Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. august 2020

Úloha umenia

Nad zlom nezvíťazíme, ak sa budeme tváriť, že sa nič nestalo

Zlo sa prekonáva iba tým, že mu dáme zmysel.

Nad zlom nezvíťazíme, ak sa budeme tváriť, že sa nič nestalo

Socha Puppy od Jeffa Koonsa v Guggenheimovom múzeu v Bilbao. Foto: Wikimedia.org

 

„Dúfam, že ľudia, ktorí uvidia moju výstavu, zakúsia ten ,wow‘ pocit a uvedomia si, že sa to týka ich samých.“ Takto si Jeff Koons, jeden z najznámejších súčasných umelcov, želá „wow efekt“ pred svojimi dielami.

Jedno z nich bolo prednedávnom predané na aukcii za 91,1 milióna dolárov, čím vytvorilo nový rekord za dielo žijúceho umelca. Pred týždňom som bol v Oxforde, aby som odprezentoval svoju knihu, a tak som sa vybral na jeho výstavu do Ashmolean Museum. Všetky jeho diela majú jednu nezameniteľnú charakteristiku: nemajú hrany, sú to oceľové balóny, ktorých povrchu sa chcete ako pozorovateľ dotknúť, lebo sú vyrobené z materiálov, v ktorých sa vidíte ako v zrkadle. Jeho „estetika hladkosti“, ako ju volá filozof Byung-Chul Han vo svojom diele Záchrana krásneho, eliminuje každý záporný ráz, zranenie, drámu alebo neistotu. Ide o krásu, ktorá chce vyžarovať číru pozitivitu, provokovať existenčné „wow“, ale žiadne vyvedenie z rovnováhy, len jednoduchý reflex (odraz) bez zbytočnej reflexie.

Také dielo nie je potom ani mostom medzi tajomstvom vecí často zahalených, ako skôr anestéziou, vyzdvihovaním povrchnosti, aby sme zabudli, že tam vonku, svet a ľudia vo všeobecnosti, sú plní ostrých hrán a zranení, počnúc nami samými. Ale vyjadrenie úžasu je v tomto prípade presne to isté ako vyjadrenie strachu; a ja som vnímal viac strach než radosť. Z čoho?

Estetika hladkosti, jeden z najtypickejších znakov súčasných technologických vychytávok, zráža hrany každej negativity: sú totiž vyrobené pre konzum, a nie pre konverziu, nevyžadujú žiadnu zmenu postoja alebo života. Snažia sa ukryť každé negatívum, ale aj napriek tomu zlo zostáva najviac prekážajúcim problémom v živote – tým, pre ktoré trpíme bez toho, aby sme si to vybrali sami, ale aj tým, ktoré vedome konáme.

Podľa francúzskej psychoanalytičky Catherine Ternynckovej je odstránenie povedomia zla jednou z príčin, ktoré spôsobujú najväčšie utrpenie duše. Vo svojom diele Človek z piesku Ternyncková necháva prehovoriť jednu svoju mladú pacientku, ktorú terapeuticky sprevádzala po jej dobrovoľnom potrate: „Som v poradni na psychoanalýze, pretože sa cítim vinná, nie preto, čo som urobila, ale predovšetkým preto, že sa cítim vinná z toho, že sa obviňujem: môj skutok bol predsa legálny. Chcela som to a nechcem o tom diskutovať. Odkiaľ teda pochádza toto zlé vedomie, ktoré ma nikdy neopúšťa? Čo mám robiť?“

Veľa pacientov ako táto žena ju prosí, aby im pomohla odstrániť vedomie morálnosti vlastných skutkov. Práve kvôli tomu autorka opisuje súčasného človeka ako človeka „de-moralizovaného“, smutného, pretože mu chýba morálne myslenie, vedomie dobra a zla: ak bol skutok legálny, ako je možné, že sa aj tak cítim vinná? Ak všetci robia túto vec, prečo ja mám z nej výčitky? De-moralizovaný človek chce vlastne hladké svedomie, bez akýchkoľvek zranení, lebo túži len po konštantnom vnútornom wow efekte.

