Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Spoločnosť
29. júl 2020

Zneužívanie v cirkvi

Sociálna sieť strýka Teda

Je potrebné zreformovať cirkevnú byrokraciu, aby sa znížila pravdepodobnosť zneužitia moci, ktoré viedlo k sexuálnemu zneužívaniu.

Sociálna sieť strýka Teda

Theodore McCarrick. Foto - TASR/AP

Ktokoľvek, kto vie aspoň čosi o Katolíckej cirkvi v USA a o škandáloch so zneužívaním, vie, že v centre väčšiny týchto škandálov bol bývalý kardinál Theodore McCarrick. Doteraz však, pokiaľ viem, nikto nezmapoval sieť jeho vplyvu v katolíckej hierarchii.

Na to, aby sme pochopili krízu sexuálneho zneužívania v Katolíckej cirkvi, aj to, ako možno Cirkev zreformovať, je tu užitočná pomôcka: akademická štúdia, ktorá využíva spoločenské vedy na identifikáciu sietí vplyvu v celej katolíckej hierarchii.

Ak padne jeden, padneme všetci

Jej autorom je významný britský katolícky sociológ Stephen Bullivant, ktorý spolupracoval s austrálskym výskumníkom Giovannim Radhitio Putra Sadewom. Tu je jej abstrakt:

Analýza sociálnej siete (social network analysis, SNA) vrhla silné svetlo na kultúry, v ktorých má tradične veľký význam patronát, priazeň a recipročné záväzky. Na tomto mieste dokazujeme, že biskupské menovania, kultúra a správa v Katolíckej cirkvi predstavujú ideálne témy pre výskum pomocou SNA. Táto štúdia prezentuje predbežné zistenia s použitím originálnych údajov o sieťach pre Katolícku biskupskú konferenciu Anglicka a Walesu a Konferenciu katolíckych biskupov Spojených štátov. Tie ukazujú, ako môže sieťovo informovaný prístup pomôcť pri naliehavej úlohe pochopiť cirkevné kultúry, v ktorých dochádza k sexuálnemu zneužívaniu, prípadne ktoré toto zneužívanie umožňujú, ignorujú a kryjú.

Osobitne sa venujeme Theodorovi McCarrickovi, bývalému arcibiskupovi Washingtonu DC, ktorý bol nedávno „prepustený z kňazského stavu“. Komentátori pri rozprávaní o McCarrickovej afére a aj všeobecnejšie o cirkevnej politike prirodzene používajú slová ako „chránenec“, „klika“, „sieť“ a „kráľotvorca“ (kingmaker): práve takéto ľudové opisy sociálneho a politického života má SNA za úlohu kvantifikovať a vysvetľovať.

Inými slovami, títo sociológovia vytvorili mapu toho, ako sa kráľotvorcovia v rámci katolíckej hierarchie rozmnožujú a rozširujú svoj vplyv. Neurobili však to (a možno sa to ani nedá), že by dali do súvisu sexuálnu identitu týchto významných hierarchov s ich vplyvom. Vytvorili teda mapu toho, čo by sa menej veľkoryso dalo nazvať „mafia“ — aj keď nie nevyhnutne neslávne známa „homosexuálna mafia“.

Nekatolíci by mali vedieť, že v Katolíckej cirkvi hrajú biskupi kľúčovú úlohu pri menovaní nových biskupov. Biskupov môže menovať iba pápež, no takmer vždy vyberie z užšieho výberu mien, ktorý mu predloží apoštolský nuncius (vatikánsky veľvyslanec) v danej krajine. Nuncius zasa dostane tieto mená od miestnych arcibiskupov. Katolícky hierarchický systém sa reprodukuje zvnútra. V princípe na tom nie je vôbec nič nekalé.

Ako však poznamenávajú Bullivant & Sadewo, tento systém je nevyhnutne sieťou starých kamošov a je zrelý na využívanie a zneužívanie:

Bez ohľadu na to, aké majú tieto javy teologické zdôvodnenie a nakoľko sú žiaduce, z pohľadu SNA môžeme hodnoverne predpokladať, že táto situácia bude príčinou množstva potenciálne negatívnych javov. Ambiciózni kňazi (alebo seminaristi) sa napríklad budú aktívne snažiť o priazeň a patronát svojich (prípadne iných vplyvných) biskupov, či dokonca biskupi budú využívať nádej (alebo aj prísľub) na postup ako prostriedok motivácie či odmeňovania lojality. V dôsledku toho sa môžu uprednostňovať, prípadne aj formovať určité „typy“ kňazov (v zmysle osobnosti, triedneho, národnostného pôvodu, teologického pohľadu atď.), ktoré budú v súlade s typom ich vlastného biskupa alebo azda širšej biskupskej „formy“ alebo „kultúry“.

Túto homofilizačnú tendenciu by potom ešte viac zintenzívnila skutočnosť, že to, „ako byť biskupom“, sa človek do veľmi veľkej miery učí procesom napodobňovania a socializácie. To by mohlo viesť k tvorbe identifikovateľných biskupských „frakcií“ či „klík“, ktoré sú vzájomne spojené putami preferencie a priazne, ktoré konajú formálne či neformálne v zhode a v ktorých si všetci navzájom podporujú a presadzujú svojich chránencov.

Navyše, vzhľadom na toto všetko by sa medzi konkrétnymi skupinami biskupov mohol reálne vytvoriť spoločný pocit solidarity v zmysle: „ak padne jeden, padneme všetci“.

Uveďme hypotetický príklad: predstavme si, že všetci biskupi v danej provincii si v minulosti navzájom slúžili ako generálni vikári, kancelári, prípadne pomocní biskupi, a tí si zasa (dokonca aj bez priamej či formálnej tajnej dohody; porov. Bourdieu, [1984] 1988:84-9 o podobnej dynamike pri menovaniach v akademickej oblasti) túto láskavosť navzájom vrátili pri podpore povýšenia favorizovaných kandidátov z kúrií jednotlivých biskupov.

Keby sa potom o nejakom vyššie postavenom biskupovi z tejto skupiny rozniesli chýry, že v úrade spáchal nejaké zločiny, nie je ťažké predstaviť si, ako by sa mohli iní v tejto skupine snažiť vyriešiť tento problém „v tichosti“, aby zabránili tomu, že by boli v rozličnej miere do veci zapletení - či už oni alebo ich patróni, hoci už len tým, že majú s vinníkom nejaký vzťah.

Štúdia cituje biskupa Roberta Barrona, pomocného biskupa v Los Angeles, ktorý hovorí o tom, ako táto hierarchická sieť chránila svojich vlastných. Biskup Barron povedal:

Zdá sa, že veľký počet biskupov, arcibiskupov a kardinálov v tejto krajine i vo Vatikáne vedel o McCarrickovom odpornom správaní všetko a nijako naň nereagoval. Alebo, čo je ešte horšie, naďalej ho posúvali vyššie po cirkevnom rebríku od pomocného biskupa cez diecézneho biskupa, arcibiskupa až po kardinála. Dokonca aj po odstúpení z postu vo Washingtone DC […] bol McCarrick aj naďalej cestujúcim vyslancom Cirkvi a kráľotvorcom v americkej hierarchii – hoci všetci vedeli o jeho znepokojivých a nemravných sklonoch.

Štúdia obsahuje grafy, ktoré ukazujú prepojenia medzi kľúčovými biskupmi a inými, ako aj mapu, ktorá predstavuje osobné prepojenia medzi McCarrickom a inými biskupmi. Autori štúdie upozorňujú, že by sa nemala predpokladať vina len na základe toho, že sa daní ľudia poznali. Bolo by nefér robiť závery, že nejaký biskup vedel o McCarrickových odporných skutkoch alebo ich kryl, a to len preto, že mal s ním blízke sociálne vzťahy.

Napriek tomu autori vravia, že by bolo veľmi naivné odmietať úlohu, ktorú pri krytí tejto hroznej skazenosti zohrávali siete mlčania:

Ukázal sa viac-menej štandardný vzorec: vierohodné obvinenia proti zneužívajúcemu kňazovi sa držali pod pokrievkou, pričom obete a ich rodiny dostali ubezpečenia; príslušného kňaza v tichosti preložili, možno aj po období „úspešnej“ terapie v nejakej malej skupine v rámci jedného z liečebných centier, ktoré prevádzkovala Cirkev, a ktoré sa špecializovali práve na túto oblasť, alebo ho poslali do inej diecézy so žiarivým odporúčaním, pričom sa ani len nepomyslelo na novú skupinu mladých ľudí, ktorí sa dostanú do veľmi vážneho nebezpečenstva; a tento proces sa opakoval veľakrát, celé roky, ak nie desaťročia.

Bullivant so Sadewom nepredpokladajú, že by si niekto sadol a ustanovil stratégiu krytia škandálov. Podľa nich tieto stratégie vznikli skôr organicky vnútri týchto uzavretých sietí a šírili sa v systéme. Hovoria aj o „veľmi vážnych konfliktoch záujmov“ medzi biskupmi, ktorí vďačia za svoje miesto v hierarchii starším, mocnejším biskupom, ktorí podporili ich menovanie. Presne toto sa podľa nich stalo v McCarrickovom prípade.

Na tomto systéme je dobré to, že biskupom umožňuje vybrať iných biskupov, o ktorých vedia, že majú kvality potrebné na biskupskú službu. Zlé je na ňom to, že mladší biskupi sú v ňom dlžníkmi starších biskupov a to ich podnecuje zatvárať oči pred amorálnosťou.

Prečítajte si to celé. Štúdia nehovorí, že analýza sociálnych sietí je všeliekom na krízu reformy v rámci hierarchie, len jednoducho ukazuje, aký je to užitočný nástroj pre tých, ktorý majú za úlohu vymyslieť, aby systém fungoval lepšie. Autori navrhujú vedecké skúmanie aj v iných súvisiacich oblastiach. Jedna vec, ktorú nespomínajú — čosi, o čom som hovoril už predtým — je úloha sexuálnych vzťahov a identity a ich úloha v biskupskom procese.

Nehovorím len o mocných biskupov, ktorí povyšujú svojich sexuálnych partnerov. Hovorím o mužoch, ako sú traja mocní arcibiskupi, o ktorých viem (všetci traja sú dnes po smrti) - hoci podľa mojich vedomostí neboli sexuálne aktívni v neskoršom živote, takmer určite mali gejský sexuálny život ako mladí kňazi. V ich prípade nejde o to, že by povyšovali sexuálnych partnerov, ale pre svoju minulosť boli vydierateľní.

Inzercia

Fungovanie tohto systému veľmi dobre poznal nebohý sociálny vedec Richard Sipe. Neviem, kto má na starosti jeho archív a nakoľko k nemu majú prístup iní vedci. Bol by som však ochotný staviť sa, že z jeho údajov sa dá urobiť veľmi zaujímavá analýza sociálnych sietí.

Uviaznutí v sietiach

Pri čítaní tejto štúdie mi napadlo, aké ťažké bude reformovať tento systém. Teraz myslím na dvoch biskupov v úrade — jeden je ordinárom malej diecézy, druhý veľkej arcidiecézy. Ich mená nepoviem, aby som mohol hovoriť otvorene. Informovaní čitatelia ľahko uhádnu mená týchto dvoch mužov, ktorých budem volať arcibiskup A a biskup B. V komentároch k článku sa nepokúšajte hádať ich identitu. Tieto komentáre neuverejním, jednoducho preto, lebo nechcem spúšťať tipovaciu hru. Nejde o ich identitu, ale o problémy, ktoré ich prípady predstavujú.

Ani jeden z týchto dvoch biskupov nevzišiel z miestnej či regionálnej biskupskej kultúry svojej diecézy. Poslal ich tam Vatikán zvonka danej siete. Keď obaja prišli, ocitli sa v situácii, ktorá bola pre nich cudzia a ich predchodcovia vytvorili hlboko zakorenenú administratívnu kultúru. O svojej novej úlohe nemali šancu veľa vedieť a pochopiteľne sa museli spoľahnúť na usmernenie od miestnej siete monsignorov a cirkevných úradníkov.

Arcibiskup A aj biskup B sa museli spoliehať na pomoc dobre zabarikádovaných byrokratov, ktorí vedeli, kde sú takpovediac pochované mŕtvoly, a ktorí sa snažili nových ordinárov kultúrne asimilovať na spôsob života v tejto diecéze.

V prípade arcibiskupa A bol jeho pravou rukou veľmi skúsený homosexuálny kňaz, ktorý mal v tejto arcidiecéze dlhú prax a znalci miestnej cirkvi ho poznali ako kľúčového hráča v kňazskej gejskej kultúre. Monsignor X bol typ človeka, ktorý vedel o každom všetko. Trvalo to roky, no napokon monsignora X jeho povesť dobehla a bol zosadený.

Keď sa tejto arcidiecézy ujal arcibiskup A, vedel som, že v nej nie je šanca na akúkoľvek zmenu, kým bude na vrchu jej správy aj naďalej monsignor X.

Predpokladajme na chvíľu, že arcibiskup A naozaj chcel urobiť správnu vec — že prišiel do mesta s čistým štítom a chcel viesť čistú loď. Vzhľadom na veľkosť tejto arcidiecézy a na komplikované detaily jej sietí a subsietí by sa však musel aspoň spočiatku spoliehať na tých, ktorí tomu rozumejú. Je ľahké predstaviť si, že by nakoniec videl veci z pohľadu monsignora X, ktorý mu nepochybne povedal, že veci sú také, aké sú, lebo nemôžu byť inak.

Podobne sa aj biskup B musel spoliehať na miestnych monsignorov, aby mu pomohli pochopiť jeho novú diecézu. Po rokoch sa ukázalo, že sa biskup B dozvedel o homosexuálnej aktivite medzi niektorými kňazmi a o niektorých prípadoch zneužívania. Keď bol biskup B konfrontovaný s dôkazmi, nezachoval sa tak, ako sa mal. Iba hádam, no absolútne neverím tomu, že by bol biskup B kompromitovaný vo svojom osobnom správaní.

Verím však tomu, že pravdepodobne spravil to, čo by v jeho situácii spravila väčšina z nás: predpokladal, že tím, ktorý vedie diecézu a ktorý zostavil jeho predchodca, je dôveryhodný a spoľahlivý.

Z toho, čo som vyrozumel, však vyplýva, že v skutočnosti mal aj tento tím svoje tajomstvá a svoje siete, ktoré musel chrániť. Neviem, a nedokážem presvedčivo špekulovať o tom, do akej miery sa biskup B „naturalizoval“ — čiže osvojil si zasvätený pohľad mužov, na ktorých sa spoliehal ako na sprievodcov životom v tejto diecéze.

Opäť predpokladajme, že arcibiskup A aj biskup B prišli na svoje nové miesta s čistým štítom a vyznávali veľkolepé ideály. No realita spravovania diecézy si od nich vyžadovala, aby sa spoľahli na skúsených miestnych ľudí, ktorí ich mohli zviesť na scestie. Keby prišli so svojím vlastným administratívnym tímom, ktovie, ako dlho by týmto prišelcom asi trvalo, kým by pochopili, ako diecéza funguje — a ako by zabarikádované podsiete zlých činiteľov mohli využiť ich neskúsenosť a neznalosť miestnych pomerov.

