Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Politika
21. júl 2020

Po summite

Dlhová únia, spokojný Orbán a infantilné Slovensko

Európska únia má za sebou historický summit s vážnymi dôsledkami, len na Slovensku sme si z toho spravili grotesku.

Dlhová únia, spokojný Orbán a infantilné Slovensko

Francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecká kancelárka Angela Merkelová počas tlačovej konferencie na záverečnom zasadnutí summitu EÚ v Bruseli 21. júla 2020. Foto TASR/AP

O výsledkoch summitu, ktorý sa skončil ráno okolo pol šiestej, sa bude vo všetkých nuansách hovoriť ešte najbližšie dni – študijný materiál v podobe konečných záverov zaberá 67 strán.

Júlový bruselský summit 2020 sa zapíše do dejín európskej integrácie svojou dĺžkou – lídri členských štátov EÚ prerokovali vyše 90 hodín, naposledy uviazli v takomto maratóne pred 20 rokmi na summite v Nice – ale aj dramatickými obrazmi, ktoré sa na ňom odohrali. Keď Rakúšan Sebastian Kurz opustil počas prestávky miestnosť, pretože potreboval telefonovať, Francúz Macron pred ostatnými lídrami vyhlásil: „Pozrite sa, jemu je to jedno. Ostatných nepočúva a má zlý postoj. Stará sa o svoje médiá a basta.“ Macron sa postaral, aby sa tieto slová dostali cez jeho spolupracovníkov k novinárom, rovnako sa tak stalo aj pri jeho inej vete: „Môžete ma považovať s mojimi grantmi za bláznivého, okej, ale Angela je na mojej strane.“

Od dnešného rána sa tvária ako víťazi všetci účastníci summitu, vyhrali Merkelová, Macron, Európska komisia aj krajiny Juhu na čele s Talianskom, ktoré napriek revíziám a ústupkom pretlačili masívny 750-miliardový plán európskej obnovy, takzvaný Next Generation, takže spolu s plánovanými peniazmi z rozpočtu sa tak na Európu do roku 2027 rozleje 1,8 bilióna eur. Ako víťazi sa cítia aj krajiny z takzvanej Štvorice striedmych (frugal four), ktoré zmenili pomer medzi nevratnými grantmi a pôžičkami v prospech pôžičiek a vymohli si veľkorysé rabaty, ale víťazmi sú aj maďarský, aj poľský premiér.

Liberálna tlač v Nemecku aj v iných krajinách si s nevôľou všíma, že Nemecko a ďalšie štáty sa vzdali vízie krátiť Poľsku a Maďarsku európske peniaze v prípade porušenia princípov právneho štátu, naopak, do Varšavy a Budapešti poputujú v najbližších rokoch ďalšie miliardy eur.

Lenže to všetko sú partikulárne či ideologické interpretácie toho, čo sa uplynulé dni odohralo v Bruseli.

Summit priniesol historický zlom najmä v tom, že EÚ prvýkrát preberie dlhy vo vlastnom mene. Ešte nedávno bol takýto krok pre odpor Nemcov ťažko predstaviteľný, koronakríza, potreba masívneho programu na záchranu Talianska aj prekvapivý obrat Angely Merkelovej všetko zmenili.

V okolí francúzskeho prezidenta Macrona sa dokonca šíri výklad, podľa ktorého je zavedenie spoločných dlhov podobným prelomom, ako bolo zavedenie eura podľa Maastrichtskej zmluvy, lebo po menovej únii urobila EÚ veľký skok k hospodárskej aj sociálnej únii.  

V skutočnosti to až na takýto skok zatiaľ nevyzerá, ale Next Generation prináša potenciál kvalitatívnej zmeny, ktorá ďaleko presahuje rámce koronakrízy.

Tu je sedem bodov, ktoré stoja zvlášť za pozornosť. 

1. Talianske víťazstvo 

Hlavná postava summitu, holandský premiér Mark Rutte, ktorému lichotila prezývka Mr. No, síce so svojimi spojencami zo Štvorice striedmych vybojoval okresanie grantovej schémy aj si vymohol finančné výhody pre Holanďanov, ale podstata májového nemecko-francúzskeho návrhu, ku ktorému pridala ďalšie prvky Európska komisia, zostala zachovaná.

