Spoločnosť Rozhovory Príroda 13. august 2020

Tatranský chatár Celých svojich dvadsaťšesť rokov som prežil „tu hore“

Stanislava Horváthová
Stanislava Horváthová

Rozhovor s Jánom Matavom mladším, chatárskym synom a bežcom, ktorého domovom je chata Plesnivec v Belianskych Tatrách. 

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Stanislava Horváthová

Celých svojich dvadsaťšesť rokov som prežil „tu hore“
Foto: Matúš Matava

Rozhovor s Jánom Matavom mladším, chatárskym synom a bežcom, ktorého domovom je chata Plesnivec v Belianskych Tatrách. 

Ján Matava mladší sa takpovediac „narodil“, vyrástol a dnes pracuje na vysokohorskej chate Plesnivec v Belianskych Tatrách. Ako syn chatára Jána Matavu zažil spolu so súrodencami detstvo „tu hore“ a aj po mnohých rokoch naplno pomáha tomuto rodinnému podniku.

V rozhovore spomína na jazdy hore „medzi bedničkami“, dni strávené hrami aj postupné preberanie zodpovednosti a prvé „predávanie v okienku“ či zásobovanie chaty na „Defenderi“. Hovorí o tom, ako vyzerá bežný deň chatára; či sa dá mať po toľkých rokoch turistov ešte stále rád, ako si chodí v Beliankach vyvetrať hlavu aj o situáciách so smutným koncom, ktoré sa, bohužiaľ, horám a chatárom nevyhýbajú. 

Tvoj otec Ján Matava začal chatu Plesnivec rekonštruovať v roku 1993. Kedy si sa narodil ty?

Rok nato, čo sa začali opravy, pri ktorých pomáhali bratranci aj otcovi kamaráti. Mal som tri roky, keď bola chata uvedená do prevádzky v deväťdesiatom siedmom roku. Celých svojich dvadsaťšesť rokov som vlastne prežil na chate. 

Čo sú tvoje prvé spomienky z chaty?

Pamätám si, keď začali chodiť prví turisti. Bolo ich, samozrejme, oveľa menej ako dnes, všetko bolo také rodinné a komorné. Sú to matné spomienky, ako som sa hrával okolo chaty s traktoríkom a autíčkami. Pýtal som turistov, aby mi dali sladkosti. Bol som celý špinavý a zaprášený, tak sa zľutovali. Niektorí ma vzali k okienku a zaplatili, čo som si vybral. Asi netreba dodať, že sa to mame veľmi nepozdávalo. Ráno som vstal, šiel sa hrať, večer umyť a spať. To bolo moje detstvo. 

Popri chate si vyrástol. Ako to fungovalo, keď si začal chodiť do školy? 

Mám troch starších súrodencov. Všetci sme strávili týždeň „dole“ v škole a piatok poobede sme šli na chatu. Chodili sme pešo alebo vtedy ešte traktorom či rumunským „AROm“. Posadili nás medzi bedničky s jedlom a pivom a išlo sa. Zobral som si „hore“ úlohy, na chate som sa učil a v nedeľu sa šlo zase „dole“. Tak ubehla základka aj stredná. 

Foto: Matúš Matava

Bola to skôr povinnosť alebo si sa „hore“ vždy tešil?

Neviem si predstaviť, ako to mali iné deti a čo robia iní ľudia cez víkend. (Smiech.) V tomto som sa narodil, ísť v piatok na chatu bolo skrátka normálne. Nič iné som nepoznal. Na víkendy „doma“ sme zostávali, len keď bola napríklad rodinná oslava. Môj najstarší brat si pamätá, aké to bolo, keď chata ešte nebola, no pre mňa tu bola vždy. V puberte ma, samozrejme, trochu štvalo, že spolužiaci chodia cez víkendy „von“ a na diskotéky a ja chodím s rodičmi na chatu.  

Nebolo to skôr naopak? Nezávideli ti spolužiaci život chatárskych detí?

Skoro vôbec sme sa o tom nebavili. Chaty som mal dosť, v škole som o nej veľa nerozprával. 

Detstvo na chate znie veľmi romanticky. Bolo? 

Áno. Mal som veľmi pekné detstvo. No nikdy som si to neuvedomoval tak, ako si to možno ľudia predstavujú. Pre mňa to bolo skrátka normálne. 

Ako ste sa ako deti hrávali? 

Sme väčšia rodina: štyria súrodenci a ich kamaráti, plus bratranci a sesternice, na chate bol vždy húf detí. Cez víkendy a letné prázdniny tu bola „škôlka“. Tým, že som bol najmladší a najmenší, vždy som sa pridružil k tomu, čo vymýšľali tí starší. Hojdačky, plošiny na stromoch, futbal aj autíčka, krížom-krážom po lese. Súťažili sme, čie papierové lietadlo zaletí najďalej do doliny. Najlepšie lietadlo, samozrejme, bolo treba zachrániť: ísť ho hľadať v žihľave po hlavu a pustiť znova. Nechýbali ani prestrelky a nočné hry – skrátka všetko, čo nám napadlo. 

Na dnešné rodičovské štandardy to znie trochu nebezpečne...

Asi áno, no všetci sme to prežili v zdraví. (Smiech.)

Všetci súrodenci ste pomáhali rodičom chatu prevádzkovať. Ako ste prešli z hrania do práce?

Postupne, podľa veku. Každým rokom pribúdali turisti aj veci, s ktorými bolo treba pomôcť. S drevom či umývaním riadu sme pomáhali odmalička. Moji súrodenci začali na chate pracovať, ja som sa ešte hral a postupom času som sa k nim pridal. Zodpovednejšie veci, ako priamo komunikovať s turistami, prišli na rad možno niekedy na strednej škole. Pamätám si, ako som bol prvýkrát „v okienku“ a učil sa vydávať peniaze. Tak sa to postupne nabaľovalo. 

Dnes ako „chatár mladší“ pomáhaš rodičom vlastne so všetkým. Od ktorého momentu si sa naplno zapojil do starostlivosti o chatu?

Najväčšia zodpovednosť prišla, keď som si v osemnástke spravil vodičák. Asi týždeň nato odišla väčšina rodiny do zahraničia na lezeckú výpravu. Skoro desať dní som mal som na starosti zásobovanie a chod chaty. Jazdiť na „Defenderi“, to už bola seriózna rola. 

Foto: Matúš Matava

Bol to skôr stres alebo pre osemnásťročného chalana aj trochu zdroj pýchy?

Tak som to nikdy nebral. Okolo otca som sa „motal“ už dlho. Všetky veci som najskôr pozoroval a potom aj sám robil. V maturitnom ročníku som sa zapájal do väčšiny povinností okolo chaty a od dvadsiatky som sa chate venoval už takpovediac „naplno“. Zvažoval som ísť do horskej služby, no chata ma bavila a z horskej zišlo. 

Nerozmýšľal si predsa len nad úplne inou životnou dráhou?

Kým chatu vedie môj otec a moja rodina, neviem si predstaviť byť inde. Tu je moje miesto. 

Koľko najdlhšie si bol preč z chaty?

Štyri mesiace, keď som bol v zahraničí. Okrem toho s menšími prestávkami som tu vlastne celý svoj život. 

A naopak, koľko najdlhšie si bol nonstop „hore“, bez toho, aby si zišiel z chaty?

V období, keď som ešte nemal vodičák, som tu nepretržite strávil asi mesiac. 

Ako vyzerá bežný deň na chate pre tých, čo sa o ňu starajú?

Keďže mám na starosti zásobovanie, môj deň vyzerá trochu inak. Zvyšok tímu pripravuje raňajky, upratuje chatu a varí polievky na celý deň. Ja doobedia často venujem nákupom: treba vybaviť pivo, buchty aj klobásy, chlieb aj zeleninu. Obehnem obchody, vybavím veci „dole v meste“ a potom pomáham v kuchyni s tým, čo treba. Všetko od umývania riadu cez čistenie potravín, varenie a prípravu večere pre hostí, predávanie „v okienku“, ubytovanie hostí, upratovanie. 

Plus, samozrejme, technická starostlivosť o chatu: sme energeticky sebestační, elektrinu nám vyrába naša vlastná vodná turbína. Treba tiež zakúriť v kotle, aby bola horúca voda na sprchu a teplo v radiátoroch. 

Znie to ako nekonečný kolotoč. Čo z toho ťa ešte baví a čo už nie?

Priznám sa, letná sezóna je trochu „masaker“ na psychiku. Koniec augusta a september je preto ťažší. No mimo sezóny sme otvorení cez víkendy a vtedy si vieme trochu oddýchnuť. Nakupovanie ma baví: mám zmenu a idem medzi ľudí. Jazdenie na Defenderi má tiež svoje čaro. (Smiech.) Práca v kuchyni je náročná, ale je to aj veľká zábava. Maká sa a sú dni, keď sme všetci unavení, no sú momenty, ktoré to všetko vynahradia. A potom prichádzajú „vlny odporu“ voči niektorým činnostiam ako umývanie riadu či čistenie cesnaku. Alebo komunikáciu s ľuďmi v „okienku“ niekedy nevyhľadávam.