Ťažko je predstaviť si zmeny v administratíve, ktoré by mohli zabrániť, aby sa stávali takéto veci. Stále platí staré klišé všetko je o ľuďoch. V živote som sa stretol s katolíckymi kňazmi, zbožnými a morálne silnými mužmi, pri ktorých by človek dúfal, že ich bude mať za biskupov, no títo kňazi takmer vždy otvorene hovoria, že byť biskupom je to posledné, čo by chceli.

Bez dobrých ľudí to nepôjde

Je nevyhnutné zreformovať cirkevnú byrokraciu, aby sa znížila pravdepodobnosť zneužitia moci, ktoré viedlo k škandálom sexuálneho zneužívania. Hodnotným príspevkom k tejto pokračujúcej snahe je nová štúdia od Bullivanta & Sadewa. No buďme úprimní: nedá sa vymyslieť plán správy, či už cirkvi alebo akejkoľvek inej organizácie, kde by sa dalo zaobísť bez toho, aby boli ľudia dobrí.

Keď som pripravoval tento text na publikovanie a hľadal som ilustračnú fotku Teda McCarricka, zistil som, že práve dnes popoludní uverejnila Elizabeth Bruenig v New York Times článok o členoch jednej z rodín, ktorá bola obeťou chlipného kardinála. Výňatky:

Pre Francisa bolo ťažké opísať, čo sa dialo, keď naň prišiel rad spať v posteli pána McCarricka, čo sa podľa jeho odhadu stalo tucetkrát alebo častejšie, prvýkrát, keď mal 12 rokov, a vlieklo sa to s ním až do začiatku dospelosti. Francis pozerá do zeme a ticho rozpráva o tom, ako sa mu pán McCarrick obvykle ponúkol, že mu bude škrabkať chrbát, a ako sa občas pritisol telom na Francisa, zašiel chlapcovi rukami pod košeľu alebo mu vkĺzol prstami pod spodnú bielizeň. Francis povedal, že keď sa ho pán McCarrick dotýkal, šepkal mu prosbičky: „Musíš sa za svojho úbohého strýka modliť,“ spomínal si Francis na jeho slová, akoby to bol práve on, kto bol zodpovedný za zmierenie tohto kňaza s Bohom, hoci oproti nemu ležal bezmocný a zmätený.

A ďalej:

Ani jedno zo štyroch Francisových dospelých detí sa neidentifikuje ako praktizujúci katolík, z veľkej časti pre otcovu skúsenosť s pánom McCarrickom a pre krízu sexuálneho zneužívania. Francis im otvorene povedal (aj keď nie nevyhnutne so všetkými podrobnosťami) o správaní pána McCarricka. Nikdy nechcel živiť ovzdušie tiesnivého mlčania, ktoré halilo jeho detstvo.

„Kresťanstvo má byť o láske k ostatným ľuďom, o konaní dobra a o viere, že dobro jestvuje,“ povedala mi Francisova staršia dcéra. „Pri tomto však nič z toho nevyznieva vierohodne.“

Sieť biskupov a kňazov, ktorí vedeli všetko (alebo dosť) o tom, čo robí strýko Ted, ale nič nepovedali — má na tejto skaze spoluvinu. Spomínaná sociologická štúdia to vysvetľuje v abstraktných podrobnostiach a príbeh Elizabeth Bruenigovej dáva tejto štruktúre mäso a kosti, srdce a dušu. Bullivant & Sadewo ponúkajú mapu, Bruenig skúma časť teritória. Poviem vám, je to drsná a neľútostná zem.


Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York Post, The Dallas Morning News, National Review, South Florida Sun-Sentinel, Washington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street Journal, Commentary, Weekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal štyri knihy, The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život) a The Benedict Option (Benediktova voľba).

Odporúčame