Pripálené hrianky namiesto chleba

V uplynulých dňoch preletela množstvom serióznych periodík dvojica správ z prostredia Vatikánu, ktoré sa nezakladali na pravde, respektíve boli zámerne zveličené. Priviedlo ma to k zamysleniu nad tým, či si média, ktoré boli v minulosti a sú aj v súčasnosti považované za seriózne, zaslúžia tento lichotivý prívlastok. A zároveň nakoľko si my novinári dokážeme overovať informácie a nielen ich povrchne a nekriticky interpretovať len preto, že sa nám daná informácia páči, javí sa taká akú by sme ju chceli vidieť.

Prvý omyl...
Najskôr najznámejší britský denník The Times, ktorý bol dlhé roky, prakticky do čias jeho odkúpenia mediálnym magnátom Rupertom Murdochom, všeobecne pokladaný za seriózny mienkotvorný denník s vysokým štandardom novinárskych prejavov, priniesol informáciu o tom, že Benedikt XVI. má v úmysle po päťsto rokoch rehabilitovať vodcu nemeckej reformácie a teológa Martina Luthera. Informácia s odvolaním sa na vatikánskych predstaviteľov vyzerala na prvý pohľad hodnoverne – od čias pápeža Jána Pavla II. sa rímsko-katolícka cirkev snaží reflektovať svoju minulosť kritickejšie a dokáže si priznať viny svojej mnohokrát ponurej minulosti. Tak prečo sa nepozerať na osobu Martina Luthera aj v inom, jasnejšom svetle, ako na človeka, ktorý skutočne nechcel cirkev rozvracať lež očistiť? Priznám sa, že správa vo mne vyvolala príjemný pocit, konečne sa niekto pozerá na Martina Luthera nielen ako na pyšného exkomunikovaného kacíra s nevyberaným slovníkom, ktorého prvotnú toleranciu židov vystriedal v posledných rokoch jeho života antijudaizmus. Správu prebralo aj niekoľko slovenských mienkotvorných médií, pre internetové vydanie jedného z nich som tlmočil túto správu aj ja sám. Pár dní nato sa objavilo oficiálne stanovisko Vatikánu, ktoré hlavnú myšlienku správy a síce, že pápež chce rehabilitovať Martina Luthera, vyvrátilo. Neostávalo mi nič iné len si posypať hlavu popolom, svoj omyl uznať a k pôvodnému článku pripojiť aktualizáciu.

... a hneď aj ďalší
Krátko po tom titulku internetovej stránky britských Timesov zdobil nadpis „Seven new deadly sins: are you guilty?“ (prekl.: „Sedem nových smrteľných hriechov: ste vinní?“).
V článku sa doslovne uvádzalo, že Vatikán po tisícpäťsto rokoch aktualizoval sedem smrteľných hriechov pridaním novej sedmičky kvôli globalizácii. Správa sa odvolávala na vatikánsky denník L’Osservatore Romano, kde mal byť zoznam publikovaný. K správe som postupoval od začiatku skepticky. Po overení si uvedeného článku v denníku sa môj skepticizmus ukázal ako správny. Vatikán totiž nespísal žiaden nový zoznam siedmich smrteľných hriechov, ako na druhý deň informoval napríklad denník SME, túto mylnú interpretáciu si média vyvodili z rozhovoru s arcibiskupom Gianfrancom Girottim, regentom Apoštolskej penitenciárie, ktorý dohliada na delikátne a zložité otázky vyznania hriechov.

Redaktor denníka L’Osservatore Romano sa pýtal arcibiskupa na to, aké sú podľa jeho názoru nové hriechy dnešnej doby. Arcibiskup Girotti v rozhovore uviedol genetické modifikácie ľudských embryí, vedecké experimentovanie na ľuďoch v rozpore s etikou, znečisťovanie životného prostredia, sociálnu nespravodlivosť, zapríčiňovanie chudoby, užívanie a pašovanie drog či nenásytnosť po peniazoch. Nejde teda o žiadne nové hriechy, len spresnenie, pod akými rôznymi závojmi sa môže v súčasnom svete sedem hlavných hriechov maskovať.

