Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
07. august 2020

Nepokojný Západ

O budovaní na troskách

Napriek problémom, ťažkostiam a zlyhaniam veriť v niečo nové, o čoho budúcej podobe ale ešte nič nevieme.

O budovaní na troskách

Le Mont Saint-Michel v Normandii. FOTO – Marian Baciu / Wikimedia Commons

Omylnosť

Filozofka Hannah Arendtová upozornila v knihe Ľudia v temných časoch (1968) na takzvané „temné časy“, ktoré nemusí hneď sprevádzať masové vraždenie. Omnoho skôr ide o časy, v ktorých prevláda nedôvera, beznádej a hlásanie ohrozenia a úpadku.

Cez temné časy sa môže spoločnosť preniesť len cez vyvodzovanie osobnej zodpovednosti za zlyhania a cez takzvané „nezávislé myslenie“, ktoré Arendtová chápala ako pripustenie si, že v našom živote existujú aj také zlyhania, omyly a neúspechy, za ktoré nemôže nikto iný, iba my sami – zlyhania, omyly a neúspechy pochádzajúce z našej vlastnej slobodnej voľby.

Jednou z osobností, ktorú Arendtová v tejto knihe skúmala, bol Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. Arendtová poukázala na jeho pozoruhodný Denník duše, ktorý si Roncalli písal od svojej mladosti.

Rok po roku v ňom skúmal svoje svedomie. Veril totiž, že to skutočné bojové pole, kde sa odohráva boj medzi dobrom a zlom, nie je svet vôkol, ale srdce človeka: „Predovšetkým budem strážiť seba samého, aby vo mne nenarástlo bremeno pýchy; budem si na to dávať pozor, udržím si pokornú myseľ a budem najnižší zo všetkých, tak vo viere, ako aj v štúdiu.“

Neomylnosť

Opäť Hannah Arendtová si všimla, že Hitlerova charizma spočívala v tom, že Hitler „nikdy nepripustil vlastnú omylnosť“. Takzvaná „magická moc“ Hitlera vychádzala z jeho „fanatickej viery v seba samého“. V prípade Hitlera ale čelíme vážnemu diletantovi. Nedoučenému, povrchnému „znalcovi“ s názorom na takmer každý problém.

Historik Hugh Trevor-Roper v jeho knihe Hitlerove rozhovory pri stole (2000) odhaľuje, že Hitler neuznával nijakého špecialistu – i keď sa problému venoval dlhé roky – iba jeho vlastný názor bol smerodajný; a pokiaľ mu daný špecialista oponoval, Hitler ho obvinil z neporozumenia problému.

Hitlerove monológy trvali jednu alebo dve hodiny a žiadal pri nich absolútne ticho. Hitler  analyzoval vplyv jezuitov na Západ, pôvod krutosti v Sparte, porovnával knihy Danteho a Luthera, hodnotil dopad renesancie na architektúru talianskych miest, poukazoval na rozdiely medzi Panteónom v Ríme a v Paríži, opisoval smrť filozofie v Británii, chybné prevedenie Shakespeara v anglických divadlách, radil, aké sú princípy správnej meditácie a relaxácie, hájil metafyzickú potrebu koncepcie duše, kritizoval meteorologické predpovede, posudzoval listy apoštola Pavla, hlásal záchranu líšok.

Treba dodať, že ľudia, ktorí sa týchto rozhovorov zúčastňovali (napríklad: Bormann, Speer, Goebbels, Göring), neboli nevzdelanci, ale stredne až vyššie vzdelané osoby; niektorých by sme dokonca mohli nazvať intelektuálmi. Hitlerovi ochotne slúžili, avšak po vojne sa pokúsili svoje angažovanie sa nejako ospravedlniť.

Postupne tak začal vznikať mýtus, že ich samých „nevinných a dôverčivých, zviedol nadľudský švindliar“. Pravdou ale je, že Hitler bol obklopený karieristami, ktorí v túžbe po moci mlčky akceptovali každý jeho povrchný názor.

Nepredvídanie

Odyseus v druhom speve Ilias, prudko zaútočil na Thersítésa, ktorý kričal na Agamemnóna: „Nie je však správne, aby, kto veliteľom je, nás Achájcov v skazu vrhal. Domov na lodiach radšej sa vydajme!“

Odyseus reagoval zvláštnymi slovami: „Veď predsa nevieme ešte, ako nakoniec dopadne všetko, či dobre, alebo zle sa synovia achájski vrátia.“

Odyseus, odmietajúci prijať nejakú jednoznačnú podobu budúcnosti. Odyseus, veľký skeptik vzhľadom na predvídanie budúcnosti. Odyseus, vediaci, že v možnostiach smrteľníka nie je možné v danom okamihu nahliadnuť, ako udalosti nakoniec dopadnú. Odyseus, vediaci, že nádej, vytrvalosť a dôvera, tie zvláštne vlastnosti ľudského srdca, sú viac ako predvídanie, ktoré sa hneď vyľaká ťažkostí a prekážok.

V jeho slovách necítiť strach, ale dôveru, ktorá sa však nehrnie do jednoznačného prijatia nejakého záveru. Odyseus, veľký skeptik vzhľadom na predvídanie budúcnosti. Odyseus, vediaci, že v možnostiach smrteľníka nie je možné v danom okamihu nahliadnuť na koniec udalostí.  

Predvídanie

Podľa jednej legendy prikázal v roku 708 archanjel Michal biskupovi Aubertovi z neďalekej obce Avranches v Normandii, aby postavil na odľahlej skale v mori, neďaleko od pobrežia, modlitebňu. Vysoký žulový ostrov oddelený od pevniny sa javil natoľko neprístupný, že biskup Aubert požiadavku archanjela odignoroval. Odmietavého Auberta nakoniec presvedčil archanjel tým, že mu urobil prstom dieru do lebky.

Dnes patrí kláštor Le Mont Saint-Michel medzi skvosty Normandie a je príkladom dosiahnutia nedosiahnuteľného. Táto legenda ukazuje, že ľudský rozum je často plný pochybnosti a naplnený skepsou. Rozum predvída samé prekážky, no viera buduje na neprístupných skalách.

Aj na úsvite 21. storočia, stojac na pobreží Normandia a pozerajúc na Le Mont Saint-Michel, je ťažko predstaviteľné, ako robotníci nosili kamene a materiál na túto skalu cez pohyblivé piesky po odlive mora.

V jednom svojom blogu upozornil Alexander Tomský na zaujímavý príbeh. V šiestom storočí, keď sa definitívne rozpadala Rímska ríša a mnohí antickí vzdelanci predvídali, že svet sa rúti k svojmu koncu, založil v roku 592 mních Benedikt kláštor Monte Cassino. Ako píše Tomský: „Existovali skryté civilizačné sily, o ktorých nikto nič netušil.“

Benedikt z Nursie neprepadol apokalyptickému zúfalstvu vtedajšej doby, ale zbožnosťou, sprevádzanou tvrdou prácou a vzdelávaním, aj jeho novozaložený rád postavil základy civilizácie, ktorej sme dnes dedičmi. Kým niektorí vzdelanci sa utápali v hrozivých predpovediach toho, čo nastane, novozaložený rád začal prepisovať knihy, sadiť nové stromy a stavať nové cesty.

Šieste až ôsme storočie po Kristovi nebola idylická doba. V Európe prebiehali rôzne vojenské strety a okupácie. To všetky zmietol čas, ale Le Mont Saint-Michel stojí dodnes.

Idylická doba nikdy neexistovala. Friedrich Weinreb v jeho knižke Symbolika biblického jazyka (1969) píše pri výklade písmena zajin, že svet je neustále v nepokoji. Hoci sa zdá, že „u nás“ je všetko zdanlivo v poriadku, na inom mieste sveta prebieha vojna, nepokoje, bolesť a umieranie.

Prechod do osmičky, do ôsmeho dňa stvorenia, sa tak môže niesť len cez odhodlanosť, ktorá nehlása okamžite skazu a deštrukciu, ale sama začne do zdanlivo neuskutočniteľných a nereálnych možností sveta nosiť materiál na skaly, na ktorých sa zdá byť nemožné niečo postaviť.

Biskup Aubert pochybujúci, že na odľahlej skale je možné postaviť kláštor, či vzdelanci, prizerajúci sa pádu veľkej ríše, podľahli vábeniu predvídania, a tým nečinnosti a zúfalstvu, pretože predvídanie „vidí“ len tie konce, ktoré si dopredu predstavilo. Predvídanie, ktoré vidí buď jednoznačnú nemožnosť stavať, alebo z kríze ríše vyvodzuje len beznádej. Zvláštny paradox, v ktorom práve tí, ktorí vopred príjmu nejakú jednoznačnú podobu budúcnosti, prehrávajú svoje a naše „vojny“.

Inzercia

Predvídanie, ktoré falošne našepkáva, že aréna, kde sa odohráva boj medzi dobrom a zlom, je svet vôkol, a nie srdce človeka. Zvestovatelia úpadku ale neprezradia, že budúcnosť je vždy otvorená.

Nie je možné presne predvídať žiadnu podobu budúcnosti. Ľudské dejiny sú zložené z konania konkrétnych ľudí, ktorých činy sú nepredvídateľné, neisté a neraz tragické.

Ľudské dejiny tvorí tak nenásytnosť, túžba po moci a sebectvo, ako aj odriekanie, obetavosť a spolupráca. A pokus rôznych predvídačov usmerniť túto obrovskú spleť ľudských motivácií do akejsi ideálnej budúcnosti cez zmenu „spoločenských štruktúr“, sa nikdy nezaobišiel bez veľkých masakrov a obetí. 

Zmena srdca

Hovoriť o nemožnosti predvídať budúcnosť, o zápasoch vo vlastnom vnútri či o náročnom nosení kameňov na neprístupné miesta, sa zdá byť tak trochu elitárska záležitosť. No len pri povrchnom pohľade. Tá skutočná revolúcia je napríklad žiadať od svojich učiteľov viac, klásť na nich väčšie nároky a spätne na seba prijať tieto nároky vo forme náročnejšej a vytrvalej práce na sebe. Je veľmi ľahké vhrnúť kameň do výkladu, zaútočiť v dave, vysloviť nenávistný výrok, jednoznačnú predpoveď budúcnosti či uviesť zavádzajúcu informáciu –  ale je veľmi náročné viesť boje vo vlastnom vnútri a budovať na skalách, na ktorých sa zdá byť nemožné niečo postaviť.

Alan W. Jones, emeritný dekan episkopálnej Grace Cathedral, vo svojej úvahe nad slobodou upozornil na príbeh šestnásťročného chlapca, väzneného za protinacistické postoje. Chlapec sa spýtal sám seba: „Ako môžem demonštrovať vlastnú slobodu?“ A vytiahol kus papiera z matracu a začal naň písať všetky latinské slová, na ktoré si spomenul. Ten chlapec bol Ralf Dahrendorf, neskôr slávny nemecko-britský sociológ, filozof a politik.

Neskoršie knihy a eseje, ktoré Dahrendorf napísal, sa týkali problému, že pokiaľ ide o politiku, prevážil namiesto bojov vo vlastnom srdci rozmer politiky viazaný na „uctievanie hrdinu“, ktorý má zmeniť spoločnosť. Opakovane to mali byť nové tváre, noví vodcovia, ktorí mali spoločnosť „spasiť“ a vdýchnuť nový život do upadajúcich pomerov. Nebol to však iba Dahrendorf, ktorý si tento problém všimol.

V roku 1952 rozvíril akademické vody historik J. L. Talmon s jeho knihou Pôvod totalitárnej demokracie. Tvrdil, že v 18. storočí vznikol súbežne s liberálnym typom demokracie aj smer, ktorý nazval totalitnou demokraciou. Obom typom išlo o ideál slobody, avšak kým prvý, liberálny, vychádzal z priority zvnútornených hodnôt, druhý, totalitný, z priority vodcov.

Kým demokracia stojaca na priorite zvnútornených hodnôt vytvárala inštitúcie, do ktorých nominovala osoby zastávajúce a ochotné tieto hodnoty brániť a presadzovať, tak totalitný typ demokracie smeroval k priorite „vodcov“, usilujúcich získať politickú moc, a preto do existujúcich inštitúcií nominovali osoby, ktoré by im získanú moc pomohli udržať – vodcov hlásajúcich, že za úpadok spoločnosti nemôže rozklad hodnôt, ale „škodcovia“ údajne korodujúci spoločnosť buď „zvnútra“, alebo „zvonka“.

Zmena spoločnosti

Filozof Paul Ricoeur, v tej dobe rektor Univerzity v Nanterre, opisuje svoju skúsenosť počas „udalostí“ z roku 1969. Študenti počas troch dní plienili Nanterre. Svoju agresiu namierili na profesorov a samotného Ricoeura odtiahli na podivný „výsluch“.

Vo svojich neskorších úvahách považoval Ricoeur revolučné udalosti za prejav odmietnutia akýchkoľvek hierarchických vzťahov, a to aj tých, ktoré stáli na odbornosti a poctivosti. Cieľom bolo iba sabotovanie inštitúcií.