Ktoré sú vlastnosti dobrého chatára?

Mať rád prácu s ľuďmi a veľa sa usmievať. (Smiech.) Bez toho to nejde. Určite aj trpezlivosť a odhodlanie. A byť pripravený tvrdo makať. 

Foto: Archív Jána Matavu ml.

Dá sa po tých rokoch a mnohých turistoch mať ešte rád ľudí?

Samozrejme, že dá. No na chate sme niektorí členovia tímu, ktorí sa veľmi nestriedame a sme tu pol roka takmer neustále. Otázky či rozhovory sa často točia okolo tých istých tém. Vtedy je to ťažšie. No záleží aj na samotných hosťoch. S arogantnými je komunikácia primerane zložitejšia. (Smiech.) 

Čo robíš, keď máš „ponorku“?

Behám a skialpujem. Je to „útek z kuchyne“ a vetranie hlavy. Na základnej škole som niekoľko rokov liezol. No potom som si bol raz zabehať a pocítil som veľkú voľnosť. Behať môžem kdekoľvek: doma, na dovolenke či na chate. Vyjdem z dverí a trénujem. Nemusím riešiť stenu či skaly a s niekým sa dohadovať. Na chate nie je veľa možností: dá sa ísť behať dole alebo hore (Smiech.) Tradičné kolečko je zbehnúť dole po žltej značke smerom do Tatranskej Kotliny a potom po zelenej zase naspäť.

Koľko trvá vyjsť na chatu bežnému smrteľníkovi a aký je tvoj najlepší čas?

Oficiálny čas z Tatranskej Kotliny je hodina a dvadsať minút. Môj osobný rekord je dvadsaťsedem a pol minúty. 

Ste rodina športovcov, ty sa venuješ najmä behu a darí sa ti aj súťažne. Koľko energie mu venuješ?

Sú obdobia, keď behám každý deň či každý druhý a chodím na preteky. Baví ma zistiť, ako na tom výkonnostne som v porovnaní s mojimi kamarátmi bežcami. Vtedy sa, samozrejme, snažím vydať zo seba maximum. Inokedy behám len tak pre radosť a nesúťažím. Minulú jeseň sa mi podarilo za jeden deň prebehnúť všetky štíty, ktoré vidno zo Zeleného plesa; je ich dvanásť. Vyrazil som po štvrtej ráno a dobehol tesne pred zotmením. Pripravoval som sa dva roky; postupne som vybehol každý jeden z nich. 

Foto: Matúš Matava

V septembri 2020 organizuješ nultý ročník horského bežeckého preteku Plesnivec Skyrun. Čo je tvoja motivácia?

Bol som si zabehať trasu, ktorá sa pôjde na behu: zo Ždiaru cez Monkovu dolinu okolo našej chaty do Tatranskej Kotliny a naspäť do Ždiaru. V Beliankach mnoho podobných behov nie je, povedal som si teda, že by bolo super priniesť podobný horský beh aj sem. Sú to krásne trasy, nech ich zažijú aj iní.

V zime je chata otvorená čiastočne, len cez víkendy. Aké je to pre vás obdobie?

Tichšie. Soboty, nedele a sviatky trávime s hosťami. No aj keď nemáme turistov, niekoľkokrát za týždeň chodíme na chatu kúriť, aby sme v nej udržovali stabilnú teplotu. Vtedy na nej treba stráviť celý deň. V zimnom období tiež pripravujeme drevo, robíme údržbu. Samozrejme, aj oddychujeme po sezóne.

Aj keď je chata vo výške 1290 m n. m. a v lete sa zdá, že je to prechádzka pre rodiny s deťmi, predsa len sú to Tatry, ktoré vedia byť nebezpečné. Nad chatou zomrel pri zimnom lyžovaní človek, len kúsok pod chatou priamo na chodníku lavína zabila otca s dcérou. Čo je najťažšia situácia, ktorú si za tie roky musel riešiť?

Áno, keď nasneží, padajú lavíny. Vtedy si treba dávať pozor aj na chodníkoch. Silno si spomínam na situáciu z minulej jari. Zavolali nás k mužovi, ktorý zostal ležať kúsok pod chatou. Teraz spätne vieme, že to bol masívny infarkt. Spolu s bratom sme ho oživovali, kým neprišla horská služba. Bohužiaľ sme mu už nevedeli pomôcť. Ešte som sa nestretol s takým pocitom; vidieť, ako mi pod rukami zomrie človek. Druhá situácia, na ktorú nezabudnem, je, keď horel les na vrchu Stežky, ktorý je hneď oproti chate. Nevedeli sme, či požiar nezájde až k nám. Keď som videl plamene a volal hasičov, nebolo mi všetko jedno. 

Aj tebe sa vraj malá lavína nevyhla. Máš voči horám alebo aj medveďom rešpekt?

Bol to skôr splaz, nie lavína. Keby bola väčšia, už neodpovedám na tieto otázky. Stretol som asi všetky zvieratá, ktoré žijú v tejto časti Tatier: medveďa aj rysa, samozrejme, kamzíky či vysokú. V Beliankach som doma. Poznám tu všetky zákutia a skratky a viem, čo asi môžem, preto sa tu cítim bezpečne. 

Keď idem na Jahňací štít, ktorý je na hranici medzi Belianskymi a Vysokými Tatrami, tam už sa tak necítim a dávam si väčší pozor. Samozrejme, aj Vysoké Tatry mám veľmi rád, no už to nie je môj domáci kraj, kde presne viem, za koľko minút budem v suchu, keď sa začne zlé počasie.

Je pravda, že si na svojich nohách vyšiel na Jahňací štít, keď si mal len tri roky?

Áno. Šli sme na rodinný výlet. Z Kopského sedla po hrebeni hore na Jahňací, teda nie tradičnú turistickú cestu zo Zeleného plesa. Nepamätám si to, no vravia mi, že som mal okolo pása lano a v exponovaných miestach som šiel „na psíka“. Šli s nami bratranci a sesternice, tí mali už okolo dvadsiatky a dávali na mňa pozor.

Foto: Archív Jána Matavu ml.

Čo ti najviac chýba zo sveta „dole“ keď si na chate?

Kedysi na chate nebolo takmer nič. Dnes tu mám, čo potrebujem, vrátane internetu či televízie, keď chcem pozerať Tour de France. No keď som tu dlho, pocítim túžbu ísť medzi ľudí. Ísť si kúpiť nohavice do nákupného centra, ísť do kina alebo na kávičku či na kultúru. (Smiech.) Nasať život dole a potom sa vrátiť zase hore. 

Nie je život „tu hore“ trocha bublina? Nie je na chate človek izolovaný od „reality tam dole“? 

Sú to dva rozdielne svety. Ten dole je normálny a bežný. Ten hore je iný, no mne pripadá rovnako obyčajný. Ľudia, čo sem chodia, povedia, že život tu hore má čaro. No ja ho tak nevnímam. S humorom môžem povedať, že to je, ako keď sa ľudia narodia do sekty. Ja som sa narodil do plesniveckej sekty a iné nepoznám. (Smiech.)

Ste štyria súrodenci, spolu s rodičmi fungujete ako jeden rodinný tím. Ako vás chata ovplyvňuje ako rodinu?

Myslím, že ako každá rodinná firma, je to pekné aj zložité. S rodičmi ešte bývam. Niekedy je náročné byť s nimi aj doma, aj v práci tu na chate, aj cez voľný čas. No máme veľmi dobré vzťahy. Žiadne vážnejšie veci sme nikdy neriešili. Mám súrodencov, na ktorých sa môžem obrátiť kedykoľvek s čímkoľvek a odpoveď nikdy nebude nie. Vyrastali sme v tejto spoločnej „bubline“, ktorú spomínaš, a tá v dobrom formovala naše vzťahy. 

Čomu sa budeš venovať, keď raz možno už nebudeš na chate?

Chatu Plesnivec máme v dlhodobom nájme. Čo sa stane potom, nevieme. Už viackrát som premýšľal nad tým, aké by bolo nebyť tu, no vôbec si to neviem predstaviť. Že by som prišiel na chatu, kde som vyrastal a strávil celý svoj život, a bol by tu niekto cudzí. Asi by som do tejto doliny nedokázal dlhšie obdobie prísť. No ako bude, tak bude. 

Vieš si predstaviť zostať tu navždy?

Mám tu viac vecí ako „dole“. Plesnivec je môj druhý domov a moja práca tu je moje povolanie. Ak by sa tak situácia vyvinula, tak určite áno. V každom prípade budem rád, keď bude pokračovať tradícia, ktorú začali moji rodičia. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0