Dajte mi pokoj s tykaním!

Stretám sa s tým už dlhšie a moja netrpezlivosť pomaličky narastá. Kde sa vzala tá pochabá móda?

Nemyslím to bigotne, viem sa prispôsobiť. Napríklad na dedine hrá tykanie inú rolu, neexistuje tu pojem ani predstava o verejnom priestore a ľudia si poväčšine tykajú. Starší mladším automaticky, rovesníci (s toleranciou päť až desať rokov) tiež. Prosím, prispôsobil som sa. Ak by som trval na opaku, niektorí by si o mne mysleli, že sa povyšujem. To by mi nikdy nenapadlo, takže si poväčšine tykáme. Nesťažujem sa.

Ale kde sa vzala tá móda tykania si v mestách a akademickom či pracovnom prostredí? Keď som ešte pracoval v .týždni, tykali si tam všetci, automaticky. Trochu som vzdoroval a aspoň som sa snažil o formálne potykanie si, keď už nič iné. Najmä mladším kolegom, kde som to mal pod kontrolou, som sa však snažil vykať.

Ale tykanie už dávno nepatrí iba k pracovisku či generačne blízkym kolektívom. V Kolégiu Antona Neuwirtha, kde študujú mladí vysokoškoláci, je tiež normou tykať si. Keď som si so študentmi vykal, stále som musel myslieť na to, či sa tým niekoho z nich nedotknem, aký motív asi za tým budú vidieť. Pritom som to myslel len ako prejav úcty a tak trochu pozvánku, aby sme sa spoznali lepšie. A celkom sa mi darilo. Kým neprišli ďalšie stretnutia, kde ma viacerí začali oslovovať priamo tykaním. Ach jaj.

A odvtedy to vidím všade. Doma, aj v cudzine. Aj tu, v novom denníku Postoj. Keď sme sa začiatkom leta s novými kolegami stretli, všetci si tykali alebo to očakávali. Pohľad jednej mladej kolegyne, keď som jej na tykanie odpovedal vykaním, si pamätám ešte aj dnes.

Čo je to vlastne za módu, prečo si tak masovo začíname tykať?

Keďže nejde o žiadne slovenské špecifikum a prudký nárast tykania cítiť aj v Poľsku, Česku či v Maďarsku, bude to širší spoločenský jav, nič špecificky slovenské. Mám pár hypotéz. Tykanie je výrazne generačná záležitosť, čím sú ľudia mladší, tým viac to považujú za normu. Predpokladal by som preto, že svoj vplyv zohráva angličtina, kde vykanie vôbec neexistuje. Jazyk to, samozrejme, zjednodušuje, len málokto pochopí, že sa tým niečo podstatné stráca. Celkom určite s tým má niečo spoločné demokratická kultúra, jej rovnostársky étos, ktorý akosi automaticky predpokladá, že sme si všetci rovní a preto máme „zbytočné“ hierarchie búrať a ničiť. Aj v jazyku. A celkom určite to celé ovplyvňuje aj spoločenský úpadok disciplíny. Všimol som si to na deťoch rodinných priateľov, školákoch, ktorí aj starších ľudí zdravia „ahoj“ a tykanie považujú za samozrejmosť. V škôlke k vykaniu učiteľky deti pre istotu nevedú vôbec, doma deti už desaťročia tykajú nielen rodičom, ale aj starým rodičom. Kde sa teda majú deti s vykaním vôbec stretnúť? V popkultúre ťažko. V knihách? Koľko detí ich ešte číta?

Rozhodol som sa preto pred časom zmeniť prístup. Ľuďom, ktorí si radi tykajú, hovorím niekoľko vecí a dávam si pozor, a snažím sa to hovoriť s úsmevom, aby nič postranné nikomu nenapadlo. Napríklad sa pochválim, ako si spomínam na potykanie s niektorými staršími ľuďmi. S Ferom Mikloškom sme pri tej príležitosti vypili pohárik koňaku, s Vladom Palkom to bol príjemne dlhý proces, kde som sa o ňom postupne dozvedel veľa vecí. A ten deň si pamätám dodnes (aj bez koňaku). Podobných prípadov by bolo viac, ale dávam si pritom veľký pozor, aby som niektorých mladších kolegov nevystrašil, napríklad tým, že si s niektorými ľuďmi vykám dodnes. A užívam si to. 

Ale nejde len o staré zvyky, ale aj krásu jazyka a jeho jedinečnosti. Vykať a oslovovať pritom človeka krstným menom (ideálne ak meno nie je zdrobnenina) je niečo, pri čom sa snúbi priateľstvo a autorita. Kto to nezažil a nemal možnosť vyskúšať, nepochopí. Kultúrne je to viac kontinentálne a ne-anglosaské. Napokon aj koňak alebo brandy chutí lepšie ako whisky alebo bourbon. Prepytujem, znie to trúfalo, ale aj keď si predstavíte dialógy z románov Jane Austenovej bez vykania, každý z nás musí cítiť, že isté čaro a jedinečnú krehkosť tým stratia. Jeden z diskutujúcich upozornil na staroanglické "thou", ale aj ten Shakespeare znie v preklade s klasickým vykaním lepšie.

Isteže, potykať si je vždy jednoduchšie, už kvôli nešťastným prerieknutiam. Ale pestovať vykanie, ospravedlniť sa za faux pas, zahanbiť sa pritom, to je ďalší typ konverzácie (a vôbec spoločenskej situácie), ktorú inak nezažijete. Vykanie je jednoducho náročnejšie a preto krajšie, ale aj používanie synoným je náročnejšie ako anglicizmy a každému je jasné, čo je krajšie.

A na záver ešte jedna vec. Ak si s nadriadeným kolegom tykáte a ten vás za vašu chybu „sfúkne“, v tykaní to bude znieť prudšie a prísnejšie, vykanie preto ľudí chráni, najmä na pracovisku. Napokon, nie je nijaká náhoda, že potykanie navrhujú mužom ženy a nie naopak.

Ako som však napísal v úvode, nie som žiadny fundamentalista. Tykanie si viem užívať. A tiež potykanie si. Napokon, potykanie po istom čase osobnej známosti je niečo príjemne intímne a veľmi osobné. Ak si niekto potyká pri prvom stretnutí, alebo to nespraví vôbec a tyká druhému hneď, príde tým o jedinečnú vec. Spomienku a prípitok s dobrým alkoholom. 

Jaroslav Daniška

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo