či stratou slobody za porodenie dieťaťa. Alebo nútenou sterilizáciou. To, čo by v inom kontexte znelo neprijateľne, genocídne, sa zrazu môže prezentovať ako cesta k svetlej budúcnosti. A skúsenosť hovorí, že na takýto blud vedia v rozhodujúcich chvíľach naletieť milióny ľudí. Navyše, ak sa (moderne) zaobalí do ušľachtilého hávu ochrany životného prostredia a záchrany planéty.

Hoci sa všetky totalitné systémy snažili vymazať či preprogramovať prirodzenosť človeka, vždy skončili neúspechom – a to počnúc ekonomickými pravidlami a spoločenskými pravidlami končiac. Za príklad môže slúžiť čínska politika jedného dieťaťa. Rast populácie síce čínsky režim zabrzdil, no spolu s kultúrnym kontextom viedol k výraznej maskulinizácii populácie, ktorá je v rozpore so všeobecným pravidlom vyššieho podielu žien v populácii.

Rovnako platí, že je v prirodzenosti človeka čosi, čomu hovoríme pud sebazáchovy. A ten nesmeruje len k zachovaniu vlastného fyzického života, ale aj k odovzdaniu života ďalšej generácii.

Aj keď sa na podporu scestných argumentov vždy nájde nejaká anekdotická skúsenosť ženy, ktorá deti nechce, nechcela, a je aj v starobe šťastná, že žiadne nemala. Ale ako je všeobecne známe, anekdotické dôkazy nie sú dôkazmi. Výnimky normu nikdy netvoria.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame