Po Gašparovi a Lučanskom Už sa premrhali dlhé roky, polícia potrebuje zásadnú zmenu

Mal povesť jedného z najlepších vyšetrovateľov, v polícii začínal v roku 2001, v rokoch 2010 až 2012 bol zástupcom riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite, venoval sa mafiánskym skupinám a ekonomickej kriminalite, mal veľký podiel na tom, že polícia postupne rozpracovala a pozatýkala piťovcov, jakšíkovcov a sýkorovcov. Na začiatku bol aj garantom vyšetrovacieho tímu Gorila.

Po nástupe druhej Ficovej vlády a Tibora Gašpara ako policajného prezidenta bol však odvolaný z funkcie, jeho novou úlohou bolo riešiť divácke násilie na futbalových štadiónoch. O niekoľko mesiacov neskôr sa rozhodol odísť z polície. Dnes pracuje ako advokát v kancelárii aj spolu s bývalou prokurátorkou Evou Mišíkovou.

Rudolf Cádra v rozhovore pre Postoj hovorí, aké zmeny musia v polícii nastať, aby si získala dôveru ľudí.

V čase vášho odchodu z polície sa začínala éra Tibora Gašpara, ktorá sa skončila vraždou novinára a jeho snúbenice, pričom pravdepodobný objednávateľ bol úzko napojený na Norberta Bödöra, teda muža, ktorý kontroloval políciu. Keď ste odchádzali, tušili ste, aká éra prichádza?

Tušiť som mohol len niečo. Po voľbách v roku 2012, bolo to niekedy v máji či júni, ma zavolal vtedajší viceprezident policajného zboru a povedal mi, že vedenie polície so mnou neráta vo funkcii zástupcu riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite.

Aj vám to nejako zdôvodnil?

Nie, bolo to celkom bez zdôvodnenia. Ja sám som si celkom nevedel predstaviť, že ma odtiaľ len tak pustia. Pre svoju prácu som bol zapálený, mali sme výsledky a aj kolektív, ktorý sme postupne budovali na našom Úrade boja proti organizovanej kriminalite, mal veľký potenciál do budúcnosti. Keď tomu obetujete toľko času, po sobotách aj nedeliach, nečakáte, že to zrazu skončí tak rýchlo a bez dôvodu.

Ako ste tomu rozumeli?

Každé nové vedenie polície má, samozrejme, úplné právo vybrať si nový tím. Pokiaľ povedia, že o vašu prácu nestojíme, máte dve možnosti: buď sa posadiť na lavičku náhradníkov a čakať, ako sa situácia vyvinie, alebo si hľadať nový klub. Napokon som sa rozhodol pre odchod z polície.

Nechceli ste na lavičke náhradníkov vyčkať lepšie časy?

Pár mesiacov som na nej sedel, chcel som veriť, že ide len o počiatočnú snahu nového vedenia spraviť si prehľad, ako to tam dovtedy fungovalo, a že potom možno niekoho zavolajú späť. Ale pochopil som, že im ide o kompletné obsadenie ľuďmi, ktorí sú blízki vedeniu a ktorí sa nestotožňujú s mojimi hodnotami.

No pokiaľ viem, minister Kaliňák vám dal najavo, že by bol rád, keby ste v polícii ostali.

Keď sa dostalo na verejnosť, že som si podal žiadosť o odchod do civilu, minister Kaliňák si ma zavolal a v prítomnosti Gašpara ma požiadal, nech si dám podmienky, za ktorých by som v polícii zostal, a on by súhlasil so späťvzatím mojej žiadosti. Mal som týždeň na rozhodnutie.

A vy ste aj tak povedali, že odchádzate, prečo?

Veľmi som nad tým uvažoval, polícia bola a je mojou srdcovkou, ale nevedel som, čo si vypýtať – peniaze, funkciu? Mne záležalo najmä na charaktere práce, na ktorej vykonávanie by som potreboval dôveru nadriadených aj istotu, že ma podržia v ťažkej situácii.

Pochopil som, že nič z toho nemám, tak som odišiel.

Budovali ste úrad s elitnými vyšetrovateľmi, koľkí z tých, ktorí tam vtedy pracovali a dosahovali dobré výsledky, už po tých rokoch s Gašparom nie sú v polícii?

Zohnať veľmi dobrého vyšetrovateľa, ktorý má drajv, je odborne zdatný a nie je prepletený s inými skupinami, bol už vtedy veľký problém.

Aj z tých vyšetrovateľov, ktorých som mal vtedy pod sebou, dokopy hovoríme asi o 60 ľuďoch, bola menšia polovica takých, ktorí spĺňali všetky tieto nároky súčasne. Z tých ľudí, ktorí vyhovovali mojej predstave, polovica postupne odišla do civilu.

Tiborovi Gašparovi a Milanovi Lučanskému, dvom mužom, ktorí sa v roku 2012 dostali do čela polície, ste ako osobám nedôverovali?

Pre mňa nešlo len o nedôveru voči nim ako osobám, ale najmä voči ich krokom. Chápem, že policajný zbor je založený na prísnej podriadenosti a nadriadenosti, rozkazoch aj príkazoch, ale tie by mali mať pozitívny charakter, mali by nasledovať po konzultácii s osobami, ktorých sa to týka a mali by byť pre ne zrozumiteľné.

Lenže tu sa model správania nezmenil od roku 1989, a to vedie k tomu, že šikovní a inteligentní ľudia, ktorí by políciu posúvali dopredu, no nerozumejú tým rozkazom a príkazom, odchádzajú. A potom polícia vyzerá tak, ako vyzerá.

K tomu sa však priam v hrozivej miere pridružil ďalší fenomén, keď do vedúcich funkcií v polícii inštalovali svojich nastrčených policajtov aj skupiny zvonka. Mali ste už v čase odchodu z polície indície, že políciu nebude riadiť len Gašpar, ale aj istý nitriansky klan?

Takéto viac či menej úspešné pokusy ovládnuť políciu tu boli odjakživa. Napokon, ak sa kriminálne závadové osoby snažia získať vplyv v rôznych inštitúciách, bolo by nezmyslom, ak by sa o to nepokúšali aj v polícii.

Otázkou je, či vedenie polície tomuto vplyvu bráni. V čase, keď som odchádzal, som ešte nemal informácie o prepojeniach takých rozmerov, ale, samozrejme, kládol som si otázku, prečo ma odstavili a či tam nechcú náhodou ľudí, cez ktorých by pochybné osoby zvonka mohli získať väčší vplyv.

V roku 1998 bola polícia morálne vo veľmi zlom stave, keďže musela prikrývať niektoré zločiny, bujnel tu organizovaný zločin, tiež z polície odišlo viacero elitných vyšetrovateľov. Potom však prišlo zlepšenie, v roku 2004 vznikli nové špecializované útvary a tie neskôr rozložili veľké mafiánske skupiny, ktoré tu kraľovali v 90. rokoch. Čo sa musí stať, aby sme na to lepšie obdobie opäť nadviazali?

Áno, je pravdou, že do roku 2004 jednotlivé zložky polície pracovali na svojom piesočku, každý útvar si rozpracovával svoj prípad, nestretávali sa. Len jeden príklad na ilustráciu: Raz som sedel u vedúceho pracovníka finančnej polície, ktorý mal zapnuté rádio, vtom prišla informácia, že zastrelili Surovčíka, na čo sa on opýtal: Kto to je?

Tým, že vznikol Úrad boja proti organizovanej kriminalite, sa nastavil systém regionálneho riadenia, riaditeľ na západe či v strede alebo na východe zodpovedal za všetky zložky, dépeháčkarov, drogy aj zbrane. Organizovaná kriminalita totiž funguje ako firma, sleduje čo najväčší zisk pri čo najmenšom riziku. Preto sme potrebovali, aby sa informácie zo všetkých zložiek zlievali u jednej kompetentnej osoby, ktorá to bude koordinovať.

Tieto zmeny v roku 2004 boli príčinou úspechov, ktoré postupne prichádzali, najmä v rokoch 2010 – 2012 sme v boji s organizovanou kriminalitou dosiahli prelomové zmeny.  

Čo sa stalo vnútri polície po roku 2012?

Po týchto úspechoch sme mali jedinečnú šancu zvýšiť dôveryhodnosť polície v očiach verejnosti, aby heslo „pomáhať a chrániť“ nebolo len na dverách policajných áut a aby už vo verejnosti nebol viac pocit, že keď zavoláte policajta, ten si nejde iba vykázať niečo do policajnej štatistiky, ale chce skutočne riešiť problém.

Lenže obdobie po roku 2012 bolo úplne premrhanou šancou, nehovoriac o tom, že došlo aj k polarizácii polície a traumatizácii spoločnosti.

Uplynulé roky ste vnímali prácu polície aj z perspektívy advokáta. Čo je najväčším problémom na úrovni radových policajtov?

Je ním pasivita priamych nadriadených, malo by ísť o odborníkov, ktorí by mali vedieť radovým policajtom poradiť, ako postupovať vo vyšetrovaní ďalej, a keď niečo viazne, mali by im dávať pozitívne pokyny a súčasne im byť oporou, keď sa niečo nepodarí.

Teda pod pasivitou myslíte, že nadriadení sa správajú skôr ako papieroví úradníci?

Áno, ale treba povedať, že na okresných riaditeľstvách je aj veľký nápad. Ak dostane na stôl vedúci oddelenia vyšetrovania ráno tri prípady, ktoré sa stali v noci, a má ich prideliť trom vyšetrovateľom, je ťažké do detailov skontrolovať všetky spisy a dať patričné pokyny. To sa, žiaľ, nedeje príliš často.

Kaliňák aj Gašpar sa dlhé roky chválili priaznivými štatistikami, z ktorých vyplývalo, že počet trestných činov klesá a rastie objasnenosť. Aj v uliciach je naozaj veľa policajtov, takže aj čo sa týka pouličnej kriminality, žijeme v bezpečnej krajine. Alebo nás tie Kaliňákove štatistiky trochu klamali?

Polícia robí komplexné štatistiky, ktoré by sa dali nezávisle vyhodnocovať, aj by sa na ich základe dali robiť odporúčania, ako zlepšiť prácu polície. Ak vám klesne nápad skutkov, ktoré sú evidované ako trestné činy, treba zistiť, či to nie je náhodou aj preto, že policajti posúvajú hranicu, čo sa už neberie ako trestný čin, ale ako priestupok. A tiež treba zistiť, koľko trestných oznámení bolo odmietnutých.

Teda ak klesne počet evidovaných trestných činov, no stúpne počet trestných oznámení, ktoré boli odmietnuté alebo klasifikované ako priestupky, môže to byť znakom toho, že polícia sa snaží štatistiku umelo prikrášľovať.

To sa podľa vás v posledných rokoch aj deje?

Problém je, že o tomto nič nevieme. Nedávno sa mi ohlásila jedna novinárka, ktorá to chcela preskúmať. Zháňala príslušné štatistiky, ja som jej sľúbil, že jej to pomôžem vyhodnotiť.

Z ministerstva vnútra pod vedením Denisy Sakovej však prišla odpoveď, že takéto štatistiky nemajú a nevedia, o čom je reč. Predpokladám, že to nebola pravdivá odpoveď, pretože kým som bol v polícii, tieto štatistické ukazovatele sa viedli a myslím, že sa vedú aj ďalej. 

Z toho vyplýva, že iba na základe dostupných štatistík, ktoré dosiaľ zverejňovalo ktorékoľvek vedenie polície, sa nedá len tak povedať, že sme bezpečnou krajinou. Tu sa dostávame k ďalšiemu problému – kým sa polícia neotvorí kontrole, verejnej aj odbornej, nikam sa neposunieme.

Čo pod tým myslíte?

Policajný zbor by sa mal riadiť podľa dvoch zásad. Prvá sa týka samotného ministra a tá zásada znie: nezasahovať do vedenia polície, ale dôsledne ho kontrolovať. Druhá zásada, ktorá sa týka policajného prezidenta, znie: zasahovať len do toho, čo nefunguje, a ak sa zasiahne do toho, čo funguje, musí to byť absolútne zrozumiteľné.

Bývalá vláda zobrala ministrovi vnútra právomoc menovať policajného prezidenta, odôvodňovalo sa to odpolitizovaním polície aj podriadením väčšej verejnej kontrole. Ako ste to vnímali?

Policajného prezidenta by mal menovať minister vnútra, polícia je totiž nástrojom výkonnej moci a výkonná moc zodpovedá za činnosť polície. V takom prípade môže minister odvolať policajného prezidenta aj dva-trikrát do roka, pokiaľ sa príde na prešľapy.

Ani z policajnej inšpekcie nemusíme vytvárať samostatnú inštitúciu, pokojne nech je zaradená pod ministerstvo vnútra, ale šéfa inšpekcie by mala odporúčať nezávislá komisia a menovať niekto, kto bude garantovať, že ide o protiváhu výkonnej moci, napríklad by to mohol byť prezident SR.

Ale na to, aby to všetko fungovalo, sa musia súčasne zmeniť aj kontrolné mechanizmy: mal by sa odcentralizovať policajný zbor v rámci krajských riaditeľstiev, aby mali samostatný rozpočet aj právnu subjektivitu. Policajné štatistiky by mali vyhodnocovať nezávislé inštitúcie, napríklad ombudsman, prípadne nezávislý inštitút kriminológie, na základe toho by mali vydávať aj odporúčania, ako zlepšiť fungovanie polície.

Čo sa týka zabezpečenia verejnej kontroly, potrebujeme čo najširšie zverejňovanie rozhodnutí, ktorými sa končia podania na polícii: či už ide o odmietnutie trestných oznámení, zastavenie stíhaní vo veci, samozrejme, to všetko v anonymizovanej forme.

Čo si od toho všetkého sľubujete?

Som presvedčený, že by to prinieslo veľké výsledky. Už by sa nedali veci tutlať, tiež by bolo konečne možné zosúlaďovať postup všetkých orgánov polície, aby sa vylúčila svojvôľa, že na východe krajiny sa podobná vec posudzuje inak ako na západe krajiny.

Mohlo by sa tiež uvažovať nad ustanovením nového inštitútu v trestnom konaní, formálne spadajúceho povedzme pod ombudsmana, išlo by o akéhosi splnomocnenca vo verejnom záujme, ktorý by mal právo nahliadať do živého spisu a navrhovať ďalšie dokazovanie.

Rovnako by mal políciu viac aktívne kontrolovať aj sám minister. Nečakať len na to, či príde veľa sťažností na činnosť polície, ale mal by sa aktívne stretávať s bežnými ľuďmi v konkrétnom regióne a mal by mať machrov na svojom odbore kontroly, ktorí si pozrú spisy, či polícia postupovala dobre.

Takto by sa kontrolovalo, či nadriadení radových policajtov dávali pozitívne pokyny, ktoré vyšetrovatelia nerešpektovali, alebo nedávali v skutočnosti žiadne pokyny, z čoho by sa mohli vyvodzovať personálne dôsledky.

Aj dnes sú odbory kontroly na inšpekcii, nefunguje to?

Funguje to, ale neskoro, začínajú pracovať až vtedy, keď dostanú podnet, ale nie sú zamerané na nejaký región alebo na nejakého nadriadeného, kde sú indície, že tam je problém. Ak by sa toto všetko zmenilo, zmenil by sa štýl práce policajtov a zásadne by sa zvýšila aj dôveryhodnosť polície.

Keďže sa v tejto oblasti za posledné roky nič neudialo, myslím si, že potrebujeme celkom nové vedenie polície s úplne iným prístupom. Za rok 2018 verilo len 45 percent obyvateľov polícii, za minulý rok to bolo podľa Eurobarometra len 41 percent, dokonca rastie počet Slovákov, podľa ktorých korupcia rastie, to treba celkom zmeniť.

Len je otázka, či je férové argumentovať takýmito prieskumami, ktoré skôr súviseli s prevalením špiny po všetkých zverejňovaných kauzách. Faktom je, že polícia dosiahla v posledných dvoch rokoch za Lučanského aj pozitívne výsledky, či už išlo o Kočnera, akcie ako Hmla, Búrka, teda veľký záťah proti skorumpovaným sudcom, naposledy zatknutie a vzatie do väzby Bödöra.

Samozrejme, to všetko sú dobré výsledky, ale dôveryhodnosť polície nezmenia jednotlivé prípady.

Ak sa na základných útvaroch, kam prichádzajú bežní ľudia, nezmení správanie, prístup, ostane všetko po starom. Ale aj čo sa týka vyšetrovania veľkých káuz, ten pozitívny posun nebol až taký jednoznačný. Kým ešte za Gašpara bol založený Juhásov vyšetrovací tím, za Lučanského bol zrušený.

Áno, vyšetrovanie vraždy bolo ukončené, ale ak bol tím funkčný a z dovtedy vykonaného dokazovania vyplynuli podozrenia z ďalšej trestnej činnosti, asi by som skôr očakával len rozšírenie zamerania činnosti toho tímu.

Je tiež otázne, aký vplyv malo na výsledky nové vedenie polície. Kočner bol zadržaný len pár týždňov po nástupe Lučanského, vyšetrovanie už bežalo dávno predtým, aj k zmenám vo vedení NAKA prišlo v máji 2019, k reorganizácii NAKA v septembri 2019, teda je ťažké hovoriť o Lučanského vplyve, negatívnom či pozitívnom, na to uplynul príliš krátky čas.

Možné je však povedať to, že Lučanský bol predtým vo vysokých funkciách na ministerstve vnútra dosť dlho na to, aby sme mohli po roku 2012 povedať, že aj on mal rozhodný vplyv na dnešné vnímanie polície.

Teda vlastne hovoríte, že po roku 2018 mohol prísť ktokoľvek, no polícia bola pod takým verejným tlakom, že výsledky ani nemohli byť iné?

To určite nie. Keby tam bol policajný prezident, ktorý by mal tendenciu tutlať, negatívne zasahovať a pred verejnosťou by bol priamo spájaný s podozrivými osobami, bolo by to oveľa ťažšie.

Podstatné je, či policajti mali pod Lučanským voľné ruky a cítili dôveru a či zasahoval do toho, čo nefunguje, nie do toho, čo funguje.

Pri rozpustení tímu Juhása sme videli istý typ zásahu, ktorý z hľadiska dôveryhodnosti nemusel byť úplne pozitívne vnímaný a pochopený, a pokiaľ to nebolo Juhásovi dobre vysvetlené, prípadne ak to s ním nebolo vopred prekonzultované, mám pochybnosti, či možno hovoriť o úplne voľných rukách.

To, či pán Juhás cítil voči prezidentovi Lučanskému aj dôveru, to je otázka na pána Juhása.

Vidíte v radoch polície niekoho, kto by mohol na jej čele uskutočniť kvalitatívne zmeny, o ktorých ste hovorili?

Musí ísť o človeka, ktorý bude dôveryhodný naprieč celým policajným zborom, bude ho riadiť pozitívnymi, zrozumiteľnými pokynmi a otvorí ho čo najväčšej miere kontroly.

Poznám dvoch-troch policajtov, ktorí by to zvládli, ale nebudem ich menovať, lebo som to s nimi nekonzultoval a neviem, aká by bola reakcia ich neprajníkov. Pred ministrom vnútra je však teraz každopádne obrovská výzva.

Na políciu budú mať veľký vplyv aj zmeny na prokuratúre. Aj o prokurátoroch, ktorí dozorujú jednotlivé prípady, často platí, že sú skôr len úradníkmi s pečiatkou, ktorí do práce polície vstupujú menej aktívne než by mali. Aj tu sa hovorí o nevyhnutnosti otvorenia, podľa vás by mohol byť generálnym prokurátorom aj neprokurátor?

Nevidím v tom žiadny problém. Aj v minulosti bol generálnym prokurátorom človek, ktorý pôvodne nebol prokurátorom...

...máte na mysli Milana Hanzela...

...a práve o Hanzelovi sa hovorí ako o zatiaľ najlepšom generálnom prokurátorovi.

Iste, ideálom by bolo, keby ním mohol byť prokurátor, ale momentálne sme v situácii, keď prokuratúra potrebuje veľké aj ťažké zmeny, teda to musí byť nielen odborne a morálne zdatný človek, ale musí mať aj riadnu dávku odvahy.

Ak bude chýbať čo i len jedna z týchto troch vlastností, k žiadnej zmene nedôjde. Len málo ľudí spĺňa všetky tieto tri kritériá.

Kto z ľudí, o ktorých sa hovorí, to podľa vás spĺňa?

Fungoval som v rámci polície, nie som celkom povolaný takto odpovedať. Ale pán Lipšic či páni prokurátori Hrivnák alebo Špirko sú osobami, ktoré si už niečo preskákali.

Osobne som mal možnosť pracovať na ministerstve vnútra s Danielom Lipšicom, ktorý prejavil mimoriadnu odvahu, ťah na bránku aj odbornosť, teda ani jeho by som nevylučoval z kandidatúry len preto, že nie je prokurátor.

Medializované boli ale aj ďalšie odborne kvalitné mená s potrebnou morálnou výbavou. Otázkou však zostáva, kto zo všetkých menovaných má aj potrebnú dávku odvahy na radikálne zmeny, a tam si myslím, že už je okruh možných kandidátov podstatne užší. 

Keby sa stal policajným prezidentom niekto, komu dôverujete, a dostali by ste ponuku vrátiť sa do polície, uvažovali by ste o tom?

Keď som odchádzal z policajného zboru, povedal som, že spravím všetko preto, aby som sa nikdy nemusel vrátiť a nebol odkázaný na to, či ma niekto zavolá alebo nezavolá.

Teraz si to neviem predstaviť, keďže som celé roky pracoval na tom, aby som sa stal dobrým advokátom. Takže ak by som mal uvažovať nad návratom, muselo by sa stať niečo výnimočné, musela by existovať naozaj reálna šanca na kľúčovú zmenu.

Práca advokáta vás baví aspoň čiastočne tak ako práca policajta?

Každá práca, vyšetrovateľa či advokáta, je krásna, keď ju vykonávate poctivo. V takom prípade nájdete uspokojenie v každej z nich.

Necítite istú schizofréniu v tom, že ak ste predtým stíhali zločincov, teraz zastupujete ich právo na obhajobu?

Ak príde do kancelárie klient, ktorý položí na stôl spis, a ja vidím, že je usvedčený na základe objektívnych dôkazov, no on sa ma snaží presvedčiť, že je nevinný, stále u mňa prevažuje aj tá duša policajta a padne na mňa kameň, ako mu vysvetliť, že ja ho zastupovať nemôžem.

Ale to sa dá vyriešiť tým, že ho neprevezmem, pretože ak sú jeho pokyny v rozpore s mojím vnímaním najvhodnejšieho spôsobu obhajoby, vtedy je advokát dokonca povinný odmietnuť obhajobu.

Z toho asi nevyplýva, že hájite len nevinných ľudí.

(Úsmev.) To určite nie, každý človek má právo na obhajobu, ale v jej spôsobe sa musí s advokátom stretnúť.

Foto: Andrej Lojan