Študenti všetko, čo patrilo do hierarchických vzťahov (a teda aj vzťah učiteľa a žiaka), redukovali len na prejav násilnej a donucovacej moci. So zavrhnutím hierarchických vzťahov sa rovnako spájal odpor voči odbornosti, autorite a vzdelaniu.

S tým súviseli aj otázky, ktoré študenti položili počas výsluchu Ricoeurovi. Pýtali sa: „Aký je medzi nami rozdiel? Čo máš navyše?“ A Ricoeur odpovedal: „Prečítal som viac kníh než vy.“

Roger Scruton, ktorý ako mladý študent pobýval v roku 1968 v Paríži, píše o uliciach plných kričiacich študentov, horiacich áut, vybitých výkladov a rozbitého skla po cestách. Po večeroch sa svojej revoltujúcej známej pýtal, kto má teda nahradiť „buržoáziu“ a akú víziu krajiny ponúka.

Namiesto jasných odpovedí počul iba množstvo prázdnych fráz, že každá autorita je násilná, že akademické vzdelávanie je len prejavom skrytého mocenského vplyvu. A preto musia byť zničené. Keď sa však Scruton po viacerých rokoch vrátil do Francúzska, jeho známa sa stala presne tým typom človekom, proti ktorému protestovala: akademicky vzdelanou a kultúrnou osobou zapojenou do spoločenskej hierarchie.

A do tretice, roky 1968 – 1969; počas udalostí položili študentskí vodcovia revolučného hnutia vplyvnému filozofovi Alexandrovi Kojèvemu otázku, čo majú robiť. Študenti čakali, že Kojève im odporučí nejakú akciu v podobe okupovania budov či nejakú pouličnú demonštráciu odporu. Kojève ale vyslovil svoj slávny kryptický výrok: „Učte sa starogrécky.“

Lídri revolúcie mysleli, že žartuje. Nežartoval. Namiesto pokračovania v revolúcii, ich Kojève odkázal na význam klasického vzdelania.

Kráčanie medzi troskami

Možno nie je na škodu uvažovať o dejinách aj ako o strete dvoch odlišných prístupov k bytiu. Prvý prístup vychádza z omylnosti ľudskej bytosti, z vyvodzovania osobnej zodpovednosti, z nehľadania nepriateľov a škodcov „našej veci“, z dôrazu na zmenu ľudského srdca, ktoré je skutočnou arénou, kde sa odohráva boj dobra a zla, z otvorenosti voči tajomstvu budúcnosti, a tým nemožnosti predvídať budúcnosť, z priority zvnútornených hodnôt, zo štúdia a písania kníh.

Druhý prístup presadzuje vlastnú neomylnosť, vychádza z absencie prijatia osobnej zodpovednosti, z hľadania škodcov a nepriateľov „našej veci“, zo snahy zmeniť „systém“ a spoločnosť, a to bez zmeny vlastného srdca, z ponúkania vízií jednoznačnej budúcnosti a neraz aj z pálenia kníh.

Dnes, pozorujúc to ohromujúce množstvo prognóz a predvídania budúcnosti na rôznych blogoch a v médiách, sa človek nemôže ubrániť pocitu, že sme hlboko ponorení do sporov, aká podoba budúcnosti by mala vlastne „nastať“. Špecialisti na predvídanie a špecialisti na zmenu spoločnosti hlásajú takú alebo onakú vízu budúcnosti a tvrdia, že ak nebude presadená ich vízia budúcnosti, potom nás čaká iba skaza a úpadok.

No nakoniec, aj po týchto špecialistoch na predvídanie a špecialistoch na zmenu spoločnosti, ktorí po sebe znovu zanechajú len trosky, budú musieť opäť nastúpiť tí, ktorí – po tom ako vybojovali zápasy vo vlastnom srdci – sa rozhodnú budovať tam, kde sa zdalo byť nemožné niečo postaviť.

Zostáva tak len nádej, že niekde v jaskyniach tejto civilizácie sa skrýva nový Benedikt, ktorý namiesto predvídania toho, čo „určite nastane“, namiesto hlásania zániku a úpadku, namiesto šírenia nenávisti a strachu – začne bojovať s temnotou vo vlastnom vnútri, vyhrnie si rukávy a uvalí na seba ideál náročnej práce na sebe samom a začne kultivovať krajinu v sebe a vôkol seba. Zostáva len nádej, že niekde v zapadnutom kúte sedí dieťa a píše si na papier všetky latinské slová, na ktoré si spomína.

Odporúčame