Európska únia si požičia masívny balík vo výške 390 miliárd eur namiesto pôvodného nemecko-francúzskeho 500-miliardového návrhu, ktorý sa prerozdelí v podobe nenávratných grantov. Väčšina z tohto balíka, vyše 312 miliárd eur, má cez nový európsky fond financovať štátne investície a reformy, ktoré majú pripraviť vlády jednotlivých štátov. Európska komisia bude následne skúmať, či sú tie reformy v zhode so stanovenými reformnými cieľmi, ktoré sa týkajú digitalizácie, zelenej agendy či väčšej konkurencieschopnosti.

Tých takmer 400 miliárd vypožičaných na granty by mala komisia postupne splatiť do roku 2058.

Najväčším beneficientom budú Taliani, ktorí si aj napriek okresaniu grantov vo výslednej bilancii ešte polepšili oproti pôvodným zámerom: Giuseppe Conte sa za potlesku talianskej tlače vrátil domov s takmer 209 miliardovým balíkom, z ktorého dostanú Taliani vyše 80 miliárd vo forme grantov (len o 400 miliónov eur menej ako sa predpokladalo pred summitom), a ďalších vyše 127 miliárd eur získajú cez pôžičky (pôvodne mali touto cestou dostať „len“ 91 miliárd).

2. Striedmi nedostanú brzdu, ale bohaté úľavy

Holandskému premiérovi veľmi záležalo na tom, aby bohatšie štáty severu mali priamy dosah na to, ako najmä Taliani s týmito peniazmi naložia, a mohli v krajnom prípade celkom zabrzdiť vyplácanie grantov. Nechceli to nechať v réžii Európskej komisie, ktorej neveria, že by bola schopná v prípade potreby zastaviť čerpanie grantov a pôžičiek. Hoci sa Rutte aj ďalší budú tváriť, že sa podarilo národným štátom vybojovať faktické právo veta, nie je to celkom tak, a to je ďalší dôvod, prečo sú po summite najšťastnejší Taliani.

Ak budú napríklad Holanďania nespokojní s tým, čo robia Taliani doma, budú si môcť aspoň na chvíľu vynútiť maximálne na tri mesiace odklad platieb, kým tému neprediskutujú lídri štátov. No potom bude aj tak na Komisii, či peniaze uvoľní – Rutte si tak proti juhu vybojoval len akúsi politicko-psychologickú zbraň, nie však právnu.

Merkelová a Macron však túto politickú prehru Štvorice striedmych vykompenzovali finančne: EÚ chcela po brexite postupne zrušiť rabaty, ktoré v polovici 80. rokoch vyboxovala pre Britániu Margaret Thatcher ako kompenzačný mechanizmus pre krajinu, ktorá je čistým platcom do rozpočtu EÚ. Rabaty sa teda nerušia, Rakúšania, Holanďania, Dáni či Švédi dostanú podstatne vyššie úľavy, než sa plánovalo. Ale aj napriek silným rabatom platí, že po odchode Britov z Únie prinesú čistí platcovia do rozpočtu EÚ vyššiu sumu než predtým.

3. Orbán a Mutti Merkel     

Viktor Orbán tentoraz nezápasil na ideologickom poli s Angelou Merkelovou, jeho hlavným nepriateľom bol Rutte, o ktorom počas summitu hovoril, že nerozumie, prečo tak nenávidí Maďarsko. Orbán, ktorý sa vníma ako neliberálna avantgarda Európy, nezvádzal nijaký súboj o budúci charakter EÚ, jeho hlavnou prioritou bolo, aby z európskeho hrnca natieklo do Maďarska čo najviac peňazí a aby ich nikto nemohol škrtať pre kritiku, že Maďarsko či Poľsko porušujú princípy právneho štátu.

Tento partikulárny zápas Orbánovi vyšiel: Maďarsku by mohlo pozastaviť kohútik iba rozhodnutie Európskej rady na základe hlasovania kvalifikovanou väčšinou, takže prípadný návrh tohto typu by Orbán, opierajúci sa o V4, dokáže zablokovať.

Pôvodnou predstavou Komisie aj členských krajín bolo, že Komisia bude mať právo spustiť sankčný mechanizmus, ktorý by mohla odvrátiť kvalifikovaná väčšina krajín, ale už od začiatku bolo jasné, že Obrán ani Poliaci s tým nebudú môcť súhlasiť. 

Dokonca to bola Angela Merkelová, ktorá reagovala veľmi nervózne na protimaďarské výpady Štvorice striedmych – tí sa v rámci svojej rokovacej taktiky usilovali prehodiť výhybku na Maďarsko a Poľsko ako problémové štáty. Merkelová a Macron, ktorých počas summitu oveľa viac znervózňovali Rutte a Kurz, ktorí chceli grantovú schému skresať čo najhlbšie pod 400 miliárd eur, to odmietli ako odvádzanie od pozornosti.

Nemeckej kancelárke tak veľmi záležalo na čo najrýchlejšej dohode o masívnom balíku, že nielen pre Talianov, ale aj pre Orbána bola v tieto dni „Mutti Merkel“.
 
4. Korona-nekorona  

Paradoxom tohto balíka je, že hoci vznikol ako odpoveď na koronakrízu, práve niektoré oblasti, ktoré sa týkajú priamych dopadov korony, boli zredukované najviac. Krátili sa výdavky na oblasť zdravotníctva aj na výskum, celkom padla iniciatíva, ktorá mala pomôcť firmám postihnutým koronou, aby si našli investora s kapitálovou injekciou.

750-miliardový balík vznikol ako reakcia na koronakrízu, ale častejšie išlo o presadenie predkoronových ambícií, najmä čo sa týka zelenej agendy.

5. Nové dlhy a nové dane      

Pri boxovaní o desiatky a stovky miliárd eur takmer celkom zaniklo, že Európska komisia si presadila svoj starší cieľ, ktorý je nielen symbolickým prelomom: zavedenie nových európskych príjmov. Podľa dohodnutého plánu by sa totiž mohlo so splácaním dlhov začať aj skôr, ak EÚ získa nové vlastné zdroje financovania.

Už začiatkom roka 2021 by mala byť zavedená daň z plastu (za každú tonu nerecyklovaného odpadu z plastu má poputovať 800 eur do Bruselu).

Najneskôr v roku 2023 by sa mala zaviesť európska digitálna daň a ešte akási CO2-daň na produkty na importy z krajín, kde nie sú také ekologické štandardy ako v Európe. 

Inzercia

Našiel sa na summite vlastne niekto, kto by proti novým európskym príjmom a daniam namietal?

Možno ani nemal kto namietať, pretože holandský Mr. NO dostal ako odmenu ústupok, že EÚ z dovozných ciel ako svojho doterajšieho zdroja vlastných príjmov, nechá o niečo väčšiu časť štátom. Tie si dosiaľ mohli z výberu týchto ciel ponechať 20 percent ako poplatok, po novom si ponechajú 25 percent, čo pre Holanďanov s obrovským prístavom v Rotterdame nie je zanedbateľný zisk.

Eurokomisii tak teraz vlastné príjmy poklesnú – až kým nenastúpia nové európske dane.

Európska digitálna daň ani ekodaň na importované produkty to však ešte nemajú isté, zatiaľ je to len plán. V Komisii dúfajú, že práve splácanie dlhov, ktoré je rozvrhnuté do roku 2058, vytvorí tlak štáty EÚ, aby odsúhlasili nové vlastné rezervy Únie, ktoré sa tak budú môcť použiť na splátky dlhov.

Inak by sa totiž nasledujúce desaťročia dlhy splácali takmer výlučne z príspevkov štátov, ktoré plynú do eurorozpočtu, tie dlhy by tak postupne zaplatili čistí platcovia z bohatého severu.

Federalisti si tak cez Next Generation do budúcnosti vytvorili priestor, aby Európska komisia aj parlament mohli žiadať pre Úniu čoraz väčšie vlastné príjmy.  

6. Správa zo slovenskej provincie  

Tu sa patrí urobiť krátku odbočku na Slovensko. Vicepremiér Richard Sulík minulý mesiac v rozhovore pre Postoj povedal, že EÚ týmto balíkom vykročila na nebezpečnú cestu a minimálne by sme mali aspoň podporiť krajiny na čele s Holandskom, no z tohto prístupu SaS nebolo nič cítiť.

