Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
18. august 2020

Nekrológ za Lukašenkom

Keď padne baťka

Prečo sa hanbím vyjadriť k Bielorusku.

Keď padne baťka

Foto: TASR/ AP – Sergei Grifts

Hanbím sa vyjadriť k Bielorusku. Cítim, že tú krajinu poznám asi troš­ku lepšie ako kibici, čo teraz odpaľujú vzrušené revolučné tvíty, no mám zároveň obrovský rešpekt. Dlho som v Bielorusku nebol, atmos­féra sa tam zrejme zásadne zmenila, ťažko do toho vidieť zvonka.

Zúfalo naháňam fakty, nepoznám nezainteresovaný zdroj. Je to ako vždy, keď sa v malej krajine, v ktorej ani veľké médiá nemajú spravo­daj­cov, odo­hrá­va veľká geopolitická bitka: vtedy sa predpojatosť ukazuje v plnej nezakrývanej kráse.

Starý lišiak Lukašenko to ešte pred voľbami anticipoval. Keď nechal zatknúť 33 ruských žoldnierov, použil v tom istom vystúpení dva úplne protirečivé pojmy: žoldnieri zo skupiny wagnerovcov prišli podľa neho nato, aby vyvolali aj „farebnú revolú­ciu“, aj „hybridnú vojnu“. Páchateľom farebnej revolúcie je vždy Západ, vinníkom hybridnej vojny vždy Rusko, každá propaganda si mohla vybrať svojho fackovacieho panáka.

Potrebuje to poriadnu dávku fantázie, aby si človek predstavoval, že si dúhové proeurópske mimovládne organizácie angažujú Putinových hrdlorezov na spoločný prevrat v Bielorusku. Niektorí mu to však ešte žrali. V niektorých západných novinách odcito­va­li len tú „hybridnú vojnu“, v niektorých ruských len tú „farebnú revolú­ciu“. Trpko som sa zasmial.

Mám z toho ten hlúpy pocit, že zase nikoho nezaujíma, čo samotní Bielorusi chcú. Je to pocit ako po Majdane.

Hanbím sa vyjadriť k Bielorusku ešte z iného dôvodu. Som ako všetci zhrozený z nevídanej surovosti, s ktorou bieloruská polícia v prvých dňoch po voľbách mlátila demonštrantov a okoloidúcich, zvlášť sa mi hnusia opozičné správy o bacharke, ktorá sadisticky ponižovala donaha vyzlečené menštruujúce väzenkyne. A pri tom všetkom musím priznať, že v posledných rokoch som zažil aj chvíle, keď sa mi Lukašenko pozdával.

Pre rozhorčených hneď dodávam: jeho režim odjakživa odmietam, je to jasná diktatúra, Lukašenko má na rukách krv nie­koľkých občanov a od začiatku vládnutia nosí túto stigmu na čele. Je viac než zrejmé, že voľ­by z 9. augusta sfalšoval. Možno ich neprehral, ale o 80 percentách nemohol ani snívať. Je asi je­diným diktátorom, čo sa v minulosti už priznal k sfalšovaniu vo­li­eb – aj keď to bolo priznanie sfalšovania výsledku smerom nadol.

Takže áno, Lukašenko je zlý, nie je naším spojencom a zo zásadných dôvodov ním ani nemôže byť. Je tým však povedané všetko? Pre niekoho hej, pre mňa ešte nie. Aj keď si netreba zameniť sedliaka so sovchozníkom, baťka disponuje črtami otcovského prostorekého gazdu. Konzervatívcovi to môže imponovať. Mne to občas imponovalo.

Desať rokov dozadu som trávil časť leta v Bielorusku. Hoci mám s Bielorusmi výlučne dobré skúsenosti, Bielorusko nikdy nebolo mojou vysnívanou krajinou. Ten ich poriadok ma nelákal. Vo vlaku bežal spot, ktorý informoval, aké sú pokuty za jednotlivé previnenia. Zoznam bol dlhý, po štvrťhodine sa začalo od začiatku. Vo vchode minského metra ma zastavila strážkyňa so strohou otázkou, či mám vypité. Bolo to nepríjemné a nespravodlivé, bol som len ospalý z chľastačky z predošlého večera. Keď som sa ponáhľal na verejné sledovanie osemfinále majstrovstiev sveta vo futbale, prekročil som cestu v blízkosti podchodu a dostal som za to pokutu.