Na tento efekt si robil nárok aj Raskoľnikov, hlavná postava románu Zločin a trest, ktorý bol presvedčený, že môže spáchať vraždu bez toho, aby bol a cítil sa vinným; avšak neskôr, zachránený len vďaka poznaniu, že najväčším trestom za zlo, ktorého sa dopustil, bolo práve to, že ho spáchal. Napriek svojim prvotne zamýšľaným plánom sa vôbec nemá dobre, začína si postupne uvedomovať, že sa dopustil niečoho zlého, a to ho privádza k tomu, aby sa priznal, pretože priznať sa znamená odstúpiť od zla – ak ako autori skutku uznávame, že sme viac ako zlo, ktorého sme sa dopustili.

Problémy sa začínajú vtedy, keď predstierame, že sme (sa cítime) nevinní, pretože zlo zbavené objektivity a výčitiek sa skryje a premení sa na choroby a neurózy spolu s jeho otravným a pretrvávajúcim symptómom – pocitom viny. Ternynck ho dokonca nazýva „biely pocit viny“: pocit depresie bez skutočnej depresie. Negovanie zla nedokáže odstrániť aj pocit viny, ktorý, či sa nám to páči, alebo nie, má centrálnu úlohu v definovaní našej identity. Dieťa, ktoré zistí, že je schopné deštruktívnych skutkov, stáva sa autorom vlastného života, pretože príde na to, že jeho voľby majú reálny dosah na svet a ostatných ľudí. Vo výchove sa pocit viny, ak sa mu správne čelí, premieňa na pocit zodpovednosti; naopak, svedomie vychovávané v indiferencii voči dobru a zlu nás robí otrokmi okamihu, emocionálnosti a moci druhého.

Inzercia

Život je zamorený od koreňov, píše Svevo na konci svojho majstrovského diela, a nevieme, ako ho uzdraviť. Toto radikálne znečistenie nazýva psychoanalýza „pudenie k smrti“, kresťanská tradícia „smrteľný hriech“; výrazy, ktoré nenaznačujú záhadu alebo mýtus, ale fakt, že zlo nás sprevádza od narodenia ako náš tieň. Keď deti objavia svoj tieň, hneď by ho chceli udierať alebo sa ho nejako zbaviť, ale on nás nasleduje kdekoľvek a iba vtedy, keď ho prijímame, nebude nás ďalej prenasledovať ako v geniálnom rozprávaní von Chamissa Neobyčajný príbeh Petra Schlemihla, v ktorom muž predá svoj tieň diablovi za peniaze. Usilujeme sa o nemožnú nevinnosť, ktorá by nás oslobodila od následkov našich skutkov, aby z nich odstránila nepríjemnosti a ťažobu, ale dobro a zlo nie sú kultúrne fikcie; vskutku, ak nás pokus o koróziu morálneho zmyslu nevyhnutne nerobí horšími, iste nás robí slabšími, menej schopnými vyberať si, konať a čeliť negativite. Prečo?

Všetko to, čo sa v duši odloží či potlačí, nezmizne, ale hnije, a tak veľmi často za chýbajúcou sebadôverou alebo v rozptýlenom zlom spôsobe života sa skrýva pocit viny: táto „duševná nepohoda“ (tal. mal-essere = voľnejšie ako nepokoj, úzkosť) je často tým zlom, s ktorým sa človek nedokázal opäť pokonať a odbúrať ho počas samotného plynutia času, a preto, hnijúce ako voš pod chrastou, sa znenazdania objaví znovu ešte škodlivejšie. Napätie, ktoré vyvoláva pocit viny sa časom stane takým veľkým, preto aby sme „neochoreli“, snažíme sa toto zlo vytesňovať dvoma únikovými cestami.

Prvým únikom je cesta obete – viktimizmu (zvaľovanie viny na osud/seba samého), ktorý nás privádza do stavu, že budeme nenávidieť sami seba, lebo sa postupne stotožníme so zlom, ktoré sme utrpeli alebo ktoré sme spáchali, až do takého bodu, že si budeme myslieť, že si zaslúžime byť zničení. Tým druhým únikom je cesta popravcu: pomstychtivého žalobcu, ktorý sa teší zo zla druhého alebo ho pripisuje druhým; neúprosného moralistu a zástancu údajnej nevinnosti, v ktorej sám zriaďuje hranice medzi tým, kto je čistý a kto je nečistý. Keďže je neschopný vidieť vlastné zlo, zamestnáva sa odstraňovaním zla v tých druhých: je to okamžitá úľava toho, kto verí, že našiel zmysel zla. Avšak, tento „externalizovaný“ zmysel nás od neho neoslobodzuje, práve naopak, ukrýva ho ešte viac.

Obvinenie, ktorým zatváram do klietky toho druhého, je v skutočnosti väzením, v ktorom som ja: vidím v tých druhých to, s čím sa ja sám so sebou nedokážem zmieriť alebo uznať v sebe samom. Či už ide o obeť, alebo popravcu, obaja útočia slzami ako údermi päsťou. Neotvárajú priestor k odpusteniu, ktoré je jedinou terapiou na zlo, utrpené alebo urobené. Jedine odpustenie nám umožňuje poodstúpiť od zlého skutku bez toho, aby ho ignorovalo, ustanovuje rozdiel medzi mnou a zlom, medzi duševnou nepohodou a zlými skutkami. Iba tak sa môžeme oslobodiť od nevraživosti, hnevu, nenávisti, jednoducho od chorobných ukotvení v zle, ktoré nám bránia „vyplávať na šíre more“ v budúcnosti. Modlitba Otče náš sa nie náhodou uzatvára prosbou: „Osloboď nás od zlého“, no ešte pred touto poslednou prosbou prosíme Boha: „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“, to znamená, že odpustenie k nám príde len v takej kvantite, v akej ho aj my ponúkame. Nie je to moralistické pozvanie, ale opis väzenia zla: nemôžeme sa z neho vyslobodiť dovtedy, kým sa s ním stotožňujeme a projektujeme ho na druhých. Iba odpustenie nám dovoľuje poodstúpiť od zla, deaktivovať ho a začať sa uzdravovať.

Mal som študentov, uväznených pod ťarchou zlých vecí, ktoré im pripravil život alebo druhí ľudia. Ich možnosti pre rast boli zablokované pocitom viny, raz vo forme hnevu, inokedy vo forme viktimizmu. Predstieral som, že ich oslobodím z ich väzenia, ale od nich som sa naučil, že milovať neznamená vymeniť sa s niekým v čelení vlastnému zlu, ale pomôcť mu ho vidieť a nenechať ho samého v tom, aby mu čelil. Mal som aj takých, ktorí robili zle sebe aj iným, a milovať ich bola riadna vojnová výprava, ktorú sa mi podarilo priviesť do zdarného konca až vtedy, keď som si uvedomil, že aj ja by som bol schopný urobiť to isté zlo. Tak som si prestal zamieňať spáchané zlo s ich osobou a oni sa už viac necítili ako tí zlí, ktorí nie sú hodní lásky. Pre učiteľa je zlo možno najväčšia výzva, lebo z nej vždy vychádza zle pochopený, poškodený, ale práve získané zranenia, viac ako víťazstvá, nás robia vierohodnými: Odyseus je predsa rozpoznaný dojkou vďaka svojej jazve, nie pre svoj vzhľad.

Výzva, ktorá dnes stojí pred nami, je zostaviť si zoznam zlých vecí, ktoré sme utrpeli alebo ktorých sme sa dopustili. Tieto zlá potom môžete zobrať jedno po druhom a začnite ich odpúšťať podľa dvoch kategórií: ak je zlo spôsobené realitou života, je potrebné „odpustiť realite“, že je taká nedokonalá, aby sme sa oslobodili od hnevu alebo od viktimizmu (sebaobviňovania či obviňovania tých druhých), ktoré nás väznia. Ak ide, naopak, o zlo, ktorého sme sa dopustili my sami, tak potrebujeme nájsť dostatok odvahy a dôvtipu, aby sme si vypýtali odpustenie od toho, komu sme ublížili. Zlo sa prekonáva iba tým, že mu dáme zmysel.

Nezvíťazíme nad ním tým, že sa budeme tváriť, ako keby sa nikdy nič zlé nestalo, ako je to pri povrchnej a ľahostajnej nevinnosti Koonsovej sochy. Dať mu zmysel znamená znovu pozbierať, prijať všetky zranenia a jazvy, ktoré zlo spôsobilo duši, ako materiály nečakanej krásy ako v Burriho diele. A ak náhodou, hľadiac na ten papier, neviete, čo napísať, ale vo vás je istá duševná nepohoda bez mena, možno sa vlastne na tej bielej strane skrýva strach z pripustenia si odloženého zla, ktoré hnije. Na tomto bielom liste, ak sa dobre pozriete, je nová sloboda, ktorá čaká na to, kedy ju objavíte, je tam milosrdný pohľad, toľko očakávané znovuzrodenie.

 

 

Odporúčame