Vnímanie reality
Mylnú interpretáciu rozhovoru priniesli vo svojom spravodajstve aj rôzne iné prestížne periodiká ako New York Times či najvýznamnejšia svetová agentúra Reuters. Čo je však na uvedenom najsmutnejšie nie je možno ani tak dezinterpretácia rozhovoru, ale spôsob akým jednotlivé média prezentovali koncept hriechu. Pri čítaní jednotlivých článkov o tejto téme ma ako čitateľa prenasledoval pocit, že niektoré média chceli akoby túto situáciu zneužiť na diskreditáciu rímskokatolíckej cirkvi, akoby vôbec nebrali v úvahu zlo, ktoré sa snažia predstavitelia Vatikánu pomenovať pravým menom. A do tretice, akoby niektorí novinári nepozerali na podstatu toho, na čo chcela cirkev poukázať, ale len na to, kto to hovorí? Hľa, stredovekí černokňažníci, že majú tu drzosť nás takto poúčať! Trefnou ukážkou sú napríklad doslova „priblblé“ otázky redaktora denníka SME Jana Krošláka adresované hovorcovi Konferencie biskupov Slovenska Jozefovi Kováčikovi: „Laici si predstavujú trest ako škvarenie v pekle?“, „Kňaza bude kto posudzovať za jeho hriechy?“ alebo „Dostane sa raz medzi takéto usmernenia katolíckej cirkvi aj homosexualita?“ Uvedené otázky len dokazovali absolútnu neznalosť redaktora o učení katolíckej cirkvi o hriechu. Ak významný katolícky spisovateľ a novinár Phil Lawyer povedal, že média potrebujú kontakt s realitou, nebol v prípade niektorých redaktorov liberálnych médií od pravdy ďaleko. Ich časté „Cirkev potrebuje kontakt s realitou“ v takom prípade vyznievajú smiešne.

O vplyve médií
Média vplývajú na postoje a konanie ľudí. Ako upozorňuje Tadeusz Zasępa, poľský vysokoškolský profesor a katolícky kňaz zaoberajúci sa teóriou masmediálnej komunikácie, vo svojej knihe Média v čase globalizácie, média dokážu vynikajúco manipulovať s interpretáciou udalostí. Dnešné média sú schopné ukázať tie isté fakty dôsledne alebo povrchne, „anemicky“ alebo s mocou, ktorá dokáže vytvárať schémy správania sa alebo spoločenskú normu. Média vplývajú na postoje a konanie ľudí a malo by byť ich zodpovednosťou prinášať informácie, ktoré fakty neskresľujú, neinterpretujú v negatívnom zmysle alebo prinajmenšom uštipačne. Platí to najmä v prípadoch denníkov, ktoré sa chcú nazývať mienkotvornými a serióznymi.

Vyššie uvedené príklady sú len časťou z mozaiky skreslených informácií, ktoré seriózne média často predkladajú konzumentovi. Pod rúškom serióznosti mu tak prinášajú informácie, ktoré formujú jeho názor, vo svojej podstate majú moc tvoriť symboly, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri formovaní morálneho prostredia súčasného človeka. „Hľadajúc 'svoj každodenný chlieb' na oltári súčasných médií sa sami, z vlastnej a slobodnej vôle, učíme akceptovať predkladané 'pripálené hrianky'“, smutne konštatuje Zasępa. Zdá sa, že to neraz platí nielen pre konzumenta informácií, ale i novinára.

Noviny sa stali predmetom biznisu, čo bolo kedysi seriózne, postupne sa „bulvarizuje“, viac ako na kvalitu sa hľadí na kvantitu a čo najsenzačnejší titulok, hovoríme, že na hĺbku nie je čas a tak sa uspokojujeme s povrchom, realita sa často podáva nie taká, aká je, ale taká akú si ju niekto praje. Morálne hodnoty sa nenosia, svedomie nahradil kalkul, chrbtové kosti sa ohýbajú a stávajú sa chromými. Aj to je obraz súčasných médií a tých, ktorí ich tvoria. Áno, sčasti aj mňa, teba, nás. Odváži sa niekto povedať, že tomu tak nie je?

Erik Kapsdorfer
Autor študuje žurnalistiku v Bratislave.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Foto: sxc.hu

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo