Stanislav Boledovič: Som proti potratom, lebo som liberál (To najlepšie z 2015)

Stanislav Boledovič: Som proti potratom, lebo som liberál (To najlepšie z 2015)

Tento rozhovor považuje Martin Hanus za svoj top článok za uplynulý rok. Vydali sme ho krátko pred septembrovým pochodom za život.

Veľmi ma potešil tento rozhovor so Stanislavom Boledovičom, ktorý sme uverejnili pred Národným pochodom za život – jednak mi pripomenul, ako som sám pochyboval o potratoch v čase, keď som ešte nebol kresťanom. Ale najmä tým, že jednu z veľkých liberálnych ilúzií našej doby rozobral takto na kúsky autentický liberál.

Bol manažér a konzultant pre topmanažment v bankovníctve, založil projekt Teach for Slovakia, ktorým chce zmeniť naše školstvo. Ak má povedať, čo ho najviac trápi, začne hovoriť o osude nenarodených detí. Stanislav Boledovič.​

Prečo prídete podporiť víkendový Národný pochod za život?

Vychádza to z môjho presvedčenia. V skutočnosti som ozajstný liberál, ktorý na piedestál kladie slobodu jednotlivca, pričom právo na život je základným ľudským právom.

Byť pro life liberálom je však veľmi zriedkavá kombinácia. 

Ja nerozumiem liberálom, ktorí uznávajú práva jednotlivca len za obmedzených podmienok. Pre mňa je evidentné, že život človeka vzniká počatím a treba ho chrániť tým intenzívnejšie, čím je bezbrannejší. Dnes hľadíme na Spartu, kde zhadzovali malé deti zo skaly, ako na barbarskú civilizáciu, nikto by neobhajoval ako legitímne zabiť dvojročné dieťa. Myslím si, že tak ako sa dnes pozeráme na Spartu, budú raz generácie našich detí a vnukov hľadieť na nás za to, že zabíjame deti pred narodením. Podľa mňa je to rovnako barbarské ako predtým, len vtedy oberali o život dvojročné deti, dnes sa to robí s 12-týždňovými nenarodenými deťmi.

Vy teda vôbec neodvodzujete svoje presvedčenie od náboženstva?

Nie, ochrana života človeka nie je otázkou viery, ale morálky.

Tento názor ste zastávali vždy alebo ste k nemu dospeli postupne?

Asi vždy, vyrastal som v matematickom prostredí, kde sa cibrila logika. Tá je pre mňa jednoduchá: či ma nejaký terorista zabije dnes, alebo by ma zhodili zo skaly ako dvojročného chlapca, alebo by sa moja mama rozhodla, že si ma nechá vziať v prvom, druhom, treťom mesiaci, bolo by po mne a nemohol by som teraz žiť svoj život.

Vo verejnom priestore takmer niet liberálov či nekatolíkov, ktorí by sa vyjadrovali v tejto téme ako vy, celé pro life hnutie je postavené na katolíkoch. Ako si to vysvetľujete?

Nemám na to dobrú odpoveď, zdá sa mi, že je to len zvyk. Ľudia sú zaneprázdnení svojimi životmi, preto im uniká, čo zlé sa deje navôkol nich, tak ako mnohým v Sparte unikalo, že zhadzovanie malých detí zo skaly je vlastne neprijateľný zločin. Som si však istý, že sa to musí zmeniť. Veď ešte nedávno v USA zabíjali deti minútu pred narodením úplne desivými praktikami, ktoré si radšej netreba predstavovať.

Viacerí liberáli by súhlasili s názorom, že potraty sú morálne zlo, súčasne však hovoria, že zákony by ich nemali zakazovať. Aj v tomto ste kritikom klasického liberálneho prístupu?

Tu to začína byť ťažké. Som fanúšikom Národného pochodu aj preto, že v prvom rade nehovorí, že potraty treba zakázať, ale že treba pomáhať ženám, ktoré sa ocitli v nepredstaviteľne ťažkej situácii. Mnohé ženy sa totiž pod tlakom okolností rozhodnú pre potrat len preto, že nevidia iné rozumné riešenie. A my by sme im mali tieto riešenia ponúkať. A ak sa napriek všetkému rozhodnú pre potrat, ja nemám právo ich súdiť či im v tom zabraňovať, lebo nedokážem posúdiť, čím všetkým v živote prechádzajú.

To, čo však považujem za kľúčové, je, že ak sa takto rozhodli, mali by to robiť s vedomím, že zabíjajú dieťa, nie že "prerušujú tehotenstvo". Vôbec nerozumiem, ako niekomu mohol napadnúť zvrátený a falošný pojem "umelé prerušenie tehotenstva" a ešte ho vpísať do zákona. Aj takéto zmätenie pojmov potom liberálom umožňuje tvrdiť, že je to iba vec ženy, ktorá si s telom môže robiť, čo chce. Ja som však bytostne presvedčený o opaku.

Ak tomu správne rozumiem, v parlamente by ste nehlasovali za zákaz či za výrazné obmedzenie prístupnosti potratov.

To je sivá zóna, nepoznám jasné odpovede. Základom je pomenovať potrat ako zabitie inej ľudskej bytosti. Druhým krokom je poskytovať ženám oveľa väčšiu podporu, aby sa nebáli dieťa vynosiť, aj keď sa oň nebudú môcť či chcieť postarať. Zhodujem sa s liberálmi v tom, že nie je dobrou cestou zakazovať. Moja najväčšia námietka voči mnohým liberálom je v ich téze, že život človeka sa začína medzi tretím a šiestym mesiacom. To sú podľa mňa úplne absurdné pokusy o definíciu začiatku života. Zdá sa mi zvrátené snažiť sa hľadať bod vzniku života inokedy než v jeho počiatku.

Vy teda chcete morálne vyburcovať spoločnosť, aby bolo potratov čo najmenej, hoci naďalej by mali ostať legálne?

Áno. Verím, že v takejto spoločnosti s prebudeným svedomím by síce potraty existovali, ale bolo by ich rádovo menej než dnes. Teda nehlasoval by som za zákon bez výnimky zakazujúci potraty, nedokážem sa vcítiť do života inej ženy, je to aj jej život. Niekedy je to tak, že všetky iné riešenia, ku ktorým by sme tú ženu nútili, môžu byť vzhľadom na jej zúfalú životnú situáciu ešte horšie, preto by som toto právo nerušil. Predtým však treba urobiť všetko preto, aby bolo to dieťa zachránené a najmä treba ženu riadne informovať, čo činí – žiadne "prerušenie tehotenstva", ale zabitie človeka.

Pro liferi vám teraz budú vyčítať istú nekonzistentnosť: ak hovoríte, že zabiť nenarodené dieťa je rovnaké zlo, ako zhodiť zo skaly dvojročného Sparťana, a súčasne sa všetci zhodujeme, že zabiť dvojročné dieťa či novorodenca má byť zakázané, prečo túto zásadu neuplatniť aj na nenarodené deti?

Rozdiel je v tom, že žena, ktorá je v situácii pred narodením vlastného dieťaťa, môže mať objektívne úskalia v rodine. Napríklad by tým naozaj mohla privodiť ohrozenie pre svoj život či život svojich detí, povedzme ak čaká dieťa s iným mužom než je manžel, desí sa, že ten to zbadá, je šialený žiarlivec, alkoholik, môže urobiť čokoľvek. Takáto žena preto v obave o svoj život či život svojich detí môže vyhodnotiť zabitie nenarodeného dieťaťa ako jediné východisko. Len čo sa dieťa narodí, sú už tie situácie jednoduchšie. Máme predsa hniezda záchrany, detské domovy, profesionálne rodiny, adopcie, preto je neobhájiteľné, aby novorodenca hodila len tak do koša.

Teda o práve dieťaťa na život rozhodujú okolnosti?

Pre ženu, ktorej sa už narodilo dieťa, neexistuje žiadna situácia, kde by ohrozila život seba a svojej rodiny tým, že by dieťa zverila hniezdu záchrany. Ale dodávam, že táto téma nie je jednoduchá, nemám v nej patent na rozum.

Kritici pred dvomi rokmi vyčítali Národnému pochodu, že upína pozornosť na témy a problémy, ktoré nie sú pre dnešnú spoločnosť najdôležitejšie, pochodovať by sa vraj malo napríklad proti korupcii. Kde pre vás stoja potraty v hierarchii problémov našej spoločnosti?

(Ticho.) Pre mňa osobne je to jeden z absolútne najväčších problémov. Keby som mal zlatú rybku a mohol by som si vybrať tri veci, kde by som mohol okamžite pomôcť, toto by bola bez váhania jedna z troch takýchto vecí. Určite je pre mňa vyššia ako korupcia či zdravotníctvo.

Prečo?

Pretože najväčšiu ochranu si zasluhujú tí ľudia, ktorí sú najviac zraniteľní. Keď sa človek narodí, má aké-také vzdelanie a rodinu, už má šancu zabojovať za svoj život. Keď sa niekto narodí do zúfalých podmienok, napríklad v chudobnej rodine s otcom alkoholikom, civilizovaná spoločnosť by takto ohrozenému bezbrannému dieťaťu mala poskytnúť ochranu a podporu. No a deti pred narodením sú pre mňa z tohto hľadiska extrémom, pretože si nemôžu nijako pomôcť, nemôžu urobiť ani mäkké f. Sú prototypom zraniteľnosti, preto sú pre mňa na najvyššej priečke našej zodpovednosti ich chrániť.

Osobná otázka: o tejto téme hovoríte s väčším oduševnením než mnohí odporcovia potratov. Nemali ste sám medzi blízkymi v okolí takúto skúsenosť, ktorá vás v rozmýšľaní o tejto téme tak ovplyvnila?

Našťastie som nemal takúto skúsenosť. Ale podľa mňa tento problém ani nevyžaduje veľkú mieru empatie. Nemusím ísť do Afriky, aby som si vedel predstaviť, čo to je, keď sa matke narodí dieťa v tých najhorších podmienkach a potom zomrie. Viem, mnohí ľudia sú dnes zážitkoví, ich životné postoje formujú zážitky, a po návšteve Afriky chcú zachraňovať celú Afriku. V tomto som skôr analytický typ, tiež ma tieto veci trápia, aj ako rodina posielame do Afriky peniaze. Ale nepotrebujem k tomu vycestovať do Afriky a vidieť to utrpenie, rovnako nechcem vidieť video, ktoré ukazuje zabitie dieťaťa krátko pred narodením, len si na to pomyslím a je mi na zvracanie. Neprežil som to, ale nepreženiem, ak poviem, že myslím na to možno každú druhú noc, keď idem spať.

Keby liberáli zastávali váš postoj, zrazu sa o tejto téme zmení diskusia v celej spoločnosti. Nie je to možno tak, že problém nie je ani tak v nevšímavosti liberálov, ale v samotnom liberalizme, ktorý si všíma šťastie narodených, no nie práva nenarodených?

Nemyslím si, že vinný je samotný liberalizmus. Z diskusií som vyrozumel, že ľudia sú naozaj presvedčení, že život človeka vzniká niekedy v treťom mesiaci, predtým neexistoval. Podľa mňa je teda tým problémom fatálne zlý úsudok. Tak isto, ako keď si v minulosti ľudia mysleli, že zem je plochá. Potom je pochopiteľné, že ak si liberál myslí, že žena v sebe nosí do tretieho mesiaca nie dieťa, ale kus kože, tak potom neochvejne bojuje za jej právo si ho dať zobrať. Kľúčom k riešeniu témy potratov je, aby sme ako spoločnosť našli spoločnú odpoveď na otázku, kedy sa začína život človeka.

Ako na vaše argumenty reagujú vaši liberálni kamaráti?

Je to ťažká téma, viacerí si nevedia predstaviť, prečo kaziť život 16-ročnému dievčaťu, ktoré nechcene otehotnelo a má plné právo si to vyriešiť v treťom mesiaci bez komplikácií. Z ich pohľadu je to teda logické uvažovanie, ale podľa mňa je založené na nesprávnom porozumení toho, kedy vzniká život.

Skúste povedať, čo vám prekáža na slovenskom pro life hnutí?

Nerozumiem, prečo je táto téma spájaná s vierovyznaním, pre mňa je to úplne nezávislá občianska téma.

Problém je, že na širšiu koalíciu v tejto téme nie sú predpoklady, keďže sa v nej angažujú iba katolíci.

Tomu rozumiem, aj ma to mrzí. Viem, že nielen u nás, ale aj inde, napríklad v USA, sa v tomto angažujú najmä kresťania. Mne sa však nepáči, že tieto hnutia sa nálepkujú ako kresťanské, pretože takto poňaté hnutia k sebe potom priberajú ďalšie myšlienkové prúdy ako ochranu tradičného zväzku muža a ženy, a s tým sa už neviem stotožniť. Napriek tomu sa však na pochode rád zúčastním, keďže jeho najdôležitejšou témou je práve ochrana nenarodeného života.

Teda vy sympatizujete s pochodom za život, ale zúčastnili by ste sa trebárs aj na dúhovom pochode?

Áno, sympatizujem s oboma pochodmi. Ale rovnako, ako ma vyrušujú niektoré aspekty pochodu za život, vyrušuje ma aj časť agendy, ktorá sa spája s dúhovým pochodom. S adopciou detí to nie je také čiernobiele. Jedna vec je prijať a zahrnúť láskou dieťa z detského domova, iná vec je si "dieťa objednať" a nechať vynosiť u chudobnej ženy v Indii. Súhlasím s tým, aby všetci ľudia mohli žiť v ľubovoľných zväzkoch s plnou právnou ochranou a ľudským rešpektom, homosexuálnym párom preto treba priznať všetky ľudské práva. Právo na dieťa však neexistuje. Dieťa je dar a niektoré páry – či už tradičné alebo netradičné – ním v živote sú obdarené, niektoré, žiaľ, nie.

Dosiaľ sme sa bavili o živote nenarodených detí, vy sa v rámci projektu Teach for Slovakia venujete tým narodeným, ktoré sa ocitli na periférii spoločnosti. Tieto dve témy vlastne u vás spolu súvisia?

Je to u mňa prepojené v takzvanej Maslowovej pyramíde. Keď človek naplní svoje najzákladnejšie potreby, môže myslieť aj na potreby iných. Ja som nadobudol kvalitné vzdelanie, našiel som dobrú prácu, zarobil som dosť peňazí, zabezpečil som si živobytie, aké 90 percent Slovákov nemá, keďže veľa našich ľudí žije z ruky do úst, stále zápasia o prácu, trpia chorobami. Mal som teda veľa šťastia, mohol som premýšľať, čo s tými darmi, čo som od života dostal, urobiť a ako pomôcť iným ľuďom. Tieto deti, o ktoré nám v projekte ide, sú v momente narodenia odsúdené na neúspech. Cítim povinnosť pokúsiť sa s tým niečo urobiť.

Váš projekt je založený na tom, že na dva roky vysielate mladých, talentovaných absolventov univerzít učiť do škôl v segregovanom či znevýhodnenom prostredí. Tí mladí pätnásti ľudia, čo sa tam vlani vybrali ako prvá skupina, sú podobní ako vy alebo sú to skôr tí zážitkoví ľudia, ktorí prahnú po dobrodružstve?

U nás máme na to ešte príliš malú vzorku ľudí, aby sa to dalo jasne pomenovať. V Anglicku je už tá tradícia dlhšia, tam je obdoba nášho programu najväčším zamestnávateľom absolventov univerzít a do programu sa hlásia všetky typy osobností – altruisti, dobrodruhovia i kariéristi. Každý rok sa tam o tento program uchádza 100-tisíc absolventov, z nich vyberú pár percent najlepších. Títo ľudia sú dnes po 10 rokoch od štartu programu riaditeľmi škôl, učiteľmi či politikmi, ktorí postupne menia vzdelávacie prostredie.

Ale niečo už zrejme možno povedať aj o nás, keďže okolo tohto programu ste urobili šikovný marketing, a bolo o ňom počuť. Čo vaše skúsenosti vypovedajú o mladých Slovákoch?

Hlásia sa k nám najmä mladí ľudia, ktorí chcú meniť Slovensko k lepšiemu a vnímajú školstvo ako kľúčovú oblasť pre našu budúcnosť.

No záujem o váš program je zatiaľ relatívne malý.

V týchto prvých rokoch je presne taký, aký mal byť, teda malý. Aj v Anglicku bolo na začiatku len málo záujemcov, pretože mladí ľudia nechcú bezhlavo nastupovať do niečoho, čo na prvý pohľad pôsobí ako rizikový štart kariéry. Až potom došlo k exponenciálnemu rastu. Rovnaký vývoj očakávam aj u nás, na hodnotenie si teda treba ešte nejaký rok počkať.

Na základe čoho si tých ľudí vyberáte?

My len implementujeme základné princípy programu, ktorý sme prebrali. Uvedomujeme si, že sami učitelia nezmenia školstvo, potrebujú spojencov, budúcich lídrov v ďalších oblastiach. Sme decentralizovaná krajina, preto potrebujeme zapojiť mnohých ľudí. Hľadáme výnimočných mladých ľudí, ktorí majú šancu skončiť raz na postoch významných politikov, novinárov, podnikateľov, byť riaditeľmi škôl, excelentnými učiteľmi alebo aktivistami.

To sa však bavíme o ľuďoch, ktorí majú sotva po škole. Ako sa dá odhadnúť, že ide o budúcich lídrov?

Musíme robiť všetko preto, aby sme to dobre odhadli. Ja som sa po škole hlásil do jednej firmy, kde mi rovno povedali, že hľadajú budúceho šéfa tejto firmy a že ak ich dnes nepresvedčím, môžem odísť.

To sa ich pýtate, či chcú byť raz významnými politikmi, novinármi?

Aj to je súčasťou otázok. Mali by mať vysoké sebahodnotenie aj sebadôveru.

Egomaniaci?

(Smiech.) Tým sa práveže snažíme vyhnúť. Skutoční lídri spájajú dve vlastnosti, obrovské ambície a ego, na druhej strane obrovskú pokoru. Túto kombináciu sa snažíme nájsť.

Sledovali ste prvú vzorku pätnástich ľudí, z nich to však traja po roku vzdali. Prečo?

Ten program je neuveriteľne ťažký, aj v zahraničí ho dokáže dokončiť 70 až 90 percent ľudí. Tie podmienky sú veľmi ťažké, museli by ste to zažiť.

Ako ten uplynulý rok hodnotia tí dvanásti, čo teraz pokračujú druhý rok?

Nedávno sme mali zber dotazníkov, takže to viem povedať: takmer všetci to hodnotili ako najťažší rok svojho života, väčšina to súčasne hodnotila ako najkrajší rok svojho života.

Čo vám doterajšia skúsenosť povedala o slovenskom školstve?

Každým dňom zisťujem, že situácia je horšia, než som si myslel. Mnohé lokality sú desivé a neposkytujú deťom dobré podmienky pre život a vzdelávanie, pričom nehovorím len o prostredí rómskych osád, ale napríklad aj o okrajových sídliskách veľkých miest.

V mnohých lokalitách tiež dochádza k exodu detí z podnetnejšieho prostredia. Pribúdajú tak vysegregované školy, ktoré prudším tempom upadajú, tamojšie deti, ale aj učitelia dopadajú na samotné dno nášho vzdelávacieho systému.

Ako vidíte sám seba v najbližších rokoch?

Teach for Slovakia je namáhavým projektom, na ktorom budem ďalej pracovať, no priznám sa, že raz by som sa chcel venovať téme nenarodených detí. Jeden z dôvodov, prečo sa venujem Teach for Slovakia a nie nenarodeným deťom, je v tom, že na riešenie školstva existuje kladivo. Náš projekt vychádza z osvedčeného modelu, ktorý ukazuje, ako sa dá krajine v nejakej oblasti konkrétne a významne pomôcť. Zatiaľ som nezachytil, či existuje vo svete účinný nástroj, ktorý by zachraňoval čo najviac nenarodených detí. Som pohodlný človek, ktorý radšej stavia na osvedčených modeloch, než by sa púšťal do boja s veternými mlynmi. Ale veľmi rád by som raz prispel aj projektu pomoci nenarodeným deťom.

Martin Hanus

Foto: Daniela Matejovičová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo