Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. august 2020

Benediktova voľba

Život počas 8 minút a 20 sekúnd

Jedna katolícka škola v čase súmraku kresťanskej civilizácie.

Život počas 8 minút a 20 sekúnd

Ilustračné FOTO – Pixabay

Istý čitateľ píše:

Pracujem ako učiteľ na katolíckej škole v Kanade (zdržím sa toho, aby som bol príliš konkrétny). Na tejto pozícii som asi 3 roky. Som produktom katolíckeho vzdelávacieho systému. S výnimkou univerzity som nikdy nechodil do nekatolíckej školy.

Spočiatku som bol veľmi vzrušený, že sa zamestnám v školstve. Mnohé roky som plánoval, že budem učiteľom. Myslel som si, že to bude dobrá skúsenosť, aby som zistil, či je učenie pre mňa to pravé.

Takisto som sa nedávno vrátil ku katolíckej viere, aktívne som pristupoval k sviatostiam a pracoval som ako dobrovoľník vo svojej farnosti. Pre mňa to bola obojstranne výhodná situácia, lebo som mohol praktizovať vieru v katolíckom prostredí.

Čoskoro som si však uvedomil, že toto nie je katolícke vzdelávanie, v akom som bol vychovaný. Od začiatku som videl, že drvivá väčšina mojich kolegov nerešpektuje či dokonca ani nechápe základnú katolícku teológiu. A ešte horšie je, že sme boli nútení prijímať stále viac nekatolíkov, aby sme pokryli nedostatok zamestnancov. Niektorí z nich nemali ani potuchy o katolíckej viere a praxi.

Väčšina zamestnancov má rozličné presvedčenia, ktoré sú v priamom rozpore s katolíckym učením. Takmer všetci ostatní sú pro-choice, podporujú rovnakopohlavné manželstvá a niektoré prvky „woke“ tyranie, ktorú teraz vidíme. Zamestnanci sa chvália tým, že kydajú na katolícku vieru a nazývajú ju archaickou! Takmer nikto nemá tradičný postoj k veciam ako manželstvo, gender a sex. Kto by mal osobný názor naozaj v súlade s názorom Katolíckej cirkvi, ten by bol v podstate ostrakizovaný a terčom posmechu.

Pravda, mali sme pro-life klub, ten však bol skôr na smiech, ak sa mám vyjadriť mierne. Študenti otvorene vraveli, že naň chodia len preto, aby sa uliali zo školy. Ostatní učitelia sa z klubu často vysmievali, ako aj z učiteľov, ktorí ho mali na starosti. Nepamätám si, že by som sa rozprával so študentom alebo s učiteľom, ktorý by úprimne veril v pro-life vec. Keď sa u vás objavili zákony o bití srdca, očakával som, že ho rozliční zamestnanci podporia. Na moje zdesenie však takmer všetci opakovali typický „woke“ naratív, že títo muži sa iba snažia kontrolovať ženy, že Amerika je plná mizogýnie a sexizmu a že s Trumpom sa to ešte zhoršilo.

Aby to bolo ešte horšie, medzi študentmi je sotva nejaká religiozita. Väčšina z nich nechodí na omšu a tí, ktorí chodia, sa to často hanbia priznať. Mnohí v triede otvorene spochybňujú katolícke učenie, na čo učitelia iba pokrčia plecami a väčšinou s nimi súhlasia. Máme rozličných LGBT študentov, ktorí smú a sú povzbudzovaní sa medzi sebou objímať. Máme chlapcov študentov, ktorí nosia mejkap, a sme na hrane nosenia oblečenia opačného pohlavia. Vedenie školy na to reaguje jednoducho tak, že nebude kontrolovať, kto má čo na sebe, hoci sú jasné smernice, podľa ktorých sa musia nosiť uniformy.

Keď máme školské omše, kňazi často rozprávajú dookola o tom istom. Kázne v štýle „buďte k sebe milí a pomáhajte si“, ktoré sú úplne bezobsažné. Keď k nám raz prišiel iný kňaz a rozprával o tom, ako si katolícky život vyžaduje disciplínu a ťažkosti, posmievali sa mu za chrbtom a už ho nikdy nepozvali. Hodiny náboženstva sa u nás často točia okolo „kumbaja“ a akceptovania každého bez ohľadu na to, ako žije. Témy, o ktorých sa rozprávame, sú doslova úplne jalové. Katolicizmus týchto ľudí spočíva jednoducho v tom, že veria v nejakú vyššiu moc a sú milí k svojmu blížnemu.

Aby to bolo ešte horšie, naša škola sa zapredala medzinárodným študentom a študentom so špeciálnymi potrebami. Medzinárodní študenti často platia drasticky vyššie školné a študenti so špeciálnymi potrebami prinášajú vyššie príjmy od štátu. Zamestnanci idú naplno a vidia, ako sa stále zvyšuje obrat. Keď s tým konfrontujú vedenie, to jednoducho vyhlási, že škole záleží na „spravodlivosti a rovnosti“ a všetky tie drísty z „woke“ vzdelávania, ktoré infiltrovalo prakticky každú úroveň školstva v našej provincii. Tresty sa extrémne neodporúčajú a učitelia boli pokarhaní za to, že študentovi, ktorý neprejavoval rešpekt, právom ukázali jeho miesto. Takisto nás odrádzajú od toho, aby sme študentov penalizovali za neskoré odovzdanie práce. Ľudia chodia po špičkách a snažia sa uspokojiť študentov a ich rodičov. Často musia učitelia študenta prenasledovať, aby od neho dostali domácu úlohu alebo projekt, lebo sme silne odrádzaní od toho, aby sme nechali študenta prepadnúť, aj keď si to pre nedostatky vo svojej práci či v schopnostiach stopercentne zasluhuje!

Celkovo nie je moja skúsenosť so školstvom vôbec dobrá. A to už nehovorím o tom, že utrpela aj moja katolícka viera. Bezmyšlienkovité banality, ktoré počúvame na školských omšiach, a neprítomnosť akejkoľvek zbožnosti medzi zamestnancami ma tlačia k tomu, aby som si svoju vieru rozmyslel. Myslel som si, že katolícke vzdelávanie mi poskytne úľavu od „woke“ tyranie. Namiesto toho som zistil, že ružový teror, o ktorom hovoríte Vy a ostatní čitatelia, sa infiltroval presne do tej inštitúcie, v ktorej som vyrastal. Rozhodol som sa, že už nebudem učiť, lebo nechcem do konca života pracovať v takomto prostredí. Táto skúsenosť síce nebola taká hrozná ako tie, ktoré ste zverejňovali, ale zistenie, že takto vyzerá katolícke vzdelávanie v roku 2020, mi otvorilo oči a rozdrvilo dušu.

Tento e-mail som preposlal jednému svojmu katolíckemu priateľovi-učiteľovi, ktorý mi hovoril podobné veci o svojej škole. Vo svojej odpovedi mi povedal, že podľa jeho odhadu za tie roky, čo učí, stále praktizuje vieru asi len jeden z 20 študentov, ktorí absolvovali jeho školu. Ako to vidí on, nejde len o étos školy, ale aj o étos ľudí, ktorí do nej posielajú svoje deti.

Tento učiteľ – nazvime ho pán Smith – mi povedal, že chodil do katolíckej školy v republikánskom štáte a absolvoval ju pred desaťročiami. Má na ňu trpké spomienky a vraví, že jediným účelom tejto školy bolo vychovať z katolíkov v jeho rodnom meste dobrých konformistov zo strednej triedy, nie kresťanov. Podľa jeho slov ani jeden z jeho učiteľov náboženstva neveril v zmŕtvychvstanie. Ako to vie?

„Spýtal som sa.“

Pán Smith povedal, že po tomto katolícku vieru stratil, no neskôr sa znovu obrátil a získal ju naspäť. Sám sa musel naučiť všetko, čo nikdy nedostal v katolíckej škole ani vo svojej farnosti. Pán Smith počíta, že 80 percent katolíckych škôl v USA je na tom dnes viac-menej rovnako ako kanadská katolícka škola, o ktorej píše spomínaný čitateľ. Odhaduje, že okolo 17 percent vajatá a asi len 3 percentá naozaj vyučujú vieru a berú formáciu študentov vážne. Povedal:

Asi 3 % sú pevné ako skala, no len veľmi málo z nich je diecéznych. Väčšinou sú to nezávislé katolícke školy v štýle Benediktovej voľby. No v celej krajine je ich okolo 100. Prinajlepšom.

Inzercia

Samozrejme, môžete s ním slobodne nesúhlasiť. Zo zjavných dôvodov nemôžem pána Smitha identifikovať. Môžem vám povedať len toľko, že je to dlhoročný učiteľ na katolíckej škole a tento svet veľmi dobre pozná. Pozval by som každého, kto má čosi do činenia s nejakou cirkevnou školou (učiteľov, vedenie, rodičov a študentov), katolíckou alebo nekatolíckou, aby sa zamyslel, nakoľko popis školy nášho kanadského učiteľa vystihuje aj jeho školu.

So Smithom sme si minulú noc ďalej smskovali. Je deprimovaný z toho, aká budúcnosť čaká po covide katolicizmus v tejto krajine. Podľa neho vírus a to, ako násilne porušil návyky navštevovania kostolov, katolicizmus v USA zdevastuje. Covid bude podľa pána Smitha pre americkú Cirkev určite predstavovať apokalypsu, lebo odhalí jej pravý stav – čosi, čo sa nebude dať poprieť, len čo sa kríza skončí a katolíci sa budú môcť slobodne a nerušene vrátiť na omše. Pán Smith predpovedá, že Američania budú svedkami kolapsu návštevnosti kostolov v európskom štýle.

Podľa neho žijeme akoby „počas 8 minút a 20 sekúnd medzi tým, keď slnko odumrie a my si to uvedomíme“. Hovorí o čase, koľko trvá, kým sa svetlo zo Slnka dostane na Zem. Keby Slnko náhle zhaslo, ľuďom na Zemi by trvalo osem minút a dvadsať sekúnd, kým by si to všimli, lebo tak dlho bude trvať posledným lúčom slnka, aby sa dostali sem.

Táto metafora 8 minút a 20 sekúnd mi po víkendovom rozhovore s pánom Smithom zostala v hlave. Benediktova voľba by sa mohla volať aj Projekt 8:20, lebo pointou tejto knihy je, že čelíme kolapsu kresťanstva a kresťania by mali využiť čas, ktorý teraz máme, aby pripravili seba, svoje rodiny i svoje spoločenstvá na situáciu, akú Západ nevidel od pádu Rímskej ríše.

Nie, samotná Cirkev pri páde rímskeho štátu a ekonomického aparátu nepadla. Ide mi o to, že nastal dramatický kolaps civilizačného étosu a systému.

20. storočie bolo pre kresťanstvo v rozvinutých priemyselných štátoch na Západe tým, čím bolo 4. storočie pre Západorímsku ríšu: obdobím, keď sa rozklad dostal až do srdca tejto civilizácie, no staré inštitúcie a zvyky ešte pretrvali, a tak nebolo vidieť, ako hlboko už bola prehnitá. Kniha The Final Pagan Generation (Posledná pohanská generácia) od historika Edwarda J. Wattsa predstavuje znepokojujúce rozprávanie o tom, ako svet pohanského Ríma vo 4. storočí rýchlo upadal, aj keď všetky vonkajšie znaky boli relatívne normálne.

Predstavte si školu, ako je tá, ktorú spomína katolícky učiteľ z Kanady, ale v 4. storočí v Ríme. Teraz si predstavte, že je to škola, ktorej cieľom je vychovávať mladých Rimanov v étose, ktorý ich vyučoval aj zbožnosti voči rímskym bohom. Čo keby táto škola namiesto toho robila všetko to, akoby vyučovala staré náboženstvo, no v skutočnosti by to len predstierala a dokonca by ich učila aj prikázania nového náboženstva? A čo ak by rodičom týchto rímskych detí na tom v hĺbke srdca nezáležalo, ale by skôr chceli, aby ich mladí získali vzdelanie, ktoré potrebujú, aby boli úspešní v rímskej spoločnosti, aká mala prísť? Čo myslíte, aká je pravdepodobnosť, že tieto rímske školy úspešne odovzdajú vieru ďalšej generácii?

Tomuto čelia kresťania v Amerike v 21. storočí. Žijeme počas 8 minút a 20 sekúnd. Sme post-kresťanská civilizácia, ale väčšina ľudí si to ešte neuvedomila. A tí, ktorí si to uvedomili, sa musia zaoberať prípravami na to, aby počas dlhej noci, ktorá nás čaká, udržali svetlo nažive.

Už som tu spomenul príbeh (a spomenul som ho aj počas svojho víkendového rozhovoru s pánom Smithom) od istého nemeckého katolíka, ktorého som spoznal v Ríme. Tento muž mi povedal, ako spolu so svojimi katolíckymi priateľmi akceptovali, že inštitucionálna Cirkev v Nemecku niekedy za ich života, a určite za života ich detí, zažije kolaps. Teraz sa zamýšľajú nad tým, ako udržať vieru nažive. Jednou z vecí, ktoré môžu spraviť, je silná domáca formácia svojich detí vo viere. A potom ich povzbudzovať, aby si vzali len iných silných katolíkov vychovaných rovnakým spôsobom. Inými slovami endogamia: uzatváranie manželstiev len v rámci vlastného „kmeňa“.

Aj to je spôsob, ako žiť počas 8:20. Sú aj iné; musia byť. Hovorím o nich v Benediktovej voľbe, no táto kniha nemá dávať všetky odpovede, len urýchliť kreatívne myslenie medzi kresťanmi, ktorí žijú počas 8:20.

Neveríte, že žijeme počas 8:20? Vysvetlite to, prosím.

Ak prijímate, že žijeme v 8:20, čo s tým chcete robiť? Viete ukázať miesta, kde sa môžu veriaci zhromaždiť? Tu je jedno: Martin Saints Classical High School na predmestí Filadelfie, silne katolícka škola v štýle Benediktovej voľby, ktorú založili laici úplne podporujúci Magistérium Katolíckej cirkvi.

Mimochodom, tieto otázky nie sú určené len pre katolíkov. Slnko, ktoré naša bezbožná civilizácia začína zakrývať, nie je len katolícke.

Text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložil Matúš Sitár. 

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York Post, The Dallas Morning News, National Review, South Florida Sun-Sentinel, Washington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street Journal, Commentary, Weekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a so svojimi tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal štyri knihy, The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život) a The Benedict Option (Benediktova voľba).

Odporúčame