HISTORIA MAGISTRA VITAE
Z príkladu viacerých západných krajín vrátane USA pritom vieme, že spoločenské presadenie „progresívnych“ požiadaviek môže nastať veľmi rýchlo. V USA sa ešte pred dvanástimi rokmi Barack Obama, vtedy aj dnes vnímaný ako hrdina „progresívneho“ hnutia, vyjadroval za klasické chápanie manželstva ako zväzku muža a ženy, pre páry rovnakého pohlavia podporoval iba registrované partnerstvá („civil unions“). Vo väčšine štátov USA vtedy platili ústavné dodatky definujúce manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy. Medzičasom bolo v celej krajine zavedené „homosexuálne manželstvo“ a vyjadrenie kritického pohľadu na toto rozhodnutie je často spojené s veľkým rizikom. Môže totiž viesť ku strate spoločenského postavenia, ale aj pracovného miesta, a to aj v odvetviach, ktoré s rodinným právom ani svadbami nemajú veľa dočinenia, čo ukázal aj medializovaný prípad z oblasti informačných technológií. (Ďalšie prípady sankcionovania kresťanov za pohľad na rodinu a sexualitu možno nájsť v knihe Levy prichádzajú.)
Nezdá sa, že na Slovensku by chcelo „progresívne“ hnutie preukázať zástancom klasického chápania ľudskej sexuality väčšiu ústretovosť. Prejavuje sa to okrem iného zavedením pojmu „homofóbia“, ktorý má vyjadrovať nenávistné zmýšľanie porovnateľné so xenofóbiou, rasizmom a inými formami neznášanlivosti. Hoci v súčasnosti slovo „homofóbia“ vyvoláva na tvári slovenských kresťanov skôr úsmev, netreba prehliadať situáciu v mnohých západných krajinách: „Homofóbia“ je považovaná za prejav extrémizmu a vedie k diskvalifikácii z verejnej diskusie a niekedy aj z profesionálneho života. Za zmienku stojí fakt, že na Slovensku anticenu „homofób roka“ získala najnovšie Anna Záborská, v r. 2014 bolo toto označenie dokonca pridelené Konferencii biskupov Slovenska. Rovnaký odsudok si teraz vyslúžili aj evanjelickí biskupi, ktorí vo svojom pastorálnom stanovisku zdôraznili úctu ku každému človeku a bez akýchkoľvek urážok pripomenuli niektoré zásady kresťanskej sexuálnej etiky. Člen predsedníctva Progresívneho Slovenska a popredný „progresívny“ teológ doc. Ondrej Prostredník spomenul tento dokument spolu so správou o prejavoch rasizmu na futbalovom zápase a vyhlásil, že evanjelickí biskupi svojim stanoviskom „verejne potvrdzujú svoju homofóbiu“.
Stanovisko Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) je pre predstaviteľov „progresívneho“ hnutia podľa všetkého dôležité aj preto, že v slovenských podmienkach „homofóbiu“ spájajú so strašiakom katolíckeho štátu a návratu do obdobia „farskej republiky“. Progresivisti teda pochopiteľne môžu mať obavy, že zotrvanie ECAV na klasických pozíciách by mohlo ohroziť hodnovernosť ich teórií, či dokonca spôsobiť, že aj v prípade zmeny väčšinovej verejnej mienky a zavedenia „homosexuálneho manželstva“ by sekulárna spoločnosť zostala ku zástancom tradičného chápania sexuality pomerne mierna a tolerantná.
AKO SA ROBÍ REVOLÚCIA
Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že na zmenu stanoviska slovenských evanjelikov sa nebude dať nájsť dostatočná podpora vnútri ich cirkvi. Zároveň sa nedá dosiahnuť ani rozhodnutiami zahraničných luteránskych cirkví, s ktorými je ECAV združená vo Svetovom luteránskom zväze. Tento zväz totiž funguje len ako spoločenstvo samostatných cirkví, z ktorých každá suverénne rozhoduje o svojom vnútornom fungovaní vrátane ordinácii duchovných a sama tiež vydáva vieroučné rozhodnutia záväzné pre svojich členov a svoje cirkevné zbory. Napriek „spoločenstvu kancľa a oltára“ tak už celé desaťročia platí, že teológovia, ktorí v jednej luteránskej cirkvi nemôžu trvalo pôsobiť ako duchovní, lebo sú pre ňu príliš liberálni alebo naopak príliš konzervatívni, by si bez väčších problémov mohli nájsť trvalé miesto u luteránov v inej krajine.
Ako možný prostriedok privedenia ECAV ku zmene stanoviska sa tak javí vonkajší mocenský tlak. Zaujímavé je v tejto súvislosti porovnanie súčasných „progresívnych“ veriacich s „pokrokovými“ kňazmi pôsobiacimi na Slovensku v dobe socializmu. (K podobnému porovnaniu siahli v kontexte svojho vyhlásenia aj evanjelickí biskupi vo svojom pastorálnom stanovisku.) Pre situáciu prednovembrových „pokrokových“ duchovných boli príznačné tri aspekty:
1. Presadzovali názory, ktoré boli až do najnovšej doby všeobecne považované za kresťanstvu cudzie a s kresťanstvom nezlučiteľné.
2. Tieto názory mali spoločné s nositeľmi svetskej moci, od ktorých tieto postoje do veľkej miery preberali.
3. Práve svetská moc bola garantom postavenia „pokrokových“ duchovných v rámci ich cirkvi, zaisťovala im, že za svoje neortodoxné postoje a činy nebudú cirkvou sankcionovaní.
Všetky tri aspekty vo svojej podstate platia aj pre súčasných „progresívnych“ duchovných, hoci tu samozrejme existujú aj určité rozdiely: Moc, ktorá ich zaštiťuje, je (zatiaľ) mäkšia - nie je to moc politická, ale skôr mediálna a spoločenská. Navyše, na rozdiel od prednovembrového režimu nejde o moc nelegitímnu, jej nositelia ju spravidla nadobudli legálnym budovaním mediálneho vplyvu alebo jednoducho získaním sympatie verejnosti, napr. vďaka svojim umeleckým výkonom. Stále však platí, že ide o záštitu zo strany mocných tohto sveta, ktorí presadzujú hodnoty vychádzajúce z odvratu západnej spoločnosti od kresťanstva. To sa ukázalo na zložení väčšiny prominentných iniciátorov petície na podporu farárky Polckovej, ale aj na článku Lucie Plavákovej (členky predsedníctva Progresívneho Slovenska) s názvom „Nesmieme sa ticho prizerať umlčiavaniu farárky Polckovej...“. Umlčiavaním sa samozrejme nemyslelo, že by Anne Polckovej bola odňatá individuálna sloboda prejavu či možnosť pôsobiť ako predstaviteľka jednej z LGBT-organizácií. Umlčiavaním, ktorému treba zabrániť, mala autorka na mysli riziko, že by Anna Polcková stratila možnosť hlásať svoje názory v roli farárky pri kázňach v kostoloch či pri vyučovaní náboženstva a príprave na konfirmáciu.
OHROZENIE SLOBODY KRESŤANSTVA
Ak sa nositelia mediálnej a spoločenskej moci netaja ambíciou určovať, kto bude pôsobiť ako farár a kazateľ Božieho slova v cirkvi, v hre je samotná sloboda kresťanstva. V súvislosti so sexuálnou etikou je táto otázka zvlášť háklivá. Veď ak si dnes mladí kresťania musia vedieť obhájiť svoju vieru, týka sa to najmä otázok sexuality. Neprejde snáď ani týždeň, v ktorom by biblické chápanie sexu, manželstva a rodiny nečelilo tvrdej mediálnej kritike. Pokiaľ chcú cirkvi zostať v očiach mladých ľudí hodnoverné, potrebujú farárov ochotných obhajovať klasický kresťanský pohľad aj na túto tému a schopných ponúknuť odpovede na argumenty, ktoré mladí kresťania tak často počúvajú z médií, ale aj od svojich spolužiakov či kolegov.
Netreba samozrejme zabúdať, že sexuálna morálka nie je základom kresťanského života. Tým sú iné, ešte dôležitejšie veci. Ak však kresťania chcú zostať verní Kristovi, nemôžu z kázania a zvestovania jednoducho vypustiť body, ktoré sa priečia súčasným elitám a pritom si nahovárať, že stále zostávajú Kristovými učeníkmi, pretože si predsa ponechali to najdôležitejšie. Učeník Ježiša Krista je svojmu Pánovi verný vo všetkom, vrátane jeho politicky nekorektných požiadaviek. Nemôžeme sa rozhodnúť patriť Kristovi len na 80 či 90 %. V momente, keď začneme Kristovo učenie cediť sitom spoločenskej priechodnosti, jednoducho prestávame byť jeho učeníkmi.
V dnešnej dobe mnohých kontroverzií je pochopiteľné, že v spoločnosti chceme mať platformy, na ktorých sa budú môcť priateľsky stretávať zástancovia rôznych svetonázorov a životných štýlov. Je úlohou nás všetkých, aby sme sa takéto platformy snažili budovať a aby sme viedli poctivé a kultivované diskusie. Nepochybne existuje veľa tolerantných liberálov, ktorí majú o takýto dialóg úprimný záujem. Aj oni by však mali pochopiť nezmyselnosť predstavy, podľa ktorej sú cirkvi povinné urobiť zo svojich kazateľníc akýsi hydepark, v ktorom sa budú môcť hlásať všetky možné názory. Sloboda vierovyznania totiž reálne existuje len do tej miery, do akej si cirkev môže slobodne vybrať duchovných hovoriacich v jej mene. Napokon, ani kresťania sa nesnažia nanútiť Progresívnemu Slovensku, strane SaS či združeniu Dúhový pride, aby zverili dôležité funkcie vo svojej organizácii konzervatívcom.
Juraj Šúst
Titulný obrázok zdroj: wikimedia commons