Premiér Igor Matovič išiel do Bruselu len s jedinou líniou, zúčastniť sa a dúfať, že Štvorica striedmych nechá megabalík čo najviac nedotknutý, aby k nám pritieklo tých osem miliárd eur z grantovej schémy (napokon to bude zhruba 7,5 miliardy eur plus pôžičky za 6,8 miliardy eur), plus aby sme tieto peniaze mohli flexibilne používať a presúvať z fondu do fondu (sám osebe dobrý cieľ).

V zákulisí sa o nás nijako nehovorilo, ale Slovensko nebolo na summitoch počuť ani za Roberta Fica, ktorý dnes Matoviča ostro kritizoval za pasívny a bezradný prístup.

Kým médiá v iných štátoch v pravidelnom rytme citovali politické stanoviská svojich lídrov, premiér Matovič zviedol počas summitu najťažší mediálny súboj so slovenskými „múdrosráčmi“, pre ktorých na svojom facebooku radšej neodfotil v hoteli opraté tričko, ponožky, lebo by musel potom počúvať „neuveriteľné naškrobené farizejské drísty“.

Z premiérovho facebooku sme sa tiež dozvedeli, že s Macronom sa bavili o Štefánikovi a s chorvátskym premiérom o dovolenkách na Jadrane, na tlačovke po summite premiér zavtipkoval, že Štvorici striedmych medzi sebou hovorili „žgrloši“ a ešte sme sa dozvedeli, že kancelárka Merkelová dostala od neho slivkový koláč. 
 
Infantilizácia slovenskej politiky tak dosiahla novú úroveň.

Ale bolo by falošné prišiť to iba Matovičovi. Na provinčnosti, ktorá sála zo slovenského prístupu, majú svoj podiel aj médiá – plagiáty diplomoviek sú vážnou témou, ale u nás ňou boli médiá posledné tri týždne až uhranuté. Nikoho netrápilo, s akou predstavou ide premiér na prelomový summit do Bruselu, nebolo to verejnou, len kabinetnou témou.

Takže ak Matovič z politickej drámy v Bruseli vyprodukoval štvordňový facebookový kabaret, nie je to len obraz o ňom, ale aj o vnútornom stave krajiny, ktorej je premiérom.

7. Začiatok Spojených štátov európskych?

Čo vlastne tento plán európskej obnovy spraví s Európskou úniou? O tom je ešte predčasné hovoriť.

Na jednej strane bola nevyhnutná historická miera solidarity, hroziaci taliansky kolaps ohrozoval osud celej eurozóny, preto bolo rozumné prijať mohutný balík európskej pomoci. Vzhľadom na mimoriadne nízke úroky blízke nule, za ktoré si bude požičiavať na finančných trhoch komisia, však bolo tento efekt možné dosiahnuť aj bez masívnych nenávratných grantov, čo bude chcieť Komisia a eurofilný tábor využiť na zavedenie nových vlastných príjmov Únie. 

Ani to, čo sa na summite dohodlo, však ešte nestačí na to, aby bolo možné tvrdiť, že vzniká európska federácia, respektíve fiškálna únia so spoločnými dlhmi a daňami – na to všetko sú aj dohodnuté miliardy z hľadiska celoeurópskeho HDP ešte príliš skromné, navyše ich vyplácanie je časovo ohraničené, stále ide o dočasný nástroj, nie permanentnú politiku.

O tom, akú trvalú stopu zanechá na EÚ prijatý plán obnovy, rozhodne až budúca generácia lídrov.

Tento plán by sa neuskutočnil, keby sa končiaca kancelárka Angela Merkelová sčasti nevzdala vlastného dedičstva z eurokrízy spred desiatich rokov a nespravila prekvapivý obrat, keď opustila európsky Sever a pridala sa na stranu Francúzov a európskeho Juhu. A tak veľa bude v najbližších rokoch závisieť i od toho, či sa Merkelovej nástupcovia v konflikte medzi Severom a Juhom opäť priklonia k Severu, ktorý sa inštinktívne bráni zdieľaniu dlhového bremena.  

Zápas o podobu EÚ aj o jej samotné prežitie sa tak len prelieva do nového dejstva.

 

Odporúčame