Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
27. júl 2020

Láska k čítaniu

Pohltení krásou kníh

Obrodený nie je ten, kto číta, ale kto sa vďaka nejakej knihe pohrúžil do seba.

Pohltení krásou kníh

Ilustračné foto – Flickr.com/Betul Ozcan

„Nemal som vo zvyku čítať, ale po tejto knihe som sa v čítaní nikdy nezastavil,“ to je správa, ktorú často dostávam od mladých ľudí, ktorí ma žiadajú o nové knižné tipy po tom, čo narazili na knihu, ktorá im otvorila dvere do sveta kníh.

Všetci sme dlžníkmi tej knihy, ktorej vďačíme za svoj prvý nezabudnuteľný „zážitok pohltenia” (tal. libridine). Môže za to nespútaná vášnivá „túžba (eros) po živote“, iniciovaná slovami: „tá živá a úzkostná nádej po duchovných veciach”, s ktorou Cesare Pavese označoval svoj mladistvý hlad po čítaní.

Vskutku, zvyknú mi písať: „Zhltol som to“, bez toho, aby vedeli, že sloveso čítať pochádza z gréckeho slovesa λέγω (légo), ktoré znamená aj zbierať, napríklad ovocie.

Čítanie nám umožňuje, aby sme sa sami pozbierali tak, že sa pohrúžime do seba. Obrodený nie je ten, kto číta, ale kto sa vďaka nejakej knihe pohrúžil do seba. Kto ešte „nezhltol” nejakú knihu, vari ešte nezažil hlad, o ktorom hovorí Pavese alebo snáď nenašiel knihu schopnú zažehnať ho?

Odpoveď prenechávam Leopardimu: „Všimol som si, že čítanie v skutočnosti nevytvorilo vo mne ani vášne, ani pocity, ktoré by som predtým vôbec nemal alebo ktoré by sa bez týchto čítaní nenarodili samy, ale urýchlilo ich „pôrod” a prinútilo ich rýchlejšie sa rozvíjať. Keď som teda našiel cestu akoby doširoka otvorenú, bežal som po nej oveľa rýchlejšie.“

Leopardi si nezamieňa cieľ (život) s prostriedkom (kniha): dobrá kniha otvára cestu k možnému, rozvíja ju, urýchľuje myšlienky a pocity, ktoré sa v nás už nachádzajú, ale ešte sú nevyjadrené a ležia ladom. Čítanie obrába naše vnútorné pole, preoráva, kultivuje vrstvy ega, ktoré sa zatvrdili rôznymi klišé a stali sa tak pre pravdu nepriepustnými. Čítanie nám umožňuje zhromažďovať (čo znamená aj znovu prijať, pozbierať) to najlepšie zo seba.

Je však potrebné vedieť si zvoliť vhodné čítania, vďaka ktorým v nás dozreje to, čo čaká na svoje uskutočnenie. Ako na to? Marcel Proust nám napovie: „Jednou z úžasných charakteristík krásnych kníh (ktoré nám umožňujú porozumieť súčasne nevyhnutnej a obmedzenej funkcii, ktorú môže mať čítanie v našom duchovnom živote) je toto: pre autora by sa knihy mohli nazývať aj „závermi“, zatiaľ čo pre čitateľov by to boli „podnety“.

Vnímame veľmi dobre, že naša múdrosť sa začína tam, kde sa končí múdrosť spisovateľa; chceli by sme, aby nám dal odpovede, ale jediné, čo môže urobiť, je len inšpirovať nás túžbami. Taká veľká je hodnota čítania a taká je zároveň aj jeho nedostatočnosť.

Čítanie sa zastavuje na prahu duchovného života: môže nás do neho zaviesť, ale nekonštituuje ho. Pokiaľ čítanie pre nás zostáva tým iniciátorom, ktorého magické kľúče nám otvoria dvere do našich najhlbších zákutí, do ktorých by sme nevedeli preniknúť sami, je jeho funkcia v našom živote blahodarne liečivá.

Inzercia

Na druhej strane, stáva sa nebezpečným, keď namiesto toho, aby nás prebudilo do duchaprítomne angažovaného života, má tendenciu ho nahradiť. Čítanie nás privádza do styku s prameňmi života, ktoré sú duchovné (prídavné meno často redukované na význam „mentálny“ alebo „abstraktný“), ale duch je pre našu dušu ako dych pre naše telo: je to život, ktorý nás presahuje, ktorý sme si nedali a ani si ho sami nemôžeme nijako navýšiť.

Krásne knihy v skutočnosti predlžujú tento život, rovnako ako všetky neustále sa obnovujúce životodarné vzťahy. Preto Proust hovorí, že majú zásadnú úlohu: prebúdzajú túžbu, ktorá je hnacím motorom duchovného a telesného života. Chceme život bez konca a čítanie nám umožňuje aktivovať a urýchliť túto možnosť v živote. Zároveň nás však autor varuje: knihy nestačia! Dobrá kniha je len štafetovým kolíkom štafety medzi spisovateľom a čitateľom: hľadanie prvého ukazuje cestu tomu druhému.

Kniha odovzdáva život, ak má život: ak hovoríme, že nás nejaká kniha zmenila, v skutočnosti tvrdíme, že oslobodila energie uväznené neprimeranými schémami, ak hovoríme, že nás zachránila, tvrdíme, že nás nejakým spôsobom uzdravila: ale potom je rad na nás, aby sme pokračovali.

Čítanie nie je nejakým chvíľkovým krátením si času, ale otváraním nových horizontov času. Nečítam, aby mi skôr „zbehol čas“ (veď je ho tak málo v jednom živote), ale aby som mu dal význam, zintenzívnil ho a znásobil: vskutku, vďaka krásnym knihám precitneme plnšie do našej človečiny, ako to zakúsili ľudia z knihy Fahrenheit 451.

V živote preto prichádza okamih, v ktorom opakované čítanie môže priniesť prekvapivé výsledky: ak sme vďaka nejakej knihe vnútorne dozreli, jej opätovné prečítanie by nás mohlo zachrániť pred chvíľami hladu a suchopárnosti. V momentoch, keď nedokážeme prinášať ovocie, nepotrebujeme sa naháňať za neustálymi novinkami, ale za nanovo objavovanými hĺbkami; napríklad ako ten, kto sa nikdy neunaví pozorovaním západov slnka z tej istej pláže alebo ako ten, kto sa neunaví milovaním sa s tou istou osobou.

Už roky, najmä v ťažkých časoch, čerpám oveľa viac opakovaným čítaním z Homéra, z niektorých kníh Biblie, z Danteho a Dostojevského... ako z toľkých nových kníh definovaných ako „nevyhnutné“.

Toto leto si okrem iného vyberte nejakú knihu, jednu skutočne potrebnú, jeden urýchľovač duše, detonátor túžob, prečítajte si (alebo vypočujte si) knihu, ktorá vás už raz pohltila: urobí to znova.

Musíme sa oslobodiť od toho predsudku, že „nový“ znamená iba „nedávny“, a nie to, „čo dáva niečo neočakávané každému stretnutiu“, ako ten, kto nás miluje. Začal som si znovu čítať Leoparda (v tal. Il Gattopardo). A vy?

Odporúčame