V černobyľskej zóne som poznal krehkú dievčinu. Nebola právničkou, predávala na voľnej nohe švédsku kozmetiku, ale bez hrubej zbierky Lukašenkových výnosov nešla z domu. Keď jej hrozila pokuta od polície, vytiahla z kabelky všetky baťkove výnosy – hlavným zákonodarcom tam určite nie je parlament – a vyzvala policajtov: „Ukážte mi výnos prezidenta, kde je to napísané.“ Nebola za alebo proti Lukašenkovi, akceptovala ho ako prírodný fenomén.

Spoznal som významné osobnosti vtedajšej bieloruskej opozície. Vysedával som v hipsterskej kaviarni najvýznamnejšieho vydavateľa poézie v bieloruštine, ktorý mi žmurkajúc očami prezradil, že po bielorusky nevie. Tiež som pozval na veľa pív smutného opilca, ktorý robil prekladateľa pre protirežimovú exilovú televíziu a ktorého za to raz pod rúškom minskej noci zbili. Práve ten baťkov odporca ma prekvapil a dojal svojimi rečami o tom, ako vraj Lukašenko po narodení malého syna Nikolaja zmäkol a zľudovel.

Vtedy všetci opozičníci zdôrazňovali, že Lukašenko už dávnejšie prestal zabíjať. V týchto dňoch to znie nemiestne, ale ani jeho arcinepriatelia ho nemali za zvlášť krvilačného. Rozprával som sa s vdovou a s dcérou podnikateľa, ktorého dal Lukašenko ako jedného z prvých zabiť. Strašná situácia, ťaživý rozhovor, vdova a dcéra žili medzitým s iným podnikateľom v Taliansku. Navštívil som predstavenie divadla, ktoré hralo na utajených miestach protirežimové predstavenia. Po rozhovore ma šéfovia divadla odviezli na metro. Prisaháam, vo väčšom tereňáku som v živote nesedel.

Odvtedy som sa bieloruskou opozíciou už nezaoberal. Cenil som si ich odvahu, ale pripadali mi dosť odrezaní od bežného bieloruského ľudu. A v niektorých prípadoch mi to prišlo ako skvelá živnosť.

Niekedy medzi rokom 2010 a 2020 sa niečo začalo zmeniť, Lukašenko stratil podporu. Nemám žiadne spoľahlivé dáta o tom, koľko má ešte voličov, dojem rozkladu režimu sa však vybavuje z vyjadrení samotného Lukašenka.

Inzercia

Bolo to už vidieť niekoľko dní pred voľbami, keď vystúpil vo veľkej sále pred národným zhromaždením. Tam sa Lukašenko vyjadroval ako už porazený človek. Atmosféra bola strašidelná, poslanci a hodnostári sedeli s kamennou tvárou, kým baťka rečnil ako o život. Otvorene priznal, že stratil mládež a že sa umelci, ktorí mu donedávna spievali chválospevy, od neho odvrátili. Bol otvorený, plačlivý, naliehavý, patetický („len nezraďte, lebo zrada sa ani na nebesiach neodpúšťa“).

A hodnostári v sále? Mnohí zívali a réžia s chuťou ukazovala zívajúcich hodnostárov. Niektorí na konci ani netlieskali alebo tlieskali demonštratívne falošným spôsobom, bez zvuku. Až mi ho bolo ľúto.

Teraz po voľbách sa potvrdzuje, že Luka­šenko stratil značnú časť bieloruskej elity. Niektorí bývalí ministri a aktívni diplomati podporujú protesty, niektorí novinári verejnoprávnej televízie hrozili štrajkom alebo sa najnovšie snažia o vyváženosť. Vo veľkých závodoch štrajkuje síce len menšia časť robotníkov, ale toto baťka už berie smrteľne vážne, išiel včera medzi nich a bojoval v spotenej košeli o ich priazeň.

Situácia je úplne otvorená. Ak bude mať Lukašenko veľké šťastie, podarí sa mu vyrokovať kompromis s opozíciou a získať čas. Ak bude mať smolu, môže byť zajtra preč alebo bude musieť dovládnuť v klietke, odkázaný na políciu, armádu a KGB.

Doteraz bol jeho režim diktatúrou 19. storočia. Keby chcel, mohol si Luka­šenko dávno pozvať partiu „vyfikaných ajtičkárov“ a budovať po čínskom vzore digitálnu totalitu. Lenže baťkovi sa internet hnusí. Nechce sa na web ani pozerať. Keď počas protestov potrebovali prerušiť komunikačné kanály opozície, nevedeli to spraviť inak, ako vypnúť zároveň aj prorežimovú propagandu. Vedúci denník s krásnym menom „Sovjetskaja Belarus“ bol takmer celý minulý týždeň nedostupný.

Baťka je z iného cesta. On miluje cviklu, pšeničné klasy v zlatej hodinke a bučiace kravy na svitaní. Je to tvrdý machiavelista, no pritom aj trošku romantik. Viem, že je to moja trápna úchylka, ale pre túto jeho črtu mám slabosť.

Trvalo mi veľmi dlho, kým som na tomto fúzačovi našiel niečo dobré. Začalo sa to, keď vypukla vojna na Ukrajine. Dúfal som v jej koniec a baťka sa javil ako vedúci mierotvorca. Bol srdečným a chytrým hostiteľom minských dohôd. Hovoril každej strane konfliktu, čo chcela počuť. Rusom povedal „my že ruskie ľudi!“ a keď sa ho Ukrajinci opýtali, čo by on osobne urobil s takými povstalcami ako na Donbase, odpovedal stručne „zastreliť“.

Bieloruská kamarátka vedie vo Švajčiarsku sobotnú školu pre ruskojazyčných. Chodia tam Rusi, Ukrajinci a zopár Bielorusov. Keď vypukla ukrajinská vojna, zmenil sa bez jediného slova zasadací poriadok. Ukrajinci sedeli odrazu na jednej strane, Rusi na druhej. V strede zostal len jeden stôl – bieloruský. Len bieloruské deti sa bavili ďalej aj s ukrajinskými, aj s ruskými. Myslím si, že to pekne vystihuje mentalitu bieloruského národa. Je mi to sympatické.

Slovenské chápanie Lukašenka je deformované tým, že slúžil počas boja s mečiarizmom ako odstrašujúci príklad. To porovnanie krivdí obom. Mečiar nestihol napáchať toľko zločinov na životoch a na demokracii. Lukašenko na druhej strane nerozdával rozkradnutý štátny majetok kamošom.

Aj keď degradácia polosocialistickej bieloruskej ekonomiky je určite jednou z príčin degradácie Lukašenka, je to prednosť, na ktorej sa dá stavať. Je pochopiteľné, že bieloruský biznis z duše nenávidí Lukašenka. V Bielorusku sú kvôli nemu len malí podnikatelia, ktorí nedostali nič do daru a museli svoj biznis začať od nuly. Národný majetok sa dostal takmer všade v postsocialistickom priestore do rúk privatizérov-parazitov, len tu nie.

Mnohí na Západe ani netušia, že baťka bol s týmto modelom kedysi silným hráčom. Dlhé roky som stretal na svojich cestách po východnej Európe ľudí, ktorí chceli vo svojich krajinách taký štát ako Bielorusko. Skromný, ale silný, stabilný, sociálny, rovnostársky, fungujúci štát s kedysi relatívne nízkou mierou korupcie. V nejakej chvíli sa Luka­šenko mohol stať prezidentom Ruska.

On to tragicky zbabral a teraz musí starký preč. Úplne zbytočne zabil ľudí, úplne zbytočne zaviedol diktatúru, takého ako on by donedávna aj dobrovoľne volili. Dúfam a modlím sa, aby aspoň pri odchode ukázal ešte tú tvár otcovského gazdu.

A dúfam, že sa mýlim s pocitom, že nikomu o Bielorusov nejde. Vidím však, že niektorí sa už nemôžu dočkať. Aj v Bielorusku by chceli zaviesť otrokársku oligarchiu, pozvať na poradenstvo Goldman Sachs, Pricewater­house­Coo­pers alebo Ivana Mikloša, predať bieloruskú pôdu dánskym a ho­land­ským veľko­statkárom a zaviesť u posledných traktoristov tretie po­hla­vie. Mám Bielorusov rád. Pra­jem im, aby sa dožili skutočnej slobody. Жыве Бе­ла­русь (žyve Belarus)!

Odporúčame