Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Spoločnosť
20. júl 2020

Súrodenci

Veľká rodina nie je vždy idyla

Starší súrodenci by mali rodičom s tými mladšími pomáhať, no zodpovednosť za rodinu vždy nesie otec a matka.

Veľká rodina nie je vždy idyla

Zdroj Flickr

Aj keď sú už skôr raritou, našťastie stále existujú. Na Postoji sme už písali o tom, ako sa naša spoločnosť pozerá na viacdetné rodiny cez prsty. Tieto rodiny to nemajú jednoduché. Musia sa vyrovnať s finančnými ťažkosťami, odsudzovaním okolia či dokonca aj s tlakom zo strany rodiny alebo lekárov, aby ďalšie dieťa, ktoré je už na ceste, neprijali.

Odolávať tlaku zo strany okolia však nie je pre tieto rodiny tá najväčšia výzva. Po našom článku zareagovali niektorí čitatelia, ktorí zažili detstvo vo viacdetných rodinách na vlastnej koži. A napriek všemožnej snahe ich rodičov majú pre nich spomienky na detstvo aj trpkú príchuť.

Čo je teda tou najväčšou výzvou pre rodičov mnohodetných rodín? Jedným slovom – čas. Čas, ktorý rodič môže venovať svojmu dieťaťu. Naša doba sa mení. Je rýchlejšia, stresujúcejšia a kladie na nás veľké nároky. Deň má však stále len 24 hodín. Je vôbec vo fyzických možnostiach rodičov s väčším počtom detí venovať sa dostatočne každému z nich?

Ráno si skôr privstať, pripraviť mlieko, nakŕmiť a prebaliť deväťmesačného brata. Potom nachystať raňajky a desiatu pre seba a ostatných. No a napokon si zobrať tašku s knihami a odchod do školy. Tak vyzeralo bežné ráno vtedy 14-ročnej Anny z Trenčína, najstaršej zo šiestich detí.

„Svojich rodičov milujem, snažili sa najviac, ako mohli. Moje dospievanie však vyzeralo úplne inak ako u mojich spolužiačok. Ja som sa vždy musela ponáhľať domov. Okrem bežných domácich prác som musela mame pomáhať so starostlivosťou o mladších súrodencov. Dozerala som u nich na domáce úlohy, ale najmä som sa musela starať o najmladšieho,“ povedala pre Postoj. Nešlo pritom o žiadny občasný dozor či kočíkovanie.

„V tomto veku som vedela už všetko o starostlivosti o bábätko. Okrem už opísaného rána som často mala na starosti aj večerné kúpanie a uspávanie. Bola som akoby jeho druhá mama,“ povedala pre Postoj. Otec za prácou dochádzal, peňazí nebolo nikdy dosť, pracoval nadčasy, takže sa niekedy neukázal doma ani tri týždne. Celá starostlivosť o domácnosť bola na mame a bez Anninej pomoci by to zvládala len veľmi ťažko.

Podobnú skúsenosť má aj dnes už 36-ročný Jozef z obce neďaleko Žiliny. Podľa svojich slov si z detstva pamätá najmä to, že rodičia nič poriadne nestíhali. Aj on musel pomáhať nielen v domácnosti, ale aj s ďalšími štyrmi mladšími súrodencami. Okrem toho mu veľmi chýbal nejaký priestor pre seba. O vlastnej izbe mohol len snívať, súkromie bolo pre neho v detstve neznámym pojmom.

Jozef aj Anna sa zhodujú v tom, že svoju rodinu milujú, so súrodencami majú dobré vzťahy, nechcú rodičom nič vyčítať. Ale nebolo všetko také ružové, ako by sa pre okolie mohlo zdať. Najťažšie pre nich bolo najmä to, že sa im rodičia nemohli dostatočne venovať, pretože svoju pozornosť delili medzi veľa detí a popritom museli zvládnuť zabezpečiť rodinu.

Čas pre deti

Pre deti a ich zdravý vývoj je najdôležitejší čas, ktorý trávia s rodičmi ako rodina. Nemusí ísť pritom o nič výnimočné. Aj robenie domácich úloh či bežné rozhovory popri príprave jedla vytvárajú vzťah medzi dieťaťom a rodičom.

„Dnes je veľmi rýchla doba, máme tu dvojkariérové manželstvá a rodičia pritom zabúdajú, čo je podstatné. Čelia pracovným výzvam a nevšimnú si problémy doma. A pritom to obdobie už nevrátite späť. Som toho názoru, že skoré detstvo je kľúčové,“ povedala v rozhovore pre Postoj psychologička Daniela Čechová. Upozornila však, že dôležitý nie je len spoločne strávený čas s deťmi, ale aj jeho kvalita. Podľa nej niektorí aj to málo času, čo trávia so svojimi deťmi, skôr ťukajú do mobilu. 

Rodičom, ktorí majú viac detí, odporúča, aby trávili s nimi občas chvíle aj jednotlivo. Teda že si postupne s každým dieťaťom zvlášť vymyslia špeciálny spoločný program. „To si bude dieťa pamätať, sú to spomienky na celý život,“ povedala v rozhovore.

Psychologička Čechová oceňuje viacdetné rodiny, ktoré učia deti väčšej samostatnosti. Vyzdvihuje aj spoluprácu, ktorá je pre fungovanie týchto rodín doslova nevyhnutnosťou. Na druhej strane má však takýto model rodiny aj svoje úskalia. „Rodičia môžu pre nedostatok času zanedbať pozornosť voči dieťaťu, ktoré to aktuálne potrebuje. Alebo môže vzniknúť istý komplex z materiálnej nedostatočnosti. Ale to už je opäť na rodičoch, ako to pred deťmi pomenujú,“ doplnila.

Toto riziko si uvedomuje aj mama viacdetnej rodiny Katka zo západného Slovenska. „Želám si, aby naše deti neboli po psychickej stránke zanedbané, a často rozmýšľam, ako budú svoje detstvo spätne vnímať, keď budú dospelé,“ hovorí pre Postoj. Snaží sa preto každému dieťaťu venovať aj individuálne, pokiaľ jej to okolnosti dovolia, aj keby malo ísť len o niekoľko minút denne. „Keď to nevyjde, tak aspoň niečo milé pošepnúť, aby vnímali rodičovskú lásku a svoju výnimočnosť a miesto v našej rodine,“ dodala. S manželom tvrdia, že vysvedčením ich výchovy bude to, či si ich deti v dospelosti vyberú klasickú cestu „dve deti a dosť“ alebo sa aj oni rozhodnú pre viac detí.

Náhradní rodičia?

Rodina je tím, v ktorom má každý svoje miesto, ale i povinnosti. Detskí psychológovia jasne zdôrazňujú, že je nevyhnutné deti zapájať do domácich prác od útleho veku. Rovnako je samozrejmé počítať u starších detí aj s pomocou s mladšími súrodencami. Či už ide o rodinu s dvomi deťmi, alebo práve tú viacdetnú. Je prirodzené, že tam, kde je detí viac, sa na ne kladú aj vyššie požiadavky.

Viacerí psychológovia však upozorňujú, že je veľkou rodičovskou chybou prenechať starším súrodencom zodpovednosť za mladších. Netreba si to zamieňať s kratším postrážením mladšieho súrodenca, prípadne s tým, že sa starší s mladším pohrá a zabaví ho, kým matka napríklad varí.

Problém však nastáva, keď gro dennej starostlivosti leží na pleciach súrodenca, a nie na rodičovi, ako to bolo v spomenutom prípade v rodine Anny. Staršie deti si svoju pozíciu nevybrali, nemôžu ani za to, že majú viacero súrodencov. Staršie deti majú pomôcť, ale zodpovednosť zostáva na rodičovi. Rodič je rodič a dieťa zostáva dieťaťom, aj keď je prvorodené. Jeho čas musia vypĺňať tak povinnosti, či už domáce, alebo školské, ako aj priestor pre seba a svoje koníčky.

Názory matiek viacdetných rodín, ktoré Postoj oslovil, sa v tejto téme rôznia. „Je úplne normálne, že staršie deti, ak si to vyžaduje situácia, musia pomáhať aj s mladšími súrodencami. To by sa inak nedalo zvládnuť mať kopec detí a otročiť okolo nich,“ tvrdí jedna z nich.

„Nuž bez svojich detí by som nemohla fungovať, to je fakt. Ja bez hanby priznávam, že staršie deti mi maximálne pomáhajú a nemám pocit, že im uberám z detstva alebo majú úlohu náhradného rodiča,“ pridáva sa ďalšia mama piatich detí.

Iného názoru je Diana z Komárna. „Máme štyri deti a čakáme piate. Verím, že určite sú aj viacdetné rodiny, v ktorých rodičia na deti nemajú čas, keďže musia rodinu aj finančne zabezpečiť. Napríklad keď matka musí tiež pracovať, tak sa nedivím, že je vyčerpaná a nevládze všetko a potom, pravdaže, musia deti viac pomáhať,“ uvažuje.

„Deti by však nemali byť náhradnými rodičmi. Ja nikdy nedávam starším za úlohu, aby sa venovali mladšej, hlavne keď sa im nechce. Jasné, že sa doma spolu hrajú, ale neprikazujem nikomu, keď chce najmladšia ísť do piesku, že je povinné, aby tam s ňou niektoré z detí muselo ísť,“ doplnila. Je však presvedčená, že dobré detstvo nezávisí od počtu súrodencov a že deti z viacdetných rodín nie sú znevýhodnené, ale ide najmä o prístup a láskavosť rodičov. „My nepotrebujeme medzi deti rozdeľovať čas, lebo väčšinou všetko robíme spolu. Vďaka Bohu mám to šťastie, že nemusím pracovať a môžem byť doma, čo mi dáva priestor viac sa deťom venovať,“ doplnila.

Súrodenci – vzťah na celý život

Zvykne sa hovoriť, že rodič nemôže dať dieťaťu viac ako súrodenca. Tento výrok by sme mohli trochu pozmeniť. Rodič nemôže dať dieťaťu viac ako dobrého súrodenca. Veď súrodenecký vzťah patrí k najdlhším blízkym vzťahom, aké v živote máme.

Nie je nič smutnejšie, ako keď dospelí súrodenci nemajú žiadny vzťah, nekomunikujú spolu, nezaujímajú sa o svoje životy. Takto smutne sa končia niektoré súrodenecké vzťahy bez ohľadu na počet detí. Platí však, že čím viac detí, tým väčšiu rodičovskú námahu si vyžaduje dobre zmanažovať vzťahy medzi nimi.

„Dieťa potrebuje predovšetkým rodiča, až potom súrodenca,“ hovorí poradenská psychologička Zuzana Gocze Kucharová z občianskeho združenia Návrat, ktoré presadzuje a podporuje návrat opustených detí z detských domovov do rodín, či už formou adopcie, alebo pestúnstva. „Keď k nám prídu rodičia, že by chceli súrodenca pre svoje dieťa, toto im zvykneme povedať ako prvé,“ povedala pre Postoj.

Vzťahy medzi súrodencami v rodine majú podľa psychologičky rôzne roviny. Súrodenci sú si navzájom dôležitým zdrojom citovej podpory a nových podnetov a sú tiež vzormi pre napodobňovanie, riešenie konfliktov, učia sa spolupráci a altruizmu. Na druhej strane sa však medzi deťmi často vyskytuje aj rivalita, žiarlivosť a pocity nespravodlivosti, že je iný súrodenec uprednostňovaný.

„Kľúč k tomu, akým smerom sa vzťahy uberú, držia v rukách predovšetkým rodičia,“ zdôraznila Zuzana Gocze Kucharová. Či už je to v ranom veku, keď musia pomôcť dieťaťu prijať príchod mladších súrodencov. Vtedy totiž deti zvyknú reagovať zlosťou či regresom, teda sa vrátia do nižšieho vývojového štádia. Dieťa dáva týmto správaním najavo, že si s novou situáciou nevie poradiť samo a potrebuje pomoc. Pomoc, a nie tresty za nevhodné správanie. V tomto období veľmi závisí od prístupu rodiča, ako staršie dieťa mladšieho do svojho života prijme.

Zásadná rola rodiča v súrodeneckých vzťahoch sa nestráca ani neskôr. Pre to, aby mali deti medzi sebou dobrý vzťah, je nevyhnutné, aby rodičia pristupovali ku všetkým spravodlivo. A nezabúdať pristupovať k nim jednotlivo. Rodičia jednoducho nesmú k svojmu „kŕdľu detí“ pristupovať ako k nejakému kolektívu, ktorý má vo všetkom rovnaké potreby. „Dôležitá je pozornosť k tomu, čo každé dieťa potrebuje a čo nám hovorí. Jednou z ciest, ako ho ubezpečiť, že sme tu stále preň, je tráviť čas s každým dieťaťom zvlášť, mať vlastné rituály a spoločenské aktivity,“ radí psychologička Zuzana Gocze Kucharová.

Súrodenecké vzťahy v menších alebo viacdetných rodinách môžu dopadnúť rôzne – lepšie i horšie. Milka z Bratislavy, ktorá pochádza zo šiestich detí a sama je teraz mamou šiestich ratolestí, je šťastná, že to u nich dopadlo dobre. „Ako deti sme vyrastali v klasickom štvorizbovom paneláku – dve dievčatá a štyria chlapci. Veľmi som túžila po samostatnej izbe, čo sa mi nesplnilo vlastne doteraz. Samozrejme, že sme sa ako deti medzi sebou škriepili, liezli sme si na nervy, bili sme sa, vyhovárali jeden na druhého,“ priznáva Milka. „Ale keď bolo treba, držali sme spolu. Keď mal niekto z nás napríklad s niekým problém v škole, zastali sme sa ho. Mala som sa s kým hrať,“ spomína na pozitíva zo svojho detstva vo veľkej rodine.

Nemá pocit, že by im niečo chýbalo. Mama sa im snažila venovať, ako mohla, najväčšia pozornosť však bola nasmerovaná na to dieťa, ktoré to práve najviac potrebovalo. Obmedzené financie ako dieťa veľmi nevnímala. „Nechodievali sme na drahé dovolenky k moru, ale na týždeň na tú istú chatu niekoľko rokov. A veľmi sme sa na ten týždeň tešili. Cestovali sme tam autobusom alebo vlakom, auto nám vôbec nechýbalo. Rodičia sa nám snažili zabezpečiť vzdelanie, podporovali nás v krúžkoch, povzbudzovali nás k štúdiu na vysokej škole,“ dopĺňa.

Milke sa detstvo vo veľkej rodine páčilo, preto sa rozhodla aj ona pre šesť detí. Aj ďalší jej štyria súrodenci majú veľké rodiny, a tak sa ich rodičia môžu teraz tešiť z 21 vnúčat. A zrejme to nebude konečné číslo.

„Myslím si, že naše deti o nič neprídu, keď nebudú mať toľko vecí od výmyslu sveta. A nebudú sa túlať po večeroch s kamošmi. Naša najstaršia stredoškoláčka už viac nie je doma, ako je. Brigáduje. Vie, že keď niečo chce, tak si na to musí zarobiť. Čo sa týka súrodeneckých vzťahov, keď to tak spätne sledujem, najťažšie to mala práve najstaršia. Súrodencom vyšliapava cestičku. Aj my rodičia sa totiž učíme a čo sme pri prvej brali vážne, pri ďalších už z toho nerobíme takú vedu,“ hovorí o svojej rodine Milka.

Keď niekto pochádza z mnohodetnej rodiny, určite to neznamená, že nevie, čo je to rodičovská pozornosť či nebodaj šťastné detstvo. Mať kŕdeľ detí je určite krásne, no nie každý dokáže túto neľahkú úlohu zvládnuť. Vysvedčenie nám dajú naše deti.

Inzercia

Odporúčame

Čas, ktorý máme pre deti

Čas, ktorý máme pre deti

Deťom, ktoré sa narodili s postihnutím, sa musia rodičia venovať, či vonku zúri pandémia, alebo nie. A hoci boli rehabilitačné ambulancie až doteraz zatvorené, aj spoločný čas v rodine je niekedy dobrou terapiou.