Dejiny nám dokazujú, že sociálny konsenzus sa dá vyrobiť odrazu a zámerne. Nezažívame čosi podobné aj dnes?
Dejiny nám dokazujú, že sociálny konsenzus sa dá vyrobiť odrazu a zámerne. Nezažívame čosi podobné aj dnes?
Stabilná spoločnosť pozostáva z ľudí, ktorí sa vo všeobecnosti zhodnú na určitých „pravdách, ktoré sú samy osebe zjavné“. Samozrejme, tieto spoločné presvedčenia v skutočnosti nemusia byť samy osebe zjavné tak, ako je sám osebe zjavný napríklad výrok „celok je väčší než ktorákoľvek z jeho častí“.
Ako samy osebe zjavné sa však pociťujú. Takmer nik o nich nepochybuje. A ak ste jednou z tých nemnohých osôb, ktoré o nich predsa len pochybujú, ľudia si pomyslia, že ste minimálne veľmi čudný a možno dokonca aj nebezpečný. Možno vás budú chcieť za váš nesúhlas potrestať. A možno dokonca aj pripraviť o život.
Väčšinu ľudských dejín boli tieto samozrejmé presvedčenia výsledkom pomalého a prevažne spontánneho rastu. V dvadsiatom storočí však Komunistická strana (KS) v Sovietskom zväze ukázala, že sociálny konsenzus sa dá vyrobiť odrazu a zámerne. (Niečo veľmi podobné sa stalo aj v nacistickom Nemecku).
V ZSSR boli všetky orgány propagandy – noviny, časopisy, vydavateľstvá, filmy, rádio, televízia, školy, univerzity a ďalšie – pod kontrolou buď KS alebo štátu, ktorý bol zasa úplne pod kontrolou KS. Na verejnosť sa dostali len správy schválené KS, všetok politický disent bol účinne umlčaný.
Samozrejme, oficiálna propaganda nepresvedčila všetkých. No pri absencii opačnej propagandy presvedčila veľké množstvo ľudí. A pokiaľ ide o nepresvedčených, tí mali obvykle dosť rozumu na to, aby držali ústa. A ak na to dosť rozumu nemali, buď ich zastrelili alebo poslali do gulagu.
V Spojených štátoch sa nemôže stať presne to isté, lebo nie sme štátom jednej strany a ceníme si slobodu slova, myslenia, tlače a náboženstva. Do značnej miery, vďaka svojmu protestantskému dedičstvu, si ceníme právo na vlastný úsudok: inými slovami právo na nesúhlas, na vlastný názor.
Ak tu však aj nemôže jestvovať sovietsky (či nacistický) model, môže a jestvuje tu čosi veľmi podobné. Dovolím si to nazvať Veľký progresívny propagandistický stroj (VPPS). Jeho súčasťou sú mnohé zdanlivo nezávislé prvky: (1) mainstreamové žurnalistické médiá, printové aj elektronické; (2) zábavný priemysel: filmy, televízia, populárna hudba; (3) naše popredné školy, univerzity a právnické fakulty; (4) väčšina našich štátnych škôl; (5) liberálne protestantské a židovské denominácie a (6) Demokratická strana.
Propagandistické posolstvo, ktoré tento VPPS šíri, je tak dobre skoordinované, až sú niektorí ľudia presvedčení, že v pozadí celého systému je konšpiračný riadiaci aparát. Ja osobne si to nemyslím, no neprekvapuje ma, že mnohí si to myslia. Rozhodne vyvoláva dojem, že je ovládaný zo zákulisia.
A aký je obsah propagandy, ktorú VPPS šíri v americkej verejnosti, najmä medzi jej mladšími generáciami?
Koľko Američanov reálne verí týmto bodom náuky VSSP? Verí im väčšina ľudí, ktorí si zarábajú na živobytie v rámci VSSP, aspoň spolovice, aj keď niektorí sa nepochybne len tvária, že im veria, aby si udržali prácu.
Navyše im verí väčšina mladých ľudí (vo veku 17 - 29 rokov), najmä tí, ktorí túžia byť „cool“. Mnohí riaditelia firiem, najmä naozaj veľkých korporácií, im buď veria alebo proti nim nenamietajú, lebo keby tak spravili, ich podnik by sa stal terčom verejného odsúdenia a možno aj bojkotu. Lepšie je „kúpiť si ochranu“ tým, že budem s danými náukami súhlasiť a prispievať na vec peniaze.
A pokiaľ ide o zvyšok amerického obyvateľstva – väčšinou sme zastrašení. Podobne ako odporcovia komunizmu v Rusku (a nacizmu v Nemecku) sme sa rozhodli radšej hamovať ako banovať. Rozhodli sme sa držať ústa a starať sa o seba.
Ako však pochopili milióny ľudí v komunizme či nacizme, zbabelosť nás nakoniec neochráni